Očkovanie, známe aj ako vakcinácia, je medicínsky postup, pri ktorom sa do tela vpraví vakcína s cieľom vyvolať imunitnú odpoveď a ochrániť jedinca pred infekčnou chorobou. Ide o jednu z najúčinnejších metód prevencie proti šíreniu infekčných ochorení. Vakcíny obsahujú oslabené alebo usmrtené mikroorganizmy, ich časti alebo toxíny, ktoré stimulujú imunitný systém k tvorbe protilátok.
Pôvod slova vakcinácia
Samotné slovo vakcinácia má zaujímavý etymologický pôvod. Pochádza z latinského slova vacca, čo znamená krava. Tento termín prvýkrát použil anglický lekár Edward Jenner v 18. storočí, ktorý zistil, že infikovanie ľudí kravskými kiahňami ich chráni pred pravými kiahňami.
Slovo "očkovať" a jeho významy
Slovo očkovať je sloveso a má viacero významov, pričom najčastejšie sa používa v medicínskom kontexte, kde označuje zavedenie oslabených alebo usmrtených mikroorganizmov do organizmu, aby sa vyvolala imunitná odpoveď a ochrana proti danej chorobe. Okrem medicínskeho kontextu sa slovo očkovať používa aj v záhradníctve, kde označuje prenesenie časti rastliny (napr. púčika) na inú rastlinu, aby sa spojili a rástli spolu.
Pôvod slova očkovať je v slove očko, ktoré označuje malý kruh, púčik alebo bod. V kontexte medicíny a záhradníctva sa slovo očkovať začalo používať, pretože pri vakcinácii sa v mieste vpichu vytvára malá stopa alebo bod, pripomínajúci očko.
História boja proti kiahňam a prvé pokusy o očkovanie
Keď chceme hovoriť o histórii očkovania, mali by sme si asi najprv povedať o epidémiách pravých kiahní, ktoré v priebehu 16. storočia začali trápiť Európu. Pravé kiahne sa neobjavili zo dňa na deň. Táto choroba je stará ako celá história ľudstva. O pravých kiahňach máme doklady zo Stredného východu, Egypta, Číny či Indie. V stredoveku bojovala Európa najmä s morom. Kým kiahne sú vírusové ochorenie, mor bol bakteriálne ochorenie. Samozrejme, takto to vnímame z dnešného hľadiska, v stredoveku ľudia nevedeli pôvodcov týchto chorôb medicínsky odlíšiť. Epidémie moru a pravých kiahní sa v Európe vyskytovali dlho popri sebe. Posledná epidémia moru bola v Bratislave ešte v rokoch 1712 až 1714. Popritom sa už od 16. storočia vyskytovali častejšie i epidémie pravých kiahní.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Tak ako dnes covid, čiže kvapôčkami a blízkym kontaktom. Prevenciou proti kiahňam bolo to, čo je dnes prevenciou pred koronavírusom - teda hygiena, odstupy a izolácia. Prirodzene, to ľudia na začiatku nevedeli, zistili to až pozorovaním. Tak ako si všimli, že kiahní je viacero druhov. Preto tie slabšie volali aj „dobré kiahne“ a tie, ktoré mali vážnejšie následky, zase „zlé kiahne“. Vedeli, že ten, kto dostane slabšie kiahne, s nejakými jazvami ochorenie prežije.
V lekárskych spisoch máme opísaných viacero druhov kiahní a v ich pomenovaniach panovala veľká variabilita až chaos. V nárečiach sa vyskytovali takisto mnohé pomenovania, popri ovčích kiahňach to boli kozie kiahne, šialené kiahne, plané kiahne a podobne. Smrteľné pravé kiahne, latinsky „variola vera“, boli veľmi ťažkým ochorením, ktoré zasahovalo vnútorné orgány, tvár aj oči. Prejavovali sa horúčkami, vyrážkami a chrastami, a ak ľudia na ne nezomreli, mnohí oslepli.
Ľudia časom zistili, že ide o nákazlivú chorobu, dokonca to začali využívať. V Nemecku sa rozšíril takzvaný „Pockenkauf“, teda kupovanie kiahní. Čiže dieťa, ktoré malo slabšie kiahne, sa cielene dalo medzi deti, ktoré kiahne nemali. V podstate akýsi predchodca princípu očkovania. To by som úplne nepovedala, je to skôr príklad toho, ako sa ľudia naučili, že po prekonaní kiahní už získajú imunitu, a preto sa cielene nakazili od niekoho, kto mal mierny priebeh ochorenia. Dokonca si niekedy požičiavali medzi sebou košele a podobne. Predchodcov očkovania nachádzame skôr na východe, v Osmanskej ríši či Číne. Opäť - človek potom vďaka tomu dostal slabšiu formu kiahní a bol imúnny voči smrteľnej forme. Neskôr sa začal z hnisu kiahní ihlou či úzkym nožom prenášať materiál do zdravej paže dieťaťa. Z Turecka máme doklady, že sa takýto ľudský materiál prenášal dokonca do žily. Tento príklad z Turecka pochádza zo začiatku 18. storočia.
Účinná liečba neexistovala, existovali len zmierňujúce metódy. Niektoré boli horšie, niektoré lepšie. K tým horším patrili otepľovacie kúry, ktoré pri ochorení spojenom s vysokými horúčkami naozaj neboli vhodné. Pacienti sa veľmi rýchlo dostávali do bezvedomia a umierali. Lepšie boli ovlažovacie kúry, teda striedanie vlažnej a studenej vody, spojené s vetraním, ktoré však prišlo do kontinentálnej Európy neskôr, až začiatkom 18. storočia. Áno. Verili, že vďaka teplu sa kiahne prejavia čo najskôr, chrasty začnú schnúť a pacient sa vylieči. Okrem týchto kúr sa pacientom podávali aj náplasti či čaje, lipový alebo bazový. Nešlo o liečbu, kiahne sa prakticky liečiť ani nedali.
Variolizácia a jej riziká
Slovo inokulácia už odkazuje na dnešné očkovanie, keďže je zložené zo slova „in“ a „oculus“, čo znamená „oko“. Ako ste povedali, princíp variolizácie, teda vpichnutie malého množstva mikroorganizmov do tela druhého človeka, využívali najprv vo východných kultúrach. Áno, prišlo to z východu. Do Európy tieto nové metódy prinášali potulní felčiari z Grécka, ale aj Arméni či Turci. Tak sa dostali aj k nám na východné Slovensko, kde si ich už na začiatku 18.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v Uhorsku sa v 18. storočí variolizovalo veľmi málo, doklady o jej vykonávaní máme až z druhej polovice 18. storočia. Hovoríme o variolizácii. Áno, ale to bola práve tá riskantná časť pri variolizácii - či ľudia dobre odhadnú, že na druhého človeka prenášajú práve tie slabšie kiahne. Veľakrát sa stalo, že sa preniesli pravé kiahne, ktoré ale u druhého dieťaťa nemali slabší priebeh, čo viedlo k mnohým úmrtiam.
Ján Adam Rayman a jeho prínos
Lekár z Prešova Ján Adam Rayman sa narodil v Prešove 23. apríla 1690 ako jediný syn lekárnika Jána Raymana. Po štúdiu farmácie na prešovskom evanjelickom kolégiu absolvoval v rokoch 1709 až 1712 medicínu na Leydenskej univerzite v Holandsku u slávneho profesora Hermana Boerhaaveho. Raymanov lekársky diplom. V roku 1714 sa oženil so Žofiou Wachsmannovou a spolu mali sedem detí. Počas svojho života uverejnil takmer stovku vedeckých článkov. Predovšetkým sa však venoval vlastnej vedeckej činnosti v oblasti chorôb, liečiv, minerálnych vôd a počasia. Bol prvým v Uhorsku, ktorý začal pravidelne zapisovať stav počasia - meral teplotu a vlhkosť vzduchu, množstvo zrážok, výskyt búrok a bleskov či silu a smer vetra.
Rayman nevedel, čo spôsobuje kiahne, ale tušil, ako nad nimi zvíťaziť: „Veď konečne postačí, keď námorník vie, čo má robiť pri nastávajúcom odlive alebo prílive, aj keď nepozná ich príčinu.“ Rayman bol nielen schopný lekár, ale hlavne brilantný vedec - bádateľ a mysliteľ. Rayman vedel, že kiahne môžu mať rozličné podoby, od ľahšej formy, keď sa postihnutému človeku síce vytvoria pľuzgiere, ale choroba ho celkom neschváti, až po ťažké stavy končiace sa smrťou. Iste vedel aj to, že taký človek, ktorý kiahne prekonal, na ne už druhý raz neochorie. Áno, múdrosť k nám neprišla s vynálezom ďalekohľadu či mikroskopu. Ľudia si odjakživa všímali svet okolo seba a premýšľali nad tým, ako veci fungujú. To si však od nich vyžadovalo rozvahu a uvážlivosť. A tie Jánovi Adamovi Raymanovi nechýbali.
A tak, keď sa kiahne v roku 1720 opäť raz do Prešova vrátili a keď ochorel jeho päťročný syn, pozbieral v sebe nevšednú obdivuhodnú odvahu a zaočkoval svoju dvaapolročnú dcérku. Vo svojom článku píše: „Nakoniec som však usúdil, že moja dvaapolročná dcéra nie je na podklade dedičnosti pred chorobou chránená, keďže jej brat skutočne ochorel na kiahne a ona mohla byť nimi tiež napadnutá; odhodlal som sa k tomuto pokusu. Urobil som lancetou malý zárez na jej ľavom ramene, do ktorého som votrel ešte teplý hnis z kiahničky jej brata, a zárez zakryl orechovou škrupinkou. Okolie sa postupne zapálilo, ale dievčatko zostalo svieže, kým konečne na siedmy deň nedostalo horúčku a okolo zárezu sa zjavili malé biele vyrážky… Na tretí deň sa úplne zotavila. Za celý ten čas bolo dieťa veselé a zdravé a nemalo nijaké ťažkosti. Nebolo.“ Práve ju proti tej chorobe totiž zaočkoval. V roku 1721 napísal správu o epidémii kiahní v Prešove a vykonanej inokulácii do Vratislavských análov, kde sa v tom čase podobné medicínske a prírodovedné pokusy uverejňovali. Presvedčili ho východné príklady. Avšak Rayman urobil chybu, jeho dcéra mala vtedy len asi dva a pol roka a podával jej popri inokulácii silné emetiká, čiže látky vyvolávajúce zvracanie. Jeho dcéra z týchto dôvodov po variolizácii upadla do bezvedomia, ale našťastie prežila a získala imunitu proti pravým kiahňam.
Ján Adam Rayman zomrel v Prešove ako veľavážený a milovaný občan vo veku 80 rokov dňa 24. apríla 1770 - šestnásť rokov pred Jennerovou prvou úspešnou vakcináciou. V Uhorsku sa na Raymanovu prácu zabudlo. Aká škoda pre krajinu, keď si nevšíma svojich géniov. Aká škoda, keď namiesto podpory sa tí stretávajú skôr s prekážkami, nepochopením, prázdnotou. Avšak vieme, nič nové v Uhorsku, nič nové na Slovensku. Vážme si preto, že sme tu takého človeka mali.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
Vakcinácia ako bezpečnejšia alternatíva
V tom istom roku uverejnil podobný experiment aj anglický lekár Charles Maitland. Zatiaľ čo v Anglicku pokusy s variolizáciou pokračovali, v Uhorsku túto metódu oficiálne nepovolili vykonávať. Boli to preto práve anglickí lekári, ktorí si dosť rýchlo uvedomili, že variolizácia, aj keď priniesla veľmi výrazný pokrok v ochrane pred kiahňami, predstavuje zároveň aj nezanedbateľné riziko ochorenia inak zdravých ľudí. Tú objavil slávny anglický lekár Edward Jenner. Ten tiež, podobne ako Rayman, pozorne načúval mýtom a premýšľal o nich. Premýšľal a overoval. Po dvoch desiatkach rokov prípravy vpichol 14. mája 1796 osemročnému chlapcovi Jamesovi Phibbsovi obsah kiahňového pľuzgierika dojičky chorej na kravské kiahne.
Kým pri variolizácii sa vkladali živé mikroorganizmy z chorého človeka do zdravého tela, pri vakcinácii sa neprenášal pôvodne ľudský materiál, ale materiál z kravských kiahní. „Vacca“ znamená po latinsky krava, z toho je aj odvodené pomenovanie „vakcinácia“, aj keď tento termín zaviedol až neskôr, v 19. Potom sa začal používať pre akékoľvek očkovanie, ale pôvod pomenovania je v očkovaní proti pravým kiahňam s využitím materiálu z kravských kiahní. Prvý očkovací materiál sa získaval z človeka, ktorý sa nakazil menej škodlivými kravskými kiahňami. Po výsype sa spravidla na šiesty deň odobral materiál z pustúl a ten sa potom prenášal na ďalších ľudí, aby získali imunitu proti pravým kiahňam. Ľudia si totiž všimli, že dojičky kráv často dostávali kravské kiahne a prejavovali sa im na rukách. Pozorovaním sa zistilo, že dojičky, ktoré dostali kravské kiahne, sa už nenakazili pravými. Tento fakt využil anglický lekár Edward Jenner (žil v rokoch 1748 až 1823 - pozn. red.) a začal robiť pokusy. V rolu 1796 od dieťaťa s kravskými kiahňami zobral materiál z pustuly kiahní a zaočkoval iného chlapca. Ten dostal kravské kiahne s miernym priebehom a vyzdravel. Potom chlapca zaočkoval pravými kiahňami.
Vieme aj to, že tie naše hrdinské bunky si dokážu veľmi dlho pamätať nepriateľa, s ktorým sa už raz stretli v priamom súboji. A to je dôvod, prečo na niektoré choroby ochorieme len raz. Rayman, Maitland, a dokonca ani Jenner však nemali ani tušenia o veciach, ktoré sa dnes učia už deti v škole.
S novou metódou, vakcináciou, sa začalo v Uhorsku už v roku 1801, vraví historička medicíny a jazykovedkyňa Beata Ricziová.
Šírenie vakcinácie v Uhorsku
Edward Jenner v Anglicku očkoval vakcínou založenou na kravských kiahňach v roku 1796. Veľmi rýchlo. Jenner v roku 1798 napísal knihu „Pátranie po príčinách a účinkoch kravských kiahní“, kde opísal viacero prípadov vakcinácie. Obsahovali meno a vek pacienta, dátum očkovania aj opis následného priebehu ochorenia. Toto dielo bolo takmer ihneď preložené do európskych jazykov vrátane latinčiny, ktorá bola v tom čase ešte pre Uhorsko dôležitá.
Vakcinácia sa v Uhorsku začala šíriť veľmi rýchlo. Toľkokrát spomínaný Zachariáš Teofil Huszty, veľký zástanca variolizácie, ihneď pochopil výhody vakcinácie a v roku 1801 vakcinoval v Prešporku aj on. Dokonca predbehol peštianskeho lekára Ferenca Beneho, tiež veľkého propagátora boja proti kiahňam. Bene po prvý raz podal vakcínu na Jennerovom princípe 27. Náš Huszty vakcinoval po prvý raz 5. augusta toho istého roku, teda ešte pár dní pred Ferencom Benem. Existujú články z Pressburger Zeitung, kde sa píše, že dvaja lekári zo Šoprone, Pellegrini a Hell, vakcinovali ešte skôr. Ale o Husztym a Benem máme jednoznačné doklady. Huszty bol v tomto čase už mestským lekárom. V normatíve v piatich bodoch opisuje, kto mohol vakcinovať, akú literatúru si musel naštudovať, ako mala vakcinácia prebiehať. Treba povedať, že sa vakcinovalo humanizovanou lymfou. Materiál sa pôvodne získal z kravských kiahní. Preniesol sa na človeka, ktorý dostal kravské kiahne a z hmoty spod vyrážok sa zobral humanizovaný materiál, ktorý sa potom najčastejšie prenášal na navlhčených vláknach, ktoré boli uložené v skle a zatavené voskom. Z Anglicka poslal napríklad lekár Pearson materiál na vakcináciu aj do Viedne. Vakcinovalo sa aj z paže na pažu, keď sa podarilo lekárovi získať dieťa už vakcinované a z jeho paže sa priamo preniesol materiál na pažu zdravého dieťaťa. To boli začiatky, neskôr sa vytvorila metodika na vytvorenie vakcíny aj vo väčšom meradle. Ale v prvej polovici 19. storočia to prebiehalo takto. Lacetou, čiže chirurgickým nožíkom, plochou ihlou alebo podobným ostrým predmetom, tak isto ako variolizácia. Na tento účel sa začali vyrábať i špeciálne nástroje. V roku 1801 sa neočkovalo len v Prešporku, teda dnešnej Bratislave, ale aj v Rožňave. To vyzerá, že správy o vakcinácii sa šírili naozaj veľmi rýchlo. V Uhorsku sa začalo vakcinovať naozaj rýchlo. Bolo to vďaka lekárom, ktorí túto metódu propagovali, ale aj vďaka uvedomelej šľachte. Bolo veľmi dôležité, aby sa za vakcínu postavila takáto autorita, lebo obyčajní ľudia sa, samozrejme, vakcíny báli. Správy o vakcinácii z rôznych oblastí potom vychádzali v Zeitschrift von und für Ungern, teda Časopise pre obyvateľov a o obyvateľoch Uhorska, čo ďalej vakcináciu popularizovalo. V Uhorsku vznikali aj propagačné materiály o očkovaní. Išlo o nie veľmi hrubé brožúry, ktorých autorom bol najmä Ferenc Bene a ktoré sa prekladali do všetkých jazykov v Uhorsku. Vieme napríklad, že Beneho brožúry si nechali preložiť aj Oravská či Turčianska stolica. Župní úradníci dostali za úlohu očkovanie propagovať, pomáhali im s tým uvedomelí učitelia a duchovní. Spomenula by som napríklad profesora bratislavského evanjelického lýcea Juraja Palkoviča, ktorý sám napísal osemstranovú brožúrku o tom, ako sa má očkovať a prečo je to dôležité. Mala názov „Poučení o očkování neb inokulování kravských osipek“. To isté robil v kalendári, ktorý vydával, čo bol v tej dobe dôležitý nástroj, lebo kalendáre si v 19. storočí do svojich domovov kupovalo veľa ľudí.
Odpor voči očkovaniu a jeho príčiny
Očkovať proti kiahňam sa dala aj Mária Terézia. Dala variolizovať seba aj svoje deti. Podiel na tom mala aj jej osobná tragédia, na pravé kiahne zomreli dve deti Márie Terézie aj jej nevesta Izabela Parmská. Dokonca v roku 1771 vo Viedni na jej popud vznikol ústav pre očkovancov. Buď vyššia šľachta alebo potom tí najchudobnejší, čiže obyvatelia sirotincov či chudobincov. V strednej vrstve vtedajšieho obyvateľstva bol k variolizácii pomerne veľký odpor a ani Mária Terézia si nedovolila nariadiť, aby bola variolizácia povinná. Ten o postoji uhorského obyvateľstva k variolizácii napísal: „Varujem očkovateľov kiahní, aby nechodili do Uhorska, pretože by boli naším ľudom ukameňovaní.“
Aby sme pochopili, o akej dobe hovoríme: ešte štyridsať rokov predtým, ako Rayman variolizoval svoju dcéru, prebiehali v Česku na Šumpersku čarodejnícke procesy, upálený bol napríklad mešťan Gašpar Sattler. Argumenty proti variolizácii boli aj medicínske, teda že v dôsledku slabej hygieny alebo zlého posúdenia prišlo k nakazeniu človeka vážnou formou kiahní a ten potom zomrel. Avšak odpor voči variolizácii bol naozaj aj nábožensko-teologický. Skrátka, verili, že ľudstvo nemá proti kiahňam bojovať a má nechať na Bohu, či ich ten, kto ich dostane, prekoná, alebo zomrie. Je to Božia vôľa, do ktorej ľudia nemajú zasahovať. Naopak, osvietenské myšlienkové prúdy toto nazeranie menili a viedli k zodpovednejšiemu prístupu ľudí k svojmu zdraviu.
Pravé kiahne v Uhorsku na konci 18. storočia
Akým vážnym problémom boli pravé kiahne na konci 18. storočia v Uhorsku? Nejaké záznamy existujú, aj keď sa, samozrejme, mnohé nezachovali. Štatistiky o úmrtiach si robil napríklad spomínaný prešporský lekár Zachariáš Teofil Huszty, ktorý neskôr nastúpil na miesto hlavného mestského lekára. Vďaka nemu vieme, že v roku 1786 v Prešporku na kiahne zomrelo 176 detí. To bolo na 25-tisícové mesto - približne toľko obyvateľov mala vtedy dnešná Bratislava - veľa. Potom počet úmrtí klesal, o rok nato zomrelo 32 detí, potom 7 detí. Zavádzali sa pri takýchto epidémiách karanténne opatrenia? Lekári sa o to snažili. Významný nemecký lekár Bernhard Christoph Faust v roku 1794 napísal dielo s názvom „Gesundheitskatechismus“, teda Katechizmus zdravia. Do slovenčiny ho preložil farár a jazykovedec Juraj Ribay. Napríklad, mali vznikať karantenizačné domy pre deti a dospelých s kiahňami, nabádalo sa na vznik očkovacích domov, dodržiavanie hygienických opatrení, informovanie o epidémiách a podobne. No hovoríme o konci 18.
tags: #povod #slova #ockovanie #etymologia