Očkovanie, známe aj ako vakcinácia, je medicínsky postup, pri ktorom sa do tela vpraví vakcína s cieľom vyvolať imunitnú odpoveď a ochrániť jedinca pred infekčnou chorobou. Ide o jednu z najúčinnejších metód prevencie proti šíreniu infekčných ochorení. Vakcíny obsahujú oslabené alebo usmrtené mikroorganizmy, ich časti alebo toxíny, ktoré stimulujú imunitný systém k tvorbe protilátok.
Pôvod slova vakcinácia a očkovanie
Samotné slovo vakcinácia má zaujímavý etymologický pôvod. Pochádza z latinského slova vacca, čo znamená krava. Tento termín prvýkrát použil anglický lekár Edward Jenner v 18. storočí, ktorý zistil, že infikovanie ľudí kravskými kiahňami ich chráni pred pravými kiahňami.
Slovo očkovať je sloveso a má viacero významov, pričom najčastejšie sa používa v medicínskom kontexte, kde označuje zavedenie oslabených alebo usmrtených mikroorganizmov do organizmu, aby sa vyvolala imunitná odpoveď a ochrana proti danej chorobe. Okrem medicínskeho kontextu sa slovo očkovať používa aj v záhradníctve, kde označuje prenesenie časti rastliny (napr. púčika) na inú rastlinu, aby sa spojili a rástli spolu.
Pôvod slova očkovať je v slove očko, ktoré označuje malý kruh, púčik alebo bod. V kontexte medicíny a záhradníctva sa slovo očkovať začalo používať, pretože pri vakcinácii sa v mieste vpichu vytvára malá stopa alebo bod, pripomínajúci očko.
História boja proti kiahňam a prvé pokusy o očkovanie
Keď chceme hovoriť o histórii očkovania, mali by sme si asi najprv povedať o epidémiách pravých kiahní, ktoré v priebehu 16. storočia začali trápiť Európu. Pravé kiahne sa neobjavili zo dňa na deň. Táto choroba je stará ako celá história ľudstva. O pravých kiahňach máme doklady zo Stredného východu, Egypta, Číny či Indie. V stredoveku bojovala Európa najmä s morom. Kým kiahne sú vírusové ochorenie, mor bol bakteriálne ochorenie. Samozrejme, takto to vnímame z dnešného hľadiska, v stredoveku ľudia nevedeli pôvodcov týchto chorôb medicínsky odlíšiť.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Epidémie moru a pravých kiahní sa v Európe vyskytovali dlho popri sebe. Posledná epidémia moru bola v Bratislave ešte v rokoch 1712 až 1714. Popritom sa už od 16. storočia vyskytovali častejšie i epidémie pravých kiahní. Mor sa šíril v Európe aj vďaka mobilite ľudí, napríklad mnohými vojenskými ťažaniami, v Uhorsku to boli protiturecké boje či protihabsburské povstania. Takto sa okrem moru šírili aj ochorenia ako týfus. Navyše, „morom“ sa často označovali hocijaké epidémie, niekedy aj epidémie kiahní. Taktiež veľká smrtiaca epidémia v Ríme nazývaná ako „Antoniov mor“ mohla byť epidémiou kiahní, keď rímska armáda zavliekla kiahne do Ríma z Mezopotámie. Preto hovoríme, že sa kiahne neobjavili odrazu v 16. storočí. Zvýšila sa trochu hygiena, mor ustúpil, jednu chorobu nahradila iná. Epidémie vírusových ochorení vznikajú pri väčšej hustote obyvateľstva. Veľkú rolu zohral aj blízky kontakt s úžitkovými zvieratami. Vírusy prechádzali na človeka veľmi často práve zo zvierat. Najmä na dedinách ľudia žili so zvieratami prakticky pod jednou strechou. V 17. a 18. storočí sa kiahne šírili tak ako dnes covid, čiže kvapôčkami a blízkym kontaktom. Prevenciou proti kiahňam bolo to, čo je dnes prevenciou pred koronavírusom - teda hygiena, odstupy a izolácia. Prirodzene, to ľudia na začiatku nevedeli, zistili to až pozorovaním. Tak ako si všimli, že kiahní je viacero druhov. Preto tie slabšie volali aj „dobré kiahne“ a tie, ktoré mali vážnejšie následky, zase „zlé kiahne“. Vedeli, že ten, kto dostane slabšie kiahne, s nejakými jazvami ochorenie prežije.
Historička medicíny Beata Ricziová uvádza, že v lekárskych spisoch máme opísaných viacero druhov kiahní a v ich pomenovaniach panovala veľká variabilita až chaos. V nárečiach sa vyskytovali takisto mnohé pomenovania, popri ovčích kiahňach to boli kozie kiahne, šialené kiahne, plané kiahne a podobne. Smrteľné pravé kiahne, latinsky „variola vera“, boli veľmi ťažkým ochorením, ktoré zasahovalo vnútorné orgány, tvár aj oči. Prejavovali sa horúčkami, vyrážkami a chrastami, a ak ľudia na ne nezomreli, mnohí oslepli. Dnes sú pravé kiahne už eradikované (zneškodnené).
Náboženské rituály neboli až taký problém. Ozajstný problém spočíval v obydliach. V dedinskom dome bývalo v jednej izbe osem aj viac ľudí. Potom sa niet čo čudovať, že sa vírus šíril. Kontakt obyvateľstva bol veľmi úzky. Ľudia časom zistili, že ide o nákazlivú chorobu, dokonca to začali využívať. V Nemecku sa rozšíril takzvaný „Pockenkauf“, teda kupovanie kiahní. Čiže dieťa, ktoré malo slabšie kiahne, sa cielene dalo medzi deti, ktoré kiahne nemali. V podstate akýsi predchodca princípu očkovania. Je to skôr príklad toho, ako sa ľudia naučili, že po prekonaní kiahní už získajú imunitu, a preto sa cielene nakazili od niekoho, kto mal mierny priebeh ochorenia. Dokonca si niekedy požičiavali medzi sebou košele a podobne. Predchodcov očkovania nachádzame skôr na východe, v Osmanskej ríši či Číne. Opäť - človek potom vďaka tomu dostal slabšiu formu kiahní a bol imúnny voči smrteľnej forme. Neskôr sa začal z hnisu kiahní ihlou či úzkym nožom prenášať materiál do zdravej paže dieťaťa. Z Turecka máme doklady, že sa takýto ľudský materiál prenášal dokonca do žily. Tento príklad z Turecka pochádza zo začiatku 18. storočia.
Starostlivosť o chorých v minulosti bola obmedzená. Účinná liečba neexistovala, existovali len zmierňujúce metódy. Niektoré boli horšie, niektoré lepšie. K tým horším patrili otepľovacie kúry, ktoré pri ochorení spojenom s vysokými horúčkami naozaj neboli vhodné. Pacienti sa veľmi rýchlo dostávali do bezvedomia a umierali. Lepšie boli ovlažovacie kúry, teda striedanie vlažnej a studenej vody, spojené s vetraním, ktoré však prišlo do kontinentálnej Európy neskôr, až začiatkom 18. storočia. Verili, že vďaka teplu sa kiahne prejavia čo najskôr, chrasty začnú schnúť a pacient sa vylieči.
Variolizácia a jej riziká
Slovo inokulácia už odkazuje na dnešné očkovanie, keďže je zložené zo slova „in“ a „oculus“, čo znamená „oko“. Princíp variolizácie, teda vpichnutie malého množstva mikroorganizmov do tela druhého človeka, využívali najprv vo východných kultúrach. Do Európy tieto nové metódy prinášali potulní felčiari z Grécka, ale aj Arméni či Turci. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že v Uhorsku sa v 18. storočí variolizovalo veľmi málo, doklady o jej vykonávaní máme až z druhej polovice 18. storočia.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Riskantná časť pri variolizácii spočívala v tom, či ľudia dobre odhadnú, že na druhého človeka prenášajú práve tie slabšie kiahne. Veľakrát sa stalo, že sa preniesli pravé kiahne, ktoré ale u druhého dieťaťa nemali slabší priebeh, čo viedlo k mnohým úmrtiam.
Ján Adam Rayman a jeho prínos
Lekár z Prešova Ján Adam Rayman sa narodil v Prešove 23. apríla 1690 ako jediný syn lekárnika Jána Raymana. Po štúdiu farmácie na prešovskom evanjelickom kolégiu absolvoval v rokoch 1709 až 1712 medicínu na Leydenskej univerzite v Holandsku u slávneho profesora Hermana Boerhaaveho. Raymanov lekársky diplom. V roku 1714 sa oženil so Žofiou Wachsmannovou a spolu mali sedem detí. Počas svojho života uverejnil takmer stovku vedeckých článkov. Predovšetkým sa však venoval vlastnej vedeckej činnosti v oblasti chorôb, liečiv, minerálnych vôd a počasia. Bol prvým v Uhorsku, ktorý začal pravidelne zapisovať stav počasia - meral teplotu a vlhkosť vzduchu, množstvo zrážok, výskyt búrok a bleskov či silu a smer vetra.
Rayman nevedel, čo spôsobuje kiahne, ale tušil, ako nad nimi zvíťaziť: „Veď konečne postačí, keď námorník vie, čo má robiť pri nastávajúcom odlive alebo prílive, aj keď nepozná ich príčinu.“ Rayman bol nielen schopný lekár, ale hlavne brilantný vedec - bádateľ a mysliteľ. Rayman vedel, že kiahne môžu mať rozličné podoby, od ľahšej formy, keď sa postihnutému človeku síce vytvoria pľuzgiere, ale choroba ho celkom neschváti, až po ťažké stavy končiace sa smrťou. Iste vedel aj to, že taký človek, ktorý kiahne prekonal, na ne už druhý raz neochorie. Ľudia si odjakživa všímali svet okolo seba a premýšľali nad tým, ako veci fungujú. To si však od nich vyžadovalo rozvahu a uvážlivosť. A tie Jánovi Adamovi Raymanovi nechýbali.
Keď sa kiahne v roku 1720 opäť raz do Prešova vrátili a keď ochorel jeho päťročný syn, pozbieral v sebe nevšednú obdivuhodnú odvahu a zaočkoval svoju dvaapolročnú dcérku. Vo svojom článku píše: „Nakoniec som však usúdil, že moja dvaapolročná dcéra nie je na podklade dedičnosti pred chorobou chránená, keďže jej brat skutočne ochorel na kiahne a ona mohla byť nimi tiež napadnutá; odhodlal som sa k tomuto pokusu. Urobil som lancetou malý zárez na jej ľavom ramene, do ktorého som votrel ešte teplý hnis z kiahničky jej brata, a zárez zakryl orechovou škrupinkou. Okolie sa postupne zapálilo, ale dievčatko zostalo svieže, kým konečne na siedmy deň nedostalo horúčku a okolo zárezu sa zjavili malé biele vyrážky… Na tretí deň sa úplne zotavila. Za celý ten čas bolo dieťa veselé a zdravé a nemalo nijaké ťažkosti. Nebolo.“ Práve ju proti tej chorobe totiž zaočkoval.
V roku 1721 napísal správu o epidémii kiahní v Prešove a vykonanej inokulácii do Vratislavských análov, kde sa v tom čase podobné medicínske a prírodovedné pokusy uverejňovali. Presvedčili ho východné príklady. Avšak Rayman urobil chybu, jeho dcéra mala vtedy len asi dva a pol roka a podával jej popri inokulácii silné emetiká, čiže látky vyvolávajúce zvracanie. Jeho dcéra z týchto dôvodov po variolizácii upadla do bezvedomia, ale našťastie prežila a získala imunitu proti pravým kiahňam.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
Ján Adam Rayman zomrel v Prešove ako veľavážený a milovaný občan vo veku 80 rokov dňa 24. apríla 1770 - šestnásť rokov pred Jennerovou prvou úspešnou vakcináciou. V Uhorsku sa na Raymanovu prácu zabudlo.
Vakcinácia ako bezpečnejšia alternatíva
V tom istom roku uverejnil podobný experiment aj anglický lekár Charles Maitland. Zatiaľ čo v Anglicku pokusy s variolizáciou pokračovali, v Uhorsku túto metódu oficiálne nepovolili vykonávať. Boli to preto práve anglickí lekári, ktorí si dosť rýchlo uvedomili, že variolizácia, aj keď priniesla veľmi výrazný pokrok v ochrane pred kiahňami, predstavuje zároveň aj nezanedbateľné riziko ochorenia inak zdravých ľudí. Edward Jenner objavil vakcináciu. Ten tiež, podobne ako Rayman, pozorne načúval mýtom a premýšľal o nich. Premýšľal a overoval. Po dvoch desiatkach rokov prípravy vpichol 14. mája 1796 osemročnému chlapcovi Jamesovi Phibbsovi obsah kiahňového pľuzgierika dojičky chorej na kravské kiahne.
Kým pri variolizácii sa vkladali živé mikroorganizmy z chorého človeka do zdravého tela, pri vakcinácii sa neprenášal pôvodne ľudský materiál, ale materiál z kravských kiahní. „Vacca“ znamená po latinsky krava, z toho je aj odvodené pomenovanie „vakcinácia“, aj keď tento termín zaviedol až neskôr, v 19. storočí. Potom sa začal používať pre akékoľvek očkovanie, ale pôvod pomenovania je v očkovaní proti pravým kiahňam s využitím materiálu z kravských kiahní. Prvý očkovací materiál sa získaval z človeka, ktorý sa nakazil menej škodlivými kravskými kiahňami. Po výsype sa spravidla na šiesty deň odobral materiál z pustúl a ten sa potom prenášal na ďalších ľudí, aby získali imunitu proti pravým kiahňam. Ľudia si totiž všimli, že dojičky kráv často dostávali kravské kiahne a prejavovali sa im na rukách. Pozorovaním sa zistilo, že dojičky, ktoré dostali kravské kiahne, sa už nenakazili pravými. Tento fakt využil anglický lekár Edward Jenner (žil v rokoch 1748 až 1823) a začal robiť pokusy. V rolu 1796 od dieťaťa s kravskými kiahňami zobral materiál z pustuly kiahní a zaočkoval iného chlapca. Ten dostal kravské kiahne s miernym priebehom a vyzdravel. Potom chlapca zaočkoval pravými kiahňami.
Vieme aj to, že tie naše hrdinské bunky si dokážu veľmi dlho pamätať nepriateľa, s ktorým sa už raz stretli v priamom súboji. A to je dôvod, prečo na niektoré choroby ochorieme len raz. Rayman, Maitland, a dokonca ani Jenner však nemali ani tušenia o veciach, ktoré sa dnes učia už deti v škole.
S novou metódou, vakcináciou, sa začalo v Uhorsku už v roku 1801, vraví historička medicíny a jazykovedkyňa Beata Ricziová.