Tento článok sa zaoberá životom a dielom Alberta Scholtza, stredoškolského profesora zemepisu, ktorého príspevky k poznaniu jaskýň Slovenského krasu sú často prehliadané. Hoci bol maďarskej národnosti, jeho práca má pre slovenské speleologické dejiny nesmierny význam.
Úvod do života a diela Alberta Scholtza
Albert Scholtz sa narodil 5. júna 1846 v Spišskej Novej Vsi. Bol maďarskej národnosti, aj keď jeho priezvisko naznačuje možný nemecký pôvod. Otec Alberta Scholtza sa volal András Scholcz a bol obuvníckym majstrom, jeho matka sa volala Julianna Kramarcsík (www.familysearch.org). Jeho pedagogická kariéra začala v roku 1872, keď nastúpil na post pomocného učiteľa na hlavnom evanjelickom gymnáziu v Budapešti. V roku 1873 zložil učiteľskú skúšku z maďarského jazyka, dejepisu a zemepisu, a od školského roku 1874/75 sa stal riadnym učiteľom gymnázia. Učil prevažne zemepis, ale aj latinský jazyk. Scholtz počas pôsobenia na škole niekoľkokrát vážne ochorel. Na gymnáziu učil do 15. marca 1900, kedy po dlhšie trvajúcich zdravotných problémoch požiadal o uvoľnenie z postu profesora a o priznanie dôchodku. Potom, čo jeho žiadosti vyhoveli, ku dňu 1. september 1900 ukončil svoje úspešné pôsobenie na budapeštianskom gymnáziu a bol mu priznaný dôchodok vo výške 4324 korún ročne. Podľa vyjadrenia Cirkevnej rady bol Scholtz počas 28 rokov hrdým, svedomitým a fundovaným profesorom a jedným z ozdôb budapeštianskeho evanjelického gymnázia. Zomrel 7. februára 1922, pravdepodobne v Budapešti. Na jeho pohrebe predniesol smútočný prejav vtedajší riaditeľ budapeštianskeho evanjelického gymnázia, Dr. Ödön Dittrich.
Scholtz a jeho prínos k speleológii Slovenského krasu
Už v roku 1888 sa A. Scholtz zmienil o existencii niektorých ďalších jaskýň v oblasti Horného vrchu a Zádielskej planiny. Jeho poznatky neskôr zhrnul a v rokoch 1891-98 doplnil o ďalšie Karol Siegmeth, v dôsledku činnosti, ktorú na území Slovenského krasu realizovala východokarpatská odbočka Uhorského karpatského spolku (Lalkovič, 1997, s. 14).
V 80. rokoch 19. storočia napísal A. Scholtz niekoľko geografických článkov, ktoré vyšli na stránkach Zemepisných oznamov (Földrajzi Közlemények) a ročenky Uhorského karpatského spolku (A Magyarországi Kárpátegyesület évkönyve). V nich sa zaoberal najmä geografickým opisom povodia rieky Hornád na Spiši. V 1. časti článku opisuje úsek od prameniska Hornádu po Spišskú Novú Ves. Pomerne detailne opisuje napr. aj Prielom Hornádu, pričom sa zmienil aj o niekoľkých tamojších jaskyniach. Takisto spomenul aj Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Keďže Scholtz bol rodákom zo Spišskej Novej Vsi, tak nás vôbec neprekvapuje fakt, že na konci 1. časti článku o povodí Hornádu uviedol aj krátky opis mesta (Scholtz, 1887). V 2. časti článku o povodí Hornádu opisuje úsek od Spišskej Novej Vsi po Margecany. Podáva stručné informácie o meste Levoča. Pri Krompachoch poznamenal, že po útlme baníctva je tu mŕtvo a veľa ľudí odišlo za prácou do Ameriky. Okrem obce Poráč spomenul aj pohoria Galmus a Branisko. V okolí Spišského Podhradia sa zmienil o vyvýšenine Dreveník, pričom uviedol, že sa tam nachádza viacero jaskýň a v jednej z nich sa vyskytujú aj ľadové útvary (Ľadová jaskyňa na Dreveníku). Takisto sa zmienil aj o Dobšinskej ľadovej jaskyni (Scholtz, 1888a).
Zo speleologického hľadiska najzaujímavejšia, najznámejšia a najviac citovaná je však práca A. Scholtza z roku 1888 (?) s názvom A tornai plató és környéke (Turnianske plató a jeho okolie), v ktorej podrobne opisuje viacero jaskýň z východnej časti Slovenského krasu. Jeho práca o Turnianskej krasovej oblasti má rozsah 38 strán a je rozdelená do piatich kapitol.
Prečítajte si tiež: Sprievodca lokalizáciou mobilu dieťaťa
Ľ. V. Prikryl vo svojej známej publikácii Dejiny speleológie na Slovensku stručne charakterizuje Scholtzovu prácu o Slovenskom krase takto: Albert Scholtz písal v roku 1888 o krasových útvaroch na Hornom vrchu pri Turni nad Bodvou. V tejto oblasti bol po prvý raz už v roku 1862, keď navštívil jaskyňu pri Hačave (Falucska) vo svahoch Grečovho vrchu. Nadchla ho krása kvapľovej výzdoby, a preto navštívil túto jaskyňu znova v roku 1883. Kvapľovú výzdobu tejto jaskyne prirovnával k jaskyniam pri Postojnej a pri Aggteleku a tvrdil, že za nimi krásou nezaostáva.
A. Scholtz navštívil aj iné jaskyne v blízkom okolí Hačavy. Jednu nazval Krulovou baňou (Krulova bánya), druhú Dierou (Djera) a tretia, nepomenovaná, bola priamo v Grečovom vrchu.
Nad obcou Hrhov (Görgő) je stráň zvaná Palota. A. Scholtz napísal, že podľa tradície tam bol hrad kráľa Belu IV. Spomenul i skalné dutiny, v ktorých sa vraj Belo IV. skrýval počas tatárskeho vpádu. Zmienil sa aj o krasovej vyvieračke priamo pri obci Hrhov.
O krasových podzemných tokoch sa A. Scholtz rozpísal podrobnejšie. Spomenul Hájsky potok, ktorý mizne v podzemí a potom sa objavuje v mohutnej vyvieračke. Zmienil sa aj o Bodve, ktorá má medzi Jasovom a Moldavou menej vody, lebo jej časť tečie zrejme podzemím. Takto vysvetľoval A. Scholtz aj skutočnosť, že Blatný potok má pred vtokom do kaňonu Zádielskej doliny viac vody, ako v samom kaňone.
Pri tejto príležitosti spomenul aj Marciho jaskyňu (Marci lyuk), západne od Havranej skaly. Táto jaskyňa je suchá, ale bolo v nej počuť žblnkot vody. Opísal aj neďaleký závrt, ktorý uzatváral neveľkú suchú dolinku. V ňom mizla voda i z najväčších lejakov, hoci sa tam občas vytváralo na krátky čas i jazierko.
Prečítajte si tiež: Hrady na Slovensku vhodné pre rodiny s deťmi
A. Scholtz vyslovil predpoklad, že podobným javom boli kedysi i potoky Hájsky a Blatný, ktoré tiekli podzemím. Prevalením sa ich nadložia vznikli, podľa A. Scholtza, za milióny rokov Hájska a Zádielska dolina.
Napokon opísal kaňon Zádielskej doliny i Hájsku dolinu. Pri Hájskej doline spomenul, že je široká od Jelenieho vrchu (Szarvascsúcs) až po Čertov most (Ördöghíd) a ďalej sa zužuje. Pri Čertovom moste predpokladal niekdajší otvor podzemných priestorov s ponorom.
V ďalšej časti svojej práce písal A. Scholtz viac o krasových formách na západ od Zádielskej doliny, hoci sa o nich zmieňoval i v predchádzajúcej časti. Najprv spomenul jaskyňu Čertova diera (Ördöglyuk) medzi Bôrkou (Barka) a Hrhovom a severne od nej, zasa na západ od Havranej skaly, jaskyňu zvanú Snežná diera (Hólyuk), v ktorej sa udrží sneh po celé leto. Túto jaskyňu opísal a zmienil sa o nej ako o pomerne dlhej (225 metrov) a hlbokej (28,6 metra) chladnej dutine. Opísal aj akúsi ľadovú jaskyňu vo svahoch Havranej skaly. Navštívil ju dňa 30. júna a potom, spolu s niekoľkými baníkmi, dňa 3. júla 1883. V ten deň, pri vonkajšej teplote + 14°R (17,5 °C) nameral vo vchode jaskyne iba + 1,8 °R (2,25 °C). Hneď za vchodom bol v jaskyni ľad. Po sedemnástich metroch začala jaskyňa prudko klesať a A. Scholtz nemal súci povraz, pomocou ktorého by sa mohol spustiť dolu.(Prikryl, 1985, s. 91-92).
Prečo práve Turnianska oblasť?
Mnohých čitateľov možno napadne otázka, že prečo - namiesto iných atraktívnejších oblastí Uhorska - písal Scholtz práve o východnej časti dnešného Slovenského krasu - o krasovej oblasti v okolí Turne ? Scholtz v kapitole I. o tom píše takto: Keď sa jeden k prírode naklonený mladík - a ktorýže by nebol - dostane do neznámeho kraja, vtedy, kedy už nie len vidí, ale aj vníma, keď dojmy nielen príjme, ale tie vie vo vnútri aj spracovať - ako sa hovorí - stráviť, a keď k tomu dosť bujnou fantáziou vládze spojiť súčasné pomery ľudu s divmi prírody a históriou dávnych čias: tak som si istý, že táto krajina - hoc ktorá nech to je - mu bude zachovávať nevyhasínajúci dojem a myšlienky mu vo voľnom čase prinavrátia radostné spomienky k takejto zasnúbenej zemi. V označenom čase - na obtiažne určiteľnej hranici medzi detstvom a mladosťou - som sa i ja po prvýkrát dostal na neznáme územie: do Turnianskej župy. A hoci tam moja kolíska nestála, a hoci neskôr, búrkami života, túžbou po bádaní, ma zahnalo na rozličné veľkolepejšie, dobrodružnejšie, plodnejšie a zachovalejšie kraje, predsa som sa myšlienkami, a neskôr aj naozaj sem vrátil s láskou k obľúbenej zemi, kde som sa životnými ťažkosťami naučil milovať prírodu, obdivovať zázraky stvorenia, povšimnúť vzájomné vplyvy prírodných síl, vnímať účinky neživej prírody na živú. Najchudobnejšou časťou bývalej Turnianskej župy… chcem oboznámiť čitateľa aj z takého dôvodu, že dnes, kedy chuť do cestovania vďaka povzbudzujúcemu rozhojneniu dopravných prostriedkov tak značne vzrastá, a odkedy v susedstve ležiaca Baradla priamo spadla do kompetencie Uhorského karpatského spolku - čo každopádne bude zaručovať jej zvyšujúcu sa návštevnosť -, aby som upriamil pozornosť slobodných priateľov prírody na síce chudobnú, no zato prírodnými pozoruhodnosťami požehnanú krajinu, kde zatiaľ pre jej odľahlosť len málokedy zavítal cudzinec, čo sa tiež väčšinou obmedzilo len na prehliadku Zádielskej doliny. Veď popri Zádielskej doline je tam dosť, čo na pozeranie i učenie, a priateľ prírody nikdy neoľutuje, keď tento kraj začlení do svojej cesty.(Scholtz, 1888, s. 5-6; preklad Máté L. - Máté T., 2005, s. 3).
Detaily z Scholtzovej práce
V úvodnej kapitole ešte Scholtz opisuje zaujímavosti na ceste z Lipovníka do Bôrky. Spomína čulý pracovný ruch v tunajších malých dedinách, spojených s baníckou a hutníckou činnosťou. Zaujala ho aj mohutná vápencová skala nad obcou Kováčová, vo svahu majestátneho kopca Drieňovec (Somhegy). V kapitole II. sa venuje opisu krasovej planiny a jaskýň. Podrobne opisuje najmä Hačavskú jaskyňu, ktorú navštívil viackrát - prvýkrát ešte ako študent v roku 1862. Keď po dlhšom čase, 4. júla 1883, jaskyňu opäť navštívil, aby ju preskúmal dôkladnejšie, bol nemilo prekvapený počínaním ľudí. Scholtz na ničenie kvapľovej výzdoby na začiatku jaskyne kriticky poukázal takto: Navštívilo ju viacero turnianskych pánov, a aby ich úsilie nebolo zbytočné, zvečnili si mená na nádherných kvapľových stĺpoch. Iní zas, zo závisti k predošlým, že ich mená sa zachovajú pre budúcnosť, tieto stĺpy vylámali. Veru, smutný to príklad na vandalstvo tejto - ako sa sama nazýva - vzdelanej spoločnosti a ešte smutnejší o to, že barbari nemeškali hromadné ničenie napodobniť. Vstupná časť jaskyne je teda - kde ešte aj dnes je možné sa dostať len štvornožky - začmudená, chudobná. Žblnkot potôčika ešte počuť, no odvtedy viac zahĺbil svoje koryto; je možné, že do skaly sa zavŕtal hlbšie od hanby, aby nebol svedkom ľudského barbarstva. Stalaktity a stalagmity sú olámané, zničené a takto len naznačujú predošlé stvárnenie tejto časti jaskyne. Našťastie, hačavskí ovčiari ani turnianska inteligencia, ktorá takým lacným spôsobom túžila zvečniť si meno, nemali za potreby plaziac sa na bruchu vniknúť cez bočný otvor a tým dostať sa ďalej do jaskyne. Tam som potom (odhliadnuc miestami aj tu viditeľné škody) jaskyňu našiel v pôvodnom stave.(Scholtz, 1888, s. 13-14; preklad Máté L. - Máté T., 2005, s. 8).
Prečítajte si tiež: Aktivity pre deti v Slovenskom Grobe
Scholtz uviedol aj to, že v jaskyni sa dostal do vzdialenosti 78 m, a nevidel tam žiadnych živočíchov. Podľa neho najkrajšia sieň bola tá posledná, pričom po rozšírení neprielezných otvorov by sa dalo dostať ešte do ďalších priestorov jaskyne. Scholtz napísal, že okrem Hačavskej jaskyne sa tu nachádzajú aj ďalšie: Krulová baňa, Djera, jaskyňa na Grečovom vrchu, jaskyňa v lese Javorina. Spomenul aj to, že otvory jaskýň sú viditeľné aj v strmých skalných stenách Zádielskej a Hájskej doliny. Scholtz považoval závrty za vonkajšie prejavy zavalených podzemných dutín. Spomenul aj travertínové lomy v Háji a Hrhove. Zmienil sa aj o jaskyni Oltárna diera nad Hrhovom, v ktorej sa údajne ukrýval kráľ Belo IV. Z oblasti Borčianskej planiny (časť Horného vrchu) sa zmienil o Marciho diere a neďalekom ponore Sellyedés. Scholtz na konci kapitoly II. napísal, že Hájska a Zádielska dolina sú veľkolepé zázraky prírody, napriek tomu o nich vie pomerne málo ľudí.
V kapitole III. sa Scholtz hneď v úvode zmienil o priepasti Čertova diera medzi Hrhovom a Bôrkou na Hornom vrchu. Tu stojí za zmienku, že napriek tomu, že Scholtz nebol geológ, veľmi správne naznačil jej genézu lebo uviedol, že skalná trhlina východo-západného smeru s dosiaľ nezmeranou hĺbkou je výsledkom niekdajšieho zosuvu na Hrhov spadajúcej stráne. Uviedol, že jej hĺbka nie je známa, nakoľko ju ešte nikto nepreskúmal. Podrobnejšie sa však zmienil o dvoch jaskyniach Borčianskej planiny: o Snežnej diere a o Ľadovej jaskyni v Havranej skale. Obidve lokality aj preskúmal, druhú menovanú za pomoci dvoch baníkov. Meral v nich aj teplotu.
V kapitole IV. písal Scholtz o vodstve predmetného územia, pričom spomenul aj viacero krasových vyvieračiek. Uviedol aj to, že čo sa týka potoka Čremošná, nebol taký prípad, že mlyny a železiarne v doline by kvôli nedostatku vody museli prerušiť výrobu. Na konci kapitoly sa ešte zmienil o tunajších klimatických pomeroch, zrážkach, ako aj o vetroch. Vtipne poznamenal, že tzv. hrhovský vietor bol postrachom furmanov, no spojencom majiteľov krčiem blízko hrhovských rybníkov, pretože počas búrok bol taký silný vietor, že furmani sa odtiaľ nemohli ani pohnúť. Uviedol aj to, že ovzdušie je tu zdravé a nákazlivé choroby sú ako u zvierat, tak aj u ľudí zriedkavé.
V kapitole V. uvádza rôzne štatistické a etnografické údaje o predmetnej oblasti. Časť opisovaného územia patrila do vtedajšej Gemersko-malohontskej stolice a časť do Abovsko-turnianskej stolice. Scholtz uvádza aj rozlohu pozemkov, na ktorých sa nachádzajú jednotlivé obce. Pri niektorých obciach ojedinele uvádza aj počet domov, počet obyvateľov, ich národnosť a vierovyznanie. Scholtz sa v ďalšej časti venoval hospodárskym pomerom územia. Skonštatoval, že prevažná väčšina obyvateľstva sú prvopestovatelia. Veľmi dobré ovocné sady sú v Jablonove, Turni, Hrušove a Zádieli. Spomenul aj to, že o vinice v oblasti Jablonova, Turne, Hrušova a Zádiela je vynikajúco postarané, v Hrhove a v Háji sú však tieto úplne zanedbané. V súvislosti s tunajšími lesmi kriticky poznamenal, že aj tieto by mohli byť v lepšom stave, než v akom sú. Zrejme tu poukazoval na enormnú ťažbu dreva kvôli veľkému dopytu početných železiarní po drevenom uhlí. Vymenoval aj to, aké druhy stromov rastú na severných a južných stranách planín, ako aj na samotných planinách. Podľa Scholtza bol veľký záujem aj o lieskové oriešky, ktoré tu boli významným obchodným artiklom. V tunajších lesoch sa dali zbierať mimoriadne chutné a šťavnaté jahody, čučoriedky a brusnice. Ďalej uviedol, aké domáce zvieratá ľudia chovali a aké divé zvieratá sa vyskytovali v tunajších lesoch.