Detský plač je prirodzenou súčasťou života a prejavom potrieb dieťaťa. Rodičia sa často stretávajú s dilemou, ako k plaču pristupovať - či ho ignorovať alebo sa ho snažiť okamžite zastaviť. Existujú rôzne názory a prístupy, ktoré ovplyvňujú pohľad na túto problematiku.
Dve skupiny rodičov a ich prístup k plaču
Rodičia sa dajú rozdeliť na dve skupiny podľa toho, ako k plaču pristupujú.
Prístup ignorovania plaču
Tí prví si dieťa v takej chvíli veľmi nevšímajú, razia heslo, že ho treba nechať vyplakať, aby si „precvičilo pľúca“ a naučilo sa, že „rodičia nebudú skákať, ako decko píska“. Tento výchovný prístup sa už dnes považuje za prekonaný a škodiaci zdravému detskému vývinu, napriek tomu sa s ním však ešte možno stretnúť. Ak rodičia plačúce dieťa úplne ignorujú, vyvoláva to v ňom prudkú reakciu. „Najskôr na fyzickej úrovni. Dochádza k vyplavovaniu stresových hormónov a k zvyšovaniu srdcovej činnosti i telesnej teploty. Ak dieťa plačom volá po blízkosti najbližších osôb, po mame, jeho fyzická reakcia na osamelosť sa neskôr transformuje do reakcie emocionálnej. Po čase síce plakať prestane, ale pravda je taká, že iba rezignovalo,“ uvádza Eva Labusová. Neznamená to, že sa upokojilo, naopak, pochopilo, že svojou aktivitou nedokáže privolať blízkeho človeka a upadá do bezmocnosti, ktorá sa potom bude prejavovať v celom jeho živote ako pasivita a neschopnosť riešiť problémy.
Prístup okamžitého tíšenia plaču
Rodičia z druhej skupiny by dieťa nikdy vyplakať nenechali a snažia sa všetkými možnými prostriedkami s plačom bojovať. „Rodičia, ktorí majú tendenciu dieťa stále tíšiť a v plači mu bránia - často v pozadí stojí, že detský plač neznesú - mu vlastne nedoprajú emočné uvoľnenie. Dôležité je prestať vnímať detský plač negatívne, ale ako prirodzenú a dokonca žiadúcu súčasť života dieťaťa.
Asistované vyplakanie: Podpora emočného uvoľnenia
Dobrou reakciu na detský plač je podľa nej „asistované vyplakanie“, ktoré môže na dieťa pôsobiť takmer zázračne „Ako také vyplakanie vyzerá? Držíme plačiace dieťa v náručí a sústredíme sa na to, aby sme mu k vyplakaniu dali priestor a podporu. Upokojujúco pritom hovoríme: Len sa vyplač, som tu s tebou. Neviem presne, prečo plačeš, ale chcem ti byť nablízku a počkám, až sa vyplačeš… Hojdáme, hladíme. Stáva sa, že keď dieťa prvýkrát dostane túto možnosť, plače intenzívne a dosť dlho, napríklad dvadsať minút. Potom zvyčajne tvrdo zaspí a budí sa s dobrou náladou,“ popisuje Eva Labusová. Ak rodičia dieťaťu emočné uvoľnenie nedoprajú, dôsledkom je často to, že zle zaspáva a noci sa budí. Keď tento postup podľa nej začnete opakovať, záchvaty plaču sa začnú skracovať a bude pribúdať pokojného spánku.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Príčiny detského plaču: Stres a napätie
Keď dieťa intenzívne plače, rodičia chcú zvyčajne zistiť presnú príčinu. Dôvodov môže byť veľa. Hlad, zdravotné problémy (bolesť bruška, uška, pocit celkovej nepohody), ale veľmi často sa na žiadny dôvod nepríde. Môžete dieťa nakŕmiť, prebaliť či mu pomasírovať bruško, plače však ďalej. Častou príčinou detského plaču je totiž stres a napätie. Možno ste si všimli, že vaše dieťa začne plakať večer približne v tom istom čase. Chce tak zo seba dosť napätie z celého dňa. Večer toho máme dosť aj my dospelí, sme unavení a nervózni po náročnom dni. Pre malé deti môže byť práve plač cestou, ako zo seba nahromadený stres vyplaviť. Ak mu rodičia v plači bránia, pôsobí to kontraproduktívne. Plač je pre ľudský organizmus veľmi efektívny spôsob, ako si udržať psychickú rovnováhu, zbaviť sa napätia a uvoľniť sa. Ak dieťaťu, ale aj sebe dovolíte plakať, staráte sa vlastne o jeho aj svoje zdravie.
Problémy rodičov s plačom: Vlastné nezvládnuté pocity
Mnohí rodičia priznávajú, že podporiť plačúce dieťa nedokážu tak, aby by si priali. A to kvôli vlastným nezvládnutým negatívnym pocitom, ktoré v tej chvíli majú. „V rodinných poradniach a psychoterapeutických ordináciách opakovane vychádza najavo, koľko z vecí, ktoré nás ako dospelých rozrušujú, smeruje spätnou stopou k nepríjemným zážitkom či dokonca traumám z našeho vlastného detstva. Môže sa to týkať práve i spôsobu, akým naši opatrovníci reagovali na náš plač a vzdor. Podľa nej je dôležité zmeniť v našej spoločnosti prístup k plaču. Spoločnosť s ním totiž má historicky veľký problém. Máme ťažkosti prejaviť slabosť i smútok, nedokážeme prežívať silné či negatívne emócie. Postoj k plaču sa však už začína meniť, a to v dôsledku nových vedeckých poznatkov, ktoré ukazujú, čo sa deje v nezrelom mozgu dieťaťa pri prežívaní konkrétnych situácií.
Dôsledky ignorovania plaču: Rezignácia a bezmocnosť
Dnes už niet pochýb o tom, že ak rodičia plačúce dieťa úplne ignorujú, vyvoláva to v ňom prudkú reakciu. „Najskôr na fyzickej úrovni. Dochádza k vyplavovaniu stresových hormónov a k zvyšovaniu srdcovej činnosti i telesnej teploty. Ak dieťa plačom volá po blízkosti najbližších osôb, po mame, jeho fyzická reakcia na osamelosť sa neskôr transformuje do reakcie emocionálnej. Po čase síce plakať prestane, ale pravda je taká, že iba rezignovalo,“ uvádza Eva Labusová. Neznamená to, že sa upokojilo, naopak, pochopilo, že svojou aktivitou nedokáže privolať blízkeho človeka a upadá do bezmocnosti, ktorá sa potom bude prejavovať v celom jeho živote ako pasivita a neschopnosť riešiť problémy.
Podpora plaču: Posilnenie odolnosti a emočnej samostatnosti
Na detský plač preto určite reagujte a zároveň v ňom potomkovi nebráňte. Prijať plač a dočasnú slabosť dieťaťa paradoxne znamená veľmi posilniť jeho odolnosť a emočnú samostatnosť. Psychoterapeutka Eva Labusová: „Deti, ktoré majú možnosť plakať a dostáva sa im k tomu od rodičov patričnej podpory, lepšie dosahujú spojenie so sebou samými, usadzujú sa vo svojich telách, učia sa ľahšie rozumieť svojim pocitom aj sa samostatne starať o svoje potreby. To potom súvisí s utváraním ich sebadôvery a citlivosti, ktorú sú schopné prejavovať voči ostatným. Ak dávame deťom možnosť vyjadriť napätie a negatívne alebo bolestivé pocity a sme im ako rodičia nablízku, zbavujeme ich náladovosti, ufňukanosti aj agresivity.
Historický kontext: Od vyplakania k akceptácii plaču
Plač najviac akceptovali moderné výchovné smery z 30. - 50. rokov 20. storočia, ako napríklad výchovná metóda Sira Trubyho Kinga, ktorá ako svoju súčasť podporovala vyplakanie bábätka na to, aby sa mu "vytvoril" režim spánku a kŕmenia. Podľa jeho metódy malo bábätko už od narodenia spať od 19:00 do 7:00 bez prerušenia a bez rodičovskej kontroly a cez deň malo byť kŕmené raz za tri hodiny bez ohľadu na prejavy hladu. Predstavy Trubyho Kinga sa postupne transformovali do rozličných iných výchovných prístupov, ktoré presviedčali matky, že dosiahnuť celonočný spánok dieťaťa je možné prostredníctvom viacerých typov metód vyplakania - od Ferbera až po rozličné modifikácie "kontrolovaného plaču". Všetky tieto metódy majú jednu spoločnú vlastnosť v tom, že matky presviedčajú, že plač dieťaťa nevadí, že to, čo matky pri plači dieťaťa cítia, nie je relevantné, že je v poriadku, ak pri plači dieťaťa začne plakať aj žena samotná, že plač je vlastne potrebou dieťaťa a že "účel svätí prostriedky" - že teda "účel" (t. j. spiace dieťa) je to podstatné, a nie spôsob, akým sa takémuto spánku dospeje. Plač sa pri týchto prístupoch teda považuje za legitímny prostriedok dosiahnutia cieľa. Banalizovanie plaču postupne prešlo do vysvetlení, ako napríklad "bábätko si potrebuje trénovať pľúcka". Spolu s tým sa matky dozvedeli, že "nemajú skákať pri každom zaplakaní". Svet sa zmenil. Postupne to vyzeralo, že matky začínali opäť vnímať svoje pocity a inštinkty, ktoré im hovorili, že plačúce bábätko je potrebné snažiť sa utíšiť a že nie je dobré nechať ho zámerne plakať bez toho, aby sa človek pokúsil urobiť niečo pre to, aby plakať prestalo. Plač detí začal byť dobre preskúmaný, negatívne fyzické reakcie a chemické zmeny v organizme plačúceho dieťaťa začali byť s pokrokom vedy zjavné. A napriek tomu v nedávnej dobe znovu prišli myšlienky, ktoré matky presviedčajú, že je v poriadku nechať bábätko zámerne plakať. Tentokrát sa plač ako vhodný prostriedok prezentuje v kontexte toho, že "plačúce bábätko si v náručí matky potrebuje odplakať všetku svoju bolesť" a že preto ho je správne nechať plakať a nepokúšať sa ho upokojiť. Že je niečo takéto v poriadku sa zdôvodňuje tým, že plač sa odohráva na bruchu matky vo fyzickom kontakte nahého bábätka a matky. Pri tejto metóde ide o niekoľkohodinový plač, pričom celý proces "reštartu" má rozličnú dĺžku. Vychádza z myšlienky, že plač v kontakte s matkou je "povolený", "terapeutický" a že je to niečo úplne iné, ako keď bábätká plačú v iných situáciách. Existujú dokonca "radcovia", ktorí matku naučia, že je v poriadku, ak idú proti svojim inštinktom a nebudú sa bábätko snažiť utíšiť. Takíto radcovia rovnako ako vychovávateľky metódy Trubyho Kinga dokážu v pokoji stáť nad plačúcim bábätkom a matkou, ktorej plač bábätka drása srdce, dušu i nervy, a vravieť jej, že je to tak normálne a dokonca prirodzené. Plač, akýkoľvek plač, je pre bábätko stavom najvyššej pohotovosti. Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Skutočnosť, že existujú ľudia, ktorí odporúčajú ako terapeutické to, aby dieťa dlhodobo a zámerne plakalo v kontakte koža na kožu s matkou, je jeden z novodobých príkladov takéhoto prístupu. To, že existuje štúdia, ktorá hovorí, že je rozdiel v tom, či dieťa plače mimo kontaktu s človekom alebo plače v kontakte s človekom, ešte nedáva podklad pre to, aby bolo v poriadku to, že bábätko dlhodobo zámerne plače. Táto štúdia mala byť upokojením pre rodičov, ktorých dieťa plače a dočasne ho nevedia utíšiť, hoci sa o to snažia. To je niečo úplne iné ako zámerný plač bez snahy o upokojenie. Mala im objasniť, že má zmysel, aby sa o utíšenie pokúšali a aby si bábätko nechali pri sebe, aj keď už nevedia, ako presne by bábätku pomohli.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Plač ako komunikácia: Potreby, nie manipulácia
Plač bábätka je vždy komunikácia, ktorou prejavuje svoje potreby, ktoré majú byť naplnené. Bábätko plačom nemanipuluje. Nesnaží sa získať nič nelegitímne. Ani sa počas plaču nič neučí. Plač mu nepomáha, plač je vyjadrenie kritickej potreby, ktorú bábätko má. Existujú dve štádiá plaču bábätka - v prvej etape bábätko plače s cieľom nájsť správne miesto (matku), nájsť prsník a dojčiť alebo preto, že napríklad potrebuje zaspať (potreba zaspať alebo vyčerpanosť či prílišná miera podnetov je častým dôvodom na plač bábätka) - táto etapa sa nazýva protest, a keď sa v tejto etape potreby bábätka naplnia, tak tento plač nie je pre bábätko kriticky nebezpečný. Plač pre dieťa neprináša nič dobré. Je presne taký urgentný, ako znie. Plač v matke spúšťa celú škálu reakcií a veľkú túžbu, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti. A to aj pre matku.
Ako minimalizovať plač: Reagovať a napĺňať potreby
Je možné pomôcť bábätku, aby plakalo čo najmenej. Je dobré spoločne s poradkyňou pri dojčení z o. z. e) Reagovať na prvé prejavy nespokojnosti bábätka ešte pred tým, než začne plakať. g) Napĺňať potrebu bábätka byť s nejakou ľudskou bytosťou v kontakte. Vedieť, ako je možné využiť pohyb či hudbu na upokojenie bábätka.
Praktické tipy pre rodičov: Upokojenie v aute a akustické riešenia
Asi všetci sme zažili ten stres, keď nám dieťatko v aute plače a je nespokojné. Niekedy všetko, čo bábätko potrebuje, je vidieť maminu tvár. Prednedávnom zdieľala na svojej sociálnej sieti istá kalifornská mama nápad, ako si poradila s plačúcim dieťatkom počas cesty v aute. „Vyskúšala som všetko… cumlíky, spev, jej starší brat sa ju snažil rozosmiať… Nič nezabralo. Chcela len mňa,“ povedala spokojná mama. Dáva to zmysel. Malé bábätká približne do šiestich mesiacov majú pocit, že mama je ich súčasťou, preto ten plač a zúfalstvo, keď sa vzdialia mimo „obraz“.
Akustický obraz je v podstate umelecké dielo, ktoré má jednu skrytú superschopnosť - pohlcuje zvuk. Predstav si scénu: Bábätko začína svoj večerný rev a ty už preventívne siahaš po štuple do uší. Ale namiesto toho ťa víta pokojná atmosféra - akustický obraz visí na stene a robí svoju prácu.
Nie je nič horšie ako mamička na pokraji nervového zrútenia. Preto by mal byť akustický obraz súčasťou nielen detskej izby, ale aj tvojho relaxačného kúta. Aromaterapia: Levanduľová vôňa a ticho? Keď konečne dieťa zaspí, nech ti ostane aspoň chvíľka pokoja. Akustický obraz nie je len dekorácia, je to tvoj tajný záchranca pred decibelovým peklom. Nečakaj, kým ti už bude dunieť v ušiach. Ak to nezachráni uši mamičiek, tak už nič.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM