V dnešnej uponáhľanej dobe, plnej podnetov a neustálych zmien, sa stále viac rodičov obracia k princípom pomalého rodičovstva. Tento prístup nie je len ďalšou výchovnou metódou, ale predovšetkým reakciou na rýchly životný štýl, ktorý zasahuje aj do života našich najmenších. Cieľom je dať deťom priestor na prirodzený vývoj a rodičom viac času na prítomnosť a pozorovanie svojich detí.
Čo je pomalé rodičovstvo?
Pomalé rodičovstvo (slow parenting) nie je o presnom návode, ale skôr o filozofii, ktorá zdôrazňuje uvoľnenie a umožnenie dieťaťu rozvíjať sa a spoznávať svet vlastným tempom. Zástancovia tohto prístupu uprednostňujú minimalizmus - menej hračiek, menej podnetov, menej krúžkov a menej termínov.
Princípy pomalého rodičovstva
- Rodičovský minimalizmus: Menej hračiek a podnetov umožňuje deťom objavovať svet okolo seba a rozvíjať fantáziu.
- Dostatok času na hru: Hra je pre deti prirodzenou činnosťou, ktorá rozvíja ich charakter, schopnosti a vnútornú vyrovnanosť.
- Spontánne nápady a pohyb: Nechať deťom priestor na spontánne nápady a pohyb je kľúčové pre ich zdravý vývoj.
- Prítomnosť rodiča: Byť prítomný, ale nevstupovať do hry, pokiaľ o to deti nepožiadajú, podporuje ich samostatnosť.
- Obyčajné veci: Presýpanie piesku, nosenie vody vo vedierku, zbieranie trávy a trhanie kvetov sú v ranom veku dôležitejšie ako spievajúce knižky a najnovšie lego.
- Spomalenie pre celú rodinu: Ak dáte stopku množstvu programu a množstvu vecí, spomalí sa celá rodina.
- Nechať deti byť samými sebou: Dôležité je nechať deťom priestor, aby robili, čo ich baví.
Vplyv rodičovskej interakcie na deti
Deti nemôžu uniknúť atmosfére, ktorú vytvárajú rodičia kvalitou svojich interakcií. Všetky živé bytosti ovplyvňuje kvalita dýchaného vzduchu a deti nemajú kam odísť z rodičovského domu, kde vdychujú kvalitu emočnej dynamiky svojich rodičov. Dôsledky sú dlhodobé, pozitívne aj negatívne.
Zodpovednosť rodičov
Postarať sa o telesné potreby detí je základ, ale nestačí to. Postarať sa o dobrý vzťah medzi matkou a dieťaťom, otcom a dieťaťom je zásadné, ale nestačí to. Kvalita osobného priestoru medzi rodičmi je síce neviditeľná pre dospelých, ale veľmi viditeľná pre deti. Aby sme prevzali plnú zodpovednosť za svoje deti, musíme prevziať zodpovednosť za kvalitu vzťahu medzi rodičmi doma. Rodičovstvo znamená, že náš dospelý vzťah už nie je súkromnou záležitosťou.
Vplyv na správanie detí
Väčšina problémov v správaní a vo vzťahoch u detí v škole je produktom negatívnej dynamiky rodičov doma. Najúčinnejší spôsob, ako zlepšiť správanie a výkony dieťaťa v škole, je pracovať priamo s jeho rodičmi a zlepšiť vzťah dospelých doma. Toto má priamy dopad na deti.
Prečítajte si tiež: Princípy LCHF
Princípy pre udržateľné vzťahy dospelých
Po mnohých rokoch vzťahového poradenstva boli skúsenosti skonsolidované do niekoľkých kľúčových princípov potrebných pre udržateľné vzťahy dospelých:
- Krízový manažment: Krízový manažment je najdrahšou a najmenej efektívnou formou riadenia.
- Normálnosť problémov: Zvyčajné pasce v dospelých vzťahoch sú predpovedateľné a vieme s nimi pracovať. Sú normálne, dajú sa očakávať a dá sa s nimi múdro zaobchádzať. Dospelý vzťah je ako záhrada: akokoľvek krásna je na začiatku, keď sa do seba zaľúbime, vyžaduje neustálu opateru, starostlivosť, kultiváciu. Musíme trhať burinu, prerezávať, presádzať, prihnojovať. Potrebuje dostatok slnka, vzduchu a vlahy.
- Plynutie času: Ak prenecháme vzťah plynutiu času, zomrie - pomaly či rýchlo. Zvieratá a rastliny musia niečo urobiť, aby prekonali gravitáciu, aby stáli vzpriamene alebo sa hýbali - náš duševný život sa odohráva v určitej „duševnej gravitácii“ a má tendenciu upadať, ak niečo nerobíme vedome, aby sme ho pozdvihli. Problém sa nedá vyriešiť z rovnakej úrovne vedomia, v ktorej bol vytvorený.
- Zneužitie prostredím: Konflikt nemusí byť smerovaný na dieťa a aj tak zasiahne dieťa! Čokoľvek robíme svojmu spolurodičovi, robíme aj svojmu dieťaťu, či už zámerne alebo nie. Potenciálne to môžeme mať pod kontrolou. Na tanec treba dvoch ale stačí, ak jeden z toho vystúpi a prestaneme tancovať. To isté platí pre hádky. V ktoromkoľvek okamihu, uprostred akejkoľvek hádky sa každý jeden z dvojice môže zastaviť, vystúpiť z nej, pozrieť sa na seba samého a „reštartovať sa“ z iného miesta v sebe.
- Očakávania: Nevzali ste si anjela, ale muža alebo ženu, komplexnú ľudskú bytosť, akou ste aj vy sám: kombináciu svetla, temnoty a všetkého medzi tým. Je to naivné a neinteligentné očakávať od kohokoľvek dokonalosť. Tým, že ste spojili svoj život so životom inej osoby, intímne a dlhodobo, vzali ste na palubu všetko čo žije v tej ľudskej bytosti, nie iba to, čo sa vám na nej páčilo. Prijali ste aj to, čo na nej neznášate, jej slabosti, rany, tiene, jej nespracované zlozvyky, celú jej biografiu a jej temnotu. Nemôžete si vybrať z partnera iba tie časti, ktoré sa vám páčia, ako keby to bol tovar v regáloch supermarketu, a ani nemôžete vrátiť to, čo sa vám nepáči, poštou späť do Amazonu. Oni vás dostali tiež celých, takých, akí ste. A teraz musíte pracovať so všetkým, čo je v tom balíčku, či sa vám to páči, či nie. Nemá zmysel s tým bojovať.
- Zmena: Princíp udržateľného, zdravého vzťahu je, že jediná osoba, ktorú môžete skutočne zmeniť, ste vy sám! Nie je možné zmeniť toho druhého. Kedykoľvek sa budete snažiť zmeniť niekoho iného, iba rozpútate ďalšiu vojnu. Väčšina domácich hádok je zapríčinená deštruktívnym predpokladom, že si môžete vynútiť, aby sa ten druhý zmenil. Keď sa o to pokúšame, iba lejeme olej do ohňa konfliktu.
- Uhol pohľadu: Každý má svoj vlastný uhol pohľadu, ktorý vytvára individuálnu realitu. Až keď akceptujeme tento princíp, až potom môžeme objaviť vyššiu pravdu a vytvoriť vyššiu realitu, bez toho to nie je možné.
- Sebapoznanie: Ak chceme zmeniť vlastný vzorec správania, musíme mu veľmi dobre porozumieť. Zmenu môžeme začať iba tam, kde stojíme. Osobnej zmene musí predchádzať sebapoznanie a osobná zmena je jediným základom pre zmenu vo vzťahu. Obranné reakcie dominujú v životoch všetkých zvierat, a to vrátane „ľudského zvieraťa“, ale nato, aby sme sa stali plne ľudskými, človek musí neustále pracovať na prekonávaní vlastných automatických reakcií. Nekontrolované, nutkavé, opakované obranné reakcie ničia ľudské vzťahy, intimitu, lásku, jemnosť, teplo, nežnosť, načúvanie, starostlivosť - všetko, čo deti potrebujú na to, aby dobre mohli rásť. Defenzívnymi reakciami doma - na svojich partnerov, naše deti, našu životnú situáciu - ich ničíme. Je to ťažká úloha, prekonať vlastné automatické reakcie, ale je to možné. Domáce hádky musia skončiť! Nikto v nich nikdy nie je víťazom. Každý prehráva. Počas hádky nikto skutočne nepočúva toho druhého a načo je dobré rozprávať, keď vás nikto nepočúva? Je to strata času a zničí to akúkoľvek láskyplnú atmosféru. Môžeme nesúhlasiť, naše reality sa môžu líšiť, ale domáce hádky sú hlúpe, sú urážkou intelektu. Proste ich zastavme hneď, ako sa nám to podarí.
- Vďačnosť: Je toľko vecí v živote, ktoré chceme mať inak, ale je aj množstvo toho, čo nás nesie a podporuje, za čo môžeme byť vďační. Je iba na našom rozhodnutí zastaviť sa a oceniť, čo máme vo svojom vnútri i vonku, naplniť sa vďačnosťou. Zážitok vďačnosti vyživuje dušu a pestuje lásku. Naše deti si nás vybrali za rodičov, to je mimoriadne privilégium a čin neuveriteľnej dôvery. Toľko nám toho prinášajú do života! Toto je dar pre nás rodičov: pripomenutie, že deti rastú v našom ľudskom priestore a dýchajú kvalitu nami tvoreného „emočného vzduchu“. Môžeme prevziať vedomú zodpovednosť za to, čím k tomu my prispievame.
Povzbudenie ako nástroj pomalého rodičovstva
Poznáte to, keď zabudnete niekoľko dní poliať kvety a zvädnuté listy vám nekompromisne naznačujú, aby ste ihneď chytili krhličku a dali im napiť? Napadlo Vás niekedy, že takto sa môžu mnohokrát cítiť aj naše deti, keď prežívame každodennú hektiku pracovných dní? Tiež ich zabudneme „poliať“ záujmom, láskou, porozumením? Čím ich privítame ako prvé, keď ich po celom dni stretneme? Nie je to najmä kontrola úspešnosti v škole, výkonov na krúžkoch a splnených povinností? Pýtame sa ich pravidelne pri tom všetkom zhone, ako sa vlastne mali a ako im je?
Povzbudenie detí
Témou zamyslenia je povzbudenie ako vedomý proces „zalievania“ našich kvetov - detí, v ktorom sa snažíme sústrediť na pozitívne vlastnosti a stránky správania nášho dieťaťa. Týmto mu dodávame základnú tekutinu- „vodu“ pre vybudovanie sebadôvery založenej na vedomí vlastnej hodnoty. Deti potrebujú povzbudenie tak, ako rastlina vodu. Predsa to poznáme aj z vlastnej skúsenosti. Aj my dospelí potrebujeme povzbudenie každý deň. Povzbudenie v práci vie robiť zázraky. Vie naštartovať kreatívny proces, vie dodať energiu pre ďalšie výkony. O čo viac potrebujeme povzbudenie a porozumenie od našich životných partnerov. V našich individuálnych životoch sa bez tejto energie nevieme zaobísť.
Paralela s výchovou
Koncepcia rodiča ako „policajta“ je v našich rodinách bežne zaužívaná. Prežili sme to my v našom detstve, robíme to podobne našim deťom. Rodič pôsobí ako kontrolór. Kontroluje úlohy, povinnosti, dodržiavanie hygieny, napĺňanie voľného času a kopec ďalších „drobností“. Miesto skutočného záujmu o dieťa skĺzneme do tejto štandardnej role. Koncept efektívneho rodičovstva učí úplne iným prístupom. K dieťaťu pristupuje ako k rovnocennému partnerovi so záujmom o jeho prežívanie skutočnosti.
Prístup k deťom
Pokiaľ sú naše deti malé striehneme na každú maličkosť, ktorou sa posúvajú vpred. Pri prvých krôčikoch či slovách nadšene tlieskame a celou bytosťou sa radujeme akoby ani nešlo o zručnosť, ktorú sa naučil každý zdravý človek. Zahŕňame ich láskou a záujmom, vytvárame si pre nich čas a priestor. Postupne, keď deti začnú dospievať a sú staršie, začíname meniť tento bezprostredný záujem za „upozornenia“ na ich neúspech či chybu.
Prečítajte si tiež: Asistovaná reprodukcia: Postupy a informácie
Poukazovanie na chyby
Väčšina rodičov, s ktorými o výchovných témach diskutujeme, má v sebe zakódovanú predstavu o tom, že ich úlohou je poukazovať na chyby, ktorých sa ich deti dopúšťajú. Skúsme si seba predstaviť v situácii, keď nám práve nevyšla práca, na ktorej sme tvrdo a usilovne pracovali. Pravdepodobne sa cítime sklamaní, ubití a možno aj znechutení. V tom momente nám zavolá blízky priateľ a po hlase rozozná, že sa niečo stalo. My mu ochotne a radi rozpovieme o čo išlo. On na to zareaguje kritikou a upozornením na chyby, ktoré si zväčša veľmi dobre uvedomujeme. Pravdepodobne sa budeme cítiť zradení a opustení a nebudeme mať veľkú chuť s ním ďalej diskutovať. Aký obraz nám o sebe tento priateľ pomohol dotvoriť? Prečo by naše deti mali byť na tom inak. My sme ich najbližší priatelia, ktorí im poskytujú signály o tom, kto vlastne sú. Deti sú podvedome presvedčené o tom, že sú také, za aké ich označíme. Je veľmi podstatné mať stále na pamäti, že obraz ktorý vytvárame o našich deťoch sa pomaly, ale iste stáva ich životom. Hovorí o tom aj známe príslovie:“ Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.“ Aj v intenciách tejto múdrosti je dobré si uvedomiť, koľko by sme pre naše deti mohli urobiť, keby sme s nimi zaobchádzali nie na základe toho, ako sa správajú v danom čase, ale podľa toho ako by sa mohli správať.
Konkrétny príklad
Konkrétne to ukazuje nasledovná reakcia rodiča na nevydarenú synovu písomku: „Asi si dosť nešťastný z tej známky, synu. Pamätáš sa, ako si sa pripravoval na tú písomku, z ktorej si dostal jednotku? - Hej, tá mi vyšla. - No vidíš, takže spôsob ako sa do toho pustiť poznáš, a to je základ.“ Nekarhá, ale obracia pozornosť dieťaťa na jeho vlastné zdroje smerom k želanej zmene.
Povzbudzovanie a kritika
Väčšina z nás sa v živote naučila, že cesta k múdrosti a zodpovednosti je vydláždená nemalými chybami a následkami, ktoré so sebou priniesli. Prečo nám však povzbudzovanie detí nejde tak prirodzene ako kritika, či kontrola výkonov? Ide o problém nášho rodičovského nastavenia, či prístupu k dieťaťu. Nech je naša odpoveď akákoľvek nič nemení na skutočnosti, že jedine bezvýhradné prijatie a podpora ich jedinečnosti umožní dieťaťu pocítiť, že je cenené a milované so všetkým, čo k nemu patrí. A to vytvára základnú podmienku preto, aby dieťa malo vôľu sa meniť a zdokonaľovať.
Praktické spôsoby povzbudenia
Najzdravšími a zároveň najmocnejšími typmi pre posilnenie pozitívnych prvkov charakteru dieťaťa je zaskočenie rodičovskou pozornosťou. Nie je žiadnou námahou pristaviť sa pri dieťati, ktoré sa hrá a povedať mu, že vidíte radosť, ktorú mu daná činnosť prináša. Práve tento druh pozornosti „dobíja baterky“ vzájomného vzťahu a ukazuje, že vnímame záujmy dieťaťa, že nám na ňom záleží. Všimneme si, že naša dospievajúca dcéra sama od seba upratala kuchyňu po večeri. Povieme dieťaťu: „ Vyzerá, že na tomto projekte si sa riadne narobil. „Výborne Barborka, ešte kúsok a si na druhej strane preliezky.
Zastavenie kritiky
Ďalším účinným spôsobom ako budovať vedomie vlastnej hodnoty u dieťaťa je zastavenie kritiky a negatívneho hodnotenia. Niektorí z rodičov môžu namietať, že toto je práve cesta, ktorá vychováva nekriticky sebavedomých, respektíve neznesiteľne egoistických jedincov. Avšak cieľom tohto prístupu je v skutočnosti pravý opak. Medzi pozitívne prístupy k dieťaťu patrí tiež riešenie konfliktov s rešpektom, pokojom a dôslednosťou, ktorá umožní dieťaťu okúsiť následky svojho správania. Aké odkazy dostávajú deti cez naše nepretržité príkazy o tom, čo majú robiť? Rozoberme to na nevinne znejúcej vete: „Nezabudni slušne pozdraviť, predstaviť sa a až potom si vypýtať Ondreja k telefónu. „ Dieťa v skutočnosti prijíma od nás nasledujúcu správu: „Si neschopný pochopiť o čo v tejto situácii kráča.
Prečítajte si tiež: NPR: Zodpovedný prístup
Testovanie hraníc
Naučili ste sa niekedy niečo bez toho, že ste mali možnosť si to samostatne vyskúšať? Deti potrebujú otestovať svoje hranice, aby poznali svoje schopnosti a rozšírili svoje obzory. Deti vás prekvapia svojimi schopnosťami ak im dáte možnosť ich vyskúšať v čase, keď už sa cítia na to pripravení. Vašou úlohou ako rodiča je len rozoznať tento kritický moment a využiť ho na povzbudenie dieťaťa. Keď sa obávate neporiadku a nedostatku schopností dieťaťa, spôsobíte, že sa začne spochybňovať. V prípade, že si všímame dieťa s tým, že striehneme na jeho dobré nápady, i tie najmenšie úspechy a chvíle, kedy uplatňuje správne svoje schopnosti, dávame mu potrebné ocenenie a tým aj pocit dôležitosti pre rodinu. „Veľmi mi pomáhaš, keď ožehlíš časť prádla, ušetrím si viac času na večerný čajík s tebou. Pozrimeže už aj košele skúšaš, tak to je výrazný pokrok!
Chvála vs. Povzbudenie
Keďže teraz sme si priblížili účinné spôsoby, ako dieťa povzbudiť, je potrebné spomenúť i jedno dôležité rozlíšenie. Poviete si , čo je to za špekuláciu veď chvála je presne to, čo dieťa očakáva, keď sa mu niečo podarí. Prečo by malo byť čudné či zlé dať dieťaťu najavo, že sa nám páči, čo vykonalo alebo ako sa v danej situácii zachovalo. Samozrejme, že je namieste dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu. Ide však o to akým spôsobom to povieme. Rôzna forma má aj odlišné účinky. Chvála je slovným vyjadrením viazaným na predvedený výkon a výsledok. Príliš veľa takejto chvály môže viesť ku nežiadúcemu účinku na dieťa. Môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Ak má stále samé jednotky, ak má upratanú izbu, alebo vyhráva preteky. Okrem toho dieťa sa stáva závislé na hodnotení zvonka, na názore ostatných. Pri povzbudení ide o reakciu na pokrok, proces a snahu s ktorou dieťa niečo uskutočňuje. Povzbudením môžeme dieťa motivovať aj keď sa mu nedarí. Napríklad v prípade 4 ročného Samuela, ktorý sa vždy chce obliekať a obúvať sám. Zakaždým si však obuje sandálky na opačnú nohu. Otec môže rýchlo zareagovať tým, že mu povie ako zle si topánočky obul, vyzuje ich a dá na správne nohy. Otec má však aj inú voľbu. Povzbudenie prináša uspokojenie samotného dieťaťa a uvedomenie si osobnej prospešnosti pre druhých. Poukazuje na vlastnú cenu a dáva možnosť kladne zhodnotiť seba i to, čo robí. Povzbudenie je vlastne akési presmerovávanie alebo zameriavanie pozornosti dieťaťa na kladný potenciál, ktorým disponuje.
Slobodné rozhodovanie
Najúspešnejší rodičia majú vždy na pamäti, že ich povinnosťou je priblížiť deťom, čo najpresnejšie ako svet reálne funguje. To znamená, že im pomáhajú porozumieť možnosti slobodného rozhodovania a nesenia zodpovednosti za učinené rozhodnutie. To však mnohokrát vyžaduje zamyslenie, zváženie vlastných síl a odvahu ísť do nepoznaného, a teda aj spraviť chybu.
Prečo sa rodičia obracajú k pomalému rodičovstvu?
Na spoločenské zmeny pred desaťročím zareagovali aj rodičia, aby pomohli deťom udomácniť sa v novom, rýchlejšom svete. Začali im vytvárať detstvo plné krúžkov, kontroly, neustálej rodičovskej prítomnosti a ochrany pred všetkým nevhodným. Pomaly ale iste však dorastá generácia detí, ktoré si napriek intenzívnej rodičovskej starostlivosti nevie nájsť miesto vo svete. Dospievajúci sa cítia byť pod neustálym tlakom okolia. Chýba im sebadôvera, spokojnosť a emocionálna stabilita. Ako odpoveď na ich problémy sa formuje myšlienka rodičovstvo spomaliť a uvoľniť - rozviazať ruky a fantáziu deťom a dať rodičov viac priestoru na to, aby boli len prítomní a pozorovali dieťa. No predovšetkým - dať rodine čas.
Praktické rady pre pomalé rodičovstvo
- Uvoľnite sa a nechajte dieťa rozvíjať sa vlastným tempom.
- Zamerajte sa na rodičovský minimalizmus.
- Doprajte deťom dostatok času na hru a spontánne nápady.
- Buďte prítomní, ale nevstupujte do hry, pokiaľ o to deti nepožiadajú.
- Venujte pozornosť obyčajným veciam.
- Spomaľte pre celú rodinu.
- Nechajte deti byť samými sebou.
- Zamerajte sa na povzbudenie a podporu, nie na kritiku a kontrolu.
- Umožnite deťom testovať svoje hranice a učiť sa z vlastných chýb.
- Rozlišujte medzi chválou a povzbudením.
Kontroverzie okolo pomalého rodičovstva
Rodičovstvo bez baby angličtiny a špeciálnych hračiek má svojich obdivovateľov aj kritikov. Tí mu vyčítajú nedostatok podnetov, ktoré ostatné deti zvýhodňuje a pomáha im lepšie sa pripraviť na život. Všetko v prírode potrebuje čas. Rastliny, zvieratá, no aj deti. Ak ich budeme uháňať a vezmeme im ho, celý život budú hľadať, kým sú a kam idú. Nie nadarmo sa dnes toľko poukazuje na detstvo. Deti nemusia byť stále zabavené a usmiate. Niekedy si rozbijú koleno, inokedy sa nudia, alebo sa pobijú. To je na detstve krásne, keď je skutočné.
Emócie a ich vplyv na rodinu
Na víkendovom rekreačno-poradenskom pobyte pre náhradné rodiny sa hľadali odpovede na otázky: Čo nám emócie chcú povedať? Vieme si vďaka nim lepšie porozumieť? Alebo nás v porozumení oslabujú? Základným princípom v službách je čo najviac zapojiť dospelých i deti do spoločnej tvorby programu. Partnerstvo rodiča a odborníka je dlhodobý princíp spolupráce a rôznym spôsobom ho už roky rozvíjame.
Mladí ľudia a ich skúsenosti
Mladí ľudia, ktorým sa stali náročné veci v minulosti, majú oproti dospelákom obrovskú výhodu a to, že majú osobnú skúsenosť a vek bližší deťom. Nie sú iba teenageri, a nie sú iba tí, ktorým sa stali náročné veci v minulosti. Sú aj tí, ktorí ich už viac rokov majú za sebou, otvorili sa hlbokým vzťahom v nových rodinách a zvládli to najlepšie, ako vedeli. Preto sme sa rozhodli prizvať ich ako dobrovoľníkov k menším deťom a toto rozhodnutie sa nám veľmi osvedčilo. Boli našimi predĺženým rukami a zároveň staršími kamarátmi detí. Držali „mini ľudí“ za ruku a hľadali s nimi poklad, utierali im štetce, umývali ruky či hojdali ich na hojdačke.
Správanie detí a komunikácia
Deťom vo veku 4 až 10 rokov sme ponúkli hry, spoločné činnosti, malé či veľké výzvy s rôznymi prekážkami a mnoho iného. Boli sme s nimi, vnímali ich, pozorovali, pýtali sa, podporovali, počúvali… A oni? Nádherne komunikovali cez svoje správanie, čo sa v nich deje.
Emócie a ich prejavy
Strach ako primárnu emóciu a hnev ako sekundárnu. Obojstranne, aj u dieťaťa aj u mňa. Prirovnala by som to k búrke. Niekedy prichádza pomaly, predchádzajú jej rôzne iné úkazy - zostane tma, fúka vietor, inokedy príde rýchlo a nečakane. Najčastejšie sa opakuje v neskorých poobedných alebo skorých večerných hodinách. Celodenná únava, kopec povinností ešte pred sebou, úlohy, strata pozornosti… Posilňuje ich snaha stihnúť všetko a s čo najlepším výsledkom. Hnev, výbušnosť ako sopka, ktorá chrlí lávu. Prichádza, keď mám pocit, že nemám veci pod kontrolou. Keď deti opakovane nereagujú na moje upozornenie.
Láska ako protipól hnevu
Lásku- Fénix, ohnivý vták, ktorý vždy vstane z popola. Je silný, krásny a vďaka krídlam aj slobodný. Oheň je živel ale aj pomocník. Rodičia mali počas pobytu trikrát Rodičovskú školu a preberali sme v nej tému: Ako rozumieme emóciám?
Rodičovské skupiny a ich význam
Rodičovské skupiny majú na pobytoch pevné miesto. Spájalo ich rodičovstvo k prijatým deťom - k deťom, ktoré prešli v ranom detstve rôznymi nepriaznivými udalosťami (opustením, zanedbávaním, týraním, presúvaním z miesta na miesto, stratami blízkych osôb, dlhodobým neuspokojením emočných potrieb a mnohým ďalším neštandardným udalostiam trvajúcim rôzne dlhý čas). V bezpečnom kruhu rodičia zdieľali svoje skúsenosti, niekedy v celej skupine inokedy v premýšľajúcich tímoch. Toto rodičovstvo kladie na dospelých mnoho špeciálnych nárokov a pozýva ich do tzv. terapeutického rodičovstva. Jeho súčasťou je aj skutočné sebaporozumenie, sebaprijatie, väčšia miera sebastarostlivosti i sebasúcitu. Veľkou výzvou je tiež sebaregulácia - schopnosť znižovania, utišovania, upokojovania našich silných emócií, ktoré situácie s traumatizovanými deťmi v nás dospelých vyvolávajú.
Starostlivosť o seba
Ale ako sa o seba postarať keď do rodičovského srdca prichádzajú „búrky“? Ako im/sebe porozumieť? Ako im predísť alebo znížiť ich dosah na nás a na dieťa? Ako počas „búrky“ byť oporou dieťaťu a „neriešiť“ svoje silné emócie? Sme radi, že rodičia našli počas diskusií, rozhovorov, načúvania, počúvania niť, ktorej sa môžu držať a na časť otázok našli odpovede.
Rodinná politika a jej princípy
Rodina je spoločensky schválená forma trvalého spolužitia osôb viazaných zväzkom krvi, manželstva alebo adopcie. Rozvrat v rodine je situácia, keď manželia žijú v spoločnej domácnosti, ale prichádzajú do konfliktných situácií a tieto konfliktné situácie negatívne vplývajú na formovanie dieťaťa (psychického a fyzického vývinu). Rozpad rodiny nastáva, ak sa rodina rozpadla rozvodom.
Funkcie rodiny
- Biologicko-reprodukčná
- Výchovná funkcia
- Emocionálna funkcia
- Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia
- Ochranná funkcia
Princípy rodinnej politiky
- Rodinná politika má byť na prvom mieste demokratická, s vlastnými zákonitosťami a hodnotami, zodpovedná za výchovu a socializáciu, za svojich chorých členov, starých členov. Rodina nemá byť závislá na štáte a na jeho orgánoch, ale má tu byť vzájomná spolupráca pri plnení výchovných funkcií rodiny.
- Štátna rodinná politika má mať prierezový charakter.
- Rodinná politika má byť zameraná na rodinu ako inštitúciu pri rešpektovaní práv a zodpovednosti jej členov.
Úlohy štátu voči rodinám
- Právna ochrana rodiny a jej členov: vytvára prostredie právnej istoty, právnym základom rodiny je právny zväzok, podporuje a právne chráni stabilitu manželstva a kvalitu partnerských vzťahov, právo detí na rodičovskú starostlivosť.
- Sociálno-ekonomické zabezpečenie rodín: Základná filozofia - rodiny s deťmi by nemali mať nižšiu životnú úroveň ako rodiny bez detí.
- Výchova detí a mládeže, príprava na manželstvo a rodičovstvo: Základná východisková téza- za výchovu detí sú zodpovední rodičia, al. pomáhajú aj inštitúcie.
- Ochrana zdravia členov rodiny: Štát zabezpečuje každému právo na ochranu zdravia a života na úrovni aktuálnych vedeckých poznatkov a možností, rešpektuje právo rodičov slobodne sa rozhodnúť o počte detí, chráni rodinu a deti pred rôznymi druhmi závislostí, realizuje programy komplexnej starostlivosti pre starších občanov.