Umelé prerušenie tehotenstva je komplexná téma, ktorá vyvoláva vášnivé diskusie v spoločnosti. Okrem medicínskych a etických aspektov zohráva dôležitú úlohu aj legislatíva, ktorá potraty upravuje. V posledných rokoch sa do popredia dostáva aj otázka selektívnych potratov, teda potratov vykonávaných na základe pohlavia plodu. Tento článok sa zameriava na legislatívny rámec interrupcií, etické dilemy spojené s touto problematikou, a osobitne sa venuje selektívnym potratom a ich spoločenským dôsledkom.
Interrupcie: Celosvetový Pohľad a Dôvody
Ročne sa asi tretina všetkých tehotných žien (asi 53 miliónov) rozhodne pre umelé prerušenie tehotenstva. V niektorých krajinách je potrat úplne zakázaný (napr. Írsko), aj napriek tomu sa pre interrupciu rozhodne ročne okolo 6000 žien. Väčšina takýchto potratov sa končí s doživotnými komplikáciami alebo pri najhoršom smrťou nielen plodu, ale aj matky. Podľa štatistík zomiera každých 5 minút na svete jedna žena na komplikácie po neodborne vykonanom potrate (ročne asi 200 000 žien). V krajinách, v ktorých je interrupcia legálna sa môže žena rozhodnúť pre prerušenie tehotenstva aj z iných, než len medicínskych dôvodov.
Celosvetovo medzi najčastejšie dôvody vedúce k prerušeniu tehotenstva patrí naplnený počet detí v rodine, prerušenie tehotenstva kvôli práci alebo škole, nedostatok financií alebo problémy vo vzťahu rodičov, nízky vek budúcej matky, alebo znásilnenie. To však nie sú jediné dôvody, pre ktoré sa matky, alebo páry rozhodujú pre interrupciu. Milióny rodičov si želajú dieťa len určitého pohlavia. Iní sú pod tlakom populačnej kontroly, ako napríklad v Číne. Ďalší pristupujú k interrupcii v dôsledku nedostatku ochranných prostriedkov pred neželaním otehotnením. Ostatné dôvody k prerušeniu tehotenstva môžu byť zdravotné, kedy tehotenstvo ohrozuje zdravie alebo život ženy alebo vývoj plodu by mohol byť ohrozený ochorením matky (napr. infekcia) alebo lieky, ktoré žena užívala na začiatku tehotenstva a sú pre vývoj plodu nebezpečné (vrodené vývojové chyby). Tehotenstvo sa dá tiež ukončiť, ak vzniklo z kriminálneho činu - znásilnenia. To všetko je upravené tzv. interrupčným zákonom.
Legislatíva Interrupcií na Slovensku a vo Svete
Legislatíva upravujúca interrupcie sa v jednotlivých krajinách výrazne líši. Niektoré krajiny povoľujú interrupcie len v obmedzených prípadoch (ohrozenie života matky, znásilnenie, vážne poškodenie plodu), zatiaľ čo iné umožňujú interrupcie na žiadosť ženy v prvých týždňoch tehotenstva.
Na Slovensku je interrupcia upravená zákonom č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Tento zákon umožňuje žene podstúpiť interrupciu do 12. týždňa tehotenstva, ak o to písomne požiada. Po 12. týždni je interrupcia povolená len zo zdravotných dôvodov, alebo ak tehotenstvo vzniklo v dôsledku trestného činu.
Prečítajte si tiež: Príznaky zamĺknutého potratu
V kontexte legislatívy je dôležité spomenúť aj aktivity niektorých politických strán, ktorých cieľom je sprísnenie interrupčnej politiky. Napríklad, poslanci ĽS Naše Slovensko predložili na septembrovú schôdzu NR SR novelu zákona, ktorej cieľom je úprava pravidiel pre vykonávanie umelých potratov na Slovensku. V súčasnosti možno vykonávať umelé potraty, resp. zabíjať nenarodené deti, čo je výstižnejšie pomenovanie, na požiadanie ženy - teda z prakticky akýchkoľvek dôvodov, napríklad aj kvôli kariére či neželanému pohlaviu dieťaťa, a to až do 12. týždňa tehotenstva. Táto novela chce túto lehotu skrátiť na 8 týždňov, čo by prirodzene znížilo počet umelých potratov približne o tretinu. Súčasne novela výrazne obmedzuje potratovú turistiku.
Etické Dilemy a Osobné Postoje k Interrupciám
Interrupcie sú spojené s mnohými etickými dilemami. Jednou z najzákladnejších je otázka, kedy začína život a aké práva má plod. Zástancovia práva na život argumentujú, že život začína počatím a plod má právo na život. Na druhej strane, zástancovia práva ženy rozhodovať o svojom tele tvrdia, že žena má právo rozhodnúť sa, či chce tehotenstvo donosiť, alebo nie.
Osobné postoje k interrupciám sú rôzne a závisia od individuálnych hodnôt, presvedčení a skúseností. Rozhodne nesúhlasím s potratom len kvôli pracovnej vyťaženosti alebo nechcenému pohlaviu dieťatka. V týchto prípadoch sa mi to zdá nesprávne. Ale keby som sa mala ja rozhodnúť či sa v mojom veku odhodlám na tento zákrok, myslím, že by som ho podstúpila. Určite by nebolo jednoduché sa s tým psychicky vyrovnať, ale v takej situácii by to bolo asi najlepšie riešenie.
Potrat Kvôli Pohlaviu Plodu: Etické a Spoločenské Dôsledky
Potrat kvôli pohlaviu plodu, známy aj ako selektívny potrat, je interrupcia vykonávaná na základe pohlavia nenarodeného dieťaťa. Táto praktika je eticky veľmi kontroverzná a v mnohých krajinách je zakázaná. Dôvodom sú obavy z narušenia demografickej rovnováhy a diskriminácie pohlavia.
V niektorých kultúrach je silná preferencia synov, čo vedie k selektívnym potratom ženských plodov. Táto praktika má negatívne dôsledky pre spoločnosť, pretože vedie k nedostatku žien a môže viesť k zvýšeniu kriminality a násilia.
Prečítajte si tiež: Ako sa vyrovnať s potratom v skorom štádiu
Znižovanie Počtu Interrupcií a Prevencia
Myslím si, že počet potratov by sa dal aspoň z malej časti znížiť, a to väčšou informovanosťou širokej verejnosti. Zvýšeným záujmom škôl o rôzne prednášky a iné spôsoby informovania o problematike, alebo väčšou propagáciou ochranných prostriedkov proti nechcenému otehotneniu. Ďalšia možnosť ako zbezpečniť potrat je jeho legalizácia v niektorých krajinách, čim sa zmenší počet neodborných zákrokov.
Interrupcia patrila, patrí, a aj bude patriť k bežnému životu človeka. Či to chceme alebo nie.
Osobná Reflexia a Vplyv Vizuálnej Kampane
Nedávno ma zaskočil a možno trochu aj znechutil pohľad na billboard s fotografiou plodu po interrupcii v strede mesta. Tento obrázok vo mne zanechal obrovský dojem, čo spôsobilo, že som sa nad touto témou začala zamýšlať o trochu viac ako doteraz. Ešte stále ten obraz vidím pred očami. Začala som si klásť otázku prečo? Čo ľudí viedlo k takejto negatívnej kampani? Zlepší sa tým niečo? Aký to malo vôbec význam? Niektorých ľudí to možno znechutí, iných rozlútostí. Podľa môjho názoru to nebolo správne. Každý má právo na svoje rozhodnutia, na svoj názor. Túto kampaň beriem ako výčitku všetkým tým ženám, ktoré toto všetko museli absolvovať, či už dobrovoľne alebo nie.
Pohľad Cirkvi na Interrupcie a Ženské Práva
So ženami má rímskokatolícke kresťanstvo problém, ktorý má svoje korene v jeho ponímaní rodov a sexuality. Zakladajúci mysliteľ latinského kresťanstva, sv. Augustín, vyslovil na konci štvrtého a začiatkom piateho storočia určité predpoklady, ktoré dodnes katolicizmus trápia. Hoci uznal, že aj ženy sú obrazom Boha a môžu byť vykúpené, veril, že Boh ich stvoril ako feminae, samičky, s úmyslom, aby boli podriadené mužovi. Neprimeraná vina ženy za pád ľudstva do hriechu, zapríčinená jej neposlušnosťou voči jej podriadenosti, znamená, že môže byť vykúpená len prijatím svojej dvojnásobnej podriadenosti mužovi, ak treba, aj nátlakom. Podľa Augustína ženskosť nikdy nemôže reprezentovať Boha.
Augustínov názor o ženách zhoršil v 13. storočí Tomáš Akvinský prijatím Aristotelovej mienky o rodoch. Pre Aristotela aj Akvína boli ženy svojou podstatou menej ako muži, lebo boli stvorené biologicky ako neúplné ľudské bytosti. To znamenalo, že žena nikdy nemôže reprezentovať normatívne ľudstvo. Preto musel byť Kristus mužom, aby reprezentoval normatívnu ľudskosť. Malo to za následok, že ženy nemohli byť vysvätené, lebo nemohli reprezentovať Krista. Tým boli ženy vylúčené z vedúcich postavení v cirkvi a spoločnosti.
Prečítajte si tiež: Vplyv potratu na psychiku ženy
Augustínov pohľad na ženy skomplikoval jeho názor na sex a reprodukciu. Učil, že v originálnom stave nevinnosti by sa ľudia boli množili bez vášnivej žiadostivosti alebo sexuálnej rozkoše. Pád do hriechu zdeformoval ľudskú sexualitu tým, že urobil každý sexuálny akt žiadostivým. To znamenalo, že každý sexuálny akt bol objektívne hriechom, a prepáčilo sa to alebo povolilo len vtedy, ak sa to udialo v manželstve s cieľom počať - splodiť deti. Aj v manželstve bol však sex hriechom, resp. „len smilstvom“, ak boli jeho reprodukčné účinky blokované.
Pre tieto názory na ženu a sexualitu sa stal výzvou moderný feminizmus. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia začali ženy bojovať za volebné právo, civilné a politické práva, vyššie vzdelanie a prístup k profesionálnemu zamestnaniu. Katolicizmus bol nepriateľský voči feminizmu a napr. v USA v dvadsiatych rokoch minulého storočia ostro bojoval proti volebnému právu žien. Katolícki biskupi tvrdili, že miesto ženy je doma a že ich jemnej ženskej povahe sa hrubá mužská volebná aktivita prieči. V roku 1930 odsúdil Pápež Pius XI. emancipáciu žien ako podrývajúcu božsky podloženú poslušnosť ženy jej manželovi a ako falošnú odchýlku od jej pravej a jedinej úlohy byť matkou a vedúcou domácnosti.
Keď ženy dostali volebné právo, katolícki biskupi začali organizovať katolícke ženy do organizácií, bojujúcich proti liberalizmu, socializmu a feminizmu, ale menovite proti antikoncepcii, rozvodu, zákonu o detskej práci a o dodatku o rovnakých právach mužov a žien. Predošlé názory na ženu ako niečo menejhodnotné, ako neúplný človek, boli nahradené komplementárnosťou mužových vlastností. Naraz dostali ženy inú povahu ako muži a stali sa „od prírody“ duchovnejšími, morálnejšími a väčšmi milujúcimi - no zachovajú si túto feminínnu povahu, len pokiaľ ostanú vo svojej tradičnej roli doma.
Za pontifikátu Jána XXIII. sa zablýskalo na liberalizmus. Najmä v encyklike Pacem in terris sa povedalo, že žena má rovnaký prístup k všetkým právam ľudskej osoby v spoločnosti a na vstup do verejného života, práce a politiky. Znie to ako prekvapujúce schválenie feminizmu, keď sa v encyklike hovorí: „Ženy si totiž deň čo deň väčšmi uvedomujú svoju ľudskú dôstojnosť, a preto ani zďaleka nestrpia, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s nejakou bezduchou vecou alebo čírym nástrojom. Tým sa však boj katolíckej hierarchie s hnutiami za ženské práva neskončil.
Obnovené feministické hnutia pridali koncom 1960-tych rokov k svojím požiadavkám reprodukčné práva - sexuálnu výchovu, antikoncepciu a legálne prerušenie tehotenstva; trvali na rovnakom vzdelaní, pracovných podmienkach a účasti v politike. Niektoré katolíčky sa ozvali s požiadavkou svätenia žien. K urýchleniu zmien značne prispeli zmeny v učení protestantov.
V čase reformácie prijali protestanti tradičné názory na ženu, ktorej miesto je v dome, sex je obmedzený na manželstvo, antikoncepcia nie je dovolená a vysviacka neprichádza do úvahy. V druhej polovici 19. storočia však začali niektorí protestanti vysviacať ženy a v 1960-tych rokoch to robila väčšina protestantských cirkví v Európe aj USA.
Koncom 19. storočia viedli aj konzervatívni protestanti krížové výpravy proti antikoncepcii a z regulácie pôrodnosti robili zločin. V 1920-tych rokoch sa do čela boja za reguláciu pôrodnosti a najmä jej prístupnosti v USA postavila Margareta Sangerová a za desať rokov sa ukázali prvé výsledky, keď na konferencii v Lambethe anglikáni, ako prvá evanjelická cirkev, povolili reguláciu pôrodnosti v určitých prípadoch (a naplno v roku 1958).
Katolicizmus odpovedal tak, že potvrdil svoje odmietanie umelej antikoncepcie, čo je trvale ťažiskom jeho učenia o rodine; malý ústupok urobil tým, že pre plánovanie rodiny povolil „rytmickú metódu“. No v 1960-tych rokoch rástol v katolíckej cirkvi kriticizmus voči rytmickej metóde, keď páry zisťovali, že je spojená s veľkým stresom a často zlyháva.
Na 2. vatikánskom koncile (1962 - 1965) cirkulovali knihy, ktoré kritizovali katolícke učenie o regulácii pôrodnosti. Pápež Pavol VI. chcel vylúčiť preberania tejto témy na koncile, a preto vytvoril v roku 1964 osobitnú Komisiu pre reguláciu pôrodnosti. Jej členmi boli nielen biskupi, kňazi a teológovia, ale aj demografovia, lekári a laickí reprezentanti Hnutia katolíckej rodiny. Pat a Patty Crowleyoví, zastupujúci toto hnutie, predložili rad svedectiev svojich členov, že rytmická metóda vyvoláva silné stresy a neprispieva k dobrému rodinnému životu.
Výsledok konzultácií komisie v rokoch 1964 - 1967 bol, že prevládajúca väčšina jej členov bola za povolenie každej metódy regulácie pôrodnosti, ktorá je z lekárskeho hľadiska bezpečná a deje sa v rámci manželstva, ktoré si praje mať niekoľko detí. Pár teológov a biskupov bolo týmto výsledkom zhrozených a napísali vlastnú správu; predložili ju pápežovi a žiadali jej uznanie miesto oficiálnej správy. Argumentovali tým, že každá zmena v učení cirkvi podmínuje vieru veriacich v neomylnosť oficiálneho katolíckeho učenia.
V júli roku 1968 vydal pápež Pavol VI. encykliku Humanae vitae, v ktorej zopakoval tradičné katolícke učenie proti regulácii pôrodnosti. No mlčanlivý súhlas s týmto učením už bol prelomený. Mnohí morálni teológovia a pastori sa od neho otvorene dištancovali a väčšina katolíckych veriacich sa rozhodla, že ho bude jednoducho ignorovať. Prax katolíkov v USA a západnej Európe sa začala zbližovať s protestantskou, čo viedlo k tomu, že 98 % žien používalo antikoncepciu a 72 % žien bolo presvedčených, že môžu brať pilulku a pritom byť dobré katolíčky.
Mnohí katolícki biskupi, ktorí pocítili, že v diskusii o regulácii pôrodov to prehrali, zamerali sa na zákaz potratu. Katolícke učenie tradične odmietalo potrat, hoci ho v dávnych dobách nepovažovalo za vraždu, ak sa udial v prvých mesiacoch tehotnosti. Stredoveká scholastika chápala plod ako ľudskú osobu až v štvrtom mesiaci tehotenstva. Zakladalo sa to na Aristotelovom názore, že duša je formou tela a tak nemôže byť prítomná prv, ako je rozvinuté do svojej ľudskej fyzickej podoby telo - to je názor, ktorý ešte aj dnes zastáva islam.
Vyhlásenie nepoškvrneného počatia v roku 1854 zneistilo tento názor, keď povedalo, že Máriina duša tu bola od prvej chvíle počatia. Súdobé komentáre poznamenávali, že to bolo špeciálne Máriino privilégium a netýka sa iných počatí. Deklarácia Jána Pavla II. V roku 1972 bol v USA legalizovaný potrat počas prvých dvoch trimestrov tehotnosti a to isté sa postupne stalo v mnohých štátoch sveta, najmä v Európe. No za pápeža Jána Pavla II. naštartoval katolicizmus celosvetovú krížovú výpravu proti potratu, regulácii pôrodnosti a redefinícii rodiny, ktorú by mohli tvoriť aj homosexuálne páry. Odmietnutá bola aj akákoľvek diskusia o vysviacke žien.
Ťaženie Vatikánu bolo osobitne aktívne na konferenciách Spojených národov o populácii. Na základe svojho štatútu stáleho pozorovateľa Svätej stolice pri OSN má Vatikán pri rozpravách diskusné aj hlasovacie právo. Na Káhirskej konferencii r. 1994 použil svoju moc na zabránenie preberania takých názorov o rodine, rodoch a sexualite, ktoré ohrozovali jeho posudzovanie týchto tém.
Na tejto Konferencii o populácii a rozvoji bol vyvinutý Akčný program, ovplyvnený medzinárodným feminizmom prvého a tretieho sveta a cieliaci na včlenenie do myslenia Spojených národov názoru, že ženské práva sú ľudské práva. Prejavom rovnakej iniciatívy bola aj Medzinárodná konvencia o eliminácii všetkých foriem diskriminácie voči ženám, prijatá Valným zhromaždením OSN v roku 1979. Prijalo ju 182 štátov, nepodpísali len USA a Vatikán.
Akčný program sa zameral na zvýrazňovanie rovnosti rodov; na posilnenie postavenia ženy výchovou, zákonnými právami, ekonomickými možnosťami a účasťou na politickom živote; odstránením násilia voči ženám; umožnením regulácie pôrodnosti. Vatikán hľadal spojencov a pritiahol do svojho tábora delegátov takých katolíckych štátov, ako sú Guatemala, Nikaragua, Argentína a Malta; bral aj moslimské štáty Líbyu a Irán. Pretože prijímanie dokumentov na konferenciách OSN sa deje konsenzom, vatikánsky delegát a jeho spojenci urobili konferenciu rukojemníkom svojím vytrvalým slovičkárením pri výrazoch ako rozličné formy rodiny (hoci išlo len o manželstvo gajov), plánovanie rodiny a legálny potrat.
Ťaženie Vatikánu proti regulovaniu pôrodnosti a potratov, ako aj homosexualite, sa od Káhirskej konferencie nezmenilo a trvá dodnes. Za Clintonovej administratívy v 1990-tych rokoch zastávali USA pokrokové stanoviská o reprodukčných problémoch, čo sa podstatne zmenilo príchodom Georgea W. Rád uvediem pár príkladov bojov tohto križiackeho ťaženia, prebiehajúceho na celom svete - všade, kde má katolicizmus moc.
Vatikán a katolícki biskupi sa na celom svete stavajú proti antikoncepcii - to znamená v prvom rade proti sexuálnej výchove, ktorá by preberala všetky druhy antikoncepcie podľa učebných osnov. Najnásilnejší prípad znemožnenia každej antikoncepcie sa deje na Filipínach od roku 2006, a to odpoveďou na návrh zákona o plánovaní rodiny a reprodukčnom zdraví, prediskutovaný v parlamente. Asi 85 % Filipíncov používa alebo podporuje jednotlivé metódy antikoncepcie. No Konferencia filipínskych katolíckych biskupov vyhlásila, že odmietne krst, prijímanie, birmovanie, sobáš a pohreb každému, kto podporuje alebo sám používa antikoncepciu. Od Filipíncov, starších ako 15 rokov, sa vyžaduje, aby urobili osemtýždňový kurz o katolíckej sexuálnej náuke, na základe ktorého dostanú preukaz, že kurz absolvovali a majú právo dostávať sviatosti. Tým, čo preukaz nemajú, odmieta sa prijímanie aj pohreb.
Ďalšie pole kontroverzie v celom katolíckom svete sú nemocnice a kliniky, poskytujúce núdzovú antikoncepciu; katolícki lídri tvrdia, že táto vyvoláva potrat, čo je otázne. Núdzová antikoncepcia je vysoká dávka hormónových piluliek, podaná v priebehu 72 hodín po nechránenom pohlavnom akte. Bráni uvoľneniu vajíčka z ovária, blokuje oplodnenie vajíčka spermiami, alebo bráni implantácii oplodneného vajíčka do maternice. Prvé dve akcie sa dejú pred oplodnením vajíčka, tretia zabráni otehotneniu tým, že zastaví ďalší vývoj vajíčka. Katolícke ťaženie proti núdzovej antikoncepcii ju urobilo nedosiahnuteľnou vo väčšine katolíckych nemocníc aj vtedy, ak sú tieto v nejakej oblasti jediné a záujemcovia nie sú katolíci.
Najbrutálnejší prípad klerikálnej bezcitnosti voči ženám je odmietnutie núdzovej antikoncepcie utečeneckým ženám v Kosove, ktoré našli útočisko v utečeneckých táboroch po znásilnení v občianskej vojne. Tento názor na ženu, ktorá otehotnela po znásilnení vo vojne, ilustruje jedinečná výzva pápeža Jána Pavla II. v roku 1993 k znásilnenej žene, aby prehodnotila svoje znásilnenie na akt lásky k páchateľovi a doviedla svoju tehotnosť až do pôrodu.
Ďalšie pole kontroverzie je používanie kondómov na prevenciu HIV/AIDS, ktoré má veľmi veľkú medzinárodnú odozvu. Oficiálne katolícke učenie zakazuje každé používanie kondómu, teda aj keď jeho účelom nie je antikoncepcia, ale prevencia prenosu vírusu HIV. Ide o svetovú pandémiu najmä v Afrike, pri ktorej umierajú milióny mladých dospelých ľudí, zanechávajúc deti a postarších vo veľmi biednej sociálnej situácii. Používanie kondómov je veľmi účinný prostriedok na zabránenie šírenia vírusu.
Niektorí katolícki lídri priniesli zmätok do diskusie tvrdením, že kondóm nepredchádza šíreniu aidsu, ba niekedy mu napomáha. Tak napríklad kardinál Theodore McCarrick, washingtonský biskup, tvrdil v roku 2003, že „kondóm často zlyhá“ a hovorca Vatikánu sa vyznamenal názorom, že vírus HIV môže prejsť cez stenu kondómu. Niektorí katolícki biskupi vystúpili z radu a verejne podporovali používanie kondómov na prevenciu aidsu, súhlasiac s názorom, že je to potrebné na prevenciu prenosu smrti. Boli medzi nimi kardinál Cormac Murphy O’Connor v Anglicku; kardinál Godfried Danneels v Belgicku; Fr. Juan Antonio Martinez Camino, generálny sekretár Konferencie španielskych biskupov; a viacerí iní významní biskupi Latinskej Ameriky; všetci hlásali prijateľnosť kondómov na prevenciu aidsu. No hlavní vatikánski lídri ako kardinál Alonso Lopez Trujillo z Pontifikálnej rady rodiny, rozhodne odsudzovali takéto revizionistické myslenie. Kardinál Wilfried Napier, hlava Konferencie juhoafrických biskupov, teda oblasti zdrvujúcej pandémie aidsu, verejne prehlásil, že „niet lekárskych dôkazov, žeby kondómy chránili pred prenosom aidsu“; tento názor je v rozpore so všetkými vedeckými údajmi.
Osobitne tvrdú kampaň viedol Vatikán a katolícki biskupi proti legalizácii potratu z akýchkoľvek dôvodov, definujúc život ako začínajúci s fertilizáciou vajíčka. Hoci potrat je ilegálny v mnohých štátoch, väčšina z nich povoľuje niekoľko výnimiek, medzi ktoré patrí znásilnenie a incest, ako aj ohrozenie života ženy alebo vážne znetvorenie plodu. Katolícky názor však tieto výnimky odmieta.
Najkrajnejší prípad kriminalizácie potratu bez výnimky platí v súčasnosti v El Salvadore. Pre nepriateľov potratu je El Salvador predvojom situácie, akú si prajú vo všetkých štátoch sveta. Na konci občianskej vojny v roku 1992 platili v El Salvadore zákony, podobné zákonom v iných juhoamerických republikách, zakazujúce potrat okrem prípadov znásilnenia, znetvorení plodu a rizika pre matku. V roku 1995 vymenoval pápež Ján Pavol II. za arcibiskupa El Salvadoru Fernanda Sáenz Lacalla, známeho konzervatívca a člena krajne pravicovej organizácie Opus Dei. Konzervatívni katolíci podali v Zákonodarnom zhromaždení v roku 1997 návrh zákona, ktorý zakazoval všetky druhy potratov. Nový arcibiskup aktívne vystupoval za odhlasovanie zákona a dobre organizované konzervatívne katolícke skupiny priam rozmliaždili opozíciu. Napriek opozícii FMLN, ktoré bolo v menšine, zákon pri prvom čítaní prešiel. Keď sa o ňom malo hlasovať po druhý raz v januári 1999, navštívil susedné Mexiko pápež Ján Pavol II.
Surogátne Materstvo a Práva Dieťaťa
Okrem interrupcií je dôležité spomenúť aj problematiku surogátneho materstva a jeho etické a právne aspekty. Stále počúvam o práve voľby pre ženy, o práve na adopcie pre páry rovnakého pohlavia alebo o práve „vlastniť“ deti kýmkoľvek. Článok používal slová ako láska alebo sexuálna príťažlivosť, ako keby išlo o vzájomne zameniteľné termíny alebo synonymá. Argumentoval, že takíto ľudia by mali pracovať v zamestnaniach s prístupom k deťom, lebo ich majú radi. Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa dá spoznať podľa toho, ako sa správa k tým najzraniteľnejším.
Navyše takéto surogátne dieťa v celej procedúre vystupuje ako vec, ako tovar, ktorého „výrobu“ si niekto objednal a zaplatil za ňu. Vzťahujú sa naňho teda, aspoň podľa praxe, procedúry obvyklé vo výrobných alebo v obchodných vzťahoch. O to viac je nepredstaviteľné, čo asi musí prežívať dieťa, ktoré „výstupnou kontrolou“ u objednávateľov neprešlo, lebo prišlo na svet s postihnutím a nikto ho nechce. U našich západných susedov je známy prípad chlapčeka, o ktorého kvôli vrodenej epilepsii a paraplegii nejavili nakoniec záujem ani objednávatelia, ani dodávateľka, a tak skončil v ústave sociálnej starostlivosti.
„Toto sú totiž deti, ktoré sa rodia narcistickým rodičom z narcistických dôvodov. Chcú ich mať ako obrázok, zdravé a pekné. Týmto deťom nie je odobrané len právo na zdravý vývoj po narodení. Spoločnosť dospelých, ktorí túžia po deťoch a majú pocit, že mať dieťa je ich právo, kvôli vlastným záujmom odoberú takémuto dieťaťu právo na to, aby poznalo svojich pravých a paradoxne aj všetkých ostatných rodičov (keďže žena, ktorá dieťa porodí, a donorka vajíčka nemusí byť tá istá). Poznáme mnohé príbehy detí, ktoré sa o toto právo súdia so spoločnosťami, ktoré príslušné banky prevádzkujú. Márne… Ich životy sú poznačené traumou. Veď každé dieťa v určitom veku chce poznať svojich rodičov. Chce vedieť, kto je a odkiaľ prišlo.
Surogátne materstvo otvára celú škálu ďalších otázok týkajúcich sa ako práv dieťaťa, tak aj práv žien, ktoré tieto deti vynosia. Zaujímavé je, že na tomto sa zhodnú ženy z oboch táborov - z konzervatívnych organizácií, ale aj progresívne feministky. Ženy, ktoré „prenajmú svoju maternicu“, sú k tomuto rozhodnutiu neraz donútené finančnou situáciou, mnohokrát preto, aby uživili seba a svoju rodinu. Nik a nič ich nechráni. Ak im tehotenstvo spôsobí vážne zdravotné problémy, nik im nepomôže. To isté platí o tom, keď po odovzdaní bábätka, ktoré bytostne po deviatich mesiacoch považujú za svoje, začnú trpieť depresiami. Napriek tomu, že surogátne materstvo je v podstate nelegálne vo väčšine európskych krajín a pokus o jeho celoplošnú legalizáciu cez Parlamentné zhromaždenie Rady Európy bol zastavený, a napriek tomu, že poslanci Európskeho parlamentu náhradné materstvo vo svojej rezolúcii označili za zneužívan…