Počas prvých rokov života dieťaťa prebiehajú najdramatickejšie zmeny a matka zohráva v tomto procese kľúčovú úlohu. Tento článok sa zaoberá významom matky v živote dieťaťa, potenciálnymi problémami, ktoré môžu vzniknúť, ak sa vzťah nevyvíja správne, a možnými dôsledkami v dospelosti.
Význam Matky v Ranom Detstve
Mirka Chmelíčková, klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka, zdôrazňuje, že prvé roky života sú pre dieťa veľkým dobrodružstvom. Dieťa sa učí sať materské mlieko, nadväzovať kontakt s rodičmi a do troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie.
Podľa vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života dieťaťa o vytváraní základnej dôvery v okolitý svet, ktorá je protiváhou k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémami pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia.
Vytváranie Väzby a Zrkadlenie
Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. „Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované,“ vysvetľuje M. Chmelíčková.
Avšak nie vždy tento proces prebehne tak, ako má. Keď sa vzťah nevyvinie, človek má problémy celý život„Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii,“ objasňuje psychoterapeutka. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Problémy vo Vzťahu Matky a Dieťaťa
Ak sa proces zrkadlenia nepodarí, môže to viesť k problémom v dospelosti. Ľudia s krehkým sebavedomím a narcistickou rovnováhou sa snažia prebíjať svoju nedôveru tým, že sa snažia byť dokonalí a výkonní. Stále potrebujú obdivné pohľady okolia a ak ich nemajú, trápia sa. Na to, aby obdiv svojho okolia získali, dokážu vyvinúť neuveriteľné úsilie.
Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. „V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná,“ hovorí o mamách M. Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv.
Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou. Keď matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vrátiAk matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. „Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu,“ objasňuje M.
V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie.
Nahradenie Matky a Dôsledky
Žiadna opatrovateľka nedokáže nahradiť matkuPestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré.
Prečítajte si tiež: Plodová voda a jej vplyv na dieťa
Keď príde pacient na terapiu s deficitom z raného detstva, nepovie presne s čím má problém, ale terapeut to dokáže rozpoznať, keďže pacient mu neverí a necíti sa bezpečne. Prvé mesiace až roky sa na terapii vytvára bezpečný terapeutický vzťah. „Terapeut zastáva úlohu podporného materského objektu, snaží sa pacientovi pomôcť, aby sa cítil bezpečne a mohol prijať dôverný vzťah. Až potom sa pacient môže sústrediť na to, kto je a na svoje emócie. Zvrátiť to, čo dieťa nedostalo v detstve a nemá na čom stavať, nie je jednoduchý proces. Terapia je dlhodobý proces a môže, podľa M.
Rodičovské Odcudzenie a Jeho Dôsledky
Susan J. Elliott JD., M.Ed. vykresľuje príbeh svojej klientky, ktorá prišla o dcéru vinou manipulácie a vymývania mozgu zo strany otca. Ex manžel ju dokonca izoloval od dcéry. Po celé mesiace. Dôvodom sa stalo jeho falošné obvinenie. Napriek dôkaznému videu, ktoré svedčí v prospech mojej klientky, za viac ako sedem mesiacov súd dôkaz neuznal, a situáciu neriešil. Aj napriek tomu, že súdy a sociálne služby sa údajne venujú boju proti zneužívaniu detí, príliš často sú spoluvinníkmi, umožňujúcimi rodičovské odcudzenie. Je forma psychického týrania dieťaťa, ktoré môže pokračovať poškodzovaním dieťaťa.
Mojej klientke trvalo mnoho mesiacov, než presvedčila odborníkov, že jej ex vedie non-stop kampaň, ktorej cieľom je, aby dcéra matku zavrhla. Matka čítala správu z DCF, ktorá je plná záznamov rozhovorov medzi terapeutom a jej dcérou, a rozhovorov s ňou a jej ex. Je zrejmé, že po čase sa odborníci presvedčili, že jej ex vedie emocionálnu vojnu. Znepokojuje ma, že profesionáli v sociálnych službách môžu povedať niečo také, že neexistuje rodičovské odcudzenie.
Syndróm zavrhnutého rodiča je kampaň na bezdôvodné očierňovanie proti jednému z rodičov zo strany druhého rodiča prostredníctvom dieťaťa. V prípade mojej klientky, jej dcéra bola pripravená absolvovať terapeutické sedenia a hovoriť o tom, prečo nechcela vidieť jej matku. Keď dieťa prichádza na terapeutické sedenia a nevie sa dočkať, aby povedalo niečo, čo sa nestalo v poslednej dobe, je úplne jasné, že bolo pripravené a upozornené, aby nezabudlo určité detaily. Nie je normálne, aby dieťa s takým zanietením vypočítavalo a rozprávalo veci, ktoré sme hovorili dávnejšie. Zo správania dieťaťa sa dalo jasne odhadnúť, že bolo trénované, pripravené. Toto by malo byť výstražné červené svetlo pre terapeuta, pre sociálnych pracovníkov z DCF a pre súdy.
Terapeut musí byť veľmi aktívny v boji proti účinkom rodičovského zavrhnutia. Ak sa vaše dieťa zúčastňuje terapií, požiadajte terapeuta urobiť jasné a stručné poznámky od začiatku príchodu vášho dieťaťa. Prediskutujte s terapeutom, ako je dieťa ovplyvňované počas terapie. Veľmi pasívny terapeut nie je tou najlepšou voľbou pre dieťa, ktoré je odcudzené. Upozornite terapeuta čo najprijateľnejším spôsobom, že je podstatné pomôcť dieťaťu pochopiť, že je dôležité mať oboch rodičov a rovnako čo najširšiu rodinu v ich živote.
Prečítajte si tiež: Zdravý štart s baklažánom
Je pre mňa úplne neuveriteľné, že sa všetci môžu zhodnúť v tom, že odcudzenie (zavrhnutie) prebieha, a dcéra žijúca s otcom sa napriek tomu nemôže stretávať so svojou matkou.
Čo môžete urobiť, keď čelíte podobnej situácii? Aj keď ste presvedčení, že všetci okolo vás strácajú hlavu, zostaňte pokojný, tvárou tvár všetkému šialenstvu. Nedať zavrhujúcemu rodičovi žiadny priestor k pohybu. Uistite sa, že všetko je zadokumentované. Ak sa vám nedarí, pozrite sa na zákony vo vašom štáte a zistite, či vo vašom štáte platí zákon „friendly parent - priateľský rodič“ a pripomeňte to svojmu sudcovi. Vytvorte primeraný rodičovský plán, ktorý zahŕňa preukázanie odcudzenia rodiča súdu. Mať dobrý podporný systém, na ktorý sa môžete spoľahnúť v časoch, kedy máte pocit, že sa zbláznite, alebo keď už nevládzete. Nemyslite si, že ste zlý rodič, keď máte chuť odísť v ťažkých chvíľach. Obviňovanie z vecí, ktoré nerobíte a popudzovanie dieťaťa proti vám môže vyvolať mnoho nepríjemných pocitov. Je skutočne veľmi ťažké skončiť ako zavrhnutý rodič.
Vyzývam všetkých profesionálov právnych a sociálnych služieb, aby sa zoznámili so syndrómom a pochopili škody, ktoré spôsobuje deťom. Všetci musíme robiť lepšie, aby sme chránili deti pred nepriaznivými vplyvmi rodičov, ktorí odcudzujú dieťa od druhého rodiča. Dobrý rodič miluje svoje deti viac, než oni nenávidia druhého rodiča.
Vytesňovanie Otcov zo Života Detí
PhDr. Eduard Bakalář, Csc. sa zameriava na tabuizovaný, ale v rodinách reálne existujúci problém, kedy sa matky s nízkou mierou emocionálnej zrelosti snažia vytesniť otca zo života dieťaťa. Popisuje možné vplyvy i motívy pôsobiace na také matky a taktiež uvádza súčasti vytesňovacieho systému. Zmieňuje sa i o dvoch sesterských stratégiách a to o hyperprotektivite a narcistickom zneužití.
Problém vytesňovania otcov z citového života detí skutočne existuje. Potvrdí to väčšina manželských či rodinných poradcov, sociálnych pracovníkov alebo opatrovníckych sudcov. Hlavnými postavami, resp. aktérmi našej štúdie sú matky, kde ich podstatnou charakteristikou je osobnostná a emocionálna nezrelosť, teda matky z hľadiska dosiahnutého stupňa osobnostného a citového vývoja podpriemerné.
Avšak je ľahostajné, do ktorej kategórie vytesňovaný otec patrí; väčšinou si nebýva vedomý, čo sa vlastne deje. Podstatné súvislosti si uvedomuje až veľmi neskoro, niekedy vôbec nie. Pokúsime sa zodpovedať otázku, prečo to nezrelé matky robia, a taktiež podáme prehľad postupov, ktorými sa v rodinnom živote snažia tento cieľ dosiahnuť.
Snáď všetky matky, ktoré existovali či existujú, sa najskôr snažili vytvoriť si s dieťaťom základný pozitívny citový vzťah. Matka sa dieťaťu venuje, kŕmi ho, odstraňuje nepohodlie, "fúka na boľačky", hrá sa s ním, sprostredkúva príjemné veci. Načúva detskému džavotu alebo rozprávaniu a tiež rozpráva o svojom detstve: " To keď som ja bola malá ako ty, tak som…." Taktiež poučuje, varuje, rozkazuje: " Tú žihľavu nechytaj, spáliš sa!" Dovtedy je všetko v poriadku.
Pravidelným zámerom týchto matiek je eliminovať otca zo života dieťaťa a dieťa si privlastniť. Používajú k tomu už vyskúšaný systém s rôznymi situačnými variantmi. K prevzatiu bohato postačuje i podpriemerný intelekt, avšak nevyhnutnou podmienkou je archaická, primitívna, infantilná štruktúra emócií a citov. Jej opakom je civilizovaná, rozvinutá, dospelá, diferencovaná, adekvátne reagujúca štruktúra, ktorá však bohužiaľ týmto matkám chýba.
Výsledkom takejto aktivity nezrelej matky je, že sa dieťa vo všetkom obracia len na ňu, otec ako keby doma ani nebol; matkine odpovede na otcove otázky sú veľmi stručné, signalizujúce, aby sa otec ďalej na nič už nepýtal. Neskôr prichádza k prejavom devalvácie otca, nepriateľstvu, k urážkam, niekedy i k fyzickému napadnutiu otca matkou. Za tejto situácie často prichádza k postihnutiu dieťaťa nazvaného syndróm zavrhnutia rodiča (v anglosaskej literatúre PAS). Ide o závažné poruchy vo vývoji dieťaťa, preto nezostáva než sa pýtať po ich pôvode.
Prečo sa Nezrelé Matky Takto Chovajú?
Ak je matka nezrelá, potom má len obmedzené spektrum ku klasifikácii okolitých ľudí a len obmedzený repertoár emocionálnych reakcií. Tie majú skôr archaický charakter, napr. vlastniť všetko, rozhodovať o všetkom, zvíťaziť na celej čiare. V záležitosti detí to potom znamená "mať deti vo výlučnom vlastníctve"
Myslíme tým, že taký rodič formoval a formuje psychiku dieťaťa tak, že nie je schopné si vytvoriť hlbší vzťah k inej osobe (v optimálnom prípade k primeranej protistrane opačného pohlavia). Priebežne rozhoduje o dôležitých záležitostiach dieťaťa, i keď už je vekom dospelé, nepraje snahám dieťaťa nadviazať zmysluplný vzťah k iným osobám a pokiaľ sa to dieťaťu (dospelému) podarí, potom mu ich taký rodič narušuje, prípadne na nich parazituje. Druhotne sem patrí i potreba nášho nezrelého rodiča "byť výlučným architektom duše svojho dieťaťa", vytesniť druhého rodiča (ktorý má ako jediná ďalšia osoba na svete rozhodovaciu právomoc vo veci výchovy dieťaťa) na perifériu vplyvu. Prioritu má úzky, sebecký záujem typu " po nás potopa"
Ak je matka naopak osobnostne a emocionálne zrelá, potom dokáže okolitých ľudí jemne diferencovať, používa široký repertoár emočných, citových a postojových reakcií (vrátane kompromisných) a do svojich úvah a rozhodnutí začleňuje celú radu informácií o prípadných pozitívach a negatívach , ale najmä o pozitívach pre svoje deti. Praje im dobrý vzťah o otcovi, s ktorým je schopná spolupracovať a oceňovať jeho podiel v rodine.
Zhrnieme: čím nezrelšia matka, tým skôr uplatňuje archaické mechanizmy a reakcie, a nie jemnú diferenciáciu.
Systém Vytesňovania
Do vytesňujúceho systému matky patria:
- Málo kontaktov dieťaťa s otcom.
- Priebežný tok informácií od matky k dieťaťu vrátane hodnotenia (kladné, či devalvačné) ďalších osôb a ich kategorizácie.
- Vytváranie postojov dieťaťa, jeho emočných reakcií, priateľstvo či spojenectvo s ďalšími osobami.
- Korupcia dieťaťa.
- Odhaľovanie vinníka.
Rozsah rodinných činností je koncipovaný tak, aby dieťa malo len málo kontaktov s otcom, a to preto, aby dieťa nemohlo z vlastnej skúsenosti korigovať nepravdivé informácie. Spomeňme na totalitné praktiky zákona styku s cudzinou a obmedzenie informácií odtiaľ. I keď matky majú na deti v priemere viac času ako otcovia (od tých sa očakáva nejaký zárobok navyše), mnohé nezrelé matky sú s deťmi - v rámci vytesňujúceho programu - až do svojho vyčerpania, len aby zabránili ich širšiemu kontaktu s otcom. Dieťa je tak oberané o prežitie v triangulárnej rodinnej mikrosociete, namiesto toho žije prevažne v zdeformovanom duálnom vzťahu s matkou. Mužský svet sa stáva cudzím a v podaní matky často nepriateľským priestorom.
Postav otca je komentovaná v negatívnom svetle. Dieťaťu sú opakované skutočné alebo i fiktívne pochybenia otca, jeho nedostatky sú prehnane komentované, rovnako ako nedostatky jeho rodičov. Má tiež pochybných priateľov, zamestnanie, kolegov. O zaujímavých aspektoch otcovho zamestnania či koníčkoch nepadne ani zmienka, rovnako ako o jeho úspechoch. Čokoľvek, čo s otcom nejako súvisí, je v lepšom prípade priebežne ignorované, v horšom devalvované.
Táto časť systému musí vychádzať zo zmienených informácií, ktoré sú opakované, sprevádzané emočnými prejavmi, hodnoteniami, kategorizáciami."Mal niečo priniesť, ale nepriniesol to, mal niečo zariadiť, síce mu to vyšlo, ale mal len viac šťastia ako rozumu". V psychike detí je zakotvená rola otca ako opatrovateľa (pomerne chatrného) a často i dehumanizovaného robota. Prichádza k úplnej absencii pozitívneho hodnotenia ľudských stránok otca, akoby napr. mohlo byť: "Ocko sa kvôli tvojej chorobe veľmi trápil, zháňal tých najlepších lekárov." " Ocko bol zo stavby domu veľmi unavený, ale hovoril, že má veľkú radosť z toho, že to môže urobiť pre svoje deti." Neskôr môže prísť ťažší kaliber. Dieťa počuje: "Trpela som, tvoj otec ma ponižoval, ubližoval mi, bil ma. Nedával nám peniaze, nemohla som ti kúpiť veci, ktoré tak potrebuješ. Dáva peniaze iným, ktorých má radšej ako nás…" atď. " Ty budeš isto lepší ako on".
Tím vzniká deťom veľké ublíženie; nevidia láskyplné chovanie a ak nemajú taký model, nemôžu sa tak ani chovať v dospelosti ku svojim partnerom, manželom. Ich vzťahy potom podľa toho vyzerajú.
Tieto informácie sú mimoriadne:
- závažné, lebo priamo útočia na jadro detských emócií a formujú ich budúce zameranie
- zradné, lebo dieťa si tieto informácie v neskoršom veku nemôže preveriť. To pre prípad, že by už dospelý jedinec chcel mať realistický obraz svojej primárnej rodiny.
Ak chce rodič získať dieťa na svoju stranu, potom mu úplne toleruje prehrešky, dieťa nie je potrestané za previnenie, nevyžaduje plniť povinnosti, ukazuje, že je ten lepší rodič ako druhý, a to samozrejme i za cenu, že bude mať dieťa rozmaznané, oneskorené vo vývoji, menej kompetentné vo svojom prostredí (napr. školnom). Prejavom korupcie môže byť preceňovanie dieťaťa („Ty si môj malý rytier“) a poskytovanie takých satisfakcií, ktoré môžu nadobudnúť charakter emočného zvádzania dieťaťa.
Do systému vytesňovania patrí i príprava detí na to, kto zlyháva, neskôr potom na to, kto je vinníkom všetkého nedobrého, nepríjemného, zlého. Je to subsystém hodnotenia - kto sa snažil, kto mal dobré úmysly, kto sa naopak chcel chváliť, kto riskoval, nebral ohľad na city druhých, kto ich poškodil a pod. Línia uvažovania sa dieťaťu prefabrikuje, previnenia sa odkrývajú postupne, aby potom v závere mohol byť otec odmaskovaný ako vinník a odhalený s definitívnou platnosťou.
Sesterské Stratégie: Hyperprotektivita a Narcistické Zneužitie
Vytesňovanie otca nezrelými matkami, ak ako sme to popísali, má dve „sesterské“ stratégie, ich cieľ sa v podstatných veciach prekrýva a často vyústi do ešte prepracovanejšej stratégie vedúcej k vypestovaniu syndrómu zavrhnutého rodiča, podrobnejšie popísanému na inom mieste.
Jav materskej hyperprotektivity (nezdravá nadmerná starostlivosť) je v odbornej literatúre zmieňovaný len veľmi zriedka. Skôr sa s ním stretávame v hovorovej reči, napr. „mamičkin maznáčik“, „opičia láska matky k deťom“, „neurobí bez mamičky ani krok“ apod.
D. Levy vo svojej štúdii referuje o dvadsiatich prípadoch „čistej“ materskej hyperprotektivity. Jej prejavom sú:
- nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom
- stále sprevádzanie dieťaťa
- nadmerné láskanie
- infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení
- odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery
G. Parker a P. Lipscombe uvádzajú, že spojenie medzi materskou hyperprotektivitou a vážnymi neurotickými a psychotickými poruchami je známe. U hyperprotektívnych matiek autori zistili vysokú mieru úzkosti, nutkavé myšlienky a zvýšenú potrebu ovládať. „Materská hyperprotektivita viedla paradoxne k nízkej miere skutočnej materskej starostlivosti“!
Podľa R. Gardnera jeden z faktorov materskej hyperprotektivity je zlosť. Hyperprotektívne matky vždy očakávajú, že sa ich dieťaťu môžu stať hrozné veci. Tieto obavy matky majú úzky vzťah k jej hnevným myšlienkám a citom. Matka môže napríklad odmietať rolu a povinnosti, ktoré kvôli dieťaťu musí zastávať. Objavia sa u nej primitívne impulzy a priania, aby sa niečo stalo (nemusí to byť nič hrozné). Má z toho pocit viny, lebo vie, že dobré matky sa zo svojho materstva plne tešia. Pocitov viny sa zbaví tak, že hnev potlačí a nakoniec vyjadrí v podobe pre matku prijateľnejšej - v hyperprotektivite. Tá môže byť - a často býva - akýmsi tréningom, predstupňom pre vypestovanie Syndrómu zavrhnutého rodiča.
E. Jesenská v článku Neznesiteľná „starostlivosť“ matiek popisuje typické chovanie matiek v roli svokry , ktoré je vo svojom dôsledku pre postihnuté dieťa ťažko deštruktívne. Skrytým cieľom týchto matiek je - tak ako aj v predchádzajúcich ukážkach - vlastniť „svoje“ deti , aj keď sú už vekom dávno dospelé.
Článok končí pasážou z knihy Davida Nivena - Problémy partnerským vzťahom spôsobujú nezvládnuté vzťahy matiek a synov: „Existujú matky, ktoré svojim synom nedovolia, aby sa od nich odpútali. Majetnícky si ich strážia a žiarlia na každú ženu, ktorá by ich mohla ohroziť. Také matky sú ochotné urobiť čokoľvek, aby zostali u svojich synov na prvom mieste. Nechápu, že im viac ubližujú, než pomáhajú.
Snáď žiadna matka nechce svojmu dieťaťu vedome ublížiť. Niektoré len nechápu, že svoje deti nemôžu na pupočnej šnúre držať večne.
Aké sú charakteristické prejavy materskej hyperprotektivity?
Zopakujeme poznatky Levyho: nadmerný kontakt medzi matkou a dieťaťom, stále sprevádzanie dieťaťa, nadmerné láskanie, infantilnosť dieťaťa pri obliekaní, kŕmení, odradzovanie od nezávislého chovania marením vývoja dieťaťa k spoliehaniu na seba samého oslabovaním sebadôvery.
Doplňujeme:
Vypytovanie sa na všetko, najmä na citové záležitosti, stála príprava jedál, znepokojenie matky, ak je dieťa (resp. už dospelý človek) neprítomný a nemá matka priebežné informácie; hyperprotektívny rodič predáva dieťaťu v podstate toto posolstvo: „ Svet je nebezpečným miestom a pohromy v ňom prichádzajú naďalej. Drž sa mňa a ja ťa pred nimi ochránim. Odtrhni sa a môžeš skoro umrieť, ani si neuvedomíš, čo sa vlastne stalo.“
Narcistické zneužitie dieťaťa rodičom je popísané v rovnako nazvanej subkapitole štúdie W. Andritzkého, citujeme: „ Ako so sa už zmienil, pocit „vnútorného prázdna“ je typický pre hraničné osobnosti. Tieto pocity sú kompenzované stále prítomným pudením po uznaní a po narcistickej „výžive“ či uspokojovaniu. To je dôvod, prečo taký rodič lipne na dieťati silou osoby, ktorá sa topí.
Heyne podrobnejšie popísal psychodynamiku , ktorú dieťa vyvinie v dôsledku „narcistického zneužitia“ a výstižne popísal vzorce chovania a seba prežívania : „Rozumiem tým konšteláciu vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Rámec je daný matkinou potrebou narcistickej satisfakcie a jej využitím závislosti dieťaťa. Narcistické vzťahy sú charakterizované svojou symbiotickou povahou a exploatáciou. Dieťa je,…