V modernej spoločnosti, kde sa kladie dôraz na práva jednotlivca a jeho autonómiu, je dôležité venovať pozornosť aj právam detí. Jednou z kľúčových otázok je, kedy môže maloleté dieťa samo rozhodovať a dávať súhlas v rôznych situáciách. Táto problematika je komplexná a závisí od veku, vyspelosti dieťaťa a konkrétnej situácie.
Informovaný súhlas v zdravotníctve
Informovaný súhlas je základným pilierom moderného zdravotníctva, ktorý zohľadňuje autonómiu pacienta a jeho právo rozhodovať o svojom zdraví. Základná právna úprava informovaného súhlasu na Slovensku je obsiahnutá v Dohovore o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny a v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti.
Zákonný zástupca a maloletý pacient
Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti je ošetrujúci zdravotnícky pracovník povinný informovať pacienta o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Toto poučenie sa poskytuje predovšetkým osobe, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, ak je spôsobilá na udelenie informovaného súhlasu.
Zákon rieši spôsobilosť na udelenie informovaného súhlasu iba nepriamo tým, že definuje okruh osôb, ktoré nie sú spôsobilé na udelenie informovaného súhlasu. Osoba spôsobilá udeliť informovaný súhlas je plnoletá osoba spôsobilá na právne úkony. V prípade osôb nespôsobilých udeliť informovaný súhlas je zdravotnícky pracovník povinný poučiť namiesto takejto osoby jej zákonného zástupcu, opatrovníka, poručníka, inú fyzickú osobu ako rodič, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, osobu, ktorá má dieťa v náhradnej osobnej starostlivosti, osobu, ktorá má dieťa v pestúnskej starostlivosti, osobu, ktorá má záujem stať sa pestúnom a má dieťa dočasne zverené do starostlivosti, alebo štatutárneho zástupcu zariadenia, v ktorom sa vykonáva rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti alebo rozhodnutie súdu o uložení ochrannej výchovy.
V prípadoch, keď sa poučenie poskytuje zákonnému zástupcovi osoby nespôsobilej udeliť informovaný súhlas, je stanovená povinnosť vhodným spôsobom poučiť aj osobu nespôsobilú dať informovaný súhlas. Osobitne je upravené poučenie v prípade ženy, ktorá požiadala o utajenie svojej totožnosti v súvislosti s pôrodom.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Názor maloletého dieťaťa
Osoba, ktorá je nespôsobilá dať informovaný súhlas sa podieľa na rozhodovaní o zdravotnej starostlivosti v najväčšej miere, ktorú dovoľujú jej schopnosti. Ak informovaný súhlas dal zákonný zástupca, súčasťou zápisu do zdravotnej dokumentácie je aj vyjadrenie osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Súčasný zákon o zdravotnej starostlivosti nerieši komplexne situáciu, keď zákonný zástupca a osoba nespôsobilá dať informovaný súhlas nemajú rovnaký názor na poskytnutie alebo neposkytnutie zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na formuláciu, že súhlas dáva zákonný zástupca a osoba nespôsobilá dať informovaný súhlas sa podieľa na rozhodovaní v najväčšej miere, ktorú dovoľujú jej schopnosti bude mať vždy prednosť súhlas zákonného zástupcu.
Pre prípad, že zákonný zástupca odmietne dať informovaný súhlas, poskytovateľ môže (ale nemusí) dať návrh na súd, ak je to v záujme osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť. V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života tejto osoby.
Maloletí a súhlas so zdravotnou starostlivosťou
Problém vzniká aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletým. Vo všeobecnosti a teda aj v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti platí ustanovenie § 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť na právne úkony vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Tá sa nadobúda dovŕšením osemnásteho roku. Pred dosiahnutím tohto veku sa plnoletosť nadobúda len uzavretím manželstva. Inak platí, že maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku. To by teoreticky umožňovalo dávať súhlas so zdravotnou starostlivosťou aj dostatočne rozumovo vyspelým maloletým. Zákon o zdravotnej starostlivosti obsahuje na udeľovanie súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti osobitnú úpravu, teda medzi ním a občianskym zákonníkom je vzťah lex specialis a lex generalis.
Rozhodovanie o styku s rodičom
Ďalšou oblasťou, kde sa stretávame s otázkou súhlasu maloletého dieťaťa, je rozhodovanie o styku s rodičom, ktorému nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. V týchto prípadoch je dôležité zohľadniť názor dieťaťa, najmä ak je dostatočne vyspelé a schopné vyjadriť svoje želania.
Súdne rozhodnutie a názor dieťaťa
Ak existuje súdne rozhodnutie o úprave styku s dieťaťom, obaja rodičia sú povinní toto rozhodnutie rešpektovať. To však neznamená, že názor dieťaťa je irelevantný. Súd je povinný zisťovať názor maloletého spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Pričom aj dieťa útleho veku, ale rozumovo a mravne vyspelé musí byť rešpektované ako osoba, ktorá vie vyjadriť samostatne svoj názor a povedať čo chce.
Prečítajte si tiež: Plodová voda a jej vplyv na dieťa
Ovplyvňovanie dieťaťa
Častým problémom v týchto situáciách je ovplyvňovanie dieťaťa jedným z rodičov. Ak existuje podozrenie, že dieťa je manipulované a jeho názor nie je autentický, súd by mal túto skutočnosť dôkladne preveriť. V takýchto prípadoch je vhodné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré by mohlo potvrdiť, že dieťa je silno ovplyvňované jedným z rodičov.
Zmena úpravy styku
Ak dieťa dlhodobo a opakovane odmieta styk s jedným z rodičov, môže to byť dôvod na zmenu úpravy styku. Súd bude v takomto prípade zvažovať, či je v najlepšom záujme dieťaťa, aby styk s rodičom naďalej prebiehal proti jeho vôli.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú dieťaťom
V občianskom práve je dôležitá otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú maloletým dieťaťom. Maloleté dieťa zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí, ak je schopné ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Útly vek dieťaťa teda spravidla s ohľadom na neschopnosť predvídania dôsledkov určitého počínania zodpovednosť dieťaťa za škodu vylučuje; naopak staršie deti za škodu už zodpovedať môžu.
Právny poriadok počíta s tým, že máloktoré dieťa bude disponovať finančnými prostriedkami, ktoré by bolo možné použiť na sanovanie škodlivých následkov. Aj z uvedeného dôvodu teda za škodu ním spôsobenú obyčajne zodpovedá aj ten, kto je povinný nad ním vykonávať dohľad. Zodpovednosti sa však môže zbaviť, a to ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.
Osobou povinnou vykonávať nad dieťaťom dohľad sú v prvom rade jeho rodičia. Pokiaľ je dieťa súdnym rozhodnutím zverené do starostlivosti len jedného z nich, bude v zásade zodpovedným za dohľad len tento rodič a prípadne tiež jeho manžel (nie však druh), ktorý žije s dieťaťom v spoločnej domácnosti, ak sa v rámci fungovania rodiny podľa dohody s rodičom dieťaťa podieľa na jeho výchove.
Prečítajte si tiež: Zdravý štart s baklažánom
Ak k vzniku škody dôjde počas doby, ktorú dieťa trávi vo vzdelávacom či výchovnom zariadení (v škôlke, škole, v družine, v jasliach apod.) alebo v ubytovacom zariadení (školský internát), bude za ňu voči tretím osobám (poškodeným) zodpovedať príslušná inštitúcia - nie teda jej konkrétny pracovník, ktorý mal na dieťa v danom okamihu dávať pozor.
Rodičovské práva a povinnosti
Rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom. Zákon o rodine hneď v úvode (vo svojom čl. 4) uvádza, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.
V odseku 1 citovaného zákonného ustanovenia sa exemplifikatívne (príkladmo) vymedzuje obsah rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Ako už bolo uvedené, rodičovské práva a povinnosti patria v zásade obom rodičom. Preto obaja rodičia (matka aj otec) majú rovnaké rodičovské práva aj povinnosti vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu. Tieto práva a povinnosti rodičov trvajú v zásade až do nadobudnutia plnoletosti ich dieťaťa.