Kto by nechcel byť dobrým rodičom? Otázka, ktorú si kladie takmer každý, kto sa rozhodne pre túto náročnú, no krásnu životnú cestu. Ale čo to vlastne znamená byť dobrým rodičom? Je to o bezhraničnej láske, prísnosti, vysvetľovaní, alebo o pozitívnom príklade? Najnovšie vedecké štúdie naznačujú, že istý druh lásky, hoci s dobrým úmyslom, môže dieťa v dospelosti doslova zničiť. Je to takmer rovnako zlé ako zanedbávanie. Tento článok sa zaoberá fenoménom "opičej lásky", jej prejavmi, dôsledkami a možnosťami, ako sa jej vyhnúť.
Čo je to "Opičia Láska"?
Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetnosti. Môžeme ju nájsť pod rôznymi termínmi - napríklad „hyperprotektívne“ či „helikoptérové rodičovstvo“. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti, zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Opičia láska je len iný názov pre ten istý fenomén - pomenúva rodičov, ktorí sú na svoje deti upnutí tak veľmi, že ich lásku môže dieťa pociťovať ako dusivú. Termín láska je v tomto prípade trochu zavádzajúci.
Prejavy Hyperprotektívneho Rodičovstva
Na svoj príbeh má človek čiernu škvrnu, nevidí ho tak jasne. Môžeme si myslieť, že vychovávame deti s rozumom a láskou, a pritom opak je pravdou. Niektoré z prejavov hyperprotektívneho rodičovstva sú:
- Prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde.
- Prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne.
- Neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína.
- Prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa.
Ak sa rodič bojí mnohých vecí, zvyčajne sa prehnane bojí aj o dieťa.
Dôsledky "Opičej Lásky" na Dieťa
Čo deťom týmto typom výchovy spôsobíme? Vychováme egocentrikov, ktorí si myslia, že svet sa točí iba okolo nich? Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní a nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo).
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Takže spolu vzájomne nebudú vedieť komunikovať, keď budú deti dospievať, a pravdepodobne ani v dospelosti. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci - ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy, strachy.
"Helikoptéroví“ rodičia komunikujú svojim deťom na podvedomej rovine, že nebudú v bezpečí, pokiaľ tam nebude mama alebo otec a nebudú sa o ne starať. Keď tieto deti musia odísť samé, nie sú pripravené čeliť každodenným výzvam. Tieto deti sú potom neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Na základe toho tieto deti pociťujú úzkosť, depresiu, nedostatok sebadôvery a nízke sebavedomie. Ďalším problémom je, že ak nikdy nezažili zlyhanie, môže sa u nich vyvinúť obrovský strach zo zlyhania a sklamania ostatných.
Kto Má Sklon k Hyperprotektívnemu Štýlu?
Hyperprotektívni rodičia bývajú ustráchaní ľudia, ktorí sú zameraní na elimináciu nebezpečenstiev a možných rizík. Mnohí z nich trpia úzkosťou alebo panickou poruchou. Je to tým, že vnímajú svoje deti ako zraniteľnejšie, čo je prirodzené. Nadmerná ochrana môže vzniknúť aj ak sa u rodiča rozvinie posttraumatická stresová porucha (PTSD). Pozor - pretože PTSD nevzniká iba po prírodných alebo človekom spôsobených katastrofách.
Majú isté osobnosti väčší sklon k tomuto štýlu? Napr. rodičia jedináčikov?
Ako sa Vyhnúť "Opičej Láske"?
Spravidla platí, že len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé (napr. vie si samé zavesiť vetrovku na háčik), tak už by to zaň nemal robiť rodič. V rámci prechodného štádia je ešte možné na to dieťa upozorniť, ak zabúda, kým za to napokon preberie plnú zodpovednosť.
Prečítajte si tiež: Plodová voda a jej vplyv na dieťa
Kľúčovou je komunikácia. Nie je vôbec jedno, akým spôsobom sa s dieťaťom bavíme. Je niečo iné vyžadovať veci príkazom a argumentom „LEBO SOM TI TO POVEDALA!“, a iné vysvetlením „Ak si nebudeš svoje oblečenie skladať, budeš v pokrčenom“.
Nezabúdajme, že prejavom lásky je sloboda - ži a nechaj žiť. Láska neznamená vlastniť. Za veľmi inšpirujúce považujem motto waldorfskej pedagogiky: „V úcte prijať, v láske vychovať, v slobode prepustiť.“ Toto motto platí nielen pre učiteľov, ale aj pre rodičov. Práve s láskou a dôverou dokážeme čeliť strachu o svoje deti. S láskou ich dokážeme nechať ísť, keď nastane ten čas, pretože vieme, že naše deti nie sú naše. Prišli sem žiť svoj vlastný život, svojím vlastným spôsobom. Tak ako aj my.
Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe - svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa. To je na jednej strane veľmi pozitívne, pretože toho v dnešnej dobe vieme o detstve a výchove viac než generácie pred nami. Na druhej strane sa v tom človek môže strácať, či tlačiť sa do dokonalej predstavy seba. Ako povedal C. G. Jung: „Istá miera frustrácie je dobrá.“ - Nechajme z času na čas naše deti, nech sa s tým potrápia sami.
Terapia ako Pomoc pri Dysfunkčnej Dynamike
Jednotlivcov, ktorí sa snažia vysporiadať s výchovou hyperproteknívnych rodičov alebo dysfunkčnou rodinnou dynamikou, môže významne podporiť vhodne zvolená terapia. Základným predpokladom je „cestovať v čase“ do svojho detstva a pocitov, ktoré sme vtedy zažívali. Tie, bohužiaľ, mnohí z nás vytesňujeme a robíme, čo sa dá, aby sme sa im vyhli. Dokonca klameme samým sebe (tzv. popieranie). Ak je však človek odhodlaný tomu čeliť, je možné tento generačný vzorec prelomiť a pretvoriť. Predovšetkým rodiča, ktorý je sám samostatný a vyrovnaný jedinec, schopný empatie, aby sa to mali od koho učiť.
Vplyv Otca na Vývoj Dcéry
Správanie k mužom, či budovanie dôvery k nim, súvisí s naším otcom. pohľad na život. Napovie nám napríklad, prečo sa cítime nespokojné. otca, ktorý je vždy ich prvou platonickou láskou. Uznanie od otca je pre dcéru podnetom niečo dokázať. navyše, jeho reakcie sú iné ako mamine. poskytol lásku, aj ochrannú ruku. dospievania. prejav zvýšenej náklonnosti. platonicky zamilovaná. - rovesníkov. Maderová. problém uveriť, že ju môže niekto skutočne milovať. dcéry. Tu podľa Maderovej platí jediné: chváliť, podporovať, oceňovať. správanie nebolo v poriadku. nie je prítomný. Erika prišla o otca, keď mala osem rokov. štyridsaťdeväťročného priateľa. dokonca iných sexuálnych partnerov, ale napokon sa k nemu vždy vrátila. silných a schopných partnerov, pričom im neprekáža ani výrazne vyšší vek. písal vo svojej knihe aj Norman Wright. sebe pochybnosti a myslí si, že by mohla zlyhať v rodinnom živote aj ona. sebe zlosť na otca, že ju opustil. jasný dôkaz toho, že sa nedá na mužov spoľahnúť. striedajú sexuálnych partnerov. pochopiť vzájomné partnerské vzťahy. vyrastala bez otca? vzorov. príbuzní, ktorí pomáhajú dcére utvárať si obraz o mužoch. Maderová. tom ženy s podobnosťou svojho partnera a otca. istá podobnosť tam je, iné nepriznali ani len jedinú spoločnú vec. nevedome hľadáme podobný typ mužov, no nemusí to byť pravidlom. vlastností jej manžel môže mať a iné, naopak, nie. úplne ideálny,“ konštatuje Denisa Maderová. náš otec. psychologička. vzťah s otcom, prípadne zájdite za odborníkom. našťastie, budúcnosť je hmota, ktorá sa dá tvarovať v našich rukách. Otec má nezanedbateľný vplyv aj na našu kariéru. vysokých manažérskych postoch, ukázal, v čom tkvie ich úspech. mužských aktivít, ako sú chytanie rýb či poľovačka. odvážna a otvorená aj voči nezvyčajným úlohám. záležia naše neskoršie úspechy a zlyhania v práci. ľudí a mali by ste mať ideálnu predispozíciu na manažérske miesta. cieľavedomosťou, ktorá vyplýva z túžby dosiahnuť viac ako otec. znenávidieť autority.
Prečítajte si tiež: Zdravý štart s baklažánom
Vplyv Rozvodu a Chýbajúcich Rodičov
Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, ktorý ako dieťa prežil vojnové roky a bol svedkom nepredstaviteľného psychického i fyzického utrpenia detí, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu.
Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). „A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného. Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí. .. keď sa rozhodnú vydobyť si u dieťaťa svoje miesto. Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu „chrbtice“, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. Napríklad ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca, (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie), či ako ten, čo prehnane pestuje body building, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G.
Vzťahová Väzba a Jej Význam
Konferencia „Láska a hranice“ organizovalo občianske združenie Úsmev ako dar v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Fórom zamestnancov centier pre deti a rodiny Slovenskej republiky, Fórom zamestnancov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Cieľom konferencie bolo vytvoriť priestor na spoluprácu a odbornú diskusiu o výzvach, ktorým odborníci pri starostlivosti o deti čelia. Prednášky a workshopy boli zamerané na budovanie a posilňovanie bezpečných a stabilných vzťahov medzi deťmi a dospelými, ktoré sú nevyhnutné pre ich emocionálny a psychický vývoj.
Hlavnou témou konferencie bola vzťahová väzba a jej kľúčový význam pre deti vyrastajúce v zariadeniach. Vzťahová väzba predstavuje základný kameň zdravého vývoja dieťaťa. Kvalita vzťahovej väzby medzi dieťaťom a jeho primárnymi osobami (rodičmi, vychovávateľmi a inými odbornými pracovníkmi) ovplyvňuje jeho emocionálnu, sociálnu a kognitívnu zrelosť. Umožňuje tiež dieťaťu rozvíjať jeho samostatnosť, sebavedomie a schopnosť budovať zdravé vzťahy v budúcnosti. Mnohé výskumy potvrdili, deti potrebujú na svoj zdravý psychický vývin lásku a hranice. Láska dáva deťom pocit bezpečia, sebavedomie, emocionálnu stabilitu, rozvoj empatie a láskavosti.
Ako Sa Cítia Deti Toxických Rodičov?
Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Takže asi nikoho neprekvapí, že tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojím prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Čo Ak Si Uvedomia, Čo Im Chýba?
Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba. Uvedomiť si, že rodičia sa nezmenia, je ťažšie, ako sa zdá. Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa.
Odmietanie Rodiča (Zavrhovanie Rodiča)
Zavrhovanie rodiča dochádza, keď dieťa odmietne rodiča bez rozumného dôvodu, zvyčajne pod vplyvom druhého rodiča.
Zavrhovanie rodiča je porucha, pri ktorej dieťa odmieta rodiča bez dobrého dôvodu. Odmietnutie sa môže pohybovať od mierneho po závažné. Rovnako ako pri iných problémoch duševného zdravia, naše chápanie poruchy a výrazov používaných na jej opis sa postupom času vyvíjalo. Ak sa odcudzenie dieťaťa od rodiča ponechá bez nápravy, môže trvať celý život. Mnoho odmietnutých rodičov uvádza, že ich dospelé deti zostávajú rezervované alebo úplne mimo dosah.
Manipulujúci rodičia učia deti, že ich druhý rodič je zlý rodič, ktorý ich v skutočnosti nemiluje, môže byť nebezpečný a nezaslúži si ich dôveru, náklonnosť ani rešpekt.
Charakteristickým znakom zavrhovania rodiča je emocionálne a niekedy aj fyzické odlúčenie dieťaťa od rodiča. Vo väčšine prípadov predtým, ako dieťa začalo odmietať cieľového rodiča, sa tešili normálnemu vzťahu. Súčasné odcudzenie dieťaťa ostro kontrastuje s minulosťou.
Keď je odmietnutie dieťaťa oprávnenou reakciou na hrubé týranie rodiča alebo na to, že je svedkom domáceho násilia, nejde o prípad zavrhovania rodiča.Všetky deti nájdu veci, ktoré môžu kritizovať na svojich rodičoch. Za normálnych okolností to nenaruší vzťah. Deti, ktoré sú odcudzené, potrebujú pomôcť pochopiť, že chyby nedefinujú človeka a že ľudia, vrátane odmietnutých rodičov, sú viac ako ich chyby.
Vo väčšine prípadov zavrhovania rodiča sa odcudzujúci rodič zapája do určitého vzoru správania (nejde len o niekoľko ojedinelých prípadov ohovárania), ktoré má zjavne schopnosť poškodiť vzťah dieťaťa s druhým rodičom. Tým, že sa odcudzujúci rodič nikdy nevyjadruje pozitívne o druhom rodičovi a bubnujúcich negatívach, manipuluje deti, aby odmietli druhého rodiča, rovnako ako politik vykresľuje nepriaznivý obraz, aby odcudzil voličov od svojho oponenta.
Podľa psychológov, ktorí pracujú so zavrhovaním rodiča, deti, ktoré sú bezdôvodne odcudzené, zdieľajú určité postoje a správanie. Odcudzené deti sú zaujaté očierňovaním rodiča, recitujú zoznam sťažností a správajú sa k rodičovi, ako keď nemá žiadnu hodnotu a ani nikdy nemal. Mnohé vážne odcudzené deti hovoria, že si želajú, aby rodič zomrel alebo jednoducho zmizol.
V prípade zavrhovania rodiča deťom, ktoré sú iracionálne odcudzené, chýba ambivalencia voči rodičom. Nenapadá im nič dobré, čo by mohli povedať o zavrhnutom rodičovi, ale odmietajú kritiku preferovaného rodiča (nazývaného aj uprednostňovaný rodič), s ktorým sú v spojení.
Keď sa ich odcudzenie u detí zakorení hlbšie, odmietajú nielen rodiča, ale aj ľudí, domáce zvieratá a aktivity spojené so zavrhnutým rodičom. Odborníci v oblasti duševného zdravia to označujú ako nenávisť spolčením alebo šírenie nepriateľstva.
Je ľahšie zmierniť zavrhovanie rodiča prv, než sa stane vážnym a zakorení sa. Rodičia zapojení do odcudzujúceho správania sa musia naučiť, ako ubližujú svojim deťom, a vyvinúť zdravšie spôsoby, ako sa vyrovnať so sklamaním a hnevom voči bývalému partnerovi.
Rodičia, od ktorých sa deti odcudzujú, by mali udržiavať kontakt s deťmi, okrem prípadov, keď to vyvoláva obavy o bezpečnosť rodiča alebo dieťaťa. Rodičia s deťmi, ktoré zavrhujú rodiča, sa musia naučiť spôsoby komunikácie so svojimi deťmi, ktoré problém nezosilnia.
Dcéry Nemilujúcich Matiek
Naše budúce vzťahy a postoje definuje väzba, akú máme v detstve najmä k matke. Dcérka od útleho veku vníma reakcie matky na svoju osobu, vidí sa v nej ako v zrkadle.Od jej reakcií a mimiky začína vnímať samú seba, kým je a aká je - či je hodná lásky a pozornosti. Pokiaľ je matka milujúca a láskavá, dcérka cíti väzbu istoty a bezpečia, naučí sa, že je milovaná a hodná lásky. Toto poznanie je stavebným kameňom toho, ako bude vnímať samú seba. Dcéra nemilujúcej matky - emočne odtiahnutej a nekonzistentnej v láskavých prejavoch - začne naopak vnímať tento vzťah ako veľmi neistý. Pochybuje o matkinej náklonnosti a láske, netuší či jej dnes poskytne bezpečie alebo nie. Matka i domov sú neisté, čím sa stáva neistý celý svet.
Podľa teórie väzby Bowlbyho a Ainsworth formujú naše prvé vzťahy s matkou mentálnu reprezentáciu, ako fungujú vzťahy vo svete. Potreba byť matkou milovaná je dcérina prvotná „hnacia sila“; o lásku matky sa usiluje od počiatku svojej existencie. Pokiaľ je spojená s uvedomením, že tá jediná osoba, ktorá ju mala milovať bezpodmienečne, ju neľúbi dostatočne, ovplyvní to všetky časti jej osobnosti a povedie k životu plného problémov.
Dcérky odtiahnutých matiek nedôverujú ostatným ľuďom ani sebe. Matka im dala najavo, že nie sú lásky hodné a nezaslúžia si pozornosť. Dcéry vyrástli v prostredí, kde sa cítili ignorované, nevypočuté a kritizované, z toho dôvodu predpokladajú, že každý človek s nimi bude zachádzať podobným spôsobom. Pretože si z matkinho chovania odvodzujú, aké správanie si zaslúžia, predpokladajú, že všetci ľudia im ublížia presne ako matka.Z toho dôvodu majú obrovský problém dôverovať ostatným a budovať zdravé vzťahy. Ich sebadôvera je závislá od uznania okolia. Dcéry a deti všeobecne inklinujú k tomu, aby boli rodičmi milované. Potrebujú cítiť ich lásku a uznanie; rodičia sú prvými ľuďmi, prostredníctvom ktorých si dieťa tvorí povedomie o sebe samom. Dcérka, ktoré mala emočne uzavretú matku, sa snaží získať jej lásku celé detstvo a neraz i celý život. Keďže jej ju matka neposkytuje, dcérka začne pochybovať o svojej hodnote - ak ju neľúbi matka, zrejme si lásku nezasluhuje a jej osobnosť nie je hodná náklonnosti všeobecne.
Neprestáva milovať matku, ale samú seba. Zvnútorní si matkinu kritiku a bolestivé slová (že nie je dostatočne krásna, je hlúpe a zlé dievča), ktoré sa stávajú jej vnútorným hlasom. Ním bude pokračovať v spochybňovaní svojich schopností, talentu a silných stránok, presne ako to robila i matka. Sama si nedokáže „vyrobiť“ pocit sebadôvery, preto, rovnako ako vo vzťahu k matke, bude hľadať uznanie v okolí.
Mnoho dcér nemilujúcich matiek cítili potrebu vyhovieť ľuďom okolo seba. Stali sa „posluhovačkami“ v dospelých vzťahoch - na úkor vlastných potrieb plnia priania ostatných, a seba posúvajú na posledné miesto v rebríčku dôležitosti. Nechajú so sebou „zametať“, nechajú sa využívať, pretože si nenastavili zdravé hranice, ktorými by sa chránili. Ďalším častým problémom je neschopnosť udržovať priateľstvo so ženami. V druhých ženách vidia len ďalšiu osobu ženského pohlavia, od ktorej čakajú zradu a zranenie. Kvôli nedostatku dôvery nevedia, či je ich priateľka skutočnou priateľkou alebo len ďalšou osobou, ktorá im ublíži.V dôsledku neprítomnosti hraníc však nevedia povedať Nie a splnia všetko, čo druhým na očiach vidia. Napriek tomu sa boja intímneho vzťahu, neotvoria sa a neoddajú sa.
Dcérky, ktoré vyrastali v domnienke, že si lásku musia zaslúžiť vlastnou poslušnosťou, majú sklon posluhovať ľuďom. Odmietnutie vyhovieť požiadavkám ostatných znamená, že nebudú ocenené, ľúbené a chcené. Každé Nie pre nich znamená, že nie sú hodné lásky od ostatných.
Precitlivenosť súvisí s odkrývaním starých rán. Väčšinu toho, čo druhí povedia sa dotkne citlivého miesta dcéry, ktorá bola matkou nemilovaná.
Vo vzťahoch ako aj v práci sú nesmierne náchylné vyčítať si akúkoľvek chybu a reagovať precitlivelo, ak na ich nedostatok niekto poukáže. Každou chybou si len zatĺkajú ďalší klinec do negatívneho sebaobrazu, kvôli ktorému si myslia, že si skutočne nezaslúžia byť ľúbené.
Dcéra nemilujúcej matky si navykne na tento druh vzťahu, iný predsa nepozná a nevedela by, ako sa v ňom správať. Jediný vzťah, ktorý voči sebe pozná, je chladný a kritizujúci. Preto vyhľadáva podobné typy ľudí ako jej matka, pretože je pripomínajú komfortnú zónu, dobre známe miesto, v ktorom vie „chodiť“.
Dcéry nemilujúcich matiek veria, že neexistuje nič také ako bezpodmienečná láska. Láska musí byť zaslúžená, a čo sa budú pokúšať celý život. Budú sa rozhodovať a žiť podľa toho, aby ich okolie prijalo. Jedine tým, že budú konať v súlade s normou alebo s tým, ako si ich život predstavuje matka, si zaistia lásku a uznanie. Ak sa k nim niekto chová zle, obviňujú seba. Veľmi častým problémom, ktorým trpia dcéry nemilujúcich matiek, je neustály strach. Dcéry si preto postavili sebahodnotu na bezchybnosti a perfektnosti; každú chybu prežívajú nadmerne, kritizujú sa za ňu a zhadzujú sa.