Vyslobodí povinné očkovanie Slovensko zo sužujúceho zovretia pandémie? Táto otázka rezonuje v spoločnosti čoraz silnejšie, najmä v kontexte rozhodnutí súdov a narastajúcej diskusie o etických a právnych aspektoch vakcinácie.
Ústavný súd a povinné očkovanie: Pripravenosť na zásah do práv jednotlivca?
Podľa advokáta Ivana Humeníka z kancelárie h&h Partners, ktorý sa špecializuje na zdravotnícke právo, je požiadavka povinného očkovania v súlade s ústavou, vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu. Dôležité však je, aby štát pristúpil k prevzatiu zodpovednosti za prípadné nežiaduce účinky, pretože ide o etickú nevyhnutnosť. Vždy treba proporcionálne zvažovať vo vzťahu k akej hrozbe sa takýto nástroj zavádza. Či je to skutočne nástroj, ktorý môže účinne chrániť hodnoty a súčasne, či zavedenie takejto povinnosti je možné práve z titulu chránenej hodnoty ospravedlniť.
Ústavný súd SR sa už v roku 2013 zaoberal pomerovaním hodnoty, ktorá je chránená (život a zdravie spoločnosti a jednotlivca) vo vzťahu k intenzite zásahu do práv jednotlivca (povinnosť strpieť očkovanie). Súd vtedy vyslovil, že za účelom ochrany tak vysoko chránenej hodnoty, ako je zdravie spoločnosti, je ospravedlniteľné od jednotlivca požadovať, aby sa nechal zaočkovať. Ak by tu bol účinnejší postup ochrany verejného zdravia, ktorý by bol menej invazívny do súkromia jednotlivca ako očkovanie, tak by mal, samozrejme, pred očkovaním prednosť. Pokiaľ však z odborného hľadiska iný rovnako účinný nástroj ako očkovanie nemáme, je ústavne prijateľné po zavedení povinného očkovania siahnuť. Právna logika použitá Ústavným súdom v roku 2013 je aplikovateľná aj pre dnešnú dobu.
Kritérium okruhu ľudí: Medicínska otázka s právnymi aspektmi
V kontexte prípadného povinného očkovania sa vynára otázka, ako nastaviť kritérium okruhu ľudí, na ktorých by sa táto povinnosť vzťahovala. Z pohľadu práva je potrebné sa vyhnúť diskriminácii. Zavedenie nejakého kritéria - napríklad kritéria veku, môže byť diskriminačné, pokiaľ to nie je dôvodné. Ak je objektívne dokázané, že nákaza od určitého veku spôsobuje omnoho väčšie riziká, a že pri vekovej kategórii 50+ je možné na základe dostupnej štatistiky a aktuálneho medicínskeho poznania predpokladať, že päťdesiatnik skončí v nemocnici skôr ako dvadsiatnik alebo tridsiatnik, pričom súčasne vieme, že očkovanie významne chráni pred tým, aby sa človek nakazil a zomrel, tak si myslím, že diferenciácia podľa veku je ústavne prijateľná. Vždy však bude záležať na tom, či vieme objektívne vyhodnotiť, prečo je to práve takáto veková hranica. Samotná skutočnosť použitia rozlišovacieho kritéria veku ešte neznamená ústavne problematický prístup.
Napríklad ani rozlišovacie kritérium pohlavia by v iných prípadoch nemuselo byť diskriminačné, ak by na to existoval dobrý dôvod. Ak by napríklad nejaké ochorenie ohrozovalo len mužov, tak zavedenie povinného očkovania len pre mužov by bolo ospravedlniteľné práve na základe takéhoto objektívneho kritéria. Takže niečo podobné platí aj pri uvažovaní o zavedení povinnej vakcinácie osôb, ktoré dosiahli určitý vek. Je to primárne medicínska otázka. My môžeme hrať len s kartami, ktoré máme k dispozícii. V momentálnom štádiu si myslím, že akýkoľvek racionálny nástroj, i keď nie úplne najefektívnejší, je lepší, ako nerobiť nič a prizerať sa, ako nám to všetko ide dole vodou.
Prečítajte si tiež: Tri dávky očkovania
Sankcie za porušenie povinnosti: Preventívny a represívny rozmer
Štát by mal verejnosti vysvetliť, že pri povinnom očkovaní nejde o takú situáciu, že by teraz začali policajti naháňať ľudí do očkovacích centier a fyzicky by ich nútili k očkovaniu. Takýto postup je vylúčený. Rovnako ako pri terajších povinných očkovaniach detí by nesplnenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu bolo spojené napríklad s rizikom finančnej pokuty. O sankcii za porušenie povinnosti sa dá, samozrejme, diskutovať. Jej úloha by mala byť hlavne preventívna a až následne represívna.
Jednou z možností je napríklad to, že osoba, ktorá sa bez objektívneho dôvodu nedá zaočkovať (hoci mala príležitosť) bude musieť hradiť či už celé, alebo časť nákladov spojených s hospitalizáciou. Preventívna funkcia sankcie by mala spočívať v konštruktívnej komunikácii zo strany štátu na verejnosť. Občania by mali byť informovaní, prečo sa takáto úprava prijíma, že nejde o kriminalizáciu za názor, ale že naším spoločným cieľom je bezpečnosť spoločnosti.
Ľuďom je potrebné férovo vysvetliť, že „dobre, máš svoj názor, ale rozhodujúcim je fakt, že momentálne najúčinnejším nástrojom na porazenie pandémie je očkovanie, a keď nerešpektuješ to, že sa spoločnosť zhodla na tom, že sa treba očkovať, tak následky tvojho rozhodnutia sú napríklad pokuta či úhrada nákladov spojených s hospitalizáciou“.
Komunikácia a zodpovednosť štátu: Kľúčové faktory úspechu
Bez ohľadu na kvalitu prijatej právnej úpravy a bez ohľadu na dobrý úmysel bude zohrávať extrémne dôležitú úlohu komunikácia na verejnosť. Preto si napríklad myslím, že to, čo sa už deje za posledné týždne, teda sa že v médiách objavujú informácie o nákladoch za liečbu na jednotke intenzívnej starostlivosti je potrebné ešte kreatívnejšie uchopiť a voči verejnosti systematicky komunikovať. Toto by mal štát začať zverejňovať na pravidelnej báze, napríklad pred večernými správami a na sociálnych sieťach.
V kontexte tejto témy sa napríklad objavujú názory, že keď budeme chcieť od neočkovaných, aby platili náklady za to, že sa správajú rizikovo voči sebe a iným, tak rovnako by sme tento modus operandi mali uplatniť aj na fajčiarov, ľudí s obezitou či ďalšie skupiny tých, ktorí sa správajú rizikovo a zaťažujú systém verejných financií. A ja hovorím, že áno presne tak, len asi to nevieme spraviť naraz. Nie je možné spájať otázku očkovania s fajčiarmi. Lebo jednoducho to nevyriešime ani do týždňa, ani do dvoch a budeme tu diskutovať dva roky a nakoniec nespravíme nič. Takže si myslím, že lepšie je hoci nedokonalé riešenie, ktoré vieme prijať čím skôr, ako komplikované a prešpekulované riešenie, ktoré ostane v podobe pracovného materiálu v šuflíku nejakého štátneho úradníka. Odďaľovania riešenia sa obávam najviac. Nakoniec to môžem vidieť na tom, ako k rozhodovaniu o nepopulárnych opatreniach pristupuje vláda. Diskusia o povinnom očkovaní mala nastať už skôr.
Prečítajte si tiež: Slovenská legislatíva o očkovaní
Štát by mal na seba prevziať zodpovednosť za nežiadúce účinky. Toto je podľa môjho názoru nielen ekonomická, ale primárne etická nevyhnutnosť. V zákone o liekoch máme už dnes zakotvenú zodpovednosť štátu za nežiaduce účinky vakcín, ktoré boli použité na základe povolenia ministerstva. To je však momentálne prípad len vakcíny Sputnik V. Ale už nejakú stopu zodpovednosti štátu v zákone máme. Zodpovednosť štátu je potrebné rozšíriť na všetky vakcíny, ktoré sú proti covidu, pretože tým by štát vyslal jasný signál, že stojí za všetkými, ktorí sa rozhodli chrániť seba a najmä celú spoločnosť. A to aj tým spôsobom, že ak nastanú nejaké nežiadúce účinky a nejaká škoda, tak týmto osobám poskytne pomocnú ruku. Okrem rozmeru dostupného finančného odškodnenia je omnoho podstatnejší etický apel, že štát za vami stojí. Rozšírenie zodpovednosti štátu na všetky vakcíny proti COVID-19 je momentálne v Národnej rade a ja dúfam, že tento návrh novely zákona o liekoch bude prijatý. Pokiaľ by takáto úprava bola schválená, tak by na ňu mal štát svojich občanov upozorniť a aj takto upokojovať situáciu.
Mnohí nerozhodní občania sa boja, že im očkovanie privodí škodu na zdraví a majú strach, kto sa o nich v takomto prípade postará. Je to legitímna obava a ja tejto obave úplne rozumiem.
Historický kontext a rozhodnutia súdov: Očkovanie v kontexte základných práv
Spor o to, či rodič má, alebo nemá právo odmietnuť povinné očkovanie pre svoje dieťa, sa odohral už pred viac ako dvomi rokmi na Ústavnom súde. Očkovanie vtedy vyhralo. Na úplnom začiatku stálo rozhodnutie dvoch slovenských rodičov nedať zaočkovať svoje dieťa. Keďže lekár je povinný o tom informovať úrady, rodina dostala na konci roku 2012 pokutu 100 eur.
V rokoch 2013 až 2015 sa paralelne na Slovensku i v Česku začali viesť (nie len) súdne dialógy o tom, či je povinné očkovanie pre deti, ktoré nastupujú do predškolského vzdelávania naozaj povinné. V Česku v rozmedzí týchto rokov prijali súdy až 6 sťažností, zatiaľ čo Slovensku dve. Dialóg medzi výkonnou mocou, ktorá vydala nariadenie o povinnom očkovaní a súdmi, ktoré sa zákonnou úpravou mali riadiť nakoniec rozlúskol až Štrasburský súd vo svojom prelomovom rozhodnutí Vavrička a ostatní proti Českej republike.
Argumenty a princípy: Ako sa súdy vyrovnávajú s povinným očkovaním
Krajský súd v Nitre postavil proti sebe základné ľudské práva ako právo na život, právo na súkromie a zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Podstata súvisí s tým, že zákon podrobnosti očkovania nestanovuje. Ministerstvo zdravotníctva preto vydalo podrobnú vyhlášku o povinnom očkovaní. A tu mal krajský súd problém. Ďalší argument súvisel s tým, že každý má právo na život a na ochranu zdravia, pričom tieto ústavou garantované práva sú ohrozené.
Prečítajte si tiež: Argumenty za a proti povinnému očkovaniu
Skôr ako sa pustil Ústavný súd do rozhodovania, oslovil viaceré zainteresované inštitúcie, aby sa k problému vyjadrili. Nebol to len parlament či ministerstvo zdravotníctva, ktoré mali obhajovať existujúcu legislatívu. Medzi oslovenými bol aj Úrad verejného zdravotníctva, ktorý pripomenul, že ak by sa zrušilo povinné očkovanie, tak by zaočkovanosť klesla rokmi na 60 až 70 percent. Úrad pripomenul, že ochorenia, proti ktorým sa u nás očkuje, sú pre deti život ohrozujúce. „Majú rodičia, ktorí očkovania odmietajú, právo takto odopierať dieťaťu ochranu jeho zdravia a života?“ pýta sa úrad vo vyjadrení pre Ústavný súd a v otázkach pokračuje.
Epidemiológovia sa tiež zaoberali tým, že ľudia často berú prevenciu a povinné očkovanie ako zásah do súkromia, zvykov a životného štýlu. Epidemiologická spoločnosť však pripomína, že ak sa preventívne opatrenia prestanú dodržiavať, „choroba sa nevráti ihneď v takej miere, aby to pociťovala celá spoločnosť, ale až o niekoľko rokov. Námietku, že vyhláška k očkovaniu stojí vlastne nad zákonom, ústavní sudcovia neprijali. V zákone sa predsa hovorí, že podrobnosti upraví vyhláška.
Aj podľa sudcov je pravda, že povinné očkovanie ja zásahom do integrity človeka. Napriek už uvedeným argumentom kľúčové pre posúdenie podania krajského súdu napokon bolo to, ako sa Ústavný súd poráta s tým, že povinné očkovanie zasahuje do práva na ochranu súkromia. Tú totiž ústava rieši viacerými ustanoveniami. Ochranu zaručuje len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. A proti tejto definícii stojí povinné očkovanie. V jeho prípade však podľa Ústavného súdu ide o naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. A to je to podstatné.
Pri svojom zdôvodnení sa ústavní sudcovia v Košiciach opreli o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ten napísal, že „povinné očkovanie - ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie - predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby“. No zároveň dodal, že ak je takýto zásah uskutočnený na základe zákona, je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný.
Podobne ako u nás, aj iné ústavné súdy si musia poradiť s otázkami povinného očkovania. Českí ústavní sudcovia napríklad posudzovali, ako je to v prípade odmietnutia očkovania z dôvodu výhrady vo svedomí. Ústavný súd ČR povedal, že povinnosťou očkovať môže byť právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo a vieru ohrozené. Pri posudzovaní prípadu sa sudcovia tiež opreli o mnohé posudky. „Výnimka zo zákonnej povinnosti prichádza do úvahy len v mimoriadnych prípadoch, ktoré úzko súvisia s osobou, na ktorú sa táto povinnosť vzťahuje, alebo s jej blízkymi.
Vavrička a ostatní proti Českej republike
V roku 2021 tak Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vydal jasný signál obom stranám - zástancom očkovania i sťažovateľom argumentujúcim proti povinnému očkovaniu. Je povinné očkovanie detí vstupujúcich do predškolského zariadenia naozaj povinné? Túto hamletovskú polemiku mal na stole Štrasburský súd už tento rok, a tento judikát má ešte omnoho väčší význam počas globálnej pandémie, ktorej ako štáty čelíme, pretože jedinou cestou ako sa z kolobehu reštrikcií týkajúcich sa pandémie a ochrany zdravia môžeme dostať vidíme vo vakcíne.
Súdne dialógy, ktoré začali v roku 2013 sa týkali rodičov, ktorí v menej svojich detí podali sťažnosti, pretože im bola kvôli nezaočkovaniu detí uložená pokuta alebo ich deti neboli prijaté do predškolského zariadenia. Vnútroštátne súdy posúdili, že rodičia argumentovali len vlastným odmietavým postojom. ESĽP konštatoval, že predmetom sťažnosti je jednak samotná očkovacia povinnosť a jednak dôsledky spojené s jej dodržiavaním. Podľa ustálenej judikatúry je fyzická integrita zaradená pod pojem súkromného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý do určitej miery zahŕňa aj právo na rozvíjanie vzťahov v ďalšími osobami. V prípade vyslovenia záveru, že bol vykonaný zásah do práva alebo slobody, môže [súd] pristúpiť k testu proporcionality. Prvým krokom je test legality. Ten sa sústreďuje na zistenie, či k obmedzeniu práva došlo na základe zákona. Pri otázke, či bol zásah v súlade so zákonom, ESĽP poznamenal, že sťažovatelia nerozporovali prístupnosť alebo predvídateľnosť právnej úpravy, naopak namietali, že očkovaciu povinnosť upravuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva, čo je podzákonný predpis a nie zákon. Na to však ESĽP vysvetlil, že „stanovené zákonom“ musí byť vysvetlené v zmysle materiálnom, nie formálnom, čo znamená, že pojem obsahuje aj nepísané právo, sudcovské právo a aj podzákonné predpisy.
Test spôsobilosti naplnenia účelu. Legitímny cieľ spočíva v zmysle ochrany proti chorobám, ktoré môžu predstavovať vážne riziko. Ochrana smeruje rovnako voči ľuďom, ktorí sú v zraniteľnom postavení, ktorí sa očkovať nemôžu a ich ochrana závisí od zaočkovanosti celej populácii a to zodpovedá legitímnemu záujmu v čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Štrasburský súd uznal, že rozhodnutie o tom, že očkovanie detí bude povinné, predstavuje odpoveď zákonodarca na naliehavú spoločenskú situáciu - potrebu chrániť verejné zdravie. Očkovanie je povinné voči deviatim ochoreniam, pričom všetky sú zdravotnou komunitou uznané za bezpečné a účinné. Nejde o povinnosť absolútnu ani priamo vynútiteľnou. Z povinnosti sú vylúčené deti s trvalou kontraindikáciou, pričom žiadny zo sťažovateľov v rokoch 2013 až 2015 sa o túto výnimku neopieral. Z vyššie uvedených dôvodov, ktoré súd samozrejme rozvinul do siahodlhých záverov vyplýva, že prijaté opatrenia sú v rozumnom pomere primeranosti k sledovanému legitímnemu cieľu a vnútroštátne orgány neprekročili svoj priestor pre uváženie.
ESĽP deklaruje, že problematika očkovania sa dotýka celej rady ústavných hodnôt, čo tiež znamená, že prenecháva zákonodarcovi širokú mieru pri uvážení o voľbe prostriedkov k zaisteniu účinnej prevencie voči infekčným chorobám. Túto diskrečnú právomoc má vykonávať vo svetle epidemiologických podmienok zistenými zodpovednými orgánmi.
Povinné očkovanie proti Covid-19: Akceptácia v kontexte judikatúry ESĽP
Ak by sa teraz v Česku alebo na Slovensku zaviedlo povinné očkovanie proti ochoreniu Covid-19, v nadväznosti na judikatúru ESĽP a pod zreteľom princípu subsidiarity môžeme hovoriť o tom, že by sme povinné očkovanie mali akceptovať. Pozitívna subsidiarita hovorí totiž o tom, že vyššie súdy stanovujú vo svojej judikatúre obecné zásady použiteľné za určitých okolností. Pozitívna dimenzia subsidiarity kladie zodpovednosť na nižšie stupne súdov, ktoré sú k občanom (jednotlivcom) bližšie, teda zodpovednosť za ochranu ľudských práv je na nižších súdoch.
Vyplýva zo zákona, že sa musím dať zaočkovať za každých okolností? Jednoznačne nie. Výnimkou je napríklad svetská výhrada svedomia, ktorú Ústavný súd ČR vyhlásil za jednu z podmienok, kedy sa nemusí trvať na povinnom očkovaní. Ďalšou výhradou môže byť už vyššie spomínaná zdravotná kontraindikácia, prípadne že je voči chorobe preukázateľne [občan] imúnny. Stret práv jednotlivca so štátom, ktorého záujem je ochrana verejného zdravia, je naozaj zložitá a kontroverzná téma.
Kritika povinného očkovania a stret záujmov
Niektorí proti povinnému očkovaniu argumentujú tým, že vakcína je len podmienečne schválená na núdzové použitie. To, že takáto otázka zaznieva, je v poriadku a uznávam, že to má svoje ratio. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že ľudstvo je v časovom strese a čakanie na zrealizovanie konvenčného klinického skúšania zjavne nebolo možné. Faktom ostáva, že vakcíny prešli registračným konaním na Európskej liekovej agentúre a ich bezpečnostný profil a účinnosť boli preverované a odborné autority sú na sledovanie nežiaducich účinkov a ich vyhodnocovanie extrémne citlivé. Ako laikovi sa mi taktiež zdá, že som za posledný rok nezachytil žiadne katastrofické správy o nežiadúcich účinkoch, ktoré by neboli očakávane. Z pohľadu klinickej praxe okrem očakávaných pozitívnych účinkov vakcíny prinášajú aj očakávane negatívne účinky. Tento jav je úplne normálny a je ho možné pozorovať pri používaní akéhokoľvek iného lieku (že má aj nežiadúce účinky). Obava z nežiadúcich účinkov je teda úplne legitímna a aj ja osobne tento aspekt vyhodnocujem. Možnosti sú však momentálne len dve - zaočkovať sa alebo nezaočkovať.
Dôveru v systém povinného očkovania rozhodne nezvyšuje ani konflikt záujmov popredných vakcinológov, ktorí často pracujú priamo pre farmaceutické spoločnosti, ktoré vakcíny vyrábajú. Azda najznámejší stret záujmov je prípad českého lekára Romana Prymulu, čo je český popredný vakcinológ, predseda Českej vakcinologickej spoločnosti, bývalý riaditeľ fakultnej nemocnice, člen Národnej imunizačnej komisie Ministerstva zdravotníctva ČR, ktorá rieši otázky očkovania. Došlo však k medializácii informácie, že tento lekár pôsobí vo firme svojej dcéry, ktorá ročne inkasuje od farmaceutických firiem vyše 41 miliónov českých korún, čo však v rozpore so zákonom zamlčiaval. Prymulu po prevalení kauzy minister zdravotníctva v roku 2016 z funkcie riaditeľa fakultnej nemocnice Hradec Králové odvolal.
Podobné situácie pritom nemusia byť ojedinelou výnimkou. V SR je zatiaľ známy prípad Svetozára Dluholuckého, ktorý ako člen pracovnej skupiny pre imunizáciu Úradu verejného zdravotníctva, ktorá radí pri kategorizácii vakcín štátu súčasne poskytoval firme Pfizer platené vzdelávacie a poradenské služby na stránke sprievodcaockovanim.sk. Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť , ktorá aktívne zasahuje do očkovacej politiky štátu je klientom reklamnej agentúry SNOWBALL COMMUNICATIONS, s.r.o. Už tento fakt je zaujímavý, nakoľko nie je bežné, aby si mimovládne organizácie najímali reklamné agentúry na vlastnú propagáciu. Nemenej zaujímavý je fakt, že medzi klientov tejto reklamnej agentúry patrí aj spoločnosť Pfizer, jeden z popredných výrobcov vakcín.
Zaujímavým je aj prípad poslanca NR SR Štefana Zelníka, ktorý je zároveň predseda výboru NS SR pre zdravotníctvo. Zelník je v SR známy ako nekritický podporovateľ povinného očkovania. Verejnosti sa Zelník dostal do povedomia napr. v roku 2009, keď svojím návrhom v parlamente dosiahol ukončenia rokovania o odškodňovaní ľudí, postihnutých negatívnymi dôsledkami očkovania. V roku 2017 opäť prešiel v NR SR jeho návrh nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona o dobrovoľnosti očkovania.
V roku 2011 sa objavila kauza ministra zdravotníctva SR Ivana Uhliarika, ktorý ministerskou výnimkou zvýhodnil spoločnosť Pfizer, práve pri predaji vakcíny povinného očkovania proti penumokokom, čím jej zabezpečil obrat na úrovni 10 miliónov eur ročne. Podozrenia zo zaujatosti v prospech spoločnosti Pfizer boli podoprené aj skutočnosťou, že sám minister bol zamestnancom spoločnosti Pfizer 7 rokov a jeho brat pre uvedenú spoločnosť v čase kazy stále pracoval.
Medzi partnerov proočkovacej lobbystickej stránky sprievodcaockovanim.sk patrí Úrad verejného zdravotníctva SR, či už zmienená Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť, pričom stránku finančne podporuje spoločnosť Pfizer.
Rozdielnosť názorov a kontroverzné rozhodnutia
Rozdielnosť názorov ohľadom povinného očkovania panuje nie len v lekárskej obci, ale aj v súdnej. Návrh na ústavný súd SR ohľadom neústavnosti povinného očkovania napokon nepodali rodičia odmietajúci očkovanie ale Krajský súd v Nitre. V ČR plénum Ústavného súdu ČR zamietlo návrh na zrušenie povinného očkovania z dôvodu jeho protiústavnosti, no zároveň vyslovilo názor, že je nesprávny právny stav, keď štát na jednej strane vynucuje povinné očkovanie a na druhej strane nemá žiadnu zodpovednosť za poškodenie zdravia v dôsledku takéhoto očkovania a vyzval zákonodarcov na prijatie zákona o zodpovednosti štátu za takéto poškodenie zdravia. Je príznačné, že ani toto rozhodnutie Ústavného súdu ČR nebolo jednomyseľné a napr. sudkyňa Kateřina Šimáčková priamo k tomuto rozhodnutiu vyjadrila svoje vyčerpávajúce odlišné stanovisko, ktoré sa javí právne presvedčivejším než samotný nález, ktorý povinné očkovanie ako protiústavné nevyhodnotil.
Ján Drgonec, emeritný sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky sa taktiež k povinnému očkovaniu na základe vyhlášky a nie zákona vyjadril jednoznačne v tom smere, že takýto postup je protiústavný. Napokon aj český Najvyšší správny súd konštatoval, že nie je možné ukladať sankcie za nepodstúpenie povinného očkovania na základe vyhlášky, nakoľko takáto vyhláška „zasahuje do vecí vyhradených zákonu a stanovuje primárne práva a povinnosti“.
Je zrejmé, že súčasná situácia, keď je povinné očkovanie, resp. jeho načasovanie, rozsah, atď. upravované vyhláškou a nie zákonom je značne problematická a nevyhovujúca. Zákon vyžaduje schválenie parlamentom, ktorému predchádza odborná diskusia k nemu avšak vyhláška je „dielo“ jedného človeka - ministra. Vyhláška má pritom zákon vykonávať a nie ho nahrádzať či dopĺňať.
V prospech dobrovoľného očkovania hovoria aj ďalšie skutočnosti, napr. fakt, že očkovanie môže mať vážne a trvalé vedľajšie zdravotné následky a to aj fatálne, no štát jednostranne vynucuje od občanov splnenie povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu, no nemá žiadnu zodpovednosť za poškodenie zdravia v dôsledku povinného očkovania, čo je právne neudržateľný stav.
Ombudsmanka a pandémia: Zhoršenie postavenia marginalizovaných skupín
Verejná ochrankyňa ľudských práv Mária Patakyová víta stredajšie (8. 12.) rozhodnutie Ústavného súdu (ÚS) SR o tom, že štátna karanténa bola opatrením v rozpore s ústavou. Podotkla, že vôbec po prvý raz sa ÚS vyjadril k protipandemickým opatreniam a jeho rozhodnutie sa vzťahuje len do budúcnosti.
Podľa Patakyovej by mal štát v prípade, že vláda schváli povinné očkovanie určitých vekových skupín či profesií, zabezpečiť odškodňovanie ľudí pri možných vedľajších účinkoch očkovania. Dodala, že pri už existujúcich povinných očkovaniach na Slovensku absentuje právna schéma odškodňovania, čo nie je v súlade s Medzinárodným dohovorom o ľudských právach a biomedicíne.
Ombudsmanka tiež konštatovala, že pandémia zhoršila postavenie tzv. marginalizovaných skupín v spoločnosti. Poukázala na to, že Slovensko ako jediná krajina v Európe pristúpila k zatváraniu celých rómskych osád aj počas druhej vlny.
tags: #povinne #ockovanie #rozhodnutie #najvyssieho #sudu