Každý rodič túži po zdravom dieťati s optimálnym psychomotorickým vývinom. Realita však nie vždy naplní tieto očakávania. Mnohé neurologické ochorenia sa môžu prejaviť už v ranom veku a ovplyvniť tak budúci život dieťaťa. Tento článok sa zameriava na najčastejšie neurologické ochorenia u bábätiek, ich príznaky, diagnostiku a možnosti liečby.
Oblasti vývinu dieťaťa
Schopnosti dieťaťa sa vyvíjajú v niekoľkých základných oblastiach:
- Jemná a hrubá motorika: Ovládanie malých svalových skupín (ruky, úchop predmetov) a veľkých svalov (pohyby tela, sed, chôdza).
- Rozvoj reči a komunikácie: Džavot, vyslovovanie slabík, schopnosť porozumieť a používať slová.
- Kognitívne schopnosti: Schopnosť učiť sa, rozmýšľať a riešiť úlohy, objavovanie sveta prostredníctvom zraku, sluchu a hmatu.
- Sociálne a emocionálne schopnosti: Komunikácia s inými ľuďmi, vyjadrenie a ovládanie emócií.
Ak dieťa nedosiahne predpísané schopnosti v jednotlivých prelomových vývinových štádiách, hovoríme o psychomotorickej retardácii (PMR). Ak má dieťa vo veku tri až päť rokov na základe psychomotorických testov podpriemerné intelektové schopnosti, hovoríme o mentálnej retardácii. Býva aj deficit v niektorých z uvedených adaptívnych schopností: komunikácia, sebestačnosť, sebakontrola, sociálne a medziľudské schopnosti, organizácia práce, voľného času, bezpečnosť a vzdelávanie. Psychomotorická retardácia (PMR) nie je vždy spojená s mentálnou retardáciou. Príčina mentálnej retardácie je rôznorodá, vzniká na podklade vnútorných alebo vonkajších faktov, z časového hľadiska pred pôrodom, počas pôrodu alebo v priebehu života.
Poruchy autistického spektra
Z hľadiska prognózy sú zaujímaví aj pacienti s poruchami autistického spektra. V ich prípade ide o narušenie komunikácie, sociálnej interakcie s obmedzenými, často stereotypnými vzorcami správania, záujmov a aktivít. Autistické rysy majú aj mnohí s mentálnou retardáciou alebo genetickými syndrómami.
Detská mozgová obrna (DMO)
Za detskú mozgovú obrnu (DMO) sa považuje skupina trvalých porúch hybnosti a držania tela, vedúcich k obmedzeniu činnosti. V mnohých prípadoch sa pridávajú aj senzorické poruchy. Vznikajú na podklade neprogredujúceho postihnutia vyvíjajúceho sa mozgu plodu a dieťaťa. Ide o poškodenie mozgu, ktoré je najčastejšou príčinou postihnutia detí. Nezrelosť a nízka pôrodná hmotnosť patria medzi rizikové faktory nepriaznivej prognózy. Komplikácie vyplývajúce z nezrelosti, ako je krvácanie a poruchy prekrvenia spojené s hypoxiou v mozgu, nedostatočná výživa, infekcie, zmyslové poruchy, to všetko môže spôsobiť DMO, deficit v oblasti kognitívnych schopností, ale aj poruchy pozornosti s hyperaktivitou. Zvýšené prežívanie predčasne narodených detí pred ukončeným 37. týždňom tehotnosti a detí s nízkou pôrodnou hmotnosťou pod 2500 g viedlo k nárastu DMO. Pôrod patrí medzi vysoko rizikovú etapu v živote dieťaťa. Analýza desiatich miliónov pôrodov v USA potvrdila, že až v 29 % prípadov nízko-rizikových tehotných žien vznikli počas pôrodu neočakávané komplikácie. Väčšina novorodencov sa z hypoxického inzultu veľmi rýchlo spamätá. Prerušenie krvného zásobenia a nedostatok kyslíka pre mozog dieťaťa môžu však znamenať aj zvýšené riziko perinatálnej asfyxie, ktorá môže spôsobiť poškodenie neurónov s rozvojom hypoxicko-ischemickej encefalopatie s nepriaznivou prognózou dieťaťa. Samotné faktory, ktoré ohrozujú dieťa v maternici môžu súvisieť s funkciou placenty, do úvahy však prichádzajú aj genetické, infekčné a metabolické príčiny a v približne 20 % je dokonca príčina neznáma. Výskyt asfyxie sa vo vyspelých krajinách odhaduje asi na 1,6 prípadov na tisíc pôrodov. Terapeutická hypotermia, ktorá je dostupná aj v našich špecializovaných centrách, zlepšila prežívanie týchto detí a zvýšila ich šancu na dobrý psychomotorický vývin bez neurologických následkov.
Prečítajte si tiež: Dôležitosť neurologického vyšetrenia bábätka
Klasifikácia DMO
Samostatnú kapitolu predstavuje detská mozgová obrna. Ako sme už spomínali, DMO je ochorenie, ktoré postihuje hybnosť, ovplyvňuje aj mentálny vývoj a zmyslové orgány. Epilepsia sa pridružuje v 20 až 40 % prípadov. Rozvinutý obraz DMO pozorujeme vo veku minimálne 12 mesiacov. Podľa neurologickej klasifikácie DMO delíme na:
- Spastické formy: Kvadru-, hemi-, diparézy. Deti so spastickou hemiplégiou majú závažnejšie postihnutie v oblasti manuálnych funkcií. Hrubú motoriku majú narušenú deti so spastickou diplégiou.
- Dystonicko-dyskinetické formy: Diskinetická DMO sa spája s problémami v oblasti hrubej motoriky, ako aj manuálnymi schopnosťami.
- Ataktické formy.
Príčiny vzniku DMO
Príčiny vzniku DMO sú v poslednom období predmetom prehodnocovania. Medzi rizikové faktory vzniku DMO patria v 40 až 60 % nezrelosť a rastová retardácia plodu, asfyxia a pôrodný traumatizmus v 25 až 30 %, perinatálne infekcie, cerebrálny infarkt, chromozómové anomálie a vrodené metabolické poruchy tvoria asi 5 až 10 %. Mnoho takto postihnutých detí sa narodí bez identifikovanej príčiny - ide pravdepodobne o genetické vplyvy. Podľa najnovších vedeckých odhadov až 30 % DMO vzniká na podklade genetický a epigenetických faktorov. DMO sa môže týkať rovnako donosených, ako aj nedonosených detí. Dôsledky sú však rôzne. V súvislosti s DMO sa hovorí aj o tzv. Zobrazenie mozgu pomocou magnetickej rezonancie (MRI ) je vhodným pomocníkom pri hodnotení závažných zmien na mozgu z prognostického hľadiska v súvislosti s DMO. V prípade predčasne narodených detí napr. v dôsledku menšieho objemu mozgu dochádza k zníženiu kognitívneho skóre alebo k vzniku ADHD. Závažnejšie zmeny v zmysle periventrikulárnej lézie bielej hmoty mozgu možno spoľahlivo zachytiť pomocou MRI v termíne pôrodu nedonoseného dieťaťa, resp. ak je dieťa donosené, lézie v hypotalame a bazálnych gangliách po asfyxii sa dajú zachytiť na piaty či šiesty deň po pôrode. V prípade donosených detí po asfyxii alebo pri vrodených chybách mozgu vzniká kvadruparetická forma DMO. Prejavuje sa najzávažnejším postihnutím, obvod hlavy sa nezväčšuje, pridávajú sa zmyslové chyby a motorický vývin stagnuje. Dieťa nechodí, nehovorí, chýba mu schopnosť úchopu na rukách a vyvíja sa kvadruspasticita, častá je epilepsia. V prípade nedonosených detí je častá spastická diparéza. Jej ľahká forma môže viesť k minimálnym problémom vo vývoji motoricky, manuálne schopnosti a mentálny vývoj bývajú v pásme priemeru. Pri spastickej diparéze závažného stupňa s postihnutím dolných končatín dieťa nechodí, zaostávajú aj manuálne funkcie, reč a mentálny vývin. Môže byť postihnutie zraku v zmysle retinopatie, strabizmu až refrakčných chýb.
Diagnostika a starostlivosť o deti s DMO
Diagnostika DMO spočíva predovšetkým v hodnotení klinických prejavov. Základom sú anamnéza a neurologické vyšetrenie, v prvom roku života však stanovenie diagnózy DMO nie je jednoduché. Zobrazovacie metódy môžu zachytiť vrodené chyby mozgu už prenatálne, po narodení sú z hľadiska prognózy významné hlavne zmeny svedčiace pre poškodenie bielej hmoty mozgu, kôry mozgu a jeho podkôrových štruktúr. Pri nevyjasnených príčinách prichádzajú do úvahy špeciálne genetické a metabolické vyšetrenia. DMO nie je možné vyliečiť, ale vhodnými intervenciami je možné zlepšiť funkčné schopnosti jedinca. Liečba je komplexná - zameriava sa nielen na pohybový aspekt, kde sa využíva fyzioterapia, botulotoxín, ortopedická liečba, ale aj na zrak, sluch, stomatologickú starostlivosť, liečbu bolesti, rozvoj reči a vzdelávanie. Tieto stavy si vyžadujú včasnú diagnostiku a zapojenie celej rodiny do rôznych foriem stimulácie a fyzioterapie. Do jedného roka je potrebná pravidelná rehabilitácia, aby sa pri poruchách hybnosti predišlo skráteniu svalov a poruche rastu kostí. U nás sa najčastejšie využívajú dve metódy - Bobathova a Vojtova. Bobathov koncept sa zameriava na neurovývojové poruchy, Vojtova aktivačná metóda podporuje nácvik správnych pohybov prostredníctvom reflexného cvičenia. Uzdravenie pri DMO nie je možné.
Ľahká mozgová dysfunkcia/ADHD
Ľahká mozgová dysfunkcia bol termín, ktorým sa v minulosti označovali ľahšie poruchy funkcie mozgu, ktoré sa prejavujú poruchami pozornosti, schopnosti sústrediť sa, nadmernou roztržitosťou, ale aj poruchami pamäti a myslenia, poruchami reči, impulzívnosťou, citovou labilitou. V novšej literatúre sa tento neurovývojový syndróm označuje ako ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorder - porucha pozornosti s hyperaktivitou, resp. hyperkinetická porucha, HKP). Rozlišujeme typy: hyperkineticko-impulzívny, typ s poruchou pozornosti a kombinovaný typ. V literatúre sa výskyt v školskej populácií uvádza v prípade 3 až 5 % detí. Chlapci majú výraznú prevahu vo všetkých vekových kategóriách. Netýka sa však len detí, ale niektoré prejavy sa vekom môžu zmierniť, pričom v dospelosti môžu vzniknúť iné prejavy ako vnútorný nepokoj, neschopnosť dodržať časový plán, zabúdanie, emočná labilita s rýchlym striedaním nálad. ADHD v prípade dospelých a adolescentov zvyšuje riziko zneužívania návykových látok. Pri liečbe je potrebná multidisciplinárna spolupráca lekárov, psychológov, pedagógov, rodičov a samotných detí.
Skleróza multiplex
Skleróza multiplex môže postihnúť aj deti, aj keď ide o zriedkavejší jav. Napriek tomu sú deti s týmto ochorením aj na Slovensku, pričom sa im venuje špeciálne centrum v hlavnom meste. Podľa neurologičky MUDr. Jany Surgošovej je včasná liečba sklerózy multiplex u detí jediným dokázaným protektívnym faktorom pred tým, aby mali zlé kognitívne a mentálne skóre v dospelosti.
Prečítajte si tiež: Genetické ochorenia a plánovanie rodičovstva
Príčiny vzniku SM u detí
Ono je to v podstate rovnaké ako v dospelej populácii, konkrétne jednu jedinú príčinu, to znamená jeden konkrétny faktor, ktorý toto ochorenie spúšťa nemáme. Genetika tam naozaj zohráva svoju úlohu. Nie však až tak, ako by sa dalo povedať, to vidíme napríklad na štúdiách s jednovaječnými dvojčatami. Keď si pozrieme súrodencov, ktorí sú jednovaječní, to znamená, že vznikli z rovnakého genetického základu, a teda jeden z tých súrodencov ochorie na sklerózu multiplex, ten druhý má riziko, že sa u neho vyvinie toto ochorenie 25 percent. To znamená, že ide tam o genetickú predispozíciu, ku ktorej sú ale potrebné aj ostatné, iné ďalšie faktory. Voláme ich takzvané environmentálne faktory. K jedným z takých najdôležitejších patrí hladina vitamínu D. Ďalším z takých rizikových faktorov je obezita. To je spôsobené viacerými takými mechanizmami. Fajčenie je ďalším takým rizikovým faktorom, ktorý prispieva k horšiemu priebehu ochorenia. K horšej odpovedi na liečbu, skracuje čas do prechodu do takzvanej sekundárnej progresie u tohto ochorenia. Čiže keď to tak vezmeme, je tam viacero faktorov, ktoré sa musia stretnúť u vnímavého jedinca s genetickou predispozíciou. Ak dieťa nemá žiadneho príbuzného s diagnózou tak to všeobecné riziko, takzvané populačné riziko je 0,13 percent. Ak je tam rodič, tak to sa riziko stúpa na približne dve percentá.
Príznaky SM u detí
Najčastejšie k nám deti prichádzajú s očnými príznakmi - so zápalom očného nervu, takzvanou optickou neuritídou. To znamená, že dieťa sa sťažuje na to, že vidí dvojito, vidí zahmlene, má bolesti za očami. To je taký príznak, s ktorým sa veľmi často stretávame. Z tých ďalších takých klinických ťažkostí, ktoré tieto deti mávajú, sú rôzne typy stŕpnutia, necitlivosti. To znamená končatín alebo dieťa povie, že si necíti polovičku tela. Oslabenie rúčky, nohy, pocity ťažkých nôh, problémy s chôdzou, stabilitou. Čiže tých príznakov je relatívne dosť veľa. Čiže dosť často sa stretávame s tým, že musia byť tie príznaky vyjadrené veľmi. To znamená prichádzajú rodičia s tým, že sa im zdá, že horšie používa dieťa ručičku, už ťažšie chodí, zakopáva, a to sú príznaky, ktoré vedú pediatra, aby dieťatko odoslal na neurologické vyšetrenie, a tam v rámci tej diagnostiky potom postupuje dieťa ďalšie vyšetrenia, najčastejšie teda magnetickou rezonanciou.
Diagnostické kritériá sú úplne rovnaké pre dospelých aj detských pacientov. Na to máme takzvané McDonaldove kritériá, ktoré sú teda medzinárodne ustanovené, prechádzajú v pravidelných intervaloch revíziou. Momentálne používame McDonaldove kritériá revidované z roku 2017 a platia, ako hovorím, aj pre deti a pre dospelých. Trošku sa tam ale líši takzvaná diferenciálna diagnostika. U detí, keďže oni majú ten imunitný systém vo vývoji a pomerne prudko reagujú aj na iné infekty, vylučujeme hlavne takzvané parainfekčné autoimunitné ochorenia ako je takzvaná ADEM - akútna diseminovaná encefalomyelitída, optické neuritídy, ktoré sú spôsobené napríklad boreliózou alebo vírusmi a ďalšie teda ochorenia.
Liečba SM u detí
Tak je to autoimunitné ochorenie, to znamená celoživotné ochorenie, ktoré naozaj momentálne nevieme vyliečiť. Nemáme takzvanú kauzálnu liečbu, to znamená, nevieme podať jeden liek alebo nevieme vykonať jednu procedúru, ktorá by nám zaručila, že to dieťa alebo pacienta s týmto ochorením raz a navždy definitívne vyliečime. Čo sa týka liečby, tam sa rozlišujú dva typy. Jednak je to akútna liečba, to znamená v prípade, že to ochorenie sa klinicky prejavuje. Hovoríme teda o ataku alebo o relapse ochorenia. Tam sa podávajú kortikoidy alebo intravenózne imunoglobulíny, aby sa zastavila tá akútna fáza ochorenia. Následne na to, keď teda máme uzavretú diagnostiku, dieťa je teda uzavreté bezpečne, že áno je to toto ochorenie skleróza multiplex, hovoríme o takzvanej dlhodobej biologickej alebo imunomodulačnej liečbe. Lieky, ktoré sa používajú u detí sú tie isté ako u dospelých. Je tam ale trošku problém s tým, ako takmer s každou liečbou v detskom veku, s takzvanými vekovými a indikačnými obmedzeniami. Keďže tých detí je málo, nie sú dostupné a štúdie, ktoré by nám overili alebo teda povedali o bezpečnosti a efektivite liečby u detí. To znamená, my sme viac-menej odkázaní na dáta z dospelej populácie. To znamená tak, ako sú lieky u dospelých efektívne a bezpečné, tak potom ich vlastne aplikujeme u detí. Väčšina liekov má svoje vekové obmedzenia, to znamená sú lieky, ktoré sú dostupné u pediatrických pacientov od 12 rokov sú lieky, ktoré sú kategorizované od 16 rokov a od 18 rokov. Tak či tak, ak máme dieťa diagnostikované, určite ho bez liečby nenechávame. V tom prípade tak prichádza taký dlhší byrokratický proces schvaľovania liečby, na výnimku, na ministerskú výnimku.
Celý problém detskej SM-ky v minulosti bol ten, že deti majú obrovskú schopnosť kompenzácie tým, že je to vlastne vyvíjajúci sa organizmus, vyvíjajúci sa imunitný systém, vyvíjajúci sa nervový systém. Tieto deti veľmi dlho dokážu kompenzovať poškodenie spôsobené touto týmto autoimunitným ochorením. To znamená, že veľmi dlho sa myslelo, že skleróza multiplex u detí benígne ochorenie. Práve preto, že tie deti sa rýchlo upravili z ťažkostí a nemali žiadne nejaké takzvané reziduálne motorické príznaky, nemali ťažkosti a dlho sa teda myslelo, že toto ochorenie u detí je v podstate benígne a netreba ho liečiť. Dlhodobým sledovaním pacientov sa ale zistilo, že tie deti naozaj tú kompenzáciu majú, ale ona sa stráca zhruba približne po tom 20., 30. roku dĺžky trvania ochorenia. To znamená, že deti si držia dlho dobrý aj motorický, aj mentálny status, to znamená, že vyzerajú byť v poriadku. Ale okolo toho 20., 30. roku trvania ochorenia, čo keď si predstavíme, že dieťa začína okolo 10. roku, to znamená v 30., 40. Odkedy sa začalo, začala tá pozornosť neurologickej obce smerovať a zameriavať na deti zistilo sa, že tie deti už v úvode, už pri tých prvých klinických atakoch, aj keď vyzerajú teda, že to zvládajú to ochorenie dobre, a teda elegantne, štandardne, majú už pri prvých príznakoch problémy alebo nízke skóre v kognitívnych testoch. A už pri prvých magnetických rezonanciách, dokonca počas prvých dvoch rokov trvania ochorenia, môžeme pozorovať atrofiu mozgu. Čiže nejde o benígne ochorenie, ide o naozaj potenciálne závažné ochorenie ani nie tak s ťažiskom v motorickej schéme ako v tej kognitívnej. To znamená v mentálnej, a keď si predstavíme, že u toho dieťaťa ide o celoživotné ochorenie, tak kognitívna mentálna stránka je to, čo ho bude limitovať v tom, keď sa bude chcieť zamestnať, žiť samostatne, byť sebestačný v socio-ekonomických otázkach atď. Tu nastáva problém niekedy s rodičmi, pretože ako hovorím, to dieťa vyzerá, má nejaké ťažkosti, ktoré sa zaliečia, prejdú, dieťa je úplne v poriadku. Necíti sa byť choré a ten rodič je postavený pred otázku, že my prídeme s ním, že dieťa je, teda má túto diagnózu, ale on vidí to dieťa v tom dobrom stave klinickom a my mu rozprávame o liečbe, ktorá ovplyvňuje imunitný systém.
Prečítajte si tiež: Diéta pre zdravší život
U detí je to veľmi taká pálčivá téma. Jednak tie stresové veci, ktoré na tie deti, samozrejme, keď si vezmeme pubertálneho pacienta, ktorému oznámime, že má chronické ochorenie, on si otvorí teda internet, pozrie si tam rôzne články a tak ďalej, to samé o sebe je dosť náročná situácia. Potom všetky tie vyšetrenia, ktoré sú spojené s tým, invazívne vyšetrenia ako vyšetrenia mozgovo-miechového moku a odbery atď., to je ďalšia stresová záťaž. U nás máme veľmi šikovných psychológov, ktorí sa tých detí ujímajú už na začiatku, aby ich teda podchytili, dokázali vytipovať deti, ktoré sú citlivé, ktoré to úzkostne prežívajú, majú depresívnu symptomatiku a musíme teda povedať, že naozaj asi viac ako polovička detí, ktoré prídu s týmto ochorením, potrebujú tú psychologickú podporu, minimálne teda v úvode, v začiatkoch ochorenia a máme asi pätinu detí, ktorá potrebuje aj psychiatrickú starostlivosť a liečbu. Čiže je to naozaj otázka tej psychickej záťaže veľmi veľká a narastá v priebehu ochorenia. Keď si predstavíme, že tie deti naozaj sú opakovane hospitalizované, musia dochádzať na vyšetrenia a sú tak trošku stigmatizované v rodine. A čo sa týka teda životného štýlu a hlavne u tých pubertálnych pacientov, tak to je naozaj otázka toho stravovania. Je to otázka fajčenia, je to otázka, ako hovorím, sú rodičia ktorí to vezmú, poviem to tak, že veľmi protektívne, hlavne maminy, ktoré prvé čo spravia tak deťom vyškrtajú potraviny z jedálnička, prevedú ich na nejakú bio diétu, ktorú teda pubertálny pacient asi nebude veľmi dobre tolerovať atď.
Tá komunikácia s rodičom je dôležitá preto, aj preto, lebo proste je to dieťa, nie je svojprávny, svojprávne, ešte neplnoleté atď. Čiže tá primárna komunikácia prichádza s rodičom. Ale čokoľvek riešime, pokiaľ s tým rodičia súhlasia, sme veľmi radi, ak je tam aj pacient, aby to bola komunikácia s celou rodinou, nielen s pacientom ako takým. Už od začiatku, keď príde pacient, príde dieťa, je hospitalizované s podozrením, začíname s tou rodinou takú tú informácie podávame postupne, aby sme ich teda pripravovali na tú konečnú diagnózu. V čase uzavretia diagnózy potom máme pohovor ideálne s obidvoma rodičmi a úplne ideálne aj s tým pacientom. Vždy sme radi, pokiaľ je tam to dieťa a je aktívnym partnerom, pretože naozaj pubertálny pacient, to nie je dieťa, to už je to už je človek, ktorý by sa mal spolupodieľať aj na celom tom procese terapie, rozhodovaní o liečbe a mal by byť braný ako partner. Rodičia, ako hovorím sú skupiny, ktoré sú také, že naozaj veľmi protektívne, overprotektívne a sú skupiny rodičov, ktorí naopak sú takí, že nechávajú to viac na tom dieťati, ale od toho 16., 17. roku sme radi, pokiaľ ten pacient je tam aktívny, naozaj primerane, samozrejme, svojmu veku, primerane svojmu pochopeniu ale partnerom v tej liečbe viac ako ten rodič. Veľmi odporúčame a prosíme vždycky aj rodičov, aj pacienta, aby sa pýtali. My im podávame tú prvú informáciu, ale ono je to viac menej v takom stresovom, v stresovej situácii. To znamená, oni koľkokrát ani nevedia, na čo im napadne neskôr to znamená, že väčšinou je to viacstupňový proces. Podáme prvú informáciu, odporučíme im: „Pýtajte sa a napíšte si zoznam otázok a čokoľvek, čo vás napadne.“ Potom nasleduje po väčšinou druhá, tretia taká komunikačná, komunikačné stretnutie, aby sme sa dopracovali teda k ďalšiemu postupu, k výberu liečby a tak ďalej. Veľmi oceňujeme pokiaľ…
Pôrodná asfyxia
Stav, keď novorodenec pred alebo počas pôrodu trpí nedostatkom kyslíka a s tým súvisiacim nedostatočným okysličením/nedokrvením orgánov, nazývame odborne termínom pôrodná asfyxia. V niektorých prípadoch dokážeme predvídať problémy s adaptáciou novorodenca. Asfyktický (pridusený) novorodenec po pôrode nedýcha alebo dýcha lapavo, má zníženú akciu srdca pod 100 úderov za minútu, modrú alebo bielu farbu kože, je chabý, so slabou spontánnou reakciou na podnety a pohybovou aktivitou. Apgarovej skóre: < ako 5 v 5. a 10. Nedostatočné okysličenie a nedokrvenie tkanív vplyvom asfyxie ovplyvňuje takmer všetky orgány tela. žalúdok a črevá: netolerancia stravy, znížená činnosť/paralýza čriev, zápalové ochorenie čreva, tzv. Postihnutie mozgu v dôsledku pôrodnej asfyxie sa odborne nazýva termínom hypoxicko-ischemická encefalopatia. Mozog je najzraniteľnejším orgánom v dôsledku nedostatku kyslíka.
Stupne hypoxicko-ischemickej encefalopatie
- I. stupeň (ľahká forma): Príznaky z postihnutia centrálnej nervovej sústavy sú mierne, väčšinou prechodného charakteru a odznievajú do 24 až 48 hodín.
- II. stupeň (stredne závažná forma): Príznaky sa objavujú krátko po narodení, patrí k nim letargia, znížené svalové napätie, oslabenie alebo absencia novorodeneckých reflexov, môžu sa objaviť aj kŕče.
- III. stupeň (závažná forma): Prejavuje sa poruchou vedomia, neprítomnosťou novorodeneckých reflexov, väčšina novorodencov je v kritickom stave.
Štandardom liečby stredne závažnej a závažnej formy pôrodnej asfyxie sa v ostatných rokoch stala terapeutická hypotermia (liečebné chladenie). Jej účinnosť bola preukázaná v mnohých klinických štúdiách. Hypotermia znižuje metabolizmus mozgu, a tým mieru neurologického postihnutia a pôsobí na mozog neuroprotektívne. narodený minimálne v 36. pretrvávajúce nízke Apgarovej skóre v 10. Riadená hypotermia sa vykonáva v špecializovaných centrách, ktoré majú skúsenosti s touto formou liečby. Podmienkou je, aby bol novorodenec do centra transportovaný včas, nakoľko liečba hypotermiou by mala byť zahájená do 6 hodín. Na chladenie slúži špeciálny prístroj, pomocou ktorého sa teplota tela udržiava na 33,5°C po dobu 72 hodín a následne sa pomaly ohrieva. V prevencii hrá dôležitú úlohu dôsledné sledovanie matky a plodu počas tehotenstva aj samotného pôrodu, vyhľadávanie rizikových tehotenstiev. V prípade, ak sa objavia prejavy nedostatku kyslíka u plodu, či už akútne alebo chronické, je potrebné včas prijať opatrenia a indikovať ukončenie tehotenstva cisárskym rezom.
Hypertonus u bábätiek
„Moje dieťa má diagnózu hypertonus, hypertonický syndróm, je veľmi plačlivé, predráždené, nedá sa upokojiť.“ S týmito výrokmi sa často stretávame u nás v poradni Baby balance Fyzio. Čo to ten hypertonus vlastne je?
Čo je to hypertonus?
Svalový tonus je reflexne udržované napätie svalu, ktoré je dôležitým pilierom pre zvládnutie akéhokoľvek pohybu a udržanie vzpriamenej polohy (napr. sedu, stoja). Stupeň tohto napätia sa mení v dôsledku príjmu vzruchov z periférnych receptorov a je ovládaný centrálnou nervovou sústavou. Vyšetrenie svalového napätia je dôležitou súčasťou diagnostiky neurologického stavu novorodenca. Hypertonus môže vzniknúť už počas gravidity. Psychika matky je kľúčová. Hypertonus bábätka vzniká často aj pri pôrode, napríklad v prípade, ak má bábätko nedostatok kyslíka (asfyxia). Môže ísť o poranenie centrálnej nervovej sústavy. Ten sa popisuje ako centrálny hypertonický syndróm. Pri donosených novorodencoch vzniká hlavne pri hypoxicko-ischemickej encefalopatii. Pri nedonosených novorodencoch ide mnohokrát o krvácanie do mozgu. Najčastejšie sa ale v praxi stretávame s príčinou zvýšeného svalového tonusu z dôsledku dysbalancie vnútorného prostredia. Môže ísť o novorodenecký abstinenčný príznak, alebo primárne gastrointestinálne problémy (gastroezofageálny reflux- GER, kojenecké koliky). Poruchy svalového tonusu v prvých mesiacoch života môžu signalizovať riziko rozvoja DMO. V úvode môžu byť známky prejavu veľmi jemné a postupom času sa zvýrazňujú. Rozvoj diagnózy sa datuje od prvých mesiacov až do 2 rokov. Pri diagnostike je dôležitý multidisciplinárny prístup. Dobrá správa je, že zvýšené svalové napätie nemusí vždy znamenať ochorenie. Hodnotenie svalového tonusu je často subjektívne, záleží na skúsenostiach neurológa, či fyzioterapeuta.
#
tags: #neurologicke #ochorenia #u #babatka