Dnešná doba je dynamická a pre deti predstavuje množstvo rozptýlení. Rôzne podnety sa na ne valia zo všetkých strán a ich osobnosť, ktorá ešte nie je zrelá, a nervový systém, ktorý sa vyvíja, ich nedokážu správne spracovať. Pozornosť a schopnosť sústrediť sa sú neustále atakované a moderné dieťa nemá vždy adekvátne podmienky na ich správny vývin. V dôsledku toho počet detí s poruchami pozornosti z roka na rok stúpa.
S cieľom pomôcť učiteľkám v materských školách s konkrétnymi námetmi a aktivitami, ako správnym spôsobom rozvíjať a podporovať detskú pozornosť, vznikla odborná brožúra "Pozornosť detí v materskej škole - námety a aktivity". Táto brožúra okrem teoretickej časti ponúka cenné praktické rady pre pedagogickú prácu s deťmi predškolského veku a prináša rôzne výtvarné, psychomotorické a dramaticko-hrové aktivity ako možnosti inšpirácie pre pedagogickú prax učiteľky v materskej škole. Obsah brožúry je v súlade s inovovaným ŠVP pre materské školy.
Prečo dnešná doba nepraje detskej pozornosti?
V súčasnosti sa veľa hovorí o tzv. vizuálnom smogu, ktorý nás obklopuje vo vonkajšom prostredí a podvedome ho vnímame. Aj malé dieťa je nadmerne vystavované týmto podnetom na ulici, pri ceste autom. Nadmerná ponuka rôznych podnetov naraz v prostredí dieťaťa naň môže vplývať chaoticky a disharmonicky. Napríklad, ak sa v jednom priestore nachádza stena pomaľovaná figúrkami, vzorkovaný koberec, rôzne farebné obrázky rozvešané po stenách, vzorkovaný záves, príliš veľká škála farieb, to všetko môže na dieťa negatívne vplývať v podobe dráždenia jeho nervového systému.
V rodinách, kde sa žije príliš konzumným spôsobom života, dieťa často dostáva informáciu, že všetko je dostupné, o nič sa netreba snažiť, že všetko dostane na požiadanie. Namiesto toho, aby bol dieťaťu venovaný čas a dostatok pozornosti, je zaplavované materiálnymi vecami, ktoré však prinášajú iba chvíľkové uspokojenie. Deti, ktoré sú vychovávané príliš voľným spôsobom, sa ťažšie orientujú vo svete, vo vzťahoch, v živote. Keďže nemajú jasne definované hranice, nevedia sa orientovať, čo je správne, kde je priestor druhého človeka, kde je potrebný rešpekt.
Dieťa predškolského veku sa ešte nevie rozhodovať tak ako dospelý. Príliš veľká ponuka pre rozhodovanie ho mätie a uvádza do chaosu. Pole jeho rozhodovania treba zúžiť primerane jeho veku a zrelosti. Trojročnému dieťaťu môžeme dať na výber, či si oblečie modrý alebo červený sveter. Rodičia často v dobrej vôli robia výraznú výchovnú chybu, ak umožnia dieťaťu v predškolskom veku rozhodovať sa o veciach, ktoré neprináležia jeho veku, zrelosti a skúsenostiam.
Prečítajte si tiež: Príčiny zlého spánku u 5-mesačných dojčiat
Moderní rodičia sú často príliš angažovaní vo výchove. Organizujú deťom čas a v dobrej viere zaplavujú už trojročné deti veľkým množstvom aktivít v podobe rôznych krúžkov. Pritom si neuvedomujú, že malé dieťa potrebuje skôr rituál, ktorý sa opakuje, svoj stabilný priestor a k tomu občas niečo navyše v podobe výletu, dovolenky, návštevy múzea a pod. Často, hlavne vo veľkých mestách, už troj-, štvor-ročné deti chodia na rôzne krúžky aj viackrát do týždňa, navštevujú reštaurácie namiesto spoločného stolovania doma, cestujú po svete. Rodičia napĺňajú ich život veľkým množstvom zážitkov. Dieťa nemá čas odpočinúť si, byť vo svojom priestore, spracovať, čo zažilo a videlo. Nemá čas ísť na obyčajné ihrisko, šantiť s deťmi, spolupodieľať sa na domácom rodinnom živote.
Dieťa potrebuje dostatok času na to, aby zameralo svoju pozornosť, pochopilo informáciu, zistilo, čo sa deje okolo, vnímalo súvislosti. Dospelí často robia chybu, keď nedostatočne vnímajú, že dieťa potrebuje čas, aby sa venovalo svojim aktivitám a hrám. Deti sú nimi často vyrušované neustálym hovorením a prílišnym reagovaním na ich momentálne potreby. Významný nemecký neurovedec Manfred Spitzer, ktorý sa venuje výskumu mozgu a procesom učenia sa u detí predškolského veku, varuje pred digitálnymi technológiami v ranom detstve a prenikaniu počítačov do oblasti vzdelávania.
Čo to vlastne pozornosť je?
Pozornosťou je označovaná schopnosť sústrediť duševnú činnosť po určitú dobu na konkrétnu vec alebo činnosť. S poruchami pozornosti sa spája porucha sústredenia, hyperaktivita a impulzivita. Porucha pozornosti s hyperaktivitou je označovaná odborníkmi ako ADHD. Porucha pozornosti bez hyperaktivity ako ADD.
Aké sú najčastejšie prejavy poruchy pozornosti?
Pod súhrnný názov poruchy správania sa zaraďuje skupina odchýlok od normálneho, primeraného správania. V súčasnosti nie je jednotná definícia na vymedzenie porúch správania. V prostredí, kde sa deti stretávajú, hrajú, učia, sa niekedy vyskytnú neprimerané prejavy správania. U detí predškolského veku ide skôr o neuvedomelé narušovanie normy, niekedy o neschopnosť prispôsobiť sa bežným výchovným požiadavkám.
V materských školách sú pomerne často problémom nadmerne živé - hyperaktívne deti. Mnohé deti s AD/HD vykazujú tiež agresívne prejavy, výukové ťažkosti, rôzne neurologické poruchy (ľahká mozgová disfunkcia, poruchy koordinácie pohybov), poruchy v oblasti vizuo-motorickej percepcie, emocionálne poruchy. Hypoaktívne dieťa býva málovravné, pasívne, menej pohyblivé. Takéto deti sú pomalé, neobratné, nezhovorčivé, vydržia dlho v nečinnosti. Pri neuróze si môžeme všimnúť rôzne neurotické návyky ako ohrýzanie nechtov, cmúľanie prstov.
Prečítajte si tiež: Dedičné metabolické poruchy v pediatrii
Agresivitou nazývame každé zámerné konanie, ktorého motívom je otvorenou alebo symbolickou formou spôsobiť niekomu alebo niečomu krivdu, škodu alebo bolesť. Dieťa predškolského veku má ešte vnímanie nepresné, predstavy nejasné, nezodpovedajú skutočnosti. Neposlušnosť môže byť príčinou vzdorovitého správania. Najčastejšie dieťa vzdoruje okolo tretieho roku a v puberte. Pri nesprávnej výchove sa môže fyziologická vzdorovitosť zmeniť v trvalú vlastnosť človeka. Vznikajú ako následok nedostatočného alebo nevhodného citového pôsobenia pedagógov, vychovávateľov.
Prejavy ADHD je možné spozorovať u detí už vo veku siedmich rokov a vo viac ako 50% prípadov si ju nesú až do dospelosti. Veľkou pomocou pri diagnostike dokáže byť učiteľ základnej školy, ktorý má najlepšiu možnosť nestranne pozorovať správanie dieťaťa. Zatiaľ čo v mladšom predškolskom veku, prevláda u detí s ADHD hyperaktivita, v staršom veku nastupuje nepozornosť. Mladšie deti s poruchou ADHD sú stále v pohybe, neobsedia na jednom mieste, dokážu všade vyliezť a často sú hlučné. V škole dieťa s poruchou pozornosti vstáva z lavice, nepýta si slovo, ale vykrikuje a neplní všetky zadania. Pri domácich úlohách nedokáže sústredene sedieť a obvykle ich ani nedokončí. Prospech sa zvyčajne zhoršuje, a pokiaľ mu nie je poskytnutý individuálny prístup, nedokáže udržať krok s ostatnými žiakmi v triede. Dieťa tak môže stratiť akúkoľvek motiváciu niečo dosiahnuť a byť úspešný v neskoršom dospelom veku.
Diagnostika a liečba porúch pozornosti
Správna a včasná diagnostika ADHD je výlučne v rukách lekárov. Zdravotná starostlivosť o tieto deti je vedená v ambulanciách klinických a poradenských psychológov, psychiatrov a odborníkov, ktorí pracujú s duševnými chorobami. Odporúčanie k špecialistovi prichádza najčastejšie od pedagógov a všeobecných lekárov. Tým sa vytvára úzka spolupráca lekár-rodič-učiteľ. Aj keď je ADHD poruchou správania, sledujú sa aj fyzické znaky. Pozorovanie správanie je neodmysliteľnou súčasťou diagnostiky ADHD.
Dôležitá je správna liečba, ktorá by mala byť komplexná. Farmakologická liečba ADHD spočíva v pravidelnom podávaní psychostimulancií. Na Slovensku sú registrované metylfenidát (Concerta) a atomoxetín (Atomoxetin). Každý ošetrujúci lekár musí potrebu týchto liekov veľmi starostlivo zvážiť a ich užívanie si vyžaduje pravidelný monitoring. Veľmi obľúbené a často využívané sú liečebné metódy bez užívania liekov. Ide o metódy modernej psychoterapie, ktoré sú založené na každodennej svedomitej práci v úzkej spolupráci lekár-rodič-učiteľ. Tento spôsob nazývame ako takzvaný intervenčný program. Je to predovšetkým kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) zameraná na špecifické správanie pacienta. Táto terapia sa zameriava na myšlienky a správanie prebiehajúce v danom okamihu „tu a teraz“. Ide o každodenné činnosti a nadobúdanie nových zručností.
Medzi výchovné metódy patrí trénovanie každodenných činností doma a v škole. Je potrebné dieťaťu vytvoriť rutinu zásad a povinností, ktoré sú pre dieťa nemenné. Ďalšie metódy:
Prečítajte si tiež: Pediatrické aspekty rastu a jeho porúch
- Arteterapia - práca s rôznymi materiálmi, ako je keramická hlina, drevo či kreslenie.
- Muzikoterapia - počúvanie hudby (sústredenie), hra na hudobný nástroj (jemná motorika) a spev.
- Rečová terapia - logopédia.
- Hra divadla - umožňuje navodiť situáciu a prinútiť dieťa premýšľať o vlastnom konaní v danej role. Podporuje tvorivosť, fantáziu a empatiu.
- Kontrolovaný pohyb - skákanie na trampolíne počas rozhovoru, hojdanie sa na kresle počas riešenia nejakého problému alebo prechádzanie sa po miestnosti počas rozprávania. Jedná sa o cielený pravidelný pohyb, ktorým sa naplní potreba hýbania sa a dieťa v konečnom prípade upokojuje pri hľadaní riešení.
V súčasnosti sa objavujú teórie o správnom nastavení stravovania detí s ADHD. Ako top látku viaceré zdroje uvádzajú omega-3 mastné kyseliny. Bez ohľadu na možnosť účinku tejto látky na deti s ADHD, sú omega-3 mastné kyseliny pre deti dôležité hlavne na vývoj a správnu činnosť mozgu, sústredenie, pamäť aj koncentráciu. Za veľmi nevhodné sa považujú potraviny a nápoje s vysokým obsahom cukru a kofeínu, ktoré spôsobujú časom zhoršenie stavu.
Ako pristupovať k deťom s poruchami pozornosti v materskej škole?
Na dieťa s poruchou pozornosti okolie často nazerá ako na neposlušné a nevychované. Nie vždy je ale všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Často bývajú tými prvými, ktorí na možnú poruchu pozornosti upozornia, pedagógovia v materskej škole. Rodičia sú upozornení predovšetkým na hyperaktivitu, impulzívnosť, nesústredenosť a popudlivosť dieťaťa. Vďaka impulzívnemu chovaniu bývajú tieto deti svojím okolím vnímané ako neposlušné a nevychované, pretože reagujú bez rozmyslu a urobia všetko, čo ich napadne.
Dôležité je, aby si rodičia uvedomili, že hyperkinetická porucha - ADHD,ADD nie je choroba, ale vzorec problémov v správaní ich dieťaťa. Dieťa je len nositeľom problému, nie je problémovým dieťaťom, nemôžme ho trestať za niečo, čo nedokáže, alebo nevykoná vedome zle. Hyperkinetická porucha je vývojová, dieťa sa najčastejšie v puberte začne upokojovať, zníži sa jeho impulzivita. Predpokladom sú ústretové postoje rodičov.
Často sa predpokladá, že by sa nadmerne aktívnemu dieťaťu malo vo všetkom vyhovieť len preto, že má určitú poruchu - ADHD,ADD. Je to ale mylný názor. Každé dieťa potrebuje cítiť bezpečie z pevne stanovených hraníc. Aj hyperaktívne dieťa by malo zodpovedať za svoje správanie rovnako, ako všetci ostatní v rodine. Samozrejme, že môžete očakávať len to, čo je v rámci jeho možností.
Ako sa potom dá takéto dieťa zvládnuť?
- Buďte ohľadne pravidiel a výchovných prostriedkov naozaj dôslední.
- Hovorte s dieťaťom pokiaľ možno, pokojne a pomaly. Hnev je prirodzený, ale môžete ho ovládnuť.
- Všimnite si každé pozitívne správanie dieťaťa a reagujte pochvalou.
- Vypracujte pre dieťa jasný denný program, kedy má vstať, jesť, hrať sa, pozerať tv, učiť sa, pomáhať, ísť spať…Držte sa ho pokiaľ je to trochu možné, i keď ho dieťa stále porušuje.
- Nové alebo obtiažne úlohy mu predveďte, zároveň krátko, jasne, pokojne vysvetlite. Opakujte svoju ukážku, kým sa dieťa nenaučí. Proces zapamätávania u hyperaktívnych detí je pomalší a trvá dlhšie, kým sa zafixuje.
- Dajte mu, pokiaľ je možné, oddelenú izbu alebo vlastný kútik, ktorý bude jeho ríšou.
- Pri plnení úloh prenášajte na neho zodpovednosť.
- Naučte sa rozoznávať varovné signály, skôr než vybuchne.
- Nech sa hrá s jedným, nanajvýš s dvoma kamarátmi naraz, pretože je ľahko nahnevateľný.
- Trpezlivosť, pokoj, optimistický pohľad do budúcnosti.
- Nedopustiť, aby sa dieťa naučilo niečo nesprávne.
- Učte sa spolu s dieťaťom, sprevádzajte ho pri učení, nespoliehajte sa na jeho samostatnosť, ale poskytujte mu taktne svoje vedenie. Pri písaní úloh chvíľu pri ňom pokojne seďte, aby dieťa cítilo vo vás oporu.
- Týmto deťom vyhovuje skôr práca nárazová, krátkodobá, než dlhodobé, sústavné zaťažovanie pozornosti. Napr. 10-15 minút (podľa potreby) venujte jednej úlohe, potom je dobré prácu na chvíľu prerušiť a k úlohe sa vrátiť.
- Nútiť hyperaktívne dieťa k pokoju, obmedzovať ho, trestať za jeho nadmernú pohyblivosť iba zvyšuje napätie, zhoršuje pozornosť.
- Zabráňte pocitom menejcennosti. Je potrebné tieto deti taktne chrániť pred príliš trápnymi a opakovanými zážitkami neúspechu v súťažiach, v ktorých pre svoje ťažkosti musí byť vždy posledné.
- V celom rodinnom prostredí je potrebné vytvoriť atmosféru spolupráce. Dieťa má poznať, že ho v rodine majú radi, že sú mu ochotní pomáhať, nie iba kontrolovať a kritizovať, musí sa cítiť spokojne a prežívať toľko radosti ako každé dieťa.
- Deti s ADHD,ADD sú spravidla pracovne veľmi horlivé a rôzne práce v domácnosti im prinášajú uspokojenie, zvlášť, ak ich pochválime za snahu. Radi sa učia robiť niekomu niečo pre radosť, napr.
- Dôležitá je spolupráca rodiny so školou, je potrebné aby učiteľ bol informovaný o problémoch dieťaťa.
- Voliť vhodné zamestnanie. Veľa detí s ADHD,ADD vyštudovalo vysokú školu, ešte viac ich absolvovalo stredné školy a učilištia. S postupujúcou zrelosťou CNS je dieťa pokojnejšie, sústredenejšie, pracovne vytrvalejšie, takže lepšie využíva svoje intelektové schopnosti.
Adaptácia detí s poruchami pozornosti na materskú školu
Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy.
Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané.
Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov.
Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť “zrelý” aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy.
Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny. Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Môže sa to prejavovať častými výbuchmi zlosti alebo naopak utiahnutosťou, plačlivosťou či zvýšenou chorobnosťou, čo ďalej sťažuje proces adaptácie v škôlke alebo škole.
Jednou z najdôležitejších vecí je, aby mama a otec cítili, že ich dieťa bude v bezpečí a nebude na všetko samé. Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový.
Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa. Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností. Pri pretrvávaní ťažkostí v nadväzovaní vzťahov, často súvisiacimi aj s inými vývinovými nápaditosťami, je vhodné poradiť sa s odborníkom.
Čo môžete urobiť, aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie?
- Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili.
- Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
- Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
- Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy.
- Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
- Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
- Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.
- Vyhľadajte odbornú pomoc. Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.
tags: #poruchy #pozornosti #v #materskej #skole