Výchova dieťaťa je jednou z najdôležitejších úloh, ktoré človek môže mať. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Avšak, táto cesta nebýva vždy jednoduchá. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stáva veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky. Tento článok sa zameriava na pochopenie príčin straty trpezlivosti rodičov a ponúka stratégie na zvládanie náročných situácií.
Bežné Výchovné Chyby a Ich Následky
Rodičia sa často nevedomky dopúšťajú chýb, ktoré môžu negatívne ovplyvniť správanie a psychický vývoj dieťaťa. Medzi najčastejšie patria:
1. Vyčítanie Zlého Správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky "Prečo?"
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
3. Prosenie a Prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre. Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
Prečítajte si tiež: Potrat a psychika
4. Výzvy Bez Následkov
Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
5. Hrozby Bez Realizácie
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovanie
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nepriateľské Reakcie
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
8. Výčitky a Nadávky
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
Prečítajte si tiež: Prečo nemám menštruáciu 6 mesiacov po pôrode?
9. Nepremyslené Vyhrážky a Tresty
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie. Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Fyzické Tresty
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili. Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Keď Dieťa "Ničí Nervy": Pohľad na ADHD
Deti s ADHD (hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity) sú inteligentné a citlivé, ale celému okoliu ničia nervy. Môže im pomôcť tabletka? Ktoré príznaky upozornia, že práve váš potomok má hyperkinetickú poruchu pozornosti a aktivity? Je drzý, vykrikuje a vyrušuje na hodinách, pobehuje po triede, keď všetci „normálni“ žiaci ticho sedia a pracujú. Má poriadne medzery vo vedomostiach. Súhlasíte, že takto vyzerá ADHD, porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou? Nie vždy je to tak.
ADHD je už sto rokov dobre známa, ale až dnes najmodernejšia a najčastejšie diagnostikovaná porucha detského veku. K ADHD patria citové turbulencie, výbuchy zlosti a vzápätí srdcervúci plač, napätie, stres, neporiadok a chaos. V detskej izbe, v škole, vo vzťahoch… Nie je to problém jedného malého dieťaťa. Lieta v tom celá rodina.
Ako Rozpoznať ADHD?
Presný slovenský názov znie hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity. V medzinárodnej klasifikácii chorôb platnej pre celú Európu je zaradená už asi pätnásť rokov, a napriek tomu sa tam nevie udomácniť. Lekári používajú staré pojmy ako ľahká mozgová dysfunkcia, hyperkinetický syndróm, drobné mozgové poškodenie alebo z americkej klasifikácie chorôb prebranú poruchu pozornosti s hyperaktivitou, ktorá má inú stupnicu a niekoľko typov. Len jeden z nich približne zodpovedá tomu, čo sa pod hyperkinetickou poruchou chápe v Európe. Sami špecialisti tak spôsobujú neuveriteľný chaos a mätú aj tak dosť vyplašených rodičov a ich deti. Osvedčená a jednoznačná skratka ADHD však zostáva.
Prečítajte si tiež: Finančné tipy pre osamelých rodičov
ADHD predstavuje súbor odchýlok od klasického detského správania. Sú v mozgu a ovplyvňujú fungovanie centrálneho nervového systému. Nepochádzajú zo zlých pomerov v rodine, nesprávnej výchovy či nebodaj z nedostatočnej hygieny. Môžu za to oslabenie nervovej sústavy a drobné poškodenia. Jednotlivé mentálne funkcie sa nevyvíjajú rovnomerne, niekedy vzniká ťažko zrozumiteľný až neprehľadný obraz. V popredí stoja nepokoj, nesústredenosť, prudkosť v reakciách a výkyvy nálad. V prejavoch a zvlášť v učení badať nápadne slabé miesta.
Hyperkinetickou poruchou pozornosti a aktivity trpí tri až sedem percent detí v každej populácii. ADHD možno stanoviť len vtedy, ak zapadne do jasných kritérií. Tri základné - hyperaktivita, nepozornosť a impulzivita - sa musia objaviť najneskôr do začiatku školskej dochádzky. Musí to byť jasné už v prvej triede! Ak sa na to príde neskôr, asi ide o niečo iné. Postupne sa pridávajú ďalšie problémy. Len pri inteligentných a sociálne veľmi zdatných deťoch niekedy dlho nič nevidno. Problémy musia trvať stále alebo aspoň pol roka a musia byť také vážne, že zasahujú do kvality života dieťaťa i celej rodiny. A je tu ďalšia podmienka: Nestačí, ak sa s dieťaťom trápite vy. Rovnaké ťažkosti s ním musí mať ešte niekto iný.
Deväť Kľúčových Príznakov ADHD
Nálepka ADHD hrozí dieťaťu, ak spĺňa presné kritériá. V každej oblasti - nepozornosť, impulzivita, hyperaktivita - sa ho musia dotýkať aspoň tri príznaky, čiže najmenej deväť symptómov.
Nepozornosť:
- Nedokončí vec, ktorú začne
- Zdá sa, že nepočúva
- Je roztržité
- Nesústredí sa na prácu v škole
- Ťažko ho zaujme aj hra
Impulzivita:
- Koná nepremyslene
- Prechádza od jednej činnosti k druhej
- Nevie si organizovať prácu
- Stále potrebuje dozor
- Na vyučovaní vyrušuje
- Rušia ho zmeny
Hyperaktivita:
- Nadmerne behá alebo lezie po predmetoch
- Nevydrží potichu, je nadmerne nepokojné
- Nevydrží pokojne sedieť
- Počas spánku sa nepokojne prevaľuje
- Správa sa ako „hnané motorom“
ADHD a Problémy v Rodine
Ak sa totiž chlapec trápi s čítaním, tvrdým a mäkkým „i“, rodičia sú pri ňom a vysvetľujú, čo sa dá. Aj keď desaťminútové úlohy rieši dve hodiny, lebo sa nedokáže sústrediť. Boli pri ňom od narodenia, keď celé noci nespal. Venujú mu pozornosť, ak filozofuje, analyzuje, rieši a komentuje, čo k jeho veku ešte ani neprislúcha. Keď však ubližuje mladšiemu bratovi, dokážu kričať a trestať… Niekedy viac, ako by chceli. Večer rozmýšľajú, kde urobili chybu a či mohli problém zbadať skôr. Predišli by trampotám, ktoré majú teraz? Narušené vzťahy s mladším i so starším súrodencom sú logické. Buď mu lezie na nervy, alebo ho dráždi a on stále reaguje. Nevie inak. Na prejavy detí reagujú vzájomnými výčitkami i rodičia. Stáva sa, že každý má iný názor. Nevedia sa dohodnúť. Obviňujú sa, kto syna zle vychováva, kto má nesprávny postoj a vplyv. Sú z toho frustrácie, ktoré sa prenášajú i na dieťa. Počúva len to, že sú s ním problémy. Chce to napraviť, ale nevie ako. A pritom potrebuje hlavne pokojný domov. Deti s ADHD mávajú nadpriemerný intelekt. Zvládnu svoju poruchu, len na ne nik nesmie tlačiť. Väčšinou sú to intelektuáli. Zaujímajú ich komplikované technické oblasti, prírodné vedy, filozofické témy, niektoré majú aj umelecké nadanie…
ADHD a Ďalšie Poruchy
Až dve tretiny hyperaktívnych detí majú aj ďalší problém. Špecifické poruchy školských schopností má pätnásť až tridsať žiakov s ADHD. Rovnaký počet trpí úzkosťami a strachom a každé druhé takzvaným opozičným vzdorom.
S ADHD sa bezprostredne spája:
- Porucha opozičného vzdoru: Podráždenosť a hádavosť je pre deti s poruchou typická. Vzdorujú voči autoritám, hádajú sa s dospelými, porušujú pravidlá. Nie je to predpubertálna frajerina, ale súčasť ADHD.
- Porucha správania: Vážnejšie problémy so správaním má asi pätnásť percent detí. Šikanujú alebo zastrašujú, vyvolávajú bitky, klamú, túlajú sa, chodia poza školu, nevážia si majetok ani zdravie iných, najmä slabších. Porucha správania prichádza neskôr, až po poruche opozičného vzdoru.
- Poruchy nálady: Asi štyri percentá detí trpia depresiami, smutnou alebo podráždenou náladou, nezáujmom o aktivity. V puberte ich počet rastie.
- Úzkostné poruchy: Približne tretina trpí napätím, ktoré sa viaže na konkrétne situácie - odchod do školy, odchod rodičov, podanie očakávaného výkonu… Príčina však nemusí byť zjavná. Môžu sa pridružiť fyzická bolesť žalúdka, búšenie srdca…
- Tiky: Mimovoľné zášklby tela, pokašliavanie, iné opakované pohyby a zvuky… Asi desatina detí má tik! Väčšinou len v určitých situáciách.
Poruchy najčastejšie pridružené k ADHD:
- Pomočovanie: Až pätina detí sa môže pomočovať v rozličných situáciách.
- Adaptačné poruchy a poruchy pri akútnom strese: takmer pätina detí.
- Špecifické poruchy školských schopností: Asi pätnásť až tridsať percent detí. Dyslexia - zaostávanie v čítaní, dysgrafia - ťažkosti rozlišovať slabiky a napísať počuté, či matematická dyskalkúlia… Práve tieto poruchy bránia deťom dosiahnuť úspech v škole. Vyžadujú si špecifické postupy a tréning u psychológa zameraného na školské problémy alebo priamo v pedagogicko-psychologickej poradni.
- Zmiešané poruchy správania a emócií: sedem percent.
- Nutkavé poruchy, obsedantno-kompulzívna porucha: tri percentá detí s ADHD.
Kde Hľadať Pomoc?
Hyperkinetickú poruchu aktivity a pozornosti stanovuje jedine detský psychiater. Na liečbe sa podieľa aj psychológ - psychoterapiou. V úvode ju môže zachytiť i neurológ. Niektorí robia aj kontrolné EEG vyšetrenie, ktoré však nestačí na potvrdenie diagnózy - neodhalí na mozgu nálezy typické pre hyperaktívne deti. Psychológ lieky nepredpisuje. Psychiater niekedy áno. Psychológ a psychiater navzájom spolupracujú a konzultujú. Liečba je z pohľadu laika rovnako komplikovaná ako pomenovanie a diagnostika. Odborníci však sledujú jej efektivitu a jediný cieľ - pomôcť malému pacientovi.
Začať možno u školského psychológa alebo u špeciálneho pedagóga. Navštíviť možno aj priamo ambulanciu detskej psychiatrie. Ak je v meste iba psychológ, pracuje s dieťaťom na zlepšení porúch pozornosti. Nemôže však predpisovať farmakoterapiu, ak je potrebná. To môže len lekár - psychiater. Ak naozaj netušíte, ktorým smerom sa pohnúť, ale doma už nevládzete, oslovte pediatra.
Ako Predísť Strate Nervov: Praktické Rady pre Rodičov
Rodičia, ktorí neustále po deťoch kričia, často trpia stereotypom a nedostatkom času pre seba. Je dôležité si uvedomiť, že byť rodičom neznamená byť neustále pokojný a bezchybný. Výbuch hnevu býva často signálom, že vaše potreby ostávajú opakovane nepovšimnuté.
Sebaovládanie ako Výzva
Od obdobia vzdoru svojho dieťaťa nebol ešte žiaden z nich oslobodený. Tento čas zvykne prichádzať okolo druhého roku dieťaťa. Začína si uvedomovať samého seba i to, že svojím konaním dokáže ovplyvniť správanie rodiča. Sebaovládanie je azda najväčšia rodičovská výzva.
Čo Robiť, Keď Už Nervy Povolia?
- Neobviňujte sa: Nemá zmysel zahrnúť sa výčitkami a sebaobviňovaním. Byť rodičom neznamená byť neustále pokojný a bezchybný. Výbuch hnevu býva často signálom, že vaše potreby ostávajú opakovane nepovšimnuté.
- Analyzujte príčiny: Buďte zvedaví a položte sami sebe otázku: Na čo ma môj hnev upozorňuje? V rodičovstve často ide o základné potreby ako spánok, oddych, priestor pre seba. Ale vaša frustrácia môže prameniť aj z nedostatočného pocitu ocenenia, efektivity či zmyslu. Pokiaľ sa vaše výbuchy hnevu opakujú častejšie, ako by ste si priali, poďte nájsť jeho príčiny a zapracovať na jeho zvládnutí. Skúste tiež nájsť stratégie, ako naplňovať potreby, ktoré objavíte ako dlhodobo neuspokojené.
- Obnovte vzťah s dieťaťom: Deti potrebujú zažívať, že aj keď dôjde ku konfliktu medzi dvoma ľuďmi, vzťah sa dá obnoviť. Len tak sa to naučia prenášať aj do ďalších vzťahov, napríklad súrodeneckých. Možno vo vás správanie dieťaťa spustilo emočnú búrku, ale dieťa nie je skutočnou príčinou vášho výbuchu (je iba spúšťačom). Ide o vaše prežívanie a vaše nenaplnené potreby.
- Ospravedlňte sa: „Prepáč, že som kričala. Ty za to nemôžeš. Bola som v strese z toho, že nestíham navariť večeru a nemala som energiu hľadať lepšie riešenie, iba kričať. Ale nebolo to správne. Viem, že ťa to asi vydesilo a mrzí ma to. Je dobré, ak dieťa vidí, že rodič nie je dokonalý, že robí chyby a vie za ne prijať zodpovednosť. Nie je možné, aby sa ono správalo dokonale, keďže jeho mozog dozrieva, nevie často ovládať svoje impulzy a musí testovať hranice. To všetko je pre jeho vývoj úplne prirodzené. A teda dieťa si v takomto prípade začne myslieť, že s ním je niečo chybné, ak máva záchvaty hnevu a nespráva sa vždy podľa šablóny dokonalosti, ktorú nasadil rodič.
- Zastavte sa a vydýchnite si: Ospravedlň sa a vezmi si zodpovednosť za chybu. Úprimne, stručne podľa zrelosti dieťaťa. Obnov kontakt. Načúvaj dieťaťu. Reflektuj.
Prevencia je Kľúčová
- Empatia: Základom je empatia, ktorej sa potrebujeme učiť.
- Blízkosť: Budujte s deťmi vzájomnú blízkosť pri každodenných činnostiach. Napríklad pri spoločnom umývaní zubov dieťa objímeme a povieme mu, že ho máme radi také aké je. Vzájomná blízkosť s dieťaťom (i partnerom) je najlepšou prevenciou napätia.
- Režim: Rodinám radí, aby si vytvorili denný režim spoločného času, vyhradili čas na prácu a oddych.
- Zapojenie: Zapojte deti do chodu domácnosti, čo im dodáva zvýšený pocit dôležitosti.
- Emočná stabilita: Naučte sa rozvíjať vlastnú emočnú stabilitu.
Špecifické Prístupy k Hyperaktívnym Deťom
Hyperkinetickú poruchu diagnostikujú psychológovia a neurológovia. Dieťa s ADHD potrebuje najmä lásku a poriadok - prijímanie ho takého, aký je, i s jeho nedostatkami.
V Škole:
- Očný kontakt: Pri každej náročnejšej práci by mal učiteľ stáť v blízkosti dieťaťa.
- Sebainštrukcie: Dieťa naučíme tzv. sebainštrukciám, ktoré si má v duchu opakovať, alebo ich môže mať napísané.
- Neverbálne signály: Učiteľ využíva neverbálne signály.
- Pohybové osvieženie: Pri prvých známkach únavy je dobré poskytnúť mu pohybové osvieženie - rozdať zošity, zotrieť tabuľu, pošleme ho napiť sa, umyť si ruky atď.
- Tolerantný prístup: K impulzívnym reakciám dieťaťa sa vyžaduje tolerantný prístup. Tresty u hyperaktívneho dieťaťa nemajú význam a nepomáhajú.
- Voľný pohyb: Pre tieto deti je pomáhajúcejší voľný pohyb, ako striktne organizovaný a voľná hra. Pri tom sa ich nervový systém najviac uvoľní.
- Odmena: Dieťa s ADHD to v živote nemá ľahké, preto ho veľmi povzbudí, ak občas za svoju snahu dostane odmenu.
- Relaxačný kút: Optimálne je zriadiť v triede relaxačný kút, kde by mohol žiak relaxovať, prípadne sa mu tam venuje špeciálny pedagóg alebo asistent učiteľa.
- Rozdelenie do tried: Ak je v tom istom ročníku viac hyperaktívnych detí, majú sa rozdeliť do viacerých tried!
- Kratšie skúšanie: Písomné a slovné skúšanie je vhodné rozdeliť na viaceré kratšie časti.
- Usmerňovanie a kontrola: Potrebujú pomoc pri učení - usmerňovanie, kontrolu. Rodič dieťa usmerní, čo má robiť, nechá ho samého a po chvíli sa vráti, aby ho skontroloval. Ak dieťa urobilo chybu, hľadá ju samo. Ak od práce odbieha, nenásilne ho privedieme späť.
Hypotonické Deti: Keď Svaly Neposlúchajú
Hypotónia (alebo tiež hypotonus) je patologické zníženie svalového tonusu - napätia svalov. Zjednodušene povedané, ide teda o ochabnuté svalstvo, ktoré sa považuje za neurologickú diagnózu. Lekári a lekárky tvrdia, že hypotónia samotná nie je ochorenie, ale je len prejavom iného možného ochorenia, prípadne oneskoreného vyzrievania mozgu. Zníženie svalového napätia nám však môže signalizovať neurologický alebo genetický problém. Rovnako môže ísť aj o vrodenú chybu mozgu, poškodenie pri pôrode, zápal alebo úraz nervového systému, degeneratívne alebo endokrinologické ochorenie. Vyskytnúť sa môže aj u predčasne narodených detí a najčastejšie sa prejaví do 6. mesiaca života.
#