Mgr. X sa vo svojej práci venuje problematike detského hnevu a úzkosti, ktoré sú, ako sama uvádza, každodennou súčasťou života mnohých ľudí. Často si neuvedomujeme, že aj deti môžu zažívať stres a úzkosť, niekedy dokonca vo väčšej miere ako dospelí. V tomto článku sa pozrieme na príčiny a prejavy nahnevaného a úzkostlivého dieťaťa a ponúkneme stratégie, ako mu pomôcť.
Stres u detí: Prečo ho zažívajú a ako sa prejavuje?
Hoci sa môže zdať, že deti nemajú žiadne starosti, opak je pravdou. Moderná doba kladie na ne vysoké nároky a zabezpečovanie všetkého potrebného im nemusí stačiť. Stres u detí môže byť spôsobený rôznymi faktormi, ako sú rozvod rodičov, šikana, finančné problémy v domácnosti, školské povinnosti a tlak na výkon. Tieto stresory ovplyvňujú nielen mladšie deti, ale aj tínedžerov, čo môže viesť k obezite, kardiovaskulárnym ochoreniam, úzkosti až depresii.
Deti často nevedia svoje pocity opísať, preto musíme pochopiť, prečo sú vlastne vystresované. Medzi prejavy stresu u detí patria nočné mory, inkontinencia, zmeny v stravovaní (odmietanie jedla alebo prejedanie sa), bolesti hlavy alebo bruška, izolácia od ostatných a vyhýbanie sa školským povinnostiam. Niektoré deti si môžu cmúľať palec alebo ohryzovať nechty.
Je dôležité si uvedomiť, že deti nie sú vždy schopné ovládať svoje emócie, najmä pri nových veciach alebo pri spoznávaní nových ľudí. Stres môže byť spôsobený aj stratou blízkeho človeka alebo presťahovaním sa do iného mesta. Dôležité je tiež uvedomiť si, že aj vystresovaní rodičia môžu prenášať svoj stres na dieťa. Ak má dieťa problémy so zvládaním stresu, rodič by sa mal najskôr pozrieť na seba a zvážiť, či nie je príčinou on sám. Štúdie ukazujú, že čím horšie boli stavy ich rodičov, tým viac stresu prežívali v dospelosti.
Ako pomôcť dieťaťu zvládať stres?
Je dôležité naučiť dieťa zvládať stres. Pocity hnevu a úzkosti by sa nemali potláčať, ale riešiť. Najčastejšie ich spúšťajú negatívne myšlienky. Dieťa potrebuje počúvanie, porozumenie a dostatok lásky a úcty. Rodič by dieťa nemal kritizovať a ponižovať, ale mal by mu pomáhať vytvárať dobré skúsenosti, ktoré ho posilnia.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Detský hnev
Praktické rady pre rodičov:
- Staňte sa pre dieťa osobou, ktorej dôveruje: Vytvorte prostredie, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne a môže sa vám zdôveriť so svojimi pocitmi.
- Počúvajte a nekritizujte: Vypočujte si dieťa bez prerušovania a obviňovania. Dovoľte mu prejaviť svoje pocity.
- Pomenujte emócie: Pomôžte dieťaťu identifikovať a pomenovať emócie, ktoré prežíva.
- Trávte čas spolu: Vykonávajte spoločné aktivity, ktoré posilňujú vzťah a umožňujú dieťaťu cítiť sa milované a podporované.
- Pripravte dieťa na zmeny: Ak viete, že dieťa čaká nejaká zmena, pripravte ho na ňu a vysvetlite mu, čo môže očakávať.
- Písanie denníku: Povzbuďte dieťa, aby si písalo denník, do ktorého si môže zapisovať svoje pocity a strachy.
- Obmedzte čas pred obrazovkou: Nadmerné sledovanie obrazovky môže negatívne ovplyvniť sociálne vzťahy a schopnosť riešiť problémy.
- Hrajte sa s dieťaťom: Hra je dôležitá pre rozvoj emócií a riešenie problémov.
Úzkosť u detí: Bežný jav, ktorý netreba podceňovať
Úzkosť je v detstve bežným javom. Ak sa u dieťaťa prejavujú znaky úzkosti, zvyčajne stačí rozpoznať, z čoho má strach, a povzbudiť ho, aby sa nebálo. Niektoré detské strachy a úzkosti sú typické pre určité vývinové obdobia a zvyčajne tak, ako prídu, tak aj odídu. Bábätká a malé deti nezvyknú mať strach alebo obavy. Aby dieťa tieto pocity pociťovalo, musí si vedieť predstaviť budúcnosť a zlé veci, ktoré by sa v nej mohli stať.
Ako môžete svoje dieťa podporiť?
- Povzbudzujte dieťa: Jemne povzbudzujte dieťa, aby robilo veci, ktorých sa obáva.
- Vyhnite sa nálepkovaniu: Nepoužívajte nálepky ako "je hanblivá" alebo "je úzkostný".
- Zistite, či úzkosť bráni dieťaťu v aktivitách: Zistite, či úzkosť zasahuje do jeho priateľstiev, školskej aktivity alebo rodinného života.
- Porovnajte správanie dieťaťa s vrstovníkmi: Zhodnoťte, do akej miery je reakcia dieťaťa závažná.
Závažné pocity úzkosti vplývajú na zdravie a šťastie dieťaťa. Psychológovia a učitelia varujú, že medzi deťmi je čoraz viac úzkostí, depresií a porúch príjmu potravy. Úzkosť je nepríjemný pocit strachu, ktorý nie je konkrétny. Strach má podobné príznaky ako úzkosť, jeho príčina je väčšinou viditeľná a konkrétna. Dieťa si pri úzkosti predstavuje aj zlé veci, ktoré by sa mohli stať v budúcnosti. Zásadné pri zvládaní úzkosti je spoznať takéto spúšťače.
Prejavy úzkosti sa líšia podľa veku:
- Menšie deti: Často majú ako jeden z prvých príznakov separačnú úzkosť, chýba im osoba, ku ktorej majú najsilnejší vzťah. Dieťa má problém vzdialiť sa od nej, najmä v nových prostrediach, situáciách a pri nových aktivitách.
- Staršie deti: Môžu o svojich strachoch postupne začať opatrne hovoriť, aj keď je to pre ne nepríjemné. Povedia napríklad, že sa boja, že rodičia zomrú, že dostanú vážnu chorobu, napríklad rakovinu. U mladších detí sa úzkosť môže javiť aj ako porucha správania - v situáciách, ktoré sú dieťaťu nepríjemné, môže zareagovať emočným výbuchom alebo agresívnym útokom.
Deti trpiace úzkosťami majú nízke sebahodnotenie, a hoci podávajú dobré výkony, nedôverujú si. Vo výkone bývajú skôr perfekcionistické, majú snahu všetko splniť, len aby predišli chybe a zlyhaniu. To však najmä u detí v puberte vedie k preťažovaniu a vyčerpaniu. Následne sa sťahujú z aktivít, zo sociálnych kontaktov, uzatvárajú sa. U väčších detí, ktoré sa so svojimi pocitmi rodičom zdôverujú menej, sa úzkosti prejavia najmä v správaní.
Kedy spozornieť?
Psychiatrička Marcinčáková Husárová hovorí, že neexistuje jednoznačný návod s kritériami, ktoré ukážu, že dieťa trpí úzkosťami, pretože každé dieťa je iné. Spozornieť treba aj pri zmenách v dýchaní, srdcovom rytme, pri pocitoch na odpadnutie a na vracanie - a keď odborné vyšetrenie nepreukáže dôvody napríklad bolestí brucha či hlavy. Takisto ide o zmeny v spánku, keď má dieťa problémy zaspať, v noci sa budí či vstáva veľmi skoro. Niekedy sa môžu stiahnuť úplne do seba, najmä pri silnej úzkosti, pripadajú si divní a majú práve veľký strach niekomu o tom povedať. Úzkosť môže byť sprevádzaná myšlienkami alebo obavami, za ktoré sa hanbia.
Úzkosť často prichádza v období, keď sa dieťa mení aj v dôsledku príchodu puberty. Prvé je približne okolo piatich rokov veku, keď dochádza k zvýrazneniu rôznych fóbií, napríklad z tmy, zo strašidiel, z čerta, búrky, bleskov, hmyzu a podobne. Deti sa počas tohto obdobia učia zvládnuť svoj strach a niekedy to vyzerá, že tieto podnety až vyhľadávajú, aby sa mohli báť. Druhou fázou, pri ktorej dochádza k zvýrazneniu úzkosti, je začiatok obdobia neskorej adolescencie, teda zhruba okolo pätnástich rokov, pre ktoré je typická vyššia úzkosť zo sociálnych situácií.
Prečítajte si tiež: Ako uľahčiť život mladej mame
Ako sa rozprávať s dieťaťom, keď mu nie je dobre?
Psychologička Smiková odporúča, aby rodičia nehovorili dieťaťu, aby sa nebálo, ale lepšie je sa spýtať, či by dieťa vedelo povedať viac o svojich obavách. Rovnako netreba hovoriť klišé: „Bude to v poriadku“. Nepomáha zľahčovanie, výsmech, rôzne narážky, porovnávanie s inými. Dieťaťu treba uznať, že sa môže báť a môže prežívať úzkosť. Dôležité podľa nej je s dieťaťom preskúmať, čo v úvode potrebuje - možno chvíľu spomaliť, zdôveriť sa učiteľom, ktorí ho podporia v škole, najlepšiemu kamarátovi, ktorý môže byť oporou v sociálnych situáciách.
Nemá zmysel čakať, že úzkosť prejde sama, ani ju prekonávať tlakom. V liečbe úzkostných porúch môže výrazne pomôcť psychoterapia. Ak má vaše dieťa prejavy úzkosti, rodič ho môže podporiť aj doma. Smiková vysvetľuje, že pomôcť môže to, že rodič rozpozná strachy dieťaťa - neignoruje ich, situáciu nezľahčuje, nezosmiešňuje dieťa. Jemne svoje dieťa povzbudzuje, aby spolu s rodičom robilo veci, ktorých sa obáva. Rodič by sa mal podľa nej vyhnúť tomu, aby hovoril pred inými ľuďmi o svojom dieťati ako o hanblivom či ustráchanom.
Tipy na zvládanie úzkosti:
- Zastavte sa a sústreďte sa na svoje dýchanie: Aspoň minútu sa venujte dýchaniu a pokúste sa ho spomaliť.
- Vyrobte si denník: Zapisujte si doň situácie, ktoré prežívate, a najmä to, čo vám ich pomáha zvládať. Užitočné je zapísať si aj všetky tie situácie, keď sa cítite dobre, pokojne a máte pokojnú myseľ.
- Cvičte: Cvičenie spaľuje „stresové chemikálie“ a podporuje relaxáciu. Cvičenie obmieňajte, aby ste sa vyhli nude.
- Zdravá strava: Skúste nájsť zlatú strednú cestu medzi tým, čo patrí do kategórie „menej zdravé, nezdravé a chutné“, a vyváženou stravou, ktorá síce nemusí vyzerať na prvý pohľad vábne, ale má dostatok vitamínov, minerálov, ovocia, zeleniny a všetkých potrebných a dôležitých prvkov pre naše telo.
- Porozprávajte sa s niekým, komu dôverujete: Učitelia sledujú dieťa denne v rôznych situáciách a môžu mať cenné postrehy. Ak obavy pretrvávajú a zasahujú do schopností dieťaťa, je vhodný čas vyhľadať odbornejšiu pomoc.
Poruchy príjmu potravy ako prejav úzkosti
Pri mentálnej anorexii sa dieťa začína vyhýbať jedlám, cielene znižuje množstvo jedla, redukuje porcie. Skôr ako fyzické zmeny si rodičia či blízki môžu všimnúť zmeny v správaní. Dieťa sa môže začať izolovať od kamarátov a spoločnosti, je viac podráždené, depresívne, úzkostné a nervózne. Obľúbenou aktivitou sa môže stať varenie, pečenie, pozeranie relácií o varení či videí o jedle na sociálnych sieťach.
Od dieťaťa môžeme počuť negatívne komentáre na seba, svoju povahu aj výzor. Dieťa postupne nie je schopné dodržiavať bežný stravovací režim bez reštrikcií a obmedzení, pri zmenách reaguje úzkostne, hnevlivo až agresívne. Pri mentálnej anorexii sa prejavuje silný strach z priberania aj napriek úbytku hmotnosti. Mladí ľudia, ktorí poruchou trpia, sa vyhýbajú spoločnému stravovaniu.
U dievčat je časom prítomná amenorea. Jedenie im zvyšuje úzkosť, každú porciu jedávajú dlho, o jedle klamú. Rodičia môžu pozorovať zmeny nálad, plačlivosť, podráždenie. Cvičenie a strava bývajú zdrojom konfliktov, deti sa v tom nedajú usmerniť. Liečba porúch príjmu potravy, najmä anorexie, si vyžaduje spoluprácu rodiča, lekára psychiatra či psychoterapeuta a výživového poradcu. Pri podozrení sa odporúča kontaktovať odborníka čím skôr. Úbytok hmotnosti môže byť život ohrozujúci a návrat k zdraviu býva zdĺhavý a náročný. Je dôležité dieťaťu veriť, že sa so sebou nemá dobre. Vnímať, ako prežíva vzťah k sebe, k svojmu telu a svojmu okoliu.
Prečítajte si tiež: Podpora rozvoja
Sebapoškodzovanie a samovražedné myšlienky
Sebapoškodzovaním sa mladí snažia dostať svoj život opäť pod kontrolu. To vedie k traumatizácii rodičov - majú pocit, že zlyhali ako rodičia. Prejavy sebapoškodzovania sú podobné ako pri samovražedných myšlienkach. Vhodnejšie je opatrné, no priame a nevyhýbavé spýtanie sa na to, čo vás trápi. Vhodné je uistiť dieťa, že z toho, čo vám povie, nebudete vyvodzovať žiadne preň nepríjemné následky. Rozhovor sa môže začať tým, že ste si všimli zmeny a ste tu preň. Rešpektovať, ak o tom odmieta hovoriť.
Suicidalita, zahŕňajúca aj myšlienky na samovraždu, je u detí a adolescentov veľká téma. Samovražednými myšlienkami sa môžu prejaviť všetky duševné poruchy. Neplatí, že keď niekto o samovražde hovorí, neurobí ju. Je to naopak. Hoci bežne deťom veľa dôverujeme a nechávame im súkromie, pri podozrení na suicidálne myšlienky alebo konanie je možné prezrieť osobné veci, telefón. Prikazujúce hlasy sú veľmi rizikové preto, lebo môžu spôsobiť, že dieťa prejde k činom a dôjde k pokusu o samovraždu. Aj keď je to závažné, o myšlienkach na samovraždu deti rodičom hovoria málokedy. Dôležité je všímať si akékoľvek zmeny u dieťaťa - smútok, úzkosť, depresívne prejavy, ale aj nárast agresívneho správania.
Samovražedné myšlienky, suicidálny pokus alebo sebapoškodzujúce správanie môže pretrvávať dlhý čas - celé mesiace. Samovražedné myšlienky nemajú zväčša prejavy v správaní, ktoré sa dajú jednoducho odpozorovať. Mladí, ktorí uvažujú o samovražde alebo sa o ňu pokúsia, majú vysokú mieru depresivity, úzkosti a porúch spánku. O závažnosti stavu hovoria akékoľvek zmienky o chuti ublížiť si. Vážne je to aj vtedy, ak sa to stane počas hádky. Nenechávajte človeka so samovražednými myšlienkami samého. Dajte najavo, že ste spolu v tom, čo zažíva.
Pomocné techniky pri sebapoškodzovaní:
- Dýchanie: Zastavte sa a sústreďte sa na svoje dýchanie, aspoň minútu sa venujte dýchaniu a pokúste sa ho spomaliť.
- Hluk: Potrebujete „prekričať“ to, čo sa vo vás deje.
- Cukríky: Jednou z techník, ako zvládnuť „chuť“ si ublížiť, je jedenie kyslých cukríkov.
- Voda: Pustite si teplú alebo studenú vodu a nechajte si ju tiecť na ruky, kým napätie vo vás neodznie.
- Ľad: Držte ľad v rukách, kým budete potrebovať.
- Domáci miláčik: Venujte sa spoločnému času, hre a dotykom s domácim miláčikom.
- Aplikácia: Stiahnite si aplikáciu, ktorá vám pomôže evidovať dni a hodiny, ktoré ste zvládli bez ublíženia si, napríklad Calm Harm, Self-harm.
- Aktivita: Akákoľvek aktivita, ktorá pomôže rozptýliť myšlienky - šport, joga, upratovanie, boxovanie.
- Kreativita:
- Odlož to: Pokúste sa odložiť potrebu si ublížiť. Najskôr o dve, tri, päť, sedem, desať minút.
- Papier: Roztrhajte papier na malé kúsky a pokračujte v jeho trhaní, kým nie je taký malý, že ho už ďalej nemôžete trhať.
- Abeceda: Povedzte abecedu odzadu.
Poruchy správania u detí: Ako ich rozpoznať a riešiť?
Poruchy správania u detí predstavujú náročnú výzvu nielen pre rodičov, ale aj pre pedagógov a odborníkov. Ich prejavy môžu byť rôznorodé - od nepozornosti a impulzívneho konania, cez agresivitu, až po odmietanie komunikácie. Ako však spoznať, že ide o skutočný problém a nie iba o bežné detské huncútstva?
Najčastejšie príčiny porúch správania:
- Genetické faktory: Genetika môže hrať významnú úlohu v sklone k poruchám správania.
- Traumatické zážitky: Udalosti ako strata rodiča, fyzické alebo emocionálne zanedbávanie, alebo často sa opakujúce konflikty v rodine môžu spôsobiť dlhodobú psychologickú záťaž na duševné zdravie dieťaťa.
- Poruchy v ranom vývoji: Problémy, ktoré vznikli počas tehotenstva, ako napríklad nedostatočná výživa matky alebo vystavenie toxickým látkam môžu ovplyvniť vývin mozgu.
- Zanedbané prostredie a výchova: Deti, ktoré vyrastajú v chaotickom prostredí bez jasných pravidiel a hraníc, môžu mať problémy so sebakontrolou a disciplínou.
Varovné signály, ktoré by ste nemali ignorovať:
- Extrémna agresivita: Opakované ubližovanie ostatným, či už fyzicky alebo slovne.
- Hyperaktivita a nepozornosť: Dieťa sa nedokáže sústrediť na ľahké úlohy, neustále je v pohybe.
- Sociálna izolácia: Vyhýbanie sa kontaktu s rovesníkmi a rodinou.
- Impulzívne správanie: Dieťa koná bez premyslenia, čo často vedie k problémom.
Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa. Lekár či psychológ vám pomôže diagnostikovať poruchy ako ADHD, autizmus alebo poruchy opozičného vzdoru (ODD).
Tipy na zlepšenie správania detí:
- Stanovte jasné hranice: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva. Jasné pravidlá im dávajú pocit istoty.
- Buďte dôslední: Dodržiavanie pravidiel by malo byť pevné a jednotné. Dôsledky musia byť spravodlivé a predvídateľné.
- Chváľte úspechy: Pozitívne povzbudenie je často silnejšou motiváciou než kritika. Vyzdvihujte dobré správanie a ukážte, že si ho vážite.
- Venujte deťom čas: Spoločné chvíle - hranie, rozhovory alebo výlety - budujú pevné puto a posilňujú dôveru.
- Podporte ich pohodu: Ak dieťa čelí stresu alebo problémom s koncentráciou, môžu pomôcť vhodné doplnky výživy.
Obdobie vzdoru u detí: Ako ho zvládnuť?
Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie je veru ničím príjemným. Neexistuje perfektný ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s nimi. Navyše je každé dieťa iné. Ide totiž o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to.
Tipy, ktoré by vám pri takýchto výbuchoch mohli prísť vhod:
- Nehovorte: „toto viac už nerob“: Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie, až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek. Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý.
- Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov: Redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
- Za náladami stojí záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba: Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť.
- Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym: Nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú.
- Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať: Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.
- Vývojová potreba byť nezávislý: Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti.
- Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie: Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť.
- Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie: Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim.
- Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia: Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.
- Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá: Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
Emočný koučing: Ako naučiť dieťa spracovať hnev?
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Ako reagovať na hnev dieťaťa?
- Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa: Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať.
- Neriešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu: Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky).
- Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo: Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
- Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní: - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Príčiny detského hnevu: Od hladu po hyperaktivitu
Deti nedokážu zvládať hnev tak ľahko ako dospelí. Len sa učia, ako situácie, ktoré ich vyvedú z miery, dostať pod kontrolu. Hnev je jedna z najzákladnejších ľudských emócií. Hnev je reakciou na krivdu alebo nespravodlivosť. Môže ho spôsobovať aj strach. Hnev nikdy neprichádza bez príčiny aj keď to tak v mnohých prípadoch môže vyzerať. U každého je spúšťačom hnevu čosi iné. Závisí to od veku, pohlavia a dokonca i od kultúry. Aj naše reakcie na tieto spúšťače sa líšia.
Medzi hlavné príčiny detského hnevu patria:
- Príklad rodičov: Ľudia sa učia prejavovať hnev od útleho veku tak, že kopírujú prejavy hnevu, ktoré vidia okolo seba.
- Nevhodná výchova: Mnohé prejavy hnevu sú výsledkom traumy, zanedbávania alebo chaosu v rodine.
- Problémy so spracovaním informácií: Pretlak informácií pôsobí aj na deti. Tie sú často zmätené a nechápu, čo je pravda a čo nie.
- Zneužívanie a tresty: Aj fyzické či emocionálne zneužívanie dieťaťa spôsobuje nadmerný hnev.
- Hlad: Hlad narúša hormonálnu rovnováhu v tele a spôsobuje, že sa v krvi zníži hladina cukru.
- Veľké množstvo sladkostí: Tak ako škodí nedostatok cukru, škodí aj jeho prebytok.
- Prísady v potravinách: Deti sú na chemické prísady v jedle veľmi citlivé.
- Únava a nedostatok spánku: Nedostatok spánku vyvoláva nerovnováhu v nervovom systéme, ktorý reguluje telesné reakcie.
- Nezrelý emočný mozog: Malé deti nemajú emočný mozog úplne vyvinutý, čo znamená, že ešte nie sú schopné prirodzene potláčať primitívne impulzy, ktoré ich nútia útočiť, behať sem a tam, kričať, podliehať momentálnym náladám alebo sa deštruktívne správať.
- Nízka hladina omega-3 mastnej kyseliny (DHA kyselina): Táto kyselina je životne dôležitá pre vývin mozgu, myslenie a sústredenie.
- Autizmus a hyperaktivita: Za veľkou neposednosťou, impulzívnosťou, podráždenosťou a agresivitou sa môže skrývať hyperaktivita.