Milí čitatelia, po krátkej odmlke sa opäť vraciame k téme, ktorá rezonuje v mnohých vzťahoch - psychológia muža, ktorý akoby nechcel dospieť. Tento fenomén, často označovaný ako "syndróm Petra Pana", hoci nie je oficiálne uznaný Svetovou zdravotníckou organizáciou, je v psychologickej praxi dobre známy a ovplyvňuje životy mnohých jedincov a ich blízkych.
Kritika: Konštruktívna verzus nekonštruktívna
Skôr ako sa ponoríme do problematiky "večného dieťaťa", je dôležité si ujasniť, ako správne kritizovať, pretože práve kritika, či už konštruktívna alebo nekonštruktívna, môže byť spúšťačom mnohých problémov vo vzťahoch.
Slovo "kritika" si väčšina ľudí spája s rozhovormi o chybách a nedostatkoch. Vo výkladových slovníkoch sa však vysvetľuje ako „pohľad na niečo, pohľad z viacerých strán (uhlov), rozbor, vyhodnotenie, uvažovanie o kvalitách a nedostatkoch“. V literatúre a umení slovné spojenie “pozitívne kritické vyjadrenie, reakcia” berieme úplne normálne, vhodne, ale vo vzájomných vzťahoch berieme slovo „kritika“ ako niečo negatívne.
Je dôležité vedieť, že kritika môže byť dvojaká: konštruktívna a nekonštruktívna. Jedna od druhej sa líši svojím zámerom, svojím cieľom. Nekonštruktívna kritika je väčšinou negatívnym ohodnotením osobnosti druhého človeka a maskuje osobné pocity. Chyba, konkrétny problém - jeho opis - má všeobecný charakter, ale neposkytuje konkrétne riešenie ako niečo zmeniť k lepšiemu.
Medzi príklady nekonštruktívnej kritiky patria:
Prečítajte si tiež: Možnosti liečby pre chorobu večné bábätko
- Rečnícke otázky: „Prečo stále meškáš?“ „Koľko ráz ťa mám ešte prosiť, aby si si upratal izbu?“ Otázky začínajúce slovkom „prečo“, „načo“ nesú v sebe veľmi často skrytú výčitku, nútia človeka ospravedlňovať sa, cíti sa vinným a z toho potom pramenia jeho negatívne pocity a napätie. Rečnícke otázky v kritickej forme kladie zväčša človek povýšenecký s cieľom potvrdiť si výnimočnosť seba samého, teda s potrebou vystatovať sa.
- Príkazy a zákazy: „Nekrič!”, „Netreba sa tak znepokojovať!”
- Rúhanie a preklínanie: v podstate ide o zamaskované vyjadrovanie hnevu. Rúhajúci sa človek skrýva svoje skutočné pocity voči druhým i voči sebe samému.
- Napomínania a výčitky.
- Irónia a sarkazmus.
Konštruktívna kritika vždy počíta so zdravým rozumom a dobrou vôľou oponenta. Zároveň sa vyznačuje pozitívnym vzťahom k osobnosti a verí, že kritizovaný v sebe nájde silu pre zmenu správania. Prínos konštruktívnej kritiky spočíva aj v tom, že obsahuje podrobný a konkrétny opis toho, čo je nevyhnutné a možné zmeniť, varianty na zlepšenie situácie a tomu, koho kritizujeme, pomáha pochopiť, čo sa od neho žiada. Taktiež tvorivá kritika otvorene poukazuje na city, ktoré kritizujúci prežíva, demonštruje otvorenosť a pripravenosť pre dialóg.
Model konštruktívnej kritiky pozostáva z nasledujúcich krokov:
- Opíšte situáciu.
- Opíšte následky a svoje pocity, ktoré sú spojené s touto situáciou.
- Predložte a opíšte svoj variant riešenia problému (východisko).
- Argumentujte - opíšte výhody vami ponúknutého variantu riešenia problému.
Ak tento model kritiky budete využívať v situáciách ochrany seba samého (sebaochrany), v ktorých jeden človek druhému svojím správaním spôsobuje morálnu alebo materiálnu škodu; v situáciách, v ktorých prejavujeme starostlivosť; ak ide o osobný rast, teda v situáciách, v ktorých existujú objektívne kritériá na hodnotenie, ale konkrétne správanie tomu nezodpovedá; a v situáciách, v ktorých správanie sa človeka nie je škodlivé, ale vyvoláva napätie, rozčúlenie, nepohodu a váš postoj k adresátovi kritiky bude pozitívny, ako aj váš výraz tváre, výška tónu hlasu… potom máte všetky šance zachovať a zlepšiť si svoje vzťahy s okolitými ľuďmi.
Syndróm Petra Pana: Fenomén večného dieťaťa
"Všetky deti vyrastú," píše sa v známom príbehu o Petrovi Panovi. Avšak, v reálnom živote to tak vždy nie je. Svetová zdravotnícka organizácia oficiálne syndróm Petra Pana neuznala, veľa psychológov ho však používa ako pracovnú diagnózu. V súčasnej západnej spoločnosti sa to totiž Petrami Panmi len tak hemží. Núka sa vysvetlenie, že sa desia zodpovednosti. Podľa terapeutky Markéty Blaženej je však strach len viditeľným symptómom a stoja za ním hlbšie dôvody: "Nikto sa vedome nerozhodne byť večným dieťaťom, pretože je to pohodlné alebo je lenivý. Títo Petrovia Panovia mávajú depresie, úzkosti, sklon k závislostiam na alkohole, drogách, videohrách a na romantických vzťahoch. Najčastejšie ide o dôsledok troch chybných výchovných prístupov. A tak sa tieto deti skutočnému životu v budúcnosti vyhýbajú, svet dospelých sa im javí ako príliš problematický, náročný.
Príčiny vzniku syndrómu Petra Pana
Existuje niekoľko faktorov, ktoré môžu prispieť k rozvoju tohto syndrómu:
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Chybná výchova: Prehnaná ochrana zo strany rodičov, nedostatok hraníc, alebo naopak, príliš autoritatívna výchova môžu viesť k tomu, že jedinec sa nenaučí preberať zodpovednosť za svoje činy a vyhýba sa výzvam. Ide predovšetkým o verbálnu a často skrytú formu násilia, ktoré sa postupne zahryzáva hlboko do života obete. Psychické násilie sa deje za zatvorenými dverami, takže na prvý pohľad si nemusíme nič všimnúť. Pri dlhodobom psychickom týraní je to ešte zjavnejšie. Dochádza k celkovému chradnutiu osobnosti, vytráca sa sebadôvera, radosť zo života a nastupujú ťaživé myšlienky. Pre obeť je najťažšie prijať fakt, že tyrana nikdy nezmení.
- Strach zo zlyhania: Obava z neúspechu a z toho, že nebudú spĺňať očakávania, môže viesť k vyhýbaniu sa situáciám, ktoré si vyžadujú rozhodnosť a zodpovednosť.
- Nízke sebavedomie: Nedostatok viery vo vlastné schopnosti a kompetencie môže viesť k pasivite a závislosti na iných.
- Traumatické zážitky: Skúsenosti z minulosti, ako napríklad rozvod rodičov, strata blízkej osoby, alebo šikanovanie, môžu zanechať trvalé následky a ovplyvniť schopnosť jedinca vyrovnať sa s náročnými životnými situáciami.
Prejavy syndrómu Petra Pana
Muži so syndrómom Petra Pana sa často prejavujú nasledovne:
- Nezodpovednosť: Vyhýbajú sa povinnostiam, nedodržiavajú sľuby a majú problém s plánovaním a organizáciou.
- Závislosť: Sú finančne alebo emocionálne závislí na rodičoch alebo partnerke.
- Impulzívnosť: Konajú bez rozmýšľania, podliehajú momentálnym pocitom a potrebám.
- Egocentrizmus: Sústredia sa na seba a svoje potreby, majú problém s empatiou a vnímaním potrieb iných.
- Strach zo záväzkov: Vyhýbajú sa vážnym vzťahom a manželstvu, majú problém s dlhodobými plánmi.
- Neschopnosť riešiť konflikty: Reagujú prehnane, vyhýbajú sa konfrontácii, alebo sa uchyľujú k pasívnej agresivite.
- Závislosť od technológií alebo návykových látok: Hľadajú únik od reality v online hrách, alkohole, drogách, alebo iných závislostiach.
Vplyv na vzťahy a rodinu
Syndróm Petra Pana má negatívny dopad na vzťahy a rodinu. Partnerka "večného dieťaťa" sa často cíti preťažená, nedocenená a osamelá. Musí preberať zodpovednosť za oboch, čo vedie k frustrácii a vyčerpaniu. Deti vyrastajú v prostredí, kde chýba mužský vzor, autorita a stabilita. To môže viesť k problémom so správaním, nízkemu sebavedomiu a ťažkostiam s nadväzovaním zdravých vzťahov.
Častým problémom je aj neschopnosť "Petra Pana" zvládať výchovu detí. Ako uvádza jeden z príkladov, muž ľúbi svoju partnerku a deti, ale s deťmi to vôbec nevie. Naštve ho snáď všetko, partnerka ho musí stále krotiť, že to a to deti robia, že to je bežné, že treba vysvetliť, že sa to robiť nemôže. Keď mal syn 2 roky, narodila sa dcéra. To už mal muž na syna prehnane nároky. A tak sa po synovi vezie až do teraz (bude mať čoskoro 8) aj dcéru cepuje, no ona je kludnejsia, tak je to menej. Ale on by proste chcel aby tie deti poslucháči na slovo, nikdy nič nevyliali, nič nenadrobili, všetko robili samé, nehľadali sa, boli len veselé a šťastné. Akonáhle na niekto zlu náladu, či nejakú negatívnu emócií tak jeho to tak rozhodi, že vyletí, kričí. Keď syn spraví co i len maličkosť tak muž už hučí, že není normálny a to co robí, konči už, nerev, neplač si jak decko a pod.
Možnosti riešenia
Syndróm Petra Pana nie je neriešiteľný problém. S odbornou pomocou a ochotou pracovať na sebe je možné dosiahnuť pozitívne zmeny.
- Psychoterapia: Individuálna alebo párová terapia môže pomôcť odhaliť príčiny problémov, zlepšiť komunikačné schopnosti a naučiť sa zdravým spôsobom vyrovnávať sa s náročnými situáciami.
- Rodinná terapia: Ak sú do problému zapojené aj deti, rodinná terapia môže pomôcť zlepšiť vzťahy a nastaviť zdravé hranice.
- Podporné skupiny: Zdieľanie skúseností s ľuďmi, ktorí prežívajú podobné problémy, môže byť veľmi povzbudzujúce a motivujúce.
- Zmena životného štýlu: Zdravá strava, pravidelný pohyb, dostatok spánku a obmedzenie stresu môžu zlepšiť celkovú pohodu a zvýšiť sebavedomie.
- Prevzatie zodpovednosti: Postupné preberanie zodpovednosti za svoje činy a rozhodnutia je kľúčové pre dospievanie a budovanie zdravých vzťahov.
Psychopatické črty a manipulácia
Je dôležité rozlišovať medzi syndrómom Petra Pana a psychopatickými črtami osobnosti. Hoci sa v niektorých prípadoch môžu tieto dva fenomény prelínať, ide o odlišné problémy. Psychopatia je porucha osobnosti, ktorá sa prejavuje nedostatkom empatie, manipuláciou, klamstvom a bezohľadnosťou. Psychopat v rodine často predstavuje akýsi „emocionálny termostat“, ktorý reguluje „teplotu citov“. Stanovuje, kto sa má ako správať a čo si môže dovoliť. Život so psychopatom je ako „chodenie po škrupinkách“, kde sa obeť v snahe obísť neustále hroziaci konflikt časom naučí takmer bezhraničnej poslušnosti. Rodina prestáva vyjadrovať vlastný názor, všetci členovia neustále kontrolujú svoje city a prežívanie zo strachu, aby ich psychopat nezavrhol či ich nezačal ignorovať.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Manipulátor je človek, ktorý sa nás snaží dostať niekam, kam by sme za normálnych okolností ísť nechceli. Využíva rôzne mentálne hry, napríklad nás citovo vydiera, plače, odbočuje od témy, klame. Manipulátorom obvykle podliehajú empatické osobnosti so snahou pomáhať iným aj za cenu vlastnej obety. Manipulátor často využíva dobrotu iných. Tu už môžeme podľa miery zneužívania hovoriť, že ide o psychopata.
Ak máte podozrenie, že váš partner má psychopatické črty, vyhľadajte odbornú pomoc a chráňte seba a svoje deti. Zotrvávať vo vzťahu so psychopatom „len kvôli deťom“ je nezodpovedné, je to priam životu nebezpečné.
Druhá puberta u mužov
Okolo 50-tky sa u mužov môže objaviť tzv. "druhá puberta". Poznanie vlastnej smrteľnosti prináša šialenstvo a snahu poprieť to. Začína zúfalá hra na mladosť večnosť. Posledná možnosť prekonať svoje „fyzično“. Znova začať, len tak akoby „nič“. Bez obmedzení s popretím bezohľadných zákonov prírody. Je to zázrak, ktorý si treba užiť ako šialený let až k poznaniu, že je to let bez padáka. Rýchly, dobrodružný s ošiaľom šťastia aj keď s tým najbolestnejším dopadom. Strach zo smrti ako prelomový bod v živote síce postihne každého, ale takýto skok zo skaly absolvujú iba tí muži, ktorí sa v 50-tke stratili. Už dávno nestihli žiť. Zmeškali všetky významné vlaky alebo nastupovali do nesprávnych a zrazu na to prišli. Je to doslova predsmrtná hystéria. Časť z nich sa upokojí a nájde spôsob ako rozvinúť posledné zvyšky svojej bytosti a začnú skutočne plnohodnotne žiť. Zvyšok konči dopadom a rozbitím obalu, v ktorom už bohužiaľ nič nie je.
Spoločnosť diktatúrsky riadi a nekompromisne určuje módu v myšlienkach a postojoch k vlastnému životu. Rozdáva karty, ktoré chce každý aj keď sú farebné, gýčové a celkom … hlúpe. Mať hlúposť ako ostatní, znamená niekam patriť. Je to taký spoločenský vírus s miernymi príznakmi a nedoziernymi následkami. Náboženstvo „večného tínedžera“, donúti každého muža ovládnutého touto sektou robiť zo seba pajáca, to len tak, akože sa čas zastavil a maturitný večierok sa naozaj nikdy nemôže skončiť. Silou sugescie sa stačí len vcítiť do večnej mladosti. Nie je to zadarmo, vstupenka do tejto virtuálnej miestnosti má cenu vlastnej duše. Pri vchode treba odovzdať všetky svoje schopnosti a možnosti, celý svoj mozog. Výmenou za gorálky na krku, ktoré pulzujú namiesto vlastného srdca.
Puberta je bolestný výstup na vyšší schodík života. Je to významná zastávka so skúšobnou komisiou, ktorá prísne rozhodne, či sa daný jedinec môže vyvíjať v lepšiu bytosť. Pokiaľ testovaním neprejde, vráti sa späť na základnú školu, ktorú môže celý svoj mizerný život dosýta opakovať. To bez pestúnky nejde a preto si títo chlapčenskí živí-neživí muži zásadne berú za manželky materské typy alebo chronické „naprávačky“ „nepodarených mužov“. Tie rovnako prepadli bezútešnej ilúzií a dookola robia tie isté chyby, len aby z toho vyšli ako dokonalé, no a nato potrebujú vedľa seba takýto podskakujúci nepodarok.
Mnohí muži majú toto pubertálne štádium aj napriek tomu, že sú vo vzťahu. Matersko - chlapčenské spolužitie je o bezbrehej tolerancii zo strany ženy voči svojmu večne mladému „fešáčikovi“, ktorý detskými očami ako správne intuitívne vedený psík sa dostáva k miske plnej „žrádla“. „Mamička“ neodolá, vždy odpúšťa, vždy súcití. V ošiali plnom povinností a spravovania celej rodiny krehko a opatrne sa stará o „vzácneho chlapca“, ktorého zabaleného v perinke z nudy pozorne sleduje a keď treba odvráti zrak. Občas si poplače a aj zanadáva na toho „svojho“ gaunera, aby sa potom znova mohla výdatne starať o svoj punc sebaobetovanej dokonalosti. Je ako mamička so synáčikom na hojdačke, dáva na neho pozor, aby nespadol, reguluje jeho správanie a „chlapec“ pomaly zaspáva od nepodnetného prostredia a sníva o ženách dynamických, sexi, nevyspytateľných a vrtošivých ako on.
Žena pri predstave muža svojich snov musí najskôr identifikovať sama seba. Buď si nájde svoj klub alebo sa riadi vlastnými pravidlami. Poznať vlastné tajomstvá. Prijať ich alebo sa ich pokúsiť rozlúštiť a vedome usporiadať na svoj obraz. Pokiaľ je takto zosúladená, vie so 100 percentnou istotou využívať všetky senzory, ktoré ako chápadielka už pri najmenšom náznaku pri stretnutí sa s mužským „tajtrlíkom“ vyšlú signál nad ktorým sa žena len pousmeje a takéhoto muža obíde už bez povšimnutia. Stačí rozumieť sebe na všetkých úrovniach od intuitívnej, emocionálnej až po tú najprostejšiu racionálnu. To už je to…“aha!!!“. Žena tým čo ponúka a čo pýta, komunikuje, pretože presne to nájde a aj dostane.
Mrzutí muži a testosterón
Klasická mrzutosť so štipkou rezignácie, podráždenosti, agresivity je skôr mužskou ako ženskou vlastnosťou. Kým muži sú negatívne nastavení voči svojmu okoliu, ženy majú tendencie hľadať príčiny problémov samy v sebe, preto sa u nich mrzutosť prejavuje skôr v nespokojnosti.
Psychológ Tomáš Novák hľadá hlavnú príčinu mužskej mrzutosti v tzv. andropauze, čiže v mužskom prechode. Celý život boli muži zvyknutí všetko riadiť, ovládať. Odrazu sa to mení a nie je ľahké zmieriť sa s tým, že zo snov sa splnilo len málo a staroba sa blíži míľovými krokmi. Je to skrátka stresová situácia. Mužom navyše ubúda pohlavný hormón testosterón. Ten nespôsobuje len pohlavnú túžbu, ale súvisí aj so sebavedomím a agresivitou, a tak robí mužov zlostnými a podráždenými.
Súvislosť testosterónu s mužskou podráždenosťou viedla k tomu, že vedci vytvorili termín „syndróm mrzutého muža“. Odborník charakterizuje mužov, trpiacich týmto syndrómom, ako frustrovaných a precitlivených. Podľa neho pociťujú úzkosť a zlosť, bývajú nedotkliví a popudliví, a pretože väčšinou si sami problém neuvedomujú, zo svojej náladovosti obviňujú okolie.
Dôležitosť rodinného prostredia a vplyv školy
Na zdravý vývin každého mladého človeka pôsobia rôzne aspekty sociálneho prostredia. Od nich závisí do akej miery sa človek stane spoločensky užitočným a plne rozvinutým indivíduom. Každý je jedinečnou osobnosťou, pričom nemalým vplyvom sa pri jej vytváraní spolupodieľajú primárne aj sekundárne socializačné faktory. Neodmysliteľnou súčasťou každého jednotlivca je už nielen rodinné prostredie, kde prebieha primárna socializácia, ale aj škola, jej prostredie a aspekty, ako i voľnočasové aktivity mladého človeka ako súčasť sekundárnej socializácie. Jednotlivé aspekty, či už rodinného prostredia, školského prostredia alebo faktory voľného času formujú spoločne osobnosť a ovplyvňujú smerovanie vývinu mladého človeka.
Rodina ako základ
Rodina je najdôležitejšia sociálna primárna skupina spojená vzťahom manželstva a vzťahom rodičov a detí. Je produktom historického vývoja spoločnosti, ktorá prešla niekoľkými formami vývoja, počnúc od formy pokrvného príbuzenstva, cez párové, polygamné formy, až po monogamný typ (matriarchát, patriarchát). Rodina patrí medzi inštitúcie, ktoré pôsobia primárne výchovne. Je dôležitým článkom medzi jednotlivcom a spoločnosťou.
Rodina má v našej dnešnej spoločnosti dôležitý význam pre duševný vývoj dieťaťa. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne. V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku. Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou.
Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami. V týchto prípadoch samozrejme záleží na osobnosti matky oveľa viac než za normálnych okolností. Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca teda chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však spravidla aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom.
Primárnosť rodiny tkvie v tom, že citovou väzbou, mocnými vzťahmi a dlhotrvajúcim vplyvom vrýva do dieťaťa základné citové a správacie modely, ktoré si odnáša dieťa do života ako dispozície, sklony. V poslednej dobe upútal značnú pozornosť relatívne vysoký výskyt nežiadúceho štýlu života mladistvých mužov a žien, ktorí v dobe pubertálneho dospievania vyrastali v rodine bez prítomnosti otcov: mladiství muži bývajú poznamenaní zvýšenou útočnosťou v konfliktných situáciách, násilníckou kriminalitou, skorším nástupom sexuálnych záujmov, útočnejšou sexualitou, zníženou otcovskou zodpovednosťou; taktiež mladistvé ženy prejavujú skorší sexuálny záujem, vo svojej sexualite sú výbojnejšie, ale podceňujú hlbšie a trvalejšie väzby, dokonca ani svoje materstvo neviažu na nutnú prítomnosť (biologických) otcov.
K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti.
Situácia detí je rozdielna v rôznych typoch rodín, v ktorých sa vyvíja. Deti narodené mimo manželstva - bývajú často nedonosené, mŕtvo narodené, mávajú vyššiu úmrtnosť i chorobnosť, horší školský prospech a viac ťažkostí v sociálnom prispôsobení sa. Deti polosiroty - náhle úmrtie matky alebo otca spôsobí v dieťati najprv pocit afektívneho hladu, smútku, trpkého pocitu krivdy a okradnutia i stratu istoty plynúcu s nedostatku opory a výchovného vedenia. Dieťa v rodine rozpadnutej rozvodom rodičov - je v situácii trochu odlišnej. K rozvodu obyčajne nedochádza naraz, ale vnútorná jednotka a vzťahy členov sú spravidla narušené už skôr. Často má dieťa k rodičovi, od ktorého sa odlučuje len slabý vzťah, ale niekedy však môže byť tento vzťah veľmi tesný a dieťa potom znáša odlúčenie skoro tak obtiažne ako je tomu pri úmrtí.
Proti neúplnej rodine stojí na opačnom póle problém rodiny veľmi početnej. Dieťaťu sa v takejto rodine môže najčastejšie dostať len malého dielu tej pozornosti a starostlivosti, ktoré potrebuje k svojmu normálnemu vývoju. V prvej etape detstva postráda takéto dieťa niekedy materskú starostlivosť, neskôr sa deprivácia prejavuje skôr v oblasti otcovského vplyvu a v nedostatku vedenia a disciplíny. Stav takýchto rodín býval a v mnohých krajinách doposiaľ je komplikovaný hospodárskou biedou, bytovou tiesňou, zlými hygienickými pomermi a často aj nízkym kultúrnym štandardom. Pri fyzickom zanedbávaní dieťaťa dochádza často k tomu, že sa nemôže ani psychicky primerane rozvíjať.
#