Výchova dieťaťa, najmä osemročného, je komplexný proces, ktorý si vyžaduje citlivý prístup a pochopenie. Namiesto tradičného "vychovávania", ktoré môže pripomínať drezúru, je dôležité vnímať dieťa ako rovnocennú bytosť, dar, a správať sa k nemu s rešpektom a láskou. Tento prístup sa odrazí v jeho živote a vo vzťahoch, ktoré bude vytvárať.
Sebaláska rodiča ako základ kvalitného vzťahu s dieťaťom
Prvým krokom k vytvoreniu zdravého vzťahu s dieťaťom je sebaláska rodiča. Je dôležité stíšiť sa a zamyslieť sa nad vlastnou výchovou, odpustiť vlastným rodičom a uzavrieť minulosť. Potrebujeme prijať minulosť, pokloniť sa vlastným rodičom, aby sme mohli ísť žiť svoj život v rovnováhe, harmónii, rešpekte a láske. Týmto sa oslobodíme od starých vzorcov a vytvoríme priestor pre čistý vzťah s dieťaťom.
Dieťa je výsledkom spojenia dvoch rodov, dvoch ľudí. Základ jeho osobnosti, fyzického tela a celkového potenciálu na život tvoria kvalita spojenia, karmická výbava z oboch rodov a plán duše dieťaťa. Reinkarnácia duše sa deje podľa zákonov karmy, dieťa prináša svoju vlastnú výbavu a napĺňa lekciu, ktorá je v súlade s rodmi, do ktorých prichádza. Rody majú pre dušu vhodné podmienky na túto lekciu.
Prepísanie karmických vzorcov a nový začiatok
Príchod dieťaťa je šancou na prepísanie karmických vzorcov, zmenu a ukončenie opakovania lekcií. Je to možnosť začať nové, vedomé bytie v rovnováhe a láske. Začína sa dar života, zázrak nekonečnej lásky. Začína sa zázračná práca tela, s vnútornými hranicami, s návratom do reality, prebratie zodpovednosti, otváranie srdca, komunikácia, dôvera, rozpustenie strachov a nádej, viera a láska.
Rodičia preberajú štafetu po svojich rodičoch, ktorí sa stávajú starými rodičmi a majú možnosť urobiť všetko tak, aby bol rodinný systém ozdravený a v rovnováhe. Aby rodičia poskytli dieťaťu všetko v správnej miere, je dôležité, aby boli obaja vo vzťahu dospelí a zrelí na rodičovstvo, alebo aspoň zamilovaní. Dôkazom zrelosti je dobrý vzťah s vlastnými rodičmi, alebo aspoň neutrálny. Ak je však negatívny, alebo dokonca dlhodobo žiadny, bez kontaktu, rodičovstvo bude prinášať skúšky.
Prečítajte si tiež: Zdravotné odvody počas materskej
Zbavte sa očakávaní a buďte pravdiví
Zabudnite na predsavzatia, očakávania, tlaky, predstavy a vzory. Nikdy nebudete dokonalí rodičia, takí neexistujú. Môžete byť pre vaše dieťa tými najlepšími, preto si vás vybralo, preto akí práve ste. Ak budete pravdiví, ľudskí a postaráte sa v prvom rade o seba navzájom a potom o dieťa. Len keď bude aspoň jeden z vás v poriadku, vie zabezpečiť pre dieťa všetko, čo potrebuje. Ak sa poučíte na chybách a pôjdete posilnení spolu ďalej. Ak to nevzdáte a budete intuitívne skúšať, navzájom ponúkať riešenia a veriť v silu, ktorá vás spojila, neustále budete vidieť dieťa ako dar a cítiť vzájomnú úctu, rešpekt, lásku.
Dieťa ako zrkadlo rodičovských problémov
Hneď ako má rodič problém, dieťa mu to ukáže, vytiahne, prejaví, v akomkoľvek veku. Hneď ako sa začne boj, dieťa nedostáva čo potrebuje, začína jeho snaha o prežitie a teda o spojenie sa s vami, alebo aspoň jedným z vás, cez problém. Aby vás zastavilo, pritiahlo k sebe, prípadne podporilo, obetuje sa. Vtedy odchádza od seba a svojho vývoja a podvedome rieši vás, prípadne niečo z rodov. Dokonca môže vo vývoji nielen spomaliť a zastať, ale sa aj vrátiť, retardovať (pocikávanie, prestane rozprávať, stratí záujem o obľúbenú oblasť, o koníček, zhorší si prospech, ochorie, zraní sa, má nehodu, ide mu o život). Do puberty je každý vyslaný, nezdravý signál dieťaťa o probléme v rodinnom systéme a od puberty môže rovnakým spôsobom volať o pomoc v svojom probléme, ktorý nevie zvládnuť. Nenaučilo sa to od vás.
Hranice vo výchove: Sebaláska a dôslednosť
Ak ste s dieťaťom na seba naladení, rastiete spolu a napĺňa vás, vníma vás, vôbec nebude treba dávať hranice. Dieťa sa učí od vás spontánne, skenuje vaše správanie. Je súčasťou niečoho fungujúceho, dobrého a dostáva, čo potrebuje. Vníma, kde je v bezpečí a kde už nie. Dostáva, čo potrebuje. Dotýka sa citlivo a vníma to. Dieťa, ktoré si začne pýtať hranice svojim správaním, nedostáva to, čo potrebuje. Záujem, podnety, pozornosť, vysvetlenie, motiváciu, priestor na svoj rast. Nevidí, že by ste boli naplnení, spokojní, rástli, zdieľali, tešili sa.
Ak treba dať hranice, robte to stručne, jasne, priamo, vážne: DOSŤ, STAČÍ a v sebe musíte mať rozhodnosť, silu, pravdu, vieru a lásku k dieťaťu, jeho bezpečie. Je dôležité robiť to dôsledne a od začiatku. Vo všetkom a vždy. Hranica nie je vyslovené prianie, túžba, prosba, vyhrážka, vydieranie, zastrašenie, hra na city, vysvetľovanie, počítanie do desať, vyjednávanie, manipulácia, dohoda, úplatok…Takto vychováte malého egoistu a manipulátora. Človeka závislého na prijatí a odmene. HRANICA je SEBALÁSKA, tá vaša. Takže ak si nevážite seba, bol by zázrak, aby si vás vážilo vaše dieťa. Vie, že vás má v hrsti a začína sa rast jeho ega, jeho sily a jeho lekcia samoty, pýchy, boja a neskôr úniku, ničenia a nekontrolovateľného hnevu… na všetkých a všetko.
Ak máte v sebe hocijaký strach, pocity viny, hnevu, nespracované emócie, určite vybuchnete, prekročíte mieru, nezvládnete byť v svojom strede. Alebo sa celkom zmenšíte, zoslabnete, stiahnete, stanete sa pre dieťa neviditeľnými a nepotrebnými. Tak ako predkovia v rodoch. Len opakujete vzorce. Je čas ich skončiť. Uzavrieť a začať žiť nové. Pre vás a vaše deti, ktoré milujete.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty starostlivosti o dieťa
Príklad z praxe: Nočné pocikávanie ako prejav rodinného napätia
O náhlom nočnom pocikávaní mi napísala mama osemročného chlapca, s ktorým už pobehala lekárov a vyšetrenia nič nezistili, dieťa bolo zdravé. Na začiatku hľadala len telesné súvislosti, najmä koľko pil. Nočné pocikávanie sa začalo objavovať u syna klientky, v období, keď zistila, že jej manžel má milenku. Presne tak ako mával milenky jej otec a v detstve sa postavila v konflikte rodičov za mamu, ktorá to neriešila, len ticho znášala a jej láska sa vytratila, zmenila na pohŕdanie. Nevedela to riešiť a len to držala v sebe. Toto podvedomé “rodové” napätie preniesla klientka na dieťa, dieťa ho “zoskenovalo” a tiež nevedelo mame pomôcť ale prebralo tlaky, napätie.
Klientka pracovala na svojej sebaláske, ujasnila si ako má situáciu riešiť, pozrela sa do rodov a oprela sa o svojích vnútorných rodičov. Vystúpila z podvedomého puta s mamou, oslobodila sa z pohŕdania mužmi. Výsledkom bolo, že sa s mužom otvorene porozprávala. Aj on bol ochotný ísť do niekoľkých terapii a svoj “úlet”, potvrdzovanie mužnosti, riešiť. V ich vzťahu nastal posun. Vzduch aj podvedomia sa vyčistili. Obaja si uvedomili dar svojej rodiny, ktorý majú a vrátili sa do objatia a prejajov lásky, ktorá nabrala skutočný rozmer. Našli nový začiatok. Ich syn sa prestal podvedome báť, skončilo nočné pocikávanie a vnímal silu lásky svojích rodičov a novú vášeň.
Príklad z praxe: Šikanovanie v škôlke ako prejav rodinnej dynamiky
Sympatická mladá žena, mama dvoch detí, prišla riešiť šikanovanie dcérky v škôlke. Prišla aj so svojím päťročným dievčatkom. Bola prekvapená, že sa vôbec nerozprávame o škôlke ale o ich atmosfére doma. Poprosila som dievča, aby mi rozpstavilo figúrky tak, ako sa ono u nich doma cíti. Najväčší a v strede stál otec. Mama a brat boli malé figúrky a boli spolu v kúte. Mama sa okamžite rozplakala a spojila si súvislosti. Nebolo treba veľa vysvetľovať, stačilo si precítiť akú úlohu na seba zobralo hrdinsky toto dievčatko. Dávno nevnímalo svet detskými očami. V škôlke ju nešikanovali pre ňu, ale preto, že aj tam sa snažila chrániť slabších, presne tak, ako to robilla doma.
Žena neskôr v individuálnej terapii riešila seba, vzťah s vlastným otcom, alkoholikom. Pochopila, že pri výbere partnera sa celkom zamerala na jediné kritérium, aby jej budúci muž nepil. V detstve vznikol zápis traumy, ktorú spôsoboval alkohol, lebo keď bol otec triezvy, bol úplne fantastický. Jej partner bol fantastický, kým sa snažil získať ju. Vycítil, že má naštrbenú sebalásku a je labilná, nedospelá. V terapii narástla. Viacerými technikami pracovala na téme SEBALÁSKA. Samozrejme, že to bol dlhší proces. Pri jednom ďalšom výstupe sa postavila mužovi, on sa neovládol, udrel ju a ona šla na ošetrenie a napokon aj na políciu. Našla pomoc u svojej mamy a osamostatnila sa, odišla. Ustála jeho výhražky aj sľuby, prosby a dary a cez mediáciu dohodla stretávanie detí s otcom, ktorý mal narriadenú terapiu. Po rozvode si on rýchlo našiel novú partnerku a jej sa uľavilo.
Dôležitosť obdobia počatia a tehotenstva
Na začiatku je stretnutie mamy a otca. Kvalita a hĺbka ich spojenia formujú od začiatku počatie nového života. Poukazujú na kvalitu a naplnenie novej ľudskej bytosti. Už tu sa tvorí základ jeho osobnosti, jeho smerovanie, výbava a vznikajú prípadné dotknutia, alebo sa buduje bezproblémová, hladká cesta za naplnením, sebarealizáciou a šťastím.Okolnosti počatia dávajú odpovede na mnohé udalosti, ktoré život prináša. Ak teda chceme vychovať vyrovnaného, zdravého, životaschopného jedinca, mali by sme začať objatím v láske, túžbe, viere a nádeji.
Prečítajte si tiež: Materská dovolenka pre otcov: Čo potrebujete vedieť
Duša dieťaťa, o ktorom mama zistí, že je v brušku, zažíva v tom momente spojenie s ňou. Vznikne puto. Cez to okamžite začne prúdiť radosť, láska, prijatie alebo obavy, stiahnutie a strach. Tak vznikajú ľudia optimisti a pesimisti, šťastlivci a vrahovia. Odpoveď na túto otázku je odpoveďou na neskoršie situácie v živote rodiny a hlavne na osobnosť dieťaťa. Tento moment hľadáme v terapiách pri začiatkoch neprijatia, depresie, dysfunkcií, autizmu, sociálnych fóbii, závislosti… proste všetkého, čo klienti riešia.
Áno, ako bolo na počiatku svetov slovo a to slovo bolo u boha, bolo na počiatku jedného života spojenie a to spojenie prebehlo v mame. Spermia a vajíčko, matka, pupočná šnúra a dieťa, hotová duša so svojou výbavou, úlohou a potenciálom. Nechajme dieťa, nech sa samo sebe nestratí. Jedna časť puta je mama a ešte je dôležitá reakcia otca na nový život a následne celej blízkej rodiny. Mama je však prvoradá, akoby najhlbšie spojená.
Obdobie vývoja plodu v brušku mamy, je pre dušu, ktorá práve formuje svoje budúce telo, ukazovateľom na celý život. Všetko, čo prežíva mama a otec, skenuje a prežíva s nimi ich dieťa. Reaguje, ukladá do práve vznikajúcich buniek, tkanív, orgánov. Ukladá ich prežívanie a reakcie a učí sa. Nielenže fyzicky rastie, ale zapája sa a zároveň tvorí a čiastočne preberá, kopíruje, svoju výbavu na život. Mama a otec sú vzory, zdroje, programy. Neskôr ich bude jednoducho vyťahovať a používať, ešte neskôr prehodnocovať, alebo s nimi bojovať, potláčať, prerábať ich, gumovať.
Dôležitosť odpustenia a prijatia
Ale nestresujte sa. Nesnažte sa mať sa za každú cenu pod kontrolou, trápiť sa, ak sa poškriepite, nebodaj si ublížite. Ideál neexistuje. Dokonalosť nie je možná. Tak, ako ste vy odpustili svojím rodičom rany zo svojho detstva, odpustia vaše deti vám a keď položia na misku váh všetko, ako celok, predsa len skonštatujú, že ste robili, čo ste vedeli a mohli a hlavne, že to bola a je láska. Dôležité pre vašu výchovu je, aby ste naozaj odpustili svojim rodičom. To je základ budovania zdravého vzťahu s vlastnými deťmi. Upracte si v sebe.
Pôrod ako kľúčový moment
Začiatok pôrodu spúšťa mama, dieťa, lekár alebo niečo vyššie - príroda alebo všetko spolu. Tento moment je pre celý budúci vnútorný život dieťaťa kľúčový. Mamy by mali počkať a odovzdať sa otvorené všetkému, bez strachu, s oporou trpezlivého a ochranárskeho otca, najbližšou ženskou dušou - vlastnou mamou alebo priateľkou alebo dulou. Otec má byť pri pôrode pre dieťa, aby ho ako prvý privítal a bol súčasťou rodinného puta, ktoré sa prvýkrát fyzicky zrealizuje v objatí, dojatí. Materské mlieko je čistá láska a vaše kolostrum je zlato nad zlato, pre budúci imunitný systém vášho dieťaťa.
Komunikácia s cudzími ľuďmi: Ako ochrániť deti a nevydesiť ich?
Sociálna komunikácia je v živote každého dieťaťa veľmi dôležitá. Čím lepšie sa v nej naučí „chodiť“, tým viac pozitív si odnesie do dospelosti. Najvhodnejšie je, keď sme pri pokusoch detí nadviazať komunikáciu s cudzími ľuďmi aj my. Môžeme ovplyvňovať priebeh a nemusíme sa báť nebezpečenstva. Dôležité je, aby naše deti vedeli, že nie každý cudzí človek je zlý. Mali by vedieť aj to, že či je „dobrý“ alebo „zlý“ vie odhadnúť len ich mama alebo otec, a preto bez nich s cudzím nemajú nič riešiť. V každom prípade ich podporujme v rôznych druhoch komunikácie, učme ich rozprávať sa s ľuďmi, ktorých nepoznajú - ale ktorých poznáme my. Vždy, keď im predstavíme nového človeka, povedzme im, že je OK, že je „dobrý“. Zároveň im však môžeme ukázať príklady ľudí, na ktorých by si mali dávať väčší pozor a najmä, neveriť každému.
Chyby pri výchove prvorodených a ako sa im vyhnúť
Pri prvom dieťati priveľa nakupujeme, čítame priveľa rád, sme príliš úzkostní a niekedy aj príliš nároční. Prvé dieťa je prvou previerkou rodičovských, a v prípade, že ide o prvé vnúča, aj starorodičovských schopností. S prvým dieťaťom je spojená neistota, otázky, či robíme veci správne, či to stačí, ale aj to, čo na naše počínanie v nových rolách povedia ostatní. Tak ako sa na prvorodených nahrnie príliš veľa vecí a pozornosti, tak sú na nich kladené aj vyššie nároky.
Rodičia sa často snažia uplatňovať pri prvom dieťati výchovu, akú mali oni sami, lebo si myslia, že je to správne. Žiadne slzy, žiadne odvrávanie, žiadna debata. Dobré známky, prvenstvá v atletike, pomoc v domácnosti aj s mladšími bratmi. Chceli sme, aby bol premiant vo všetkom. Je to šikovný chalan, ale na rozdiel od bratov mu chýba sebavedomie aj akási radosť zo života. Na prvú dcéru bola prísnejšia. Mala oveľa striktnejší režim dňa ako naša mladšia. A mladšej sa veľa vecí prepieklo. Dnes sú to dospelé ženy, na prahu stredného veku, už majú vlastné deti, ale dodnes v nich vidím rozdiely spôsobené aj výchovou. Staršia je zodpovednejšia, ale aj citlivejšia, oveľa viac si pripúšťa kritiku a trápi ju, čo si myslia iní. Mladšia je flegmatická, nemá traumy z toho, že jej niečo nevyšlo. A práve tejto dcére sme menej pripomínali, čo všetko od nej očakávame, menej sme ju kritizovali, ani sme toľko nesledovali každý jej krok.
Problémy so stolicou u dieťaťa ako prejav stresu a hnevu
Problém, s ktorým sa na vás obraciam, sa týka môjho synovca, trojročného chlapca. Od septembra začal navštevovať škôlku a začali aj problémy. V adaptačnom období, keď chodil do škôlky len na 2-3 hodinky, si to rodičia nevšimli, ale keď od novembra začal škôlka aj spávať, všimli si to najprv učiteľky a hneď informovali rodičov. Vôbec v škôlke nechodil na WC. Trvalo to asi 3 týždne, počas ktorých v škôlke krásne jedol, spal, hral sa s deťmi, smial sa, no nechodil na WC. No začal iný problém. Prestal chodiť na stolicu. 3-4 dní zadržuje stolicu a potom sa stane nehoda do nohavíc. Ale čo je na tom veľmi zaujímavé je, že to spraví až po príchode zo škôlky domov. Ide o trucovanie. Akoby chcel rodičov potrestať, že ho odkladajú a cíti hnev. Vraj, keď sa vráti zo škôlky, hneď ho pokladajú za poslušného chlapčeka, doma robí všetko naopak, ako ho poprosia. Akoby naschvál a rodičom odvráva. Na druhej strane sa do škôlky veľmi teší, budí rodičov, aby ho už odprevadili aj v sobotu, aj v nedeľu.
Dieťa ako zrkadlo rodinných problémov
Dieťa je v prvých siedmich rokoch života obzvlášť otvorené pre napodobňovanie vzoru, pretože v tomto veku neustále a intenzívne vníma. Všetkými zmyslami do seba vstrebáva príklad ľudí z okolia. Príklad totiž zmôže viac než celá výchova. Dieťa musí mať svoj vzor na očiach. Pokiaľ je to matka alebo otec, bude sa drobec chovať ako matka alebo ocko. Čím je dieťa mladšie, tým menej sa vie brániť vzoru, ktorý naň pôsobí.
Pravda a smrť v živote dieťaťa
Dieťa si podľa odborníkov zaslúži poznať pravdu. Oznámenie o strate niekoho blízkeho by nemalo byť odkladané ani zahmlievané. Dieťaťu by mal smrť oznámiť niekto blízky, kto mu dokáže byť v danej chvíli aj oporou. Reakcia dieťaťa môže byť rôzna - od zdanlivého nezáujmu až po silný afekt. Plač je prirodzená a zdravá reakcia pri stratách. Dôležité je nechať dieťa prejaviť to čo práve cíti. Slobodné prežitie všetkých fáz smútku je jednou z najdôležitejších vecí. Každé dieťa prežíva smútok po svojom. Od popierania skutočnosti až po hnev. Deti sa často potrebujú pýtať otázky dookola, ubezpečovať sa. Niekedy svoj smútok dokážu lepšie vyjadriť kresbou či inou tvorbou alebo pomocou hry. Niektorým deťom pomáha obklopiť sa spomienkami, iným to neprospieva. Treba hľadať cestu, ktorá vyhovuje danému dieťaťu. Aj keď niektorí ľudia vravia, že deti na pohreby nepatria, podľa psychologičky je aj pre ne veľmi dôležité, aby sa mohli s blízkym rozlúčiť.