V súčasnosti existujú manželia, ktorí aktívne pomáhajú svojim manželkám v domácnosti a pri výchove detí. Avšak, narastá aj počet tých, ktorí sú voči týmto veciam apatickí, nezaujímajú sa o rodinný život a sústavne hľadajú radosť v niečom inom, len nie v rodine. Takéto správanie má podľa názoru manželského terapeuta Luciana Kantora veľmi veľa príčin. Tento článok sa zaoberá možnými príčinami nezáujmu muža o dieťa a ponúka rady a riešenia pre túto náročnú situáciu.
Zlý výber partnera
Keď sa dvaja ľudia stretnú, hlavne v prvých mesiacoch známosti nevidia svoje reálne osobnosti. Pohľad jedného na druhého je často veľmi skreslený. Keď sa potom schyľuje k spolužitiu, často si hlavne ženy hovoria, že partner im celkom vyhovuje, no a to, čo im nevyhovuje, to chcú v budúcnosti zmeniť. „Všetky vrtochy a zlé vlastnosti väčšinou sa počas života len zosilňujú. Len tí najsilnejší jedinci ich vedia zmeniť, a to v prípade, že dokážu intenzívne na sebe pracovať,“ hovorí Lucian Kantor. Ak sa však niekto odmieta v čomkoľvek zlepšovať, tak s tým väčšinou neurobíme nič. A potrebné je dávať aj pozor na sľuby, ktoré často vyriekneme v nejakej šťastnej situácii. Cestu k zmene je potrebné dlhodobejšie sledovať, a to aj niekoľko mesiacov, niekedy až rokov. Až po dlhej dobe môžeme povedať, že dotyčný človek sa začal meniť a ani vtedy nemáme na sto percent vyhraté. Lucian Kantor prízvukuje, že je naozaj podstatné uskutočniť správny výber partnera. Od toho sa potom odvíja veľmi veľa vecí v živote. Ak nám už niečo prekáža na začiatku vzťahu, vo väčšine prípadov sa to len zhoršuje.
Nedostatok dialógu a vďaky v domácnosti
Lucian Kantor zo svojej dlhoročnej praxe pozná príbehy manželstiev, v ktorých nebola prejavovaná ani len základná elementárna slušnosť v podobe vďaky. Existujú manželky, ktoré sa s láskou a s radosťou starajú o iných. Ale každý človek, ktorý vydáva energiu, potrebuje aj nejakú spätnú väzbu. Ak manžel nevie alebo nechce ani poďakovať, takáto manželka skôr či neskôr vyhorí a problém je na svete. Väčšinou potom dochádza k výčitkám, k sebaľútosti a neskôr i k vzájomnému vzďaľovaniu sa.
Romana je 12 rokov vydatá, má dve malé deti a v poslednej dobe si všimla, že manžel nejaví záujem o rodinu a domácnosť. Má pocit, že ho musí o všetko prosiť, nevšíma si ju a nikde s ňou nechce chodiť. Hovorí, že je stále unavený a že to nemá riešiť, že je všetko v poriadku, veď predsa žijú v pokoji a pekne. Romane sa však takýto život nepáči. Lucian Kantor na túto situáciu hovorí: „Keby bol manžel spokojný, tak nie je stále unavený. Týmto svojím postojom ukazuje, že vo vzťahu vyhorel a nemá silu už niektoré témy otvárať a diskutovať o nich. V tomto prípade je potrebné čo najskôr sa porozprávať o tom, čo mu spôsobuje únavu. Manžel musí mať pocit, že ho niekto počúva.“ Dialóg môžete začať napríklad takto: „Ty hovoríš, že je všetko v pohode, ale ja to tak necítim. Mám strach, že takto nemôžeme byť šťastní. Poďme s tým skúsiť niečo urobiť. Ak sa o tom neporozprávame a ja cítim strach, sama začnem vymýšľať nejaké opatrenia a ešte viac ti začnem organizovať život.
Zhoršenie situácie po narodení dieťaťa
Niektoré manželky po narodení dieťaťa nielenže celú pozornosť venujú dieťatku, ale začnú ešte viac všetko v domácnosti organizovať. Otcovia skutočne nerozumejú tejto novej situácii a nevyznajú sa vo všetkých tých veciach, ktoré sú potrebné pre dieťa, a tak sa veľa pýtajú. Práve v tomto období potom ženy nadobúdajú pocit, že manžel sa mení tiež na dieťa. Ale on sa pýta len preto, lebo nerozumie všetkým tým dupačkám, cumlíkom, mliečku, podpradníkom a podobne. On často ani nevie, kde sa čo nachádza a nie ešte to, aby to vedel správne používať. Často len zmätenosť z novej situácie robí z neho dieťa. Práve v tejto situácii sa často manželstvo mení z modelu MY DVAJA na model JA A MOJE DIEŤA A TY. Často v tejto chvíli pár prestáva byť párom a už len bojujú o to, kto to má v živote ťažšie. Ideálne je, keď si manželia dokážu priznať, že obaja sú unavení, že si obidvaja uvedomujú, že s príchodom dieťaťaťa neprišla len obrovská radosť, ale aj obrovská únava a starosti. Dôležité je túto skutočnosť si nielen uvedomiť, ale ju aj priamo pomenovať a v ďalšej fáze vytvoriť stratégiu, ako to čo najlepšie zvládnuť.
Prečítajte si tiež: Otcovstvo a výchova
Neochota mať dieťa
Otázka, či mať alebo nemať dieťa, je jednou z najdôležitejších pri nadväzovaní trvalého vzťahu. Niekedy partnerstvo prejde do rodičovstva celkom prirodzene a plynulo, nejeden vzťah však na tom stroskotá. Aj keď po vlastnom potomkovi túžia obe pohlavia, väčšinou to býva žena, kto sa tým väčšmi zaoberá a výraznejšie trpí, ak sa jej túžba nenaplní.
Rozhodnutie mať spolu dieťa nie je jednoduché. Okrem pochybností o tom, či sú obaja partneri pripravení na úlohu rodičov, otvára dvere otázkam, o ktorých doteraz ani jeden z dvojice nemusel uvažovať. Naozaj je toto človek, s ktorým chcem prežiť zvyšok života, stáť pri ňom v dobrom i zlom a vychovávať s ním deti? Sme obaja pripravení na najzásadnejšiu životnú zmenu? Práve pri vzťahovej bilancii sa partnerstvo ocitne na rázcestí a nie vždy v takejto zaťažkávacej skúške obstojí. Založenie rodiny je rozhodnutie, ktoré vyžaduje čas a rozvážnosť na dôkladné prehodnotenie. Dieťa znamená záväzok na celý život a treba mu veľa obetovať. Na rozdiel od spoločne zakúpenej sedačky alebo auta sa dieťa nedá vrátiť, keď si to náhodou rozmyslíte. Nečudo, že pre niekoho je to výzva, ktorej sa v prvom momente zľakne. Ženy však počujú tikať biologické hodiny a strach z budúcnosti prehluší nástojčivá túžba stať sa matkou. Muži uvažujú viac racionálne a uvedomujú si, že príchod dieťaťa im na plecia kladie bremeno zodpovednosti.
Príčina jeho otáľania môže tkvieť aj kdesi celkom inde. Hoci sa to nepočúva príjemne, je pravdepodobné, že mu ako partnerka vyhovujete, ale nevie alebo nechce si vás predstaviť ako matku svojich detí. Možno ste pre neho tá pravá, ale len teraz, nie navždy. „V prípade, že muž má záujem len o príjemnú a nezáväznú stránku vzťahu, ako je spoločná večera, sex a zábava, myšlienky na dieťa pociťuje ako hrozbu,“ hovorí psychologička PhDr. Miroslava Muráriková. Pri zmienke o dieťati a spoločnej budúcnosti sa zľakne, stiahne do seba a odmieta sa touto témou zaoberať. Presviedča vás, že sa na rodinu ešte necíti a radšej by ste si mali obaja užívať život. Psychologička Muráriková zároveň upozorňuje, že vo váhavcovi sa nemusí zákonite skrývať len vetroplach, ktorý to s vami nemyslí vážne. „Pokojne môže ísť o človeka, ktorý má silne vyvinutý zmysel pre zodpovednosť. Jeho partnerka si žiaľ neraz jeho opatrnosť a nechuť hrnúť sa do založenia rodiny vysvetlí ako ľahostajnosť alebo nezáujem.“
Hoci vaše túžby nie sú, samozrejme, o nič menej dôležité ako partnerove, tlačiť ho do niečoho, čo vlastne nechce alebo sa o tom ešte nerozhodol, je obyčajná manipulácia, ktorá v konečnom dôsledku len prehĺbi priepasť medzi vami. Podľa psychologičky nezhody medzi vami v otázke dieťaťa spôsobuje to, že sa na rovinu neporozprávate o svojich pocitoch a skrytých obavách. Kým vy veľmi túžite po materstve a máte pocit, že vášho partnera spoločná rodina vonkoncom nezaujíma, on môže v skutočnosti potláčať strach z toho, či bude dobrý otec a dokáže sa o vás aj o bábätko postarať. Práve otvorený rozhovor by vám mal pomôcť si svoje postoje raz a navždy vyjasniť a dospieť k uspokojivým kompromisom. Vyvarujte sa robiť rozhodnutia poza partnerov chrbát! Možno si poviete, že keď tajne vysadíte antikoncepciu a narafičíte to tak, aby ste otehotneli spontánne, bude napokon rád, že bude otcom. Môže sa však stať pravý opak. Navyše, ak sa o tom niekedy dozvie, bude to považovať za zradu a možno navždy stratíte jeho dôveru.
Dvadsaťsedemročná Daniela sa na tému dieťa rozprávala s priateľom hádam miliónkrát, on síce proti dieťaťu nenamieta, odbíja ju však tvrdením, že sa netreba nikam ponáhľať a na dieťa ešte majú čas. Podľa psychologičky Murárikovej jej tým partner vlastne hovorí, že na dieťa má čas on a ešte nechce uvažovať o založení rodiny. Alebo dokonca o tom, že si vôbec založí rodinu. To, že on ešte nechce dieťa, však neznamená, že by ste to mali prijať ako hotovú vec a tajne plakať do vankúša. Dá sa dohodnúť na kompromise, napríklad si vytýčiť časový horizont, do ktorého by ste chceli bábätko priviesť na svet. Pokiaľ váš partner dieťa vytrvalo odmieta, možno by ste mali zhodnotiť, čo je vám prednejšie. Stojí vám láska k nemu za to, aby ste obetovali svoju túžbu po deťoch? Alebo je pre vás materstvo životná priorita? Možno stojí za úvahu, či je to naozaj človek, s ktorým chcete mať spoločnú budúcnosť.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Právne aspekty nezáujmu otca
Dáša má pätnásťročnú dcéru, ktorú jej otec nikdy nevidel a ani neplatí výživné. Pred piatimi rokmi sa vydala a zmenila si priezvisko. Chcela ho zmeniť aj dcére, no matrika jej to nepovolila. Nemala súhlas otca. Matrika vyžadovala notárom overený súhlas od otca. Vraj musí rešpektovať jeho práva. "Rada by som vedela, či naozaj potrebujem jeho súhlas na zmenu dcérinho priezviska, pretože sa mi zdá hlúpe, aby mal ten človek nejaké práva, keďže ju ani nepozná. Neviem ani, ako mám získať jeho súhlas, pretože neviem, kde býva," obrátila sa na Právnu televíznu poradňu Dáša.
Pokiaľ ide o zmenu priezviska maloletého dieťaťa, podľa zákona o matrikách je vždy potrebný súhlas oboch rodičov. "Avšak, ak existujú na to relevantné dôvody, tak nesúhlas jedného z rodičov môže nahradiť súd. Ide o konanie podľa §35 zákona o rodine, v prípade, že sa rodičia nedohodnú o podstatných otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, medzi ktoré priezvisko určite patrí," uviedla advokátka Bronislava Pavelková. Ak súd dá súhlas so zmenou priezviska, tak ten sa spolu so žiadosťou predloží na matrike. Tá ho následne zapíše. Pre vydanie takéhoto súhlasu je podstatné, či ten druhý rodič sa snaží rozvíjať vzťah s dieťaťom alebo sa oň vôbec nezaujíma."Ak ide o otca, ktorý dcéru pätnásť rokov nevidel, neplatí na ňu, tak sú všetky dôvody nie len na zmenu priezviska, ale trebárs aj na osvojenie dieťaťa," dodala Pavelková.
Ohľadom osvojenia dieťaťa manželom matky ti poradia na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v tvojom meste, na oddelení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Pokiaľ biologický otec žije a neudelí súhlas, pravdepodobne to žiadny súd neurobí. Prvé čo ti povedia, že výživné si si mohla od neho súdom vymáhať a že biologický otec je rodič, čo má svoje rodičovské práva. Nie je ľahké zbaviť týchto práv kohokoľvek. Musel by fakt urobiť niečo hrozné. Čo sa týka priezviska aj to môžeš po svadbe so svojim priateľom dcére zmeniť len na základe rozhodnutia súdu a tak isto sa vyžaduje súhlas otca. Lenže tu skôr súd rozhodne kladne, lebo z praxe viem, že ak dieťa samé sa stotožnuje s novým priezviskom matky, prípadne má nového súrodenca, je v jeho záujme aby sa volalo rovnako a cítilo sa tak súčasťou novej rodiny. Takže vtedy rozhodnú a aj keď biologický otec nesúhlasí, priezvisko dieťaťu zmenia. Napriek tomu však výživovacia povinnosť a rodičovské práva zostávajú biologickému otcovi.
Zanedbávanie partnerky po narodení dieťaťa
Ženy sa často cítia zanedbávané po narodení dieťaťa. S manželom sme mali úžasný vzťah predtým, ako sa nám narodil syn (teraz 20 mesiacov). On je veľmi milujúci človek, je verný, je zodpovedný, príkladne sa o svoju rodinu stará, ale mám pocit, že nám naše dieťa tak trošku rozbilo vzťah. On sa venuje stále iba jemu, vždy keď je doma z roboty tak sa hrajú spolu aj 12 hodín denne. Ja len varím, upratujem a snažím sa mu každý deň urobiť s niečím radosť, aby videl, že ho veľmi milujem a že mi záleží na tom aby to cítil. No on mi prestáva venovať pozornosť. Všetko sa točí len okolo malého a už sú aj dni kedy ani neviem či sme si vôbec dali len jednu malú pusu alebo objatie. Mám pocit že ho strácam, že si ma neváži a že ma neocenuje. Snažím sa mu robiť prekvapenia ako večera pri sviečkach alebo zariadiť nech sme sami a ideme do kina či na večeru no on je vždy len nervózny a žiadna romantika či naklonnosti nehrozia. Tvrdi že ma veľmi miluje ale odkedy sa nam narodil syn nejako na mna zabuda. Sex máme tak maximalne raz do mesiaca a nie ze by na to nebol cas,jednoducho mam pocit ze ho to ani nezaujima.ked to navrhnem tak je,a ked nie tak nemusi byt ani pol roka lebo on sa k tomuto nejako nepričini sam od seba. Niekedy som zúfalá,a neverím ze ma miluje tak ako tvrdi,lebo mu mozem aj plakat aj vycitat, vzdy ho to mrzi,place aj on,slubi ze sa uvedomy a zacne si ma viac vsimat no vydrzi to dva dni a je to vsetko spet. Veľmi ma to trapi,rozhovory uz nezaberaju a mam pocit ako keby som mu bola ukradnuta aj ked tvrdi opak,ale sprava sa tak.
Mužské potreby a zranený chlapec v mužovi
Muži majú v sebe malého zraneného chlapca, ktorého musia najprv vyliečiť. Až potom dokážu dať vo vzťahu žene to, čo ona potrebuje. Mať pekný, fungujúci, harmonický a najmä dlhotrvajúci vzťah je snom asi väčšiny z nás. Pravda je však, bohužiaľ, aj tá, že len málokomu sa to naozaj podarí. Nejde len o to, že žijeme v uponáhľanej dobe, kedy ľudský kontakt často nahrádza ten virtuálny, ale možno aj o to, že sa nechápeme. Aspoň taký názor zastáva spisovateľ, odborník na vzťahové poradenstvo, autor knihy Ako ju pochopiť Stanislav Ličko. Ten tvrdí, že muži nechápu, čo potrebuje vo vzťahu žena a zase naopak.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Podľa Stanislava Lička fungujúci vzťah je taký, v ktorom obaja partneri pristupujú k sebe s láskou, úctou a rešpektom. Je to vzťah, v ktorom obaja partneri pochopili a vyrástli do určitej zrelosti a dospelosti. Kde obaja partneri prevzali zodpovednosť za svoje potreby, pocity a emócie. Taký, v ktorom druhého neobviňujú za, to aký majú život. Je to vzťah, v ktorom sa obaja rozhodli byť spolu dobrovoľne a prijímajú toho druhého takého, aký je. Dokonca si uvedomujú, že tam vonku pre nich existujú stovky, možno tisíce rovnako vhodných partnerov, ale napriek tomu sa rozhodli byť spolu. Obaja si uvedomujú svoju hodnotu a sebalásku. Ďalej sa nesnažia toho druhého meniť na svoj obraz, ale ho rešpektujú takého, aký je. Muž je mužom a žena ženou. Chápu svoje role vo vzťahu a uvedomujú si rozdielnosti mužskej a ženskej bytosti. Dokážu otvorene komunikovať o akejkoľvek téme a o svojich potrebách. Hľadajú riešenia svojich problémov a ak niečo nefunguje, aktívne na tom pracujú, aby sa to zlepšilo.
Ličko definuje 3 piliere fungujúceho vzťahu:
- Chémia - dokážu sa aj po rokoch správať k sebe ako partneri (milenci) a nie ako spolubývajúci alebo obchodní partneri.
- Komunikácia - Dokážu spolu komunikovať o akejkoľvek téme bez toho, aby sa báli, že ich ten druhý neprijme.
- Kompatibilita - Majú veľmi podobné alebo rovnaké životné hodnoty - “pohľad na svet“.
Prvá vec, ktorú by si mali podľa Stanislava Lička muži uvedomiť je to, že žena sa potrebuje každý jeden deň uistiť, že ju muž miluje. Spôsoby, akými sa dá vyjadrovať láska, je mnoho. Každá žena a každý muž sa cíti byť milovaný iným spôsobom. Niekto potrebuje dotyky, niekto darčeky, niekto slová uznania - verbálne prejavy, niekto pozornosť a niekto skutky služby. Pre ženu je jej intímny vzťah s mužom jedna z najdôležitejších vecí v jej živote. Vzťah s mužom, ktorého miluje a dokáže sa mu s dôverou odovzdať. Pre muža by mala byť priorita jeho životné poslanie. Niečo, čo mu dáva akýsi vyšší zmysel jeho života. Ak niečo takéto muž nemá, môže sa stať to, že jeho partnerka sa stane jeho vyšším zmyslom života a tu nastáva problém. Je veľmi dôležité prijať fakt, že žena je jednoducho odlišná bytosť a na základe toho sa k nej musí muž správať inak ako ku kamarátovi. Žena má iné citové a emocionálne potreby. Inak vníma lásku a sexualitu. Jedna z vecí, ktorých sa ženám vo vzťahoch dlhodobo nedostáva v dnešnej dobe, je prítomnosť alebo pozornosť. Ženy sa sťažujú, že svojich partnerov jednoducho necítia. Muži sú fyzicky prítomní vo vzťahu, ale duchom sú niekde inde. Neustále riešia svoje projekty, prácu, koníčky a ženu berú ako samozrejmosť. Prejavuje sa to tak, že ženy sa s partnermi necítia v spojení. Ak je muž neustále duchom neprítomný a nevenuje sa svojej partnerke, väčšinou si nevšimne, že sa niečo zmenilo. Napokon si nájde na stole žiadosť o rozvod, alebo uvidí partnerku, ako odchádza s kuframi. Až vtedy sa prebudí, že aha asi niečo nie je v poriadku. Prvý varovný signál, ktorý si všimne každý muž, je nefunkčný sexuálny život. Na začiatku vzťahu to fungovalo, pretože muž nejak automaticky prejavoval záujem, bol pozorný, vnímavý, chodili na rande atď. a žena sa cítila milovaná. Zrazu sa podľa neho odrazu žena nechce milovať. Ďalej varovné signály sú napríklad momenty, kedy je žena frustrovaná a často sa so svojím mužom háda a vyhadzuje mu na oči podľa neho „blbosti“. Je to jeden zo spôsobov, ktoré ženy používajú podvedome, pretože aspoň v hádke má žena jeho plnú pozornosť a konečne ju vníma.
Problémy vo vzťahoch a roly
S akými problémami chodia páry za odborníkmi? Žena sa necíti lásku a pozornosť. Necíti sa byť milovaná, videná a necíti svojho partnera. Muž si ju nevšíma a berie ju ako samozrejmosť. Všíma si ju len, keď niečo potrebuje. Napríklad sex. Muži necítia od žien úctu a rešpekt. Ženy si neuvedomujú, že sa k svojim partnerom často správajú ako ich matky a toto zabíja takmer každý partnerský vzťah. Muž nevie, ako má na takúto kritiku reagovať. Lebo mu to nikto neukázal. Tak ostane ticho alebo odchádza. Ženy si neuvedomujú, že ich slová sú niekedy ostré ako nôž a doslova režú do muža. Jemu to nesmierne ubližuje. Muž sa potrebuje naučiť tento slovný nôž žene vziať a zastaviť ju. Odkomunikovať jej, že takto neúctivo sa ku mne správať nebudeš. Ženy ich neustále kritizujú, rozkazujú, snažia sa ich zmeniť, nedovolia im vstupovať do výchovy detí, manipulujú, citovo vydierajú a potom sa čudujú, že ich muž nemiluje. Žena ide s mužom do konfrontácie preto, aby si ju konečne všimol a aby sa s ním zblížila, ale muž to vníma ako zámernú provokáciu. Ďalej dnes je mnoho mužov pod papučou alebo sú príliš mäkkí. Nevedia byť mužmi. Nikto im to neukázal. Nemali otca alebo deda, ktorý by im to ukázal, čo je úloha muža vo vzťahu a v spoločnosti. Sú to malí chlapci v dospelých telách. Akoby neprebudili svoju mužskú silu. Napríklad v detstve nemali pravdivé mužské vzory, alebo ich vychovávali prevažne ženy. Nikto ich vedome nepreviedol do dospelosti. Takto sa správajú ako dobrí chlapci a chcú sa ženám neustále zavďačiť a vyhovieť. Žena sa dostáva do pozície matky a potom hovorí, že má doma 2 malé deti a jedno veľké dieťa - manžela. Takýto muž nevie „držať priestor pre ženu“, čo znamená, že nie je pevný a disciplinovaný. Nedokáže udržiavať pevné hranice. Teda nevie byť láskavý, ale zároveň prísny. Potom to musí robiť jeho žena a tá nemôže robiť policajta v domácnosti a zároveň byť nežná milenka. Žena si potom s takýmto mužom robí, čo chce a ľahko ho zmanipuluje. Partneri sa dnes často nevedia skutočne prepojiť a cítiť. Sexuálny život je pre nich len povinnosť alebo spôsob, ako si vybiť sexuálne napätie. Ďalej je obrovské množstvo problémov v sexuálnej oblasti. Partneri sa nevedia skutočne prepojiť a cítiť. Sexuálny život je pre nich len povinnosť, alebo spôsob, ako si vybiť sexuálne napätie. Taktiež ženy nechápu rozdiel v intimite medzi mužom a ženou. Nevedia o potrebách a rozdielnom prístupe v sexualite. Muži sa často žien nevedia vôbec dotýkať, hneď sa im pchajú medzi nohy. Navzájom partneri vlastne nevedia, aké sú potreby toho druhého. Ďalej nepoznajú ani sami seba a kopírujú nejaké divné veci, ktoré videli v porne. Alebo dávajú druhému to, čo vlastne chcú sami.
Z pohľadu histórie sa stala jedna vec, ktorá zásadne zmenila partnerské vzťahy a rodiny. Je to priemyselná revolúcia. Udialo sa to, že muži odišli od svojich rodín. Jednoducho potom v tej rodine chýbali. Na dedinách dokonca odchádzali muži preč na celý rok a vracali sa niekedy len na Vianoce. Dnes žijeme oddelene v akýchsi bunkách - bytoch. Každý vo svojej betónovej krabici. Aspoň z rozprávania svojich rodičov a starých rodičov viem, že predtým sa žilo viac v komunitách. Ľudia sa jednoducho viac stretávali. Aj sídliská a ihriská boli plné detí. Ženy sa viac stretávali v skupinách, na dedinách to boli páračky a popri tom tam behali deti. Neboli na výchovu samé. Mali svoje „sestry“ - susedky, tety, mamy, babky atď. Dnes je žena zatvorená medzi 4 stenami doma s deťmi a je izolovaná. Nemá jej, kto pomôcť. Stáva sa z nej matka, policajtka, manažérka, kuchárka, upratovačka, a ďalšie role. Muž je často do večera v práci, ktorú nemá rád a domov príde unavený a chce mať od všetkého pokoj. Ak k tomu prirátame ešte tlak formou hypotéky, tak je to doslova recept na nešťastný život. V takomto nastavení nemôže byť šťastný nikto. Aby bol partnerský vzťah zdravý a funkčný, žena sa potrebuje cítiť ako žena. To znamená musí sa dokázať mužovi v láske a dôvere odovzdať. Dokázať sa o neho oprieť v momentoch, keď to sama nezvláda a zároveň potrebuje aj priestor pre sebarealizáciu.
Vplyv výchovy a odpustenie rodičom
Uzdravenie vzťahu s mamou a otcom je vec, ktorá sa jednoducho nedá v živote preskočiť. Či chcem alebo nechcem, život nás určitým spôsobom dotlačí do situácií, kedy si tento vzťah potrebujeme z našej strany uzdraviť. Čo ale znamená uzdraviť vzťah? Jednoducho vyčistiť stôl z mojej strany. Pre mňa to znamená hlboké odpustenie za všetko, čo som dostal a aj nedostal. Pre mňa to bolo toto, prijať v láske môjho otca ako svojho predka. Prijať ho takého, aký je. To isté s mamou. Po takomto vyčistení a odpustení, dokážem za svojimi rodičmi prísť, objať ich a povedať im, že ich mám rád a ďakujem im za všetko. Ak nedokážem odpustiť rodičom, nemôžem sa stať zrelým a dospelým mužom. Pretože stále vo svojom vnútri mám „malého zraneného chlapca“, ktorý vzdoruje a cíti bolesť, krivdu a hádže vinu na všetkých ostatných, len nie na seba. Môj vzťah s mamou a otcom ovplyvňuje každú rovinu môjho života. Či chcem alebo nie. Otec je pre mňa vzor a archetyp muža a mama zase archetyp ženy. To, ako sa právali k sebe a ku mne, ma ovplyvnilo na podvedomej úrovni, či chcem alebo nechcem. Ide o to, že ako deti vyrastáme v určitom prostredí, približne 15 - 25 rokov. Toto prostredie sa nám zaryje pod kožu a naše podvedomie nasaje tieto vzorce správania ako špongia. Zjednodušene povedané, každý máme svoje vedomie a podvedomie. Čo je dôležité pochopiť, je to, že podvedomie má vždy navrch nad vedomím. Čiže, aj keď sme si vedomí svojich chýb a chýb našich rodičov. Môžem si na vedomej úrovni povedať, že ja chcem v hádke reagovať inak ako môj otec. Toto odporúčam urobiť každému pri spoznávaní nového partnera. Navštíviť jeho rodinu, stráviť spoločne nejaký čas a vytvoriť emočne napätú situáciu. Napríklad sa stratíme na dovolenke, alebo sa niečo drahé rozbije. Vtedy krásne uvidíme, aké vzorce má zapísané v sebe aj moja potencionálna partnerka. Jedna vec je uvedomiť si svoje hlboké vzorce správania, ktoré mám naučené z mojej rodiny. A urobiť prvý krok. Rozhodnúť sa, že odteraz to chcem inak. Druhá vec je potom vedome sa to naučiť, ako sa to dá robiť inak. Je super, ak si poviem s partnerkou, že poďme sa k sebe správať inak ako naši rodičia. Avšak, vôbec netušíme, ako to máme urobiť. Nikto nás to nikdy neučil. Neučí nás to škola a ani iná inštitúcia. Našťastie, dnes je mnoho spôsobov, ako sa to dá naučiť. Máme tu možnosti, ktoré naši rodičia nemali. Knihy, workshopy, tréningy, semináre, online semináre, rôzne poradne alebo terapie.