Očkovanie je jednou z najvýznamnejších medicínskych metód, ktoré zachránili nespočetné množstvo životov na celom svete. Jeho história siaha hlboko do minulosti a neustále sa vyvíja s cieľom chrániť ľudstvo pred infekčnými chorobami. Tento článok sa zameriava na históriu očkovania proti hepatitíde, s dôrazom na hepatitídu typu B, a jej vývoj od pravekých spoločností až po súčasné preventívne opatrenia.
Hepatitída B v praveku
Nové vedecké dôkazy naznačujú, že známe varianty hepatitídy typu B (HBV) pochádzajú z línie, ktorou trpeli už prví obyvatelia Ameriky. Medzinárodný interdisciplinárny tím vedcov zmapoval vývoj a zmeny vírusu hepatitídy typu B v pravekých spoločnostiach a objavil nečakané presahy a súvislosti do súčasnosti. V rámci štúdie skúmal genómy vírusov 137 pravekých obyvateľov Eurázie a amerických kontinentov, ktorí žili pred 10 500 až 400 rokmi.
Autori štúdie datujú najstaršieho spoločného predchodcu všetkých vývojových línií HBV do obdobia spred 20 000 až 12 000 rokmi, keď bol vírus prítomný v lovecko-zberačských spoločnostiach na území Európy a Južnej Ameriky. Po rozšírení neolitického spôsobu života sa v Európe začal meniť aj samotný vírus. Nové typy HBV šírili zrejme prví farmári a postupne nahrádzali pôvodné varianty HBV v Eurázii. Tie tu potom dominovali približne 4 000 rokov.
V druhej polovici druhého tisícročia pred naším letopočtom náhle poklesla rozmanitosť variantov HBV. Neolitický variant, ktorý dominoval na väčšine územia západnej Eurázie niekoľko tisícročí, v nasledujúcich obdobiach akoby zmizol. Udialo sa tak v čase významných kultúrno-spoločenských zmien, charakteristických početnejšími vojenskými konfliktmi a kolapsami viacerých vyspelých spoločností doby bronzovej vo východných stredomorských lokalitách.
Charakteristika hepatitídy B
Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť definuje hepatitídu typu B ako zápalové degeneratívne ochorenie pečene, ktoré vyvoláva vírus. Prenáša sa kontaktom s infikovanou krvou alebo telesnými tekutinami. Ochorenie často prechádza do chronickej formy v podobe cirhózy a rakoviny pečene. Priebeh ochorenia býva ťažší ako pri hepatitíde typu A. Sprevádzajú ho príznaky podobné chrípke, hnačky, nevoľnosť, únava, žltnutie očí a pokožky, bolesti brucha.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti rodičov s očkovaním proti ovčím kiahňam
Podľa informácií Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) postihuje hepatitída typu B a C milióny ľudí v Európe. Odhaduje sa, že na celom svete má hepatitídu B alebo C až 500 miliónov ľudí. Tieto vírusy ročne zabíjajú 1,5 milióna ľudí. Približne 1 z 3 ľudí je vystavený niektorému z vírusov a väčšina ľudí ani nevie, že ním trpí, nakoľko príznaky nie sú zjavné. V rámci európskeho regiónu žije približne 13,3 milióna ľudí s chronickou formou hepatitídy typu B, čo je 1,8 percenta dospelej populácie. Väčšina infikovaných žije vo východnej Európe a strednej Ázii.
Na Slovensku je zaznamenaný medziročný pokles prípadov ochorení hepatitídy typu B, ktorých počet však prekračuje 100 osôb. V minulosti ním trpeli skôr starší ľudia, dnes viac ohrozuje mladých dospelých vo veku 15 - 24 rokov. Súvisí to s rôznymi nesterilnými zákrokmi (napr. piercing, tetovanie), s nechráneným pohlavným stykom a s injekčným užívaním drog.
História očkovania: Od variolizácie po moderné vakcíny
Princíp očkovania a imunizácie má dlhú históriu. Už budhistickí mnísi pili hadí jed, aby získali imunitu proti hadiemu uštipnutiu. V 17. storočí si zas v Číne ľudia potierali kožu kravskými kiahňami, veriac, že ich to ochráni pred nakazením.
Prvá moderná vakcína bola proti kiahňam. Britský lekár Edward Jenner spozoroval, že dojičky kráv, ktoré sa nakazili kravskými kiahňami, boli odolné proti nákaze pravými kiahňami. V roku 1796 Jenner zaočkoval 13-ročného chlapca vírusom kravských kiahní. Chlapec tak získal imunitu proti tomuto ochoreniu a očkovanie sa ukázalo ako vysoko efektívna metóda. V roku 1798 bola vyvinutá prvá vakcína proti kiahňam. V 18. a 19. storočí prebiehali systematické masové očkovania proti tomuto ochoreniu, ktoré viedli k jeho úplnému vymiznutiu v roku 1979.
O 100 rokov neskôr, v roku 1885, použil francúzsky vedec Louis Pasteur oslabený vírus besnoty ako očkovaciu látku, ktorá chránila proti infekcii. Koncom 19. storočia bola vynájdená aj vakcína proti moru. Po vymiznutí kiahní sa vedci zamerali na to, aby dosiahli ten istý výsledok aj s ostatnými chorobami. V tejto snahe im pomáhal rýchly pokrok v technológii, ktorý umožnil výskumníkom lepšie pochopiť mechanizmy, ktoré vyvolávajú imunitnú odpoveď.
Prečítajte si tiež: Schéma očkovania proti tetanu
Infekčné choroby sprevádzajú ľudstvo od nepamäti. Až do konca 18. storočia boli okrem vojen a prírodných katastrof najčastejšou príčinou smrti a teda významné skracovali život človeka. Ľudská populácia bola od pradávna ohrozovaná infekčnými chorobami a ich epidémiami. Preto už staroveké civilizácie v Číne, Indii, Arábii, Grécku a Ríme sa snažili ochranu pred nimi vyriešiť zákrokmi, ktoré sú podobné dnešnému očkovaniu. Vnášanie materiálu z pustúl chorého na kiahne do kože zdravého jedinca, u detí vkladanie tampónov z rozdrvenými kiahňovými chrastami do nosa, obliekanie košieľok, ktoré nosili deti choré na kiahne, patrili k preventívnym opatreniam na zabránenie strát. Všetky tieto opatrenia označované ako variolizácia, viedli však k umele navodenej infekcii a ďalšiemu šíreniu ochorenia zanechávajúcemu imunitu.
Prvú variolizáciu v Európe vykonal na anglickom kráľovskom dvore lekár Maitland v roku 1721. Variolizáciu nahradila po objave Angličana E.Jennera v roku 1796 vakcinácia, ktorej podstata spočívala vo využití skríženej imunity proti vírusu kiahní a vírusu kravských kiahní. Prvou vakcináciou položil Edward Jenner základy pre vykorenenie zatiaľ jedinej infekčnej choroby - varioly, pravých alebo tzv.
Prešlo celé storočia, kým Pasteur objasnil podstatu očkovania. Dokázal, že ochrana proti infekčným chorobám môže byť zabezpečená práve očkovaním. Avšak rozhodujúcim krokom v ľudskej imunizácii bolo použitie post expozičnej vakcinácie proti besnote u mladého J. Koncom 19. a začiatkom 20. V roku 1896 Weright odskúšal prvú neživú antitýfovú vakcínu na ľuďoch a v roku 1915 Widal doporučil použitie trojvakcíny obsahujúcej tzv. Calmette a Guerin pripravili vakcínu proti TBC. Vakcíny proti chrípke a proti žltej zimnici boli pripravené v roku 1937. Od vtedy bolo vyvinutých niekoľko ďalších vakcín.
Jedným z najväčších zdravotníckych úspechov minulého storočia je eradikácia varioly. Kiahne existovali už v staroveku. Epidémie varioly v Európe vyvrcholili v 18. storočí keď na ne zomrelo asi 60 miliónov ľudí. Na osemnástom zasadaní SZO v roku 1965 bol prijatý program celosvetovej eradikácie varioly a SZO vyzvala všetky členské štáty, aby podľa svojich možností prispeli k uskutočneniu tohto cieľa. V roku 1979 bola variola vyhlásená za eradikovanú na celom svete a od roku 1980 sa ustúpilo od povinného očkovania. Eradikácia kiahní je konkrétnym príkladom účinnej medzinárodnej spolupráce v boji proti vážnym epidemickým chorobám. V roku 1988 SZO vyhlásila program eradikácie detskej obrny do roku 2000.
Očkovanie na Slovensku
História očkovania na našom území siaha do obdobia Rakúsko-Uhorska. Michal Schönbauer, rodinný lekár grófa Balassu, zaočkoval v roku 1801 v dnešnom Malinove proti pravým kiahňam šesť detí. Prvé hromadné a verejné očkovanie vykonal bratislavský lekár Teofil Zachariáš Huszty, ktorý v priebehu troch týždňov toho istého roka vakcinoval proti kiahňam 63 detí. Prvý zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Československej republike bol zákon o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam zavedený v roku 1919 a posledný prípad ochorenia bol evidovaný v roku 1924. Od roku 1936 sa na Slovensku očkovalo proti chrípke.
Prečítajte si tiež: Povinnosť očkovania pri predaji nehnuteľnosti
V Československu sa povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919. Posledný prípad pravých kiahní na území Slovenska nahlásili v roku 1924. Od roku 1980 sa očkovať prestalo, keďže Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyhlásila koniec výskytu tohto ochorenia na celom svete. Ďalej nasledovalo očkovanie proti tetanu (1927). Povinným sa stalo v roku 1958. Proti záškrtu sa očkuje od roku 1942, povinným sa stalo o štyri roky neskôr. Od roku 1953 sa Slováci povinne očkujú proti tuberkulóze.
Česko-Slovensko bolo jedným z prvých štátov, kde vymizla detská obrna. V roku 1957 sa na našom území začalo prvé celonárodné očkovanie na svete proti tomuto ochoreniu. O dva roky neskôr sa zaviedla povinnosť očkovania proti čiernemu kašľu a odvtedy na toto ochorenie nikto neumrel.
Povinné očkovanie proti vírusovej hepatitíde typu B sa zavádzalo postupne. Najskôr povinnosť zaočkovať sa udelili len zdravotníckym pracovníkom, od roku 1989 rizikovým skupinám a od roku 1998 sa povinne proti tomuto ochoreniu očkujú aj deti. V priebehu 20. storočia sa zaviedli povinné očkovania proti osýpkam, rubeole a mumpsu.
Detská obrna napádala najčastejšie deti od troch do ôsmich rokov. Zasahuje predné rohy miechy kontrolujúce pohyby svalov. Pred zavedením očkovania sa smrtnosť ochorenia pohybovala od 5 do 14 % chorých a rovnako toľko chorých malo trvalé následky po prekonaní v podobe ochrnutia končatín. Kým ešte v 90. Závažným ochorením je aj tuberkulóza, ktorá postihuje pľúca, lymfatické uzliny, kosti, kĺby, črevný trakt, mozgové blany, obličky, pohlavné orgány, kožu i oči. Hoci vo svete ešte stále existuje, jej výskyt vo vyspelých krajinách je dnes minimálny. A kým na sklonku 19. Ešte v polovici 20. storočia bol záškrt jedným z najobávanejších infekčných ochorení, ktoré ľudia poznali. Každoročne sa ním nakazili desiatky tisíc detí, pričom až 40 % nakazených chorobe obvykle podľahlo. Tetanus sa prejavuje kŕčmi a stratou koordinácie svalových pohybov. Bez lekárskej pomoci sa končí spravidla smrťou. Vďaka zavedenému pravidelnému očkovaniu proti tetanu výskyt ochorení významne poklesol. Vakcína proti žltačke typu B bola vynájdená v roku 1965. Ročne na Slovensku zaznamenávame stále menej prípadov ochorení, ktorých počet však prekračuje číslo 100. Osýpky spôsobili medzi rokmi 1855 až 2005 200 miliónov úmrtí na celom svete. Do zavedenia plošného očkovania sa ochorenie vyskytovalo pravidelne v cyklických epidémiách. Dnes sú osýpky problémom už iba v zaostalejších regiónoch. Za najsmrteľnejšiu chorobu na svete boli považované pravé kiahne. Aj napriek vakcinácii a vyššiemu životnému štandardu zabili len v 20. storočí 500 miliónov ľudí.
Súčasné výzvy a trendy vo vakcinológii
V súčasnosti sa vedú debaty o zavedení povinného očkovania proti ochoreniu COVID-19. Faktom je, že žiadna medicínska metóda nezachránila toľko životov na celom svete ako práve očkovanie, uvádza Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ) SR.
Viac ako 200 rokov po prvej vakcinácii proti variole umožnil veľký rozvoj vedy zlepšiť preventívnu sociálno-zdravotnú starostlivosť o deti. Za posledných 15 rokov bola vytvorená nová generácia vakcín, ktorá bude môcť zachrániť životy viac ako 18 miliónov detí ročne. Dramatický rozvoj molekulárnej biológie a použitie techniky genetického inžinierstva umožňuje výrobu čistých vakcín pre imunizačné programy a zavedenie vakcinácie i proti ochoreniam, ktoré doposiaľ neboli očkovaním ovplyvnené. Už pred viac ako 100 rokmi boli objavené dva základné princípy vakcín - oslabovanie živých mikroorganizmov a ich inaktivácia. Krátko po prvej svetovej vojne bola pripravená tretia skupina očkovacích látok - toxoidy. Štvrtá skupina vakcín bola objavená s rozvojom molekulárnej biológie a s klonovaním mikrobiálnych génov vo vhodných vektoroch.
Kombinácia väčšieho počtu antigénov v jednej dávke je cieľom všetkých výrobcov očkovacích látok. „Vakcína snov“ predstavuje kombináciu antigénov záškrtu, tetanu, čierneho kašľa, detskej obrny, hemofilových infekcií a žltačky typu B, ktorá sa v ostatných dvoch rokoch dostala aj na slovenský trh. Významným zlepšením by bola príprava základného očkovania jedinou dávkou vakcíny. Najsľubnejšou cestou k takémuto cieľu je podávanie antigénov v mikročasticiach.
Pokrok vo vakcinológii v 21. storočí povedie k vzniku nových či zdokonalených vakcín. Na druhej strane však zostáva množstvo nedoriešených sociálnych otázok, ktoré sa týkajú očkovania. Aj keď očkovanie patrí k najúčinnejším spôsobom v prevencii infekčných ochorení, cena vakcín je hlavne pre rozvojové krajiny vysoká.
Prípad Hexavac: Dôležitosť monitorovania a bezpečnosti vakcín
V roku 2005 Európska lieková agentúra (EMEA) odporučila preventívne pozastavenie registrácie vakcíny Hexavac, určenej pre dojčatá a deti na ochranu pred diftériou, tetanom, čiernym kašľom, vírusmi hepatitídy B, detskej obrny a infekciou spôsobenou Haemophilus influenzae typu b. Dôvodom boli obavy o dlhodobú ochranu pred hepatitídou B, spôsobené zníženou imunogenicitou zložky pre hepatitídu B.
Hoci momentálne nebol dôvod na znepokojenie týkajúce sa detí, ktoré už boli vakcínou Hexavac zaočkované, EMEA požiadala držiteľa registračného rozhodnutia Sanofi Pasteur MSD, aby vypracoval zvláštny kontrolný program na zistenie, či dojčatá a deti nebudú potrebovať v neskoršom období preočkovanie. EMEA zdôraznila dôležitosť vakcinácie a jej prospešnosť pre jednotlivé dieťa ako aj pre celú populáciu a informovala, že sú dostupné alternatívne vakcíny na ochranu dojčiat a detí pred týmito závažnými ochoreniami.
Tento prípad poukazuje na dôležitosť neustáleho monitorovania a hodnotenia bezpečnosti a účinnosti vakcín, ako aj na potrebu transparentnej komunikácie s verejnosťou.
tags: #ockovanie #hepatitida #v #roku #1976