V dnešnej uponáhľanej dobe, kde sa úloha otca a jeho starostlivosť o dieťa stáva čoraz kľúčovejšou, prináša knižka "Na ceste za snami - keď uspáva tato" svieži pohľad na uspávanie detí. Už nežijeme vo viacgeneračných domoch a pomoc, ktorú nová rodina dostane, je často nedostačujúca. Táto knižka nie je len pre otcov, ale pre celú rodinu. Je to naozaj o snoch, ale tie máme každý iné. Dieťatku chceme pomôcť do ríše snov, ockov sen je konečne zvládnuť to uspávanie a mama? Knižka ponúka inšpiráciu a podporu pre otcov, aby sa aktívne zapojili do uspávania svojich detí a budovali si tak silnejšie puto so svojimi ratolesťami.
Unikátny veršovaný príbeh o otcovskej láske a dôvere
Knižka vám predstaví jedinečný veršovaný príbeh o Idke a Tatovi, o otcovskej láske a dôvere. Náš hlavný hrdina Tato rozpovie príbeh o inom „tatovi“, ako každý večer uspáva a ide mu to skvele! Príbeh je rozložený do 22 plne ilustrovaných strán, kde láskavým spôsobom zachytáva rozprávanie o mesiaci a hviezdach. Pretože na konci každej noci aj mesiac, ako „tato“ hviezd, uspáva svoje srdcu blízke hviezdičky. Každá hviezdička má rada iný spôsob uspávania, tak ako aj každé dieťatko. Práve v tomto je príbeh jedinečný a prináša možnosť vybrať si ten svoj obľúbený spôsob uspávania. A takto sa spolu vydáte na cestu za snami spôsobom, aký je pre vás ten najlepší. Cieľom knižočky „Na ceste za snami - keď uspáva tato“ je podporiť všetkých otcov, aby sa prostredníctvom príbehu vydali na cestu za snami so svojimi detičkami.
Inšpirácia pre ockov, pomoc pre celú rodinu
Ako spánková poradkyňa sa často stretávam s tým, že ockovia chcú byť súčasťou uspávania, ale niekedy nevedia ako a kde začať, keď dieťatko chce len maminu. Preto vznikol nápad na túto krásnu detskú knižočku. Mojím cieľom je podporiť otcov pri uspávaní svojich detičiek, aby nabrali odvahu a skúšali to. Deti milujú vizuálne pomôcky a ockovia sa stanú súčasťou uspávania. Knižka nie je pomôcka len pre otcov, ale pre celú rodinu. Je to naozaj o snoch, ale tie máme každý iné. Dieťatku chceme pomôcť do ríše snov, ockov sen je konečne zvládnuť to uspávanie a mama? Čaro knižke vniesla vo forme kreatívneho nápadu a napísania príbehu Marta Slizová, mama dvojročnej Tamu. Okrem písania sa venuje fundraisingu a komunikácii v treťom sektore.
Dôležitosť otcovstva v ranom detstve
Česká psychologička Lenka Šulová sa venuje predovšetkým sociálnej psychológii. To, akými budete rodičmi, sa formuje už od raného veku. Kvalita rodičovstva podľa nej spočíva hlavne v tom, akým spôsobom nás dospelí v ranom detstve nosili na rukách, ako často nás objímali, ako sa nám prihovárali, ako nás vedeli prebaľovať alebo hladiť. Ďalšie veľmi dôležité obdobie je medzi 3 - 6 rokom. „V tomto období je pre dieťa dôležité, aby dokázali vnímať a prijímať pôsobenie od obidvoch svojich rodičov, aby s nimi trávili dostatok času, aby videli, ako spolu komunikujú, objímajú sa, ale i ako riešia problémy,“ hovorí vo svojej prednáške Lenka Šulová. V predškolskom veku je veľmi dôležité, aby deti mali dostatok času a možností prežívať chvíle s obidvomi rodičmi. Otec aj mama majú pre dieťa svoje nezastupiteľné miesto. Každý z nich prináša do života dieťaťa niečo, čo dieťa potrebuje.
Komunikácia medzi deťmi a rodičmi
Lenka Šulová uvádza niekoľko druhov komunikácie medzi deťmi a rodičmi. Tá spočíva v tom, že emócie matky sa cez jej hypothalamus a cez endokrinný a vegetatívny systém prenáša a ovplyvňuje hypothalamus plodu. Pri všetkých týchto druhoch komunikácie je veľmi dôležitý aj otec, pretože práve on sa stará o pohodu ženy, jej dobrú náladu a spokojnosť. Otec jej uľahčuje život a vytvára pozitívnu atmosféru.
Prečítajte si tiež: Zdravotné odvody počas materskej
Lenka Šulová v prednáške uvádza, že súčasní otcovia sa čoraz v mladšom období veku dieťaťa starajú o jeho pohodlie a výchovu. V minulosti tomu tak nebolo. V súčasnosti je už úplne bežné aj to, že otcovia sú prítomní pri pôrode, a tak veľmi rýchlo nadväzujú kontakt so svojím dieťaťom. Niekedy je však komunikácia medzi matkou a dieťaťom aj nefunkčná. Tá sa najviac prejavuje už medzi 12 - 15 mesiacom dieťaťa. Lenka Šulová uvádza, že takmer 20 percent žien nemá predpoklady na to, aby dokázali medzi nimi a dieťaťom rozvinúť harmonickú komunikáciu v prvom roku života.
Jazykové rituálne hry a reč rodičov
Rodičia sa už v prvom roku dieťaťa hrajú s dieťaťom rôzne jazykové rituálne hry. Napríklad keď ho obliekajú, tak ho vyzývajú, aby ručičkami ukázalo, aké veľké narastie. Často ho tiež šteklia, usmievajú sa, rôznym spôsobo krútia hlavou, využívajú gestá či mimiku a podobne. Dieťa očakáva, že pri nejakej činnosti mu rodičia hovoria nejaké slová. Je to pre neho rituál, ktorý si obľúbi. Pri kúpaní sa mu môžu spolu s kačičkou prihovárať pomocou zvukou kvak - kvak.
Spoločným znakom rodičovskej reči je to, že je intuitívna a prispôsobuje sa veku dieťaťa. Všetci rodičia dokážu využívať reč zameranú na dieťa a táto reč má svoje charakteristické znaky. Dôležité je hlavne to, aby sa rodičia dokázali rečovo znížiť na úroveň dieťaťa. Otcovia však ťažšie dokážu dieťaťu porozumieť. Matkám sa to darí lepšie. Je to hlavne preto, lebo otec prežíva s dieťaťom väčšinou menej času. Pretože otec rozumie menej, častejšie žiada dieťa o vysvetlenie slov. Dieťa je tak donútené tvoriť obmenené slová, aby mu otec porozumel. Ak prídu za otcom, tak mu vydržia aj dlhšiu dobu vysvetľovať, čo vlastne chcú, ak on im nerozumie, a tak sa z hľadiska rečového vývoja viac snažia. Vďaka tejto sťaženej komunikácii s otcom v rečovom vývoji napredujú rýchlejšie. A tak je to pre deti lepšie, ako keby sa o ne starala len matka.
Dôležitosť reakcie na plač dieťaťa
Dieťa do troch rokov si dokáže výborne pritiahnuť dospelých na svoju stranu. Ľudské mláďa je veľmi nesamostatné, a preto potrebuje dospelých na to, aby sa o neho starali. Novorodenci a kojenci sú vybavení tzv. protosociálnym správaním, ktoré im umožňuje komunikovať s okolím. Napríklad úsmevom reagujú na ľudskú tvár a je to iný prejav radosti, ako je záujem o lesklú hračku. V tomto období už má dieťatko vrodenú dispozíciu a začína naň vplývať okolie tým, či dokáže alebo nedokáže prijať jeho povahu. Tiež dochádza k vytváraniu špecifického pevného vzťahu medzi dieťatkom a osobou, ktorá sa oň stará, najčastejšie matkou. Tá dieťa kŕmi, prebaľuje, kúpe, vníma jeho nepokojný spánok a vkladá sa do starostlivosti úplne celá. Je dôležité reagovať na jeho plač, novorodenec nevie dať inak najavo svoju nepohodu. Názory, že dieťa sa má nechať vyplakať, nie sú správne. Ono potrebuje získať istotu, že keď sa necíti dobre alebo mu niečo chýba, niekto skutočne príde.
Dopĺňanie sa rodičov vo výchove
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíviu vo vzťahu k dieťaťu. „ Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť,“ uvádza Lenka Šulová.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty starostlivosti o dieťa
Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie. Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom.
Rozdiely v správaní matky a otca
J. Le Camus napríklad hovorí o rozdieloch v správaní sa matky a otca v plaveckom bazéne. Matka si podľa týchto pozorovaní natočí dieťa tvárou k sebe, pričom sa sama odvráti od ostatných detí v bazéne. Naplno sa venuje dieťaťu, pevne ho objíma, priebežne kontroluje jeho teplotu, otiera mu vodu z tváre, pohojdáva ho a rozpráva mu. Zdá sa naplno uspokojená samotným kontaktom s dieťaťom. Naproti tomu otec s dieťaťom experimentuje, vyhadzuje ho, nevenuje príliš pozornosť tomu, či sa dieťa napilo trocha vody a keď zaregistruje, že ide plakať, začne s ním robiť niečo iné, aby odvrátilo jeho pozornosť od plaču. U matky je snaha získať pozornosť dieťaťa a udržať jeho bezpečie. Otec vystavuje dieťa novým situáciám, podnecuje ho. Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíja jeho schopnosti, povzbudzuje ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúša pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakáva i viac vyžaduje a je viac zábavný.
Otec ako most dieťaťa do spoločnosti
Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, v oblasti hier či bežnej interakcie. Vďaka tejto zvýšenej snahe sa učí s postupne si vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať i v cudzom prostredí. Toto všetko zvláda vďaka otcovmu výchovnému pôsobeniu. Ak na dieťa pôsobí iba matka, tak často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa cudzím ľuďom a cudziemu prostrediu, deti nenadobudnú. Často sa to prejavuje v materskej škole tým, že nedokážu prijať, že učiteľka sa správa ináč ako mama. „Ideálne je, ak je matka s dieťaťom doma do troch rokov a ak sa pri výchove podieľajú obaja rodičia v jednej domácnosti,“ upozorňuje Lenka Šulová. K týmto záverom prišla na základe dlhoročných výskumov.
Tipy a triky pre lepšie zaspávanie
Ako naučiť bábätko alebo aj staršie dieťa správne spať a v pohode večer zaspávať? O trampotách so spánkom či zaspávaním a nekonečným uspávaním by vedela zrejme rozprávať každá mamička. Tak ako iné návyky, i v tomto prípade sa však dá dieťa postupne naučiť dostať sa do zabehnutých koľají a dopriať tak i sebe viac odpočinku.
Dvojica autorov Anette Kast-Zahn a Hartmut Morgenroth pripravili knihu Každé dieťa môže dobre spať, v ktorej ponúkajú návod na to, ako si s týmto problémom poradiť u potomkov každého veku. V knihe si môžete následne doštudovať všetky ostatné detaily a použiť i špeciálnu tabuľku na protokol spánku vášho dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Materská dovolenka pre otcov: Čo potrebujete vedieť
Rozlíšenie poruchy a zlého návyku
Aby ste dokázali rozlíšiť medzi týmito dvoma dôležitými faktami, mali by ste si začať viesť denníček o tom, ako vaše dieťa spí. Ten potom porovnajte s priemernými hodnotami iných detí v danom veku. Pokiaľ by bol rozdiel výrazne nižší a dialo by sa tak pravidelne, pričom by to bolo navyše ešte sprevádzané i častou nervozitou, slabším priberaním a inými negatívnymi príznakmi, s veľkou pravdepodobnosťou ide o poruchu spánku, ktorú už musí riešiť lekár. Ak je rozdiel do hodiny od priemeru, ide len o momentálny výpadok, ktorý sa dá jednoducho napraviť a vo veľkej miere si tento biorytmus upraví neskôr dieťa samo.
Týždňové dieťatko by malo spať priemerne 16 a pol hodiny denne, polročné, 14 a pol, ročné o hodinu menej a šesťročné deväť hodín denne. Približne od štvrtého roka by malo prechádzať iba na nočný spánok. Od tretieho mesiaca by mal prevažovať nočný spánok nad denným.
Fázy spánku a samostatnosť
Pre správne určenie spánkového rytmu by ste mali dobre rozpoznať aj jednotlivé fázy spánku. Vďaka nim budete vedieť, kedy sa dieťa iba na chvíľku prebudí a vtedy ho nechajte tak, zbytočne k nemu neutekajte, ono za chvíľočku samo zaspí. Je to len malé prebratie uprostred spánku a vaše prihováranie ho môže budiť a zhoršovať mu spánok. Najhlbší nočný spánok má dieťa medzi druhou a treťou hodinou jeho spánku. Tesne predtým a v polovici tohto intervalu prichádza práve spomínané krátke bdenie, keď sa trebárs len otočí na druhý bok a spí ďalej. Vtedy ho teda nie je vhodné oslovovať a budiť. Zvyšok spánku už nie je natoľko hlboký a dieťa sa môže častejšie prebudiť najmä tesne potom, ako sa mu dosníva. Občas sa môže hlásiť plačom a vyžadovaním si pozornosti od rodičov.
Keď chcete naučiť vaše dieťa spať kvalitne a nerušene počas noci, začnite najprv od seba. A teda postupne ho učte už od pol roka samostatnosti. Keď totiž budete s ním vždy zaspávať a budete mať nejaký uspávací zlozvyk, ono si ho bude vyžadovať neustále. Čiže keď sa prebudí v noci počas sna, bude sa opäť cítiť neisto a bude si vyžadovať rovnaký proces ako pri zaspávaní počas dňa alebo vo večerných hodinách. Postupne teda prechádzajte k samostatnému spánku, nechajte ho samostatne sa upokojiť a keď nadobudne akúsi sebadôveru, nebude mu prekážať ani nočné budenie, pretože pomedzi snívanie opäť samo zaspí. V opačnom prípade sa spustí plač a bude si takýmto spôsobom opäť vyžadovať vašu asistenciu.
Riešenie skorého vstávania
Jedným z najčastejších problémov u detí je to, že vstávajú veľmi skoro. Opäť sa však treba zamyslieť predovšetkým nad vlastnými krokmi. Buď budete mať od detí pokoj skôr večer, alebo si dlhšie pospíte ráno. Dieťa od pol roka spí aspoň 11 hodín počas noci. Vypočítajte si teda, kedy chcete vstávať a tak ho dávajte aj do postele. Ak si ľahne o siedmej, nečakajte, že bude hore až pred ôsmou. Rovnako zmeňte systém jeho kŕmenia. Najmä väčším deťom nedávajte jesť už o šiestej, inak sa automaticky zobudia na pocit hladu. Taktiež dávajte pozor na skorý denný spánok, kvôli ktorému sa automaticky budia skôr. Začnite teda so zmenou a nezabudnite, že prechod na nový systém bude trvať minimálne dva týždne.
Nahradenie nesprávnych spacích návykov
Kto by to nepoznal? Dieťa nechce ísť spať, chce sa hojdať, dojčiť, hrať sa s maminými vlasmi, hladkať ockovu ruku, a keď naveľa naveľa po hodine uspávania konečne zaspí a vydýchnete si, že tú tortúru už máte za sebou, počas noci sa dieťa zobudí niekoľko krát a dožaduje si znova podobné uspávanie. A tak stále dokola. Nikto sa nemôže dobre vyspať. Teraz máte dve možnosti: buď budete pokračovať ako superhrdinovia (veď to prejde, dieťa vyrastie, ja to vydržím, musím byť dobrou mamou/otcom,..) alebo niečo spravíte. A to niečo sa nazýva nahradenie nesprávnych spacích návykov správnymi alebo tréning spania. V našej kultúre sme nastavení zväčša zvládať, nespať, a naozaj dať zo seba fyzické i psychické maximum.
Metódy tréningu spania
Vo všeobecnosti sú dva smery tréningu spania. Prvý sa v angličtine nazýva „cry-it-out“ (metóda kontrolovaného plaču), druhý smer „no-tears“ (metóda bez sĺz). Ľudia si väčšinou myslia, že pri metóde „cry-it-out“ rodičia nechajú svoje dieťa plakať samé v postieľke v izbe až dovtedy, kým vyčerpaním nezaspí alebo sa nepovracia a podobne. Je pravda, že ho nechajú plakať, ale len na určitý, vopred stanovený čas pred tým, ako ho prídu uistiť a upokojiť. Napríklad otec príde po troch minútach a pohladká dcérku a povie jej, že teraz je čas ísť spať a keď sa vyspinká, tak sa spolu budú hrať. Táto metóda predpokladá, že „vedieť sám zaspať“ je zručnosť ako ktorákoľvek iná a keď dáte dieťaťu príležitosť, naučí sa ju. Ak dieťa vie, ako sa upokojiť samé, urobí tak, keď sa v noci zobudí. Plakanie tu nie je cieľom, ale, bohužiaľ, je zvyčajne nevyhnutným sprievodným javom. Zástanci však tvrdia, že krátkodobý stres sprevádzaný prejavom sĺz je vysoko prevážený dlhotrvajúcimi výhodami - spokojné dieťa a rodič, pretože sa všetci dobre vyspia. Jeden z najznámejších predstaviteľov „cry-it-out“ metódy je pediater Richard Feber. Ferberov prístup je tak známy, že sa stal synonymom pre „cry-it-out“ metódy.
Autorky Kast-Zahn a Morgenroth, ktoré napísali knižku „Jedes Kind kann schlafen lernen“ (Každé dieťa sa vie naučiť spať“), vychádzajú z Feberovej metódy, ale ich prístup je už jemnejší. Zdôrazňujú, že rôzne návyky pri zaspávaní môžu viesť k rôznym problémom počas spánku. Rodičia často neurčia žiadny denný a nočný rytmus a pravidelnosť, ktoré deti potrebujú, aby si mohli nastaviť vnútorné hodiny. Dôležité je preto upraviť aj čas, kedy deti chodia spať, prípadne ich budiť, keď spia dlho alebo keď doháňajú nočný spánok počas dňa. Podľa nich, neskorý spánok počas dňa vedie vždy ku problémom s večerným zaspávaním a nočným spánkom. Dieťa musí byť fyzicky a emocionálne vyspelé, aby bolo schopné prespať celú noc. Túto metódu nemôžeme skúšať na trojmesačnom bábätku, ktoré sa ešte dojčí počas noci. Vo všeobecnosti sa odporúča začať až po šiestom mesiaci. Čiastočne aj preto, že nikdy neviete presne, prečo sa dieťa v noci budí. Ak je vo vývojovom špurte, môže byť mimoriadne hladné. A čiastočne aj preto , že deti mladšie ako šesť mesiacov veľmi dobre reagujú na druhý- „no-tears“ prístup.
Čo môžete však urobiť, keď máte dieťa mladšie ako šesť mesiacov je, že budete dodržiavať pravidelnosť pri dojčení a spaní. Je pravda, že do pol roka sa spánok veľmi mení, ale dá sa odsledovať a trošku tým aspoň podporiť. Premyslite si postup príchodov a odchodov, koľko to bude trvať prvú noc, druhú a pod. Intervaly sa zvyšujú každú nasledujúcu noc, napríklad prvú noc začnete s 5 minútami, ďalšiu s 10 a podobne. Dieťa uložte do postielky, pohladkajte a uistite ho o svojej láske. Môžete hovoriť zakaždým jednu formulku: „Maminka Ťa má veľmi rada. Som tu pre Teba. Teraz je čas spať. Dobrú noc.“ Keď dieťa uložíte do postieľky, už ho nezdvíhajte na ruky. Keď sa vraciate do izby dieťa upokojiť, tiež ho už nezdvíhajte, len povedzte formulku a zostaňte krátko, napr. Keď raz začnete s metódou, vydržte. Pre dieťa nie je dobré, keď ju robíte štyri dni, potom to už nevydržíte, vrátite sa ku starým spôsobom uspávania a potom to znova skúsite. Je len z toho zmätené, nemá sa o čo oprieť a nevie, čo očakávať. Prvé dni sa pripravte na to, že nebudete dobre spať, lebo dieťatko sa bude často budiť a môže byť nepokojné. Keď to nejde, počkajte niekoľko týždňov a skúste znova. Pri kríze si treba uvedomiť cieľ - aby vaše dieťa a vy dobre spalo. Ak sa rozhodujete, či metódu „cry-it-out“ vyskúšať, berte do úvahy vek dieťaťa, dieťa samotné (či je v dobrej nálade, či nie je choré) a samozrejme vás či vašu rodinu (či ste už na pokraji svojich síl a pod.).