František Jozef I., rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. patril medzi najvýznamnejšie osobnosti habsburskej monarchie. Jeho nástup na trón v búrlivom roku 1848 znamenal prelom v dejinách strednej Európy a ovplyvnil nasledujúce desaťročia. Tento článok sa zameriava na okolnosti jeho nástupu na trón, politické výzvy, ktorým čelil, a jeho vplyv na osudy Rakúska a Uhorska.
Habsburgovci a ich cesta k moci
„Nech iní vedú vojny, ty šťastné Rakúsko sa sobáš,“ znelo veľmi úspešné motto cisára Svätej ríše rímskej Maximiliána I. Nenápadní a nezaujímaví Habsburgovci získali touto politikou tróny polovice Európy a začali usmerňovať a ovplyvňovať politiku celého kontinentu. V strednej Európe ich kráľovskú dynastiu založil Ferdinand I. Narodil sa pred päťsto rokmi - 10. marca 1503.Habsburgovci sú rakúsky panovnícky rod pôvodom z Alsaska. Habsburský rod patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe. Členovia rodu dosadli na cisársky trón Svätej rímskej ríše, na nemecký, český, uhorský a španielsky kráľovský trón, vďaka sobášnym zväzkom i na francúzsky a portugalský trón, vládli nad veľkou časťou Európy, v Afrike a Amerike (vďaka španielskym zámorským kolóniám) aby sa napokon stali cisármi Rakúskeho cisárstva.
Pôvod rodu
Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merovejovcov. Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý.Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a v severnom Švajčiarsku (najmä v Aargavsku a Thurgavsku). Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri z polovice 12. storočia (objavených v r. Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin) I., aargavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod (Radebot) († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy (v kantóne Aaragau) hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky (v Sempachu a i.) po vymrelom rode Lenzburgovcov. Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom (II.), zv.Starý († 10. apríl 1232), a vnukmi Albrechtom (IV.) zv. Múdry († 13. december 1239) a Rudolfom (III.) († 1249). Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsburskolaufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie v Breisgavsku. Do majetku rodu sa ženbou Albrechta (IV.) s Heilvigou dostali i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej krížovej výpravy do Palestíny (v r. - 1229), na ktorej zahynul. Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf (IV.), ktorý sa 29. septembra 1273 (ako Rudolf I.) stal rímskonemeckým kráľom a po bitke na Moravskom poli v roku 1278) s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. získal do rodovej držby rakúske krajiny. Dejiny ho poznajú ako prvého významného predstaviteľa rodu.Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami - českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). Rudolfov syn Albrecht I. bol jeho nástupom v cisárskej hodnosti.Druhý syn Hartman, než stačil prevziať vládu v Burgundsku, prišiel o život utopením († 21. decembra 1281). Tretí syn Rudolf (II.) († 10. máj 1290) sa zo začiatku delil so svojím starším bratom Albrechtom o cisárske krajiny, ale r. 1283 sa ich v bratov prospech vzdal. Za manželku mal dcéru českého kráľa Přemysla Otakara II. Anežku. Jeho syn Ján Parricida († 13. Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou (* 1262/1263, † 28. október 1313), dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Z jeho početného potomstva sa významnejšie prejavili Rudolf (III.), ktorý sa v roku 1306 stal českým kráľom (ako Rudolf I.), Fridrich, ktorý sa pod menom Fridrich III. stal 19. októbra 1314 rímskym kráľom, Leopold (* 4. august 1290, † 28. február 1326), Albrecht II. zv.Múdry, Henrich (* 1299, † 3. február 1327) a Otto (* 23. júl 1301, † 26. február 1339), ktorý sa druhý raz oženil s dcérou českého kráľa Jána Luxemburského Annou (* 27. marec 1319, † 6. september 1338). Albrechtova dcéra Agnesa (* 1281, † 11. jún 1364) sa vydala sa uhorského kráľa Ondreja III., Alžbeta (* 1285, † 19. máj 1352) sa stala manželkou Fridricha IV. Lotrinského († 21. apríl 1329), Guta († 1329) Ľudovíta Oettingenského († 29. september 1346).Albrechtovou smrťou nastali spory a snahy o delenie majetku. Až Albrecht II. Múdry po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom (25. 3. Dediční rakúski arcivojvodoviaJeho nástupcom ako hlavy rodu sa stal syn Rudolf (IV.). On prvý prijal titul rakúskeho arcivojvodu, ktorý cisár Fridrich III. v roku 1453 potvrdil. Týmto titulom sa od tohto času označujú všetci príslušníci habsburského rodu. Po jeho smrti (17. júla 1365) sa jeho bratia Albrecht (III.) a Leopold (III.) spoločne ujali vlády, ale v roku 1379 si tzv. neuburgskou zmluvou v rozpore s otcovým želaním rozdelili krajiny tak, že Albrechtovi pripadli vlastné rakúske krajiny a Leopold získal Štajersko, Korutánsko, Kransko, Tirolsko a Terst. Súčasne sa rod rozdelil na Albrechtovu a Leopoldovu vetvu.Po Albrechtovi prevzal vládu nad rodom jeho syn Albrecht (IV.) († 14. september 1404) a po ňom vnuk Albrecht (V.), neskorší rímskonemecký cisár (ako Albrecht II.). Sobášom s jedinou dcérou cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbetou získal pre svoj rod svätoštefanskú korunu. Smrťou jeho syna Ladislava V. (zv. Pohrobok) 23. novembra 1457 vymrela po meči albrechtova vetva rodu.Albrechtova dcéra Alžbeta sa vydala za poľského kráľa Kazimíra IV. Jagellonského a priviedla na svet budúceho českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského. Leopoldova vetva pokračovala synmi Leopolda (III.) Viliamom (* 1370, † 15. júl 1406), Leopoldom (IV.) (* 1371, † 3. jún 1411), Ernestom (I.) (* 1377, † 10. jún 1424), zv. Železný a Fridrichom (IV.), zv. S prázdnym mešcom († 24. jún 1439). Ernest mal deväť detí, z ktorých najvýznamnejší boli Fridrich (V.), neskorší rímsky kráľ a rímskonemecký cisár, a Albrecht († 2. 4. Sobášna politikaZa vlády Fridrichovho syna Maximiliána I. nastal nový veľký rozmach rodových dŕžav. Sobášom s Máriou Burgundskou pripravil svojmu rodu bohaté burgundské dedičstvo. Úspešnou sobášnou politikou (riadiacou sa heslom Austria felix, nube !) sa počas 14. storočia Habsburgovci dostali medzi najvýznamnejšie nemecké i európske rody. V kontexte európskych dejín významnejšie ako otcov sobáš bolo manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s infantkou Johannou Kastílskou a Aragónskou, dcérou Ferdinanda II.Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej v roku 1496. Tým sa rod dostal na španielsky trón a otvorila sa mu cesta k ovládnutia podstatnej časti európskeho kontinentu. Po Filipovej smrti sa rod jeho synmi Karolom V. a Ferdinandom I. rozdelil v roku 1521 na dve veľké vetvy - staršiu španielsku a mladšiu rakúsku. Španielska vetva, ktorá okrem Európy panovala i nad veľkou časťou Talianska, Belgicka, Nizozemska a rozsiahlymi zámorskými územiami pokračovala po Karolovi V. jeho synom Filipom II.a vnukom Filipom III. Vetva napokon v roku 1700 synom Filipa IV. Karolom II. vymrela po meči. Vydajom Filipovej dcéry Márie Terézie za kráľa Ľudovíta XIV. sa Habsburgovci stali príbuznými francúzskeho panovníckeho rodu Bourbonovcov, ktorý panoval nielen vo Francúzsku, ale i nad časťou Španielska, v Neapolsku a Parme.Rakúska vetva založená Ferdinandom I. výhodným sobášom Ferdinanda s Annou Jagellonskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského získala uhorskú kráľovskú korunu, ku ktorej v roku 1531 pribudla i koruna rímskeho kráľa a v roku 1558 i rímskonemeckého cisára, čím bola hegemónia rodu dovŕšená. Jeho bratmi boli Ferdinand, správca vedľajších rakúskych krajín (Tirolsko) a Karol, ktorý ako zakladateľ štajerskej vetvy rodu, vládol nad Štajerskom, Korutánskom, Kranskom a Goricou. Ferdinandovi potomkovia boli kvôli jeho nerovnému sobášu vylúčení z nástupníctva. Najstarší Maximiliánov syn Rudolf sa stal jeho nástupcom v rode i na trónoch.Keďže zomrel bezdetný a ani manželstvo jeho brata Mateja neprinieslo legitímneho dediča a následníka (rovnako bez mužských potomkov ostalo i manželstvo jeho brata Albrechta (VII.) a ďalší brat Maximilián (III.) sa vzdal následníctva) stal sa nástupcom na uvoľnených trónoch syn Karola Štajerského Ferdinand, v osobe ktorého sa opäť spojili rakúske krajiny s cisárskou korunou.Jeho mladší brat Leopold († 1632) založil tirolskú vetvu, ktorá však vymrela už jeho synmi Ferdinandom Karolom († 1662) a Žigmundom Františkom († 1665). Zo synov Ferdinanda II., Ferdinanda, sa iba traja dožili dospelosti. Najstarší z nich Ferdinand však zomrel skôr ako jeho otec a tak sa následníkom stal jeho mladší brat Leopold pôvodne sa pripravujúci na duchovnú dráhu.
Vymretie rodu
Leopoldovými synmi Jozefom a Karolom (obaja zomreli bez mužských potomkov) habsburský rod po meči vymrel. Jeho pokračovateľom v osobe Karolovej dcéry Márie Terézie (sobášom s lotrinským vojvodom Františkom Štefanom I. rod pokračoval ako habsbursko-lotrinský. Pragmatickou sankciou Karola VI. bol Márii Terézii priznaný nárok na rakúske dedičstvo. František Štefan sám pochádzal z rodu úzko spríbuzneného s Habsburgovcami. Jeho stará mama, Eleonóra Mária, manželka vojvodu Karola V. Lotrinského bola dcérou cisára Ferdinanda III (obr. 6.
Osobnosť Františka Jozefa I.
František Jozef sa narodil ako syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej. Od detstva bol svojou ctižiadostivou matkou vychovávaný k úlohe budúceho cisára. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života.
Prečítajte si tiež: Všetko o zápise do materskej školy
Abdikácia Ferdinanda I. a nástup Františka Jozefa
František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. Jeho nástup na trón sa spája s veľkými nádejami. Jeho predchodca - strýko Ferdinand V., nezomrel, ale abdikoval. Ako dnes máme dvoch pápežov, starého Benedikta XVI. a mladého Františka, tak aj monarchia mala dvoch cisárov. Cisár Ferdinand V. však nebol mentálne spôsobilý a v revolúcii v rokoch 1848 - 1849 bolo potrebné zachraňovať monarchiu, preto sa cisársky dvor neschopného vládcu zbavil. Práve František Jozef bol veľmi dobre pripravený na svoju vladársku úlohu a naplnil ju. Podarilo sa mu vyviesť monarchiu z hlbokej krízy.
Politická situácia po nástupe na trón
František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 - 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V jeho náture bolo nič nemeniť - hlavne nech je stabilita, poriadok a veci treba riešiť len vtedy, keď už nám horí strecha nad hlavou. Až keď videl, že to inak nejde, tak pristúpil na zmeny a práve v tom spočívala jeho veľkosť, že potrebné zmeny vždy vedel urobiť. Revolúciu však prekonal tým, že začal modernizovať celú ríšu a z krokov, ktoré spravil v prvej dekáde po nástupe na trón, žila monarchia celé nasledujúce desaťročia.
Vnútorná a zahraničná politika
Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 - 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu. Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej vojne v r.Najmä, že všetky zmeny, ktoré priniesla revolúcia, ponechal v platnosti, hoci s nimi nesúhlasil. Bola to napríklad občianska rovnosť, hoci v jeho cisárskej mysli bola zakorenená stavovská nerovnosť. Potvrdil tiež oslobodenie roľníkov z poddanstva, zaviedol rozsiahle ekonomické reformy a oslabil ekonomickú moc aristokracie tým, že ponechal v platnosti zrušenie feudálneho vlastníctva pôdy. Tiež naštartoval obrovský rozmach priemyslu. Za prvé desaťročie svojej vlády toho spravil naozaj veľa. Aj vyrovnanie s Maďarmi bolo koncepčným riešením, hoci nie najlepším. Ale potom už len opravoval, udržiaval, plátal.
Rakúsko-uhorské vyrovnanie a dualizmus
Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku. Liberálne vlády v r. V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny. Tu však cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Františkova úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu.
Vzťah k Slovensku a Slovákom
Habsburská ríša bola mnohonárodná, žilo v nej takmer 15 etník. Františkovi Jozefovi však bolo cudzie etnické vnímanie, mnohonárodnú ríšu chcel stmeliť práve dynastiou, jej mýtom, oddanosťou k monarchii, ktorú reprezentoval. Preňho nebolo prioritné, či je niekto Maďar, Čech alebo Slovák, to vôbec neriešil. A na tom nakoniec aj monarchia padla. Ak by sa dalo niečo povedať na vašu otázku, tak to, že Slovákov vnímal ako lojálnych občanov monarchie. On aj vždy zdôrazňoval, že Slováci sa nikdy nepostavili proti trónu a dynastii. Slováci za svoju lojálnu podporu panovníka a preliatu krv dostali presne to, čím boli Maďari potrestaní. Slováci žiadali za svoju podporu, aby dostali vlastnú krajinu, nejaké to slovenské veľkovojvodstvo, ktoré by nepodliehalo priamo Pešti, ale patrilo by pod Viedeň. Presne to sa stalo so Sedmohradskom či Chorvátskom, lenže tieto územia historicky existovali, mali svoje vlastné dejiny, hranice, historické inštitúcie a inštitúty. Slováci toto nikdy nemali, a tak svoje územie ani nedostali. Historický princíp bol v 19. storočí rozhodujúci.
Prečítajte si tiež: Materská dovolenka: Podrobný sprievodca
Osobný život a tragédie
Vzhľadom na to, že išlo o cisára s obrovským majetkom, ktorý vládol obrovskej ríši, tak žil naozaj veľmi skromne. Jeho nároky na pohodlie či jedlo boli veľmi nízke. Nerozumel umeniu, necítil potrebu čítať, chodiť na koncerty či do divadla. Bol to typický byrokrat, ktorý si myslel, že svoju ríšu dokáže spravovať od písacieho stola. Ten obraz bol cisárskym dvorom vedome kultivovaný. Monarchia potreboval vnútornú silu, ktorá by ju po revolúcii udržala pokope, a tú našli aj v cisárovom manželstve so Sissi. Na potvrdenie cisárskeho mýtu využil dvor aj rany osudu, ktorým vladár musel čeliť - samovraždu jediného syna a neskôr smrteľný atentát na mimoriadne obľúbenú a krásnu Sissi. Propaganda vedome podporovala obraz cisára, ktorý je ľudský ako ktorýkoľvek jeho poddaný. A on napriek tomu vstáva ráno o štvrtej a pracuje hlboko do noci, aby udržal ríšu pokope…Sissi bezvýhradne miloval, ako len vie muž milovať krásnu ženu. Ona však do manželstva s cisárom išla nepripravená, vhupla do čohosi, čo ju neskôr úplne prevalcovalo. Navyše trpela psychickými problémami, mala absolútnu nechuť k manželskému životu a bola posadnutá štíhlou líniou - hovorí sa o nej ako o anorektičke. Takže tehotenstvo a plodenie detí boli pre ňu niečo príšerné. Sissi si splnila svoju úlohu matky, a tým sa pre ňu manželstvo s Františkom Jozefom skončilo. Žili oddelene a Sissi dávala cisárovi voľnosť, dokonca mu sama dohadzovala milenky.
Prečítajte si tiež: Prerušiť živnosť po materskej? Ako na to