Milan Rúfus bol slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista. Narodil sa v Závažnej Porube a zomrel v Bratislave. Jeho tvorba patrí k najvýraznejším zjavom slovenskej poézie.
Životopis
Milan Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube v rodine murára. Vzdelanie získaval v ľudovej škole v rodisku a na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde v roku 1948 úspešne zmaturoval. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Od roku 1990 až do svojej smrti v roku 2009 žil na dôchodku v Bratislave. Zomrel 11. januára 2009 v Bratislave.
Tvorba
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme, ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie.
Jeho tvorbu ovplyvnil symbolizmus, mal silné sociálne cítenie a nechal sa inšpirovať i dielom fotografa M. Martinčeka. Inšpiroval sa slovenskou ľudovou slovesnosťou a dielami viacerých slovenských maliarov.
Prečítajte si tiež: Slovenský básnik Milan Rúfus
Tvorbou patrí k najvýraznejším básnickým zjavom. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadá zmysel a podstatu ľudského života. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru.
Jeho poézia bola čiastočne ovplyvnená povahou (bol smutný z ľudskej bolesti na celom svete) a aj politikou (socialistická perspektíva a túžba po skutočnej ľudskej družnosti). Na jeho tvorbu vplývali okrem mnohých básnikov (Wolker, Jesenin, Novomeský, Baude - laire, Pasternak, Halas, Nezval, Seifert, Březina, Bezruč, Rázus, Krasko, Lenko, Kostra, Beniak) aj ľudové rozprávky a ľudové piesne.
Začal literárne písať v 50-tych rokoch, kedy sa naplno rozvinul dobový schematizmus. Nepodľahol mu. Neoslavoval socializmus. Odmietal takto písať. Jeho prvá básnická zbierka Až dozrieme bola významným medzníkom slovenskej literatúre. Priniesli nové hodnoty. Načastejšie témy sú domov, rodičia, druhá svetová vojna, poslanie poézie. O vojne píše tak, že zobrazuje vnútorné utrpenie človeka. Odsúdil vojnu vo Vietnamu a v Korei. Do rodného kraja (Liptov) sa vrátí v zbierke Stôl chudobných. Ústredným motívom zbierky je jednoduchý človek Rolník a práca. Veľmi záujímové sú zbierky v ktorých sa básne zájomne doplňali s umeleckými fotografiami a maľbami.
Milan Rúfus začal tvoriť už v roku 1944 ako 16 - ročný, keď uverejnil svoje prvé básne v mládežníckom časopise Prameň, ďalšie v časopisoch Nový rod a Mladá tvorba (1947). Počas vysokoškolských štúdií uverejňoval svoje básne v časopise Borba. V rokoch 1966 až 1970 spolupracoval s časopisom Romboid, v ktorom pomáhal redigovať poéziu a uverejňoval v ňom svoje eseje.
Hneď prvou svojou knihou poézie Až dozrieme (1956) sa predstavil ako zrelý básnik. Kniha rozvírila hladinu literárneho života a vyvolala i polemiky, ale predovšetkým pozitívne ocenenie zo strany čitateľov, spisovateľov a literárnych kritikov. Oneskorené vydania zbierky Chlapec (1966) a najmä Chlapec maľuje dúhu (1974) ukázali, že to bola vlastne autorova druhá kniha a že svoju knižnú prvotinu mal pripravenú v roku 1952. Spoločným znakom zbierok Chlapec, Chlapec maľuje dúhu a Až dozrieme je etický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému. Tento jeho etický postoj je spojený s osobitým videním a používaním metafory, ktoré bolo v tom čase nezvyčajné. Na začiatku 50. rokov prichádza Milan Rúfus s prekvapujúcou a originálnou metaforou, ktorá je ale súčasne mimoriadne esteticky pôsobivá.
Prečítajte si tiež: Slovenský básnik Milan Rúfus
Po zbierke Až dozrieme začal v rokoch 1957 - 1963 tvoriť ďalšiu zbierku, ktorá však zostala torzom. S názvom V zemi nikoho ju zaradil ako cyklus až do knihy Triptych (1969) spolu s prvými dvoma zbierkami. V niektorých básniach akoby doznievala ešte jeho predošlá tvorba (teda etický postoj autora k svetu, spoločnosti a k sebe samému) a v niektorých básniach sa prejavuje motív ticha a mlčania.
Báseň Ľudia v horách (1969), ktorú nájdeme v knihe Triptych, je na tému o ľudskom živote a jeho vzťahu ku krajine. Táto báseň vznikla za spolupráce fotografa M. Martinčeka, ktorý dal Milanovi Rúfusovi fotografie o krajine. V spolupráci s Martinčekovými fotografiami vytvoril ďalšiu knihu - Kolíska. Vyšla v roku 1972, ale jej rukopis vznikol skôr, ešte pred rokom 1968, kedy vyšla ďalšia zbierka - Zvony, ktorá obsahuje viacero básní zo zbierky Kolíska. Táto zbierka obsahuje veľké množstvo ďalších básní, ktoré tvoria jadro zbierky Stôl chudobných (1972). Všetky básne z tohto obdobia, s výnimkou zbierky Zvony, zoskupil do knižky Kolíska spieva deťom (1974), ilustrovanej Ľudovítom Fullom. Pre celú ďalšiu Rúfusovu tvorbu zostala príznačná spolupráca básnika s výtvarníkmi (napríklad báseň Kolíska, v ktorej fotografia slúži do istej miery aj ako výklad básní).
Pre túto časť Rúfusovej tvorby sa na rozdiel od piesní a spevov predošlého obdobia stáva charakteristickým príslovie. Dielo skladajúce sa z ľudovej slovesnosti a z príslovia je Kniha rozprávok (1975). Kniha sa skladá z epických častí, čerpajúcich látku z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí a z lyrických častí, inšpirovaných zväčša básnikovou dcérou. Ďalšie dielo, v ktorom sa inšpiroval ľudovou rozprávkou je cyklus Sobotné večery (1979). Tu spojil rozprávkové motívy od Dobšinského s lyrickými návratmi do spomienok na vlastné detstvo prežité v rodičovskom dome. Táto sčasti autobiografická knižka bola určená dospelému čitateľovi.
Ďalší krok vo vývoji poézie Milana Rúfusa predstavuje zbierka Hudba tvarov (1977), spätá ešte viac s dielom výtvarníka (Ľ. Fulla). V nej hľadá odpoveď na podstatu krásy a jej potrebu v živote ľudí. V náznakoch a citátoch sú v zbierke obsiahnutí viacerí autori našej i českej poézie (Hollý, Sládkovič, Hviezdoslav, Krasko, Nezval, Biebl) a obsiahnuté ľudové piesne, ozveny ľudových vzbúr a odbojov a história vôbec.
Svoje dielo si Milan Rúfus rozšíril aj o eseje, ktoré sa aktuálnym obsahom i formou radia k vrcholu v našej literatúre. Kniha Človek, čas a tvorba (1968) okrem najvýznamnejšej časti s rovnomenným názvom, v ktorej rieši otázky poézie a jej vzťahu k dobe, domovu, pravde, slovu; obsahuje prejavy, vyznania adresované ľudovej slovesnosti, výtvarníkom, básnikom, charakteristiky diel, úvahy o vlastnej tvorbe a o literatúre ako takej. Na jednej strane táto kniha pomáha hlbšie pochopiť Rúfusovu tvorbu, no na druhej strane otvára množstvo otázok. Ďalšia kniha je výber z Rúfusovej esejistiky - O literatúre (1974). Do tejto knihy sú zahrnuté aj state z knihy Človek, čas a tvorba a prináša významnú úvahu o obnove symbolizmu v slovenskej poézii 20. storočia.
Prečítajte si tiež: Inšpiratívna cesta Milana Zimnýkovala k zdraviu
Milan Rúfus sa orientoval aj na prekladateľskú činnosť. Napríklad: Ibsenovho Peera Gynta (1966, v jazykovej spolupráci s J. Kaňom), Larmentonovej Maškarády (1958), Hrubínových 2 ´ 7 rozprávok (1973), výber z Hrubínovej poézie pre deti Ako sa chytá radosť (1978), Hrubínových Poém (1977), Tylovho Strakonický gajdoš (1978), niektoré Jeseninové básne v diele Belasá Rus (1957), ktoré patria k najlepším prekladom básní M. Rúfusa.
Tvorba pre deti
Osobitné pole plné bohatej a prekrásnej úrody predstavujú jeho knihy veršov pre deti. Majstrovsky utváral veľmi citlivý detský svet naplnený láskou, čistotou vzťahov, vnímania vecí, javov a činov, spravodlivosti a pravdy, morálnych hodnôt, ale aj detského poznávania a objavovanie sveta neprajnosti, zlá a utrpenia. K tejto téme sa ešte vrátil v knihách adresovaných len detskému čitateľovi Rozprávočka veselá ostaň ešte s nami (1985) a Lupienky z jabloní (1993). Básnickou úvahou nad zmyslom života a ľudského údelu, ako aj nad zmyslom tvorby a tvorivosti je skladba Óda na radosť (1981). Do detstva sa tematicky vrátil v zbierke Studnička (1986). V lyrickom dialógu s dieťaťom v nej konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a z neho vyplývajúcich otázok pre dospelých.
Diela
- Až dozrieme (1956)
- Chlapec (1966)
- Zvony (1968)
- Ľudia v horách (1969)
- Triptych (1969)
- Stôl chudobných (1972)
- Kolíska (1972)
- Hľadanie obrazu (1973)
- Chlapec maľuje dúhu (1974)
- Kolíska spieva deťom (1974)
- Kniha rozprávok (1975)
- Hudba tvarov (1977)
- Hora (1978)
- Sobotné večery (1979)
- Óda na radosť (1981)
- Studnička (1986)
- Prísny chlieb (1987)
- Rozprávočka veselá ostaň ešte s nami (1985)
- Lupienky z jabloní (1993)
- Báseň a čas
- Vernosť
Eseje a publicistika
- Človek, čas a tvorba (1968)
- O literatúre (1974)
Preklady
- Henrik Ibsen: Peer Gynt (v jazykovej spolupráci s J. Kaňom, 1966)
- Michail Jurievič Lermontov: Maškaráda (1958)
- František Hrubín: 2x7 rozprávok (1973)
- Výber z Hrubínovej poézie pre deti Ako sa chytá radosť (1978)
- František Hrubín: Poémy (1977)
- Josef Kajetán Tyl: Strakonický gajdoš (1978)
- Sergej Jesenin: Belasá Rus (1957)
Ocenenia
Milan Rúfus bol za svoju tvorbu viackrát ocenený. V roku 1970 získal štátnu cenu Klementa Gottwalda, v roku 1977 titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 mu udelili národnú cenu Slovenskej Socialistickej Republiky.
Zvony: Analýza zbierky
Zbierka Zvony je dôležitým dielom v Rúfusovej tvorbe. V celej zbierke je cítiť prírodu, spätosť s prírodou. Aj preto, že sám básnik, ktorý vyrastal v prostredí liptovskej dediny a zo svojho domu v Závažnej Porube na gymnázium do Mikuláša musel každý deň prejsť šesť kilometrov po poľnej ceste, musel vnímať premeny prírody veľmi intenzívne. Ďalšou témou je detstvo, dospievanie, smerovanie človeka. Básnik sa zamýšľa nad osudom nad životom a osudom ľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecede posielajú človeka žiť, pretože na svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zo dňa na deň, nepozná zákulisie života. Nielen zo zbierky, ale z celej tvorby Rúfusa je zrejmé, že si vysoko váži svojich rodičov. Zbierka, rozdelená na dve časti, pričom prvú začína venovanie: „Otcovi a matke“, obsahuje aj básne o rodnom kraji, o domove.
Až dozrieme: Debutový prelom
Zbierkou Až dozrieme debutoval a opisuje 2 svetovú vojnu, súčasné problémy, rozpad morálnych vzťahov v spoločnosti. Napätie, čo bude povoojne, neistota človeka, ak sa bude ľudstvo vyvíjať. Kam smeruje ľudstvo. Ľudia si uvedomia zlo až vtedy sa vytratí. Citlivo prežíva súčasné doby. Bude sa snažiť vyjadriť to pravé, chce písať pravdivo a nechce zastierať problémy súčasného sveta. Povinnosťou básnika je písať negatívne aj pozitívne. Skutočná poézia vzniká vtedy, keď básnik trpí, jeho sny stroskotávajú na ralite. Čím viac vásnik vloží do básne pocity, tým viac osloví publikum. Snaží sa prelomiť osamelosť, nervozitu až tak sa dokáže upokojiť.
Chlapec maľuje dúhu: Reflexívna skladba
Je to kompletná zbierka. Je v nej celá ranná poézia MR aj tie, ktoré nemohol vydať v dobe schematizmu komunistickej strany. Reflexívna skladba. Hlavným motívom je slovo, zmysel svojej poézie. Život človeka je pominuteľný, krátky okamih. Je to kvapka v živote ľudstva. Napriek tomu, že je krátky, mal by ho človek žiť naplno a mal by uskutočňovať všetky svoje sny. Autor už dospieva. Márne sa snaží vrátiť do detstva, je to nemožné, lebo spomienky sa vrátiť nedajú, pomaly sa rozplývajú. Mladosť je nenávratne preč. Prišiel čas, aby vystúpil zo svojej samoty a prostredníctvom slova sa otvoril svetu a ľuďom. Chce hovoriť o všetkom, o tom o čom sa nikdy neodvážil hovoriť. Oheň veselý symbolizuje mladosť. Mladý človek prežíva smútok, ale dokáže sa s tým vyrovnávať. Vďaka svojmu životnému optimizmu. Skutočná báseň vzniká vtedy, ak mladý človek vstupuje do sveta dospelých a až vtedy musí prekonávať naozajstné prekážky. Vtedy dostáva poézia ten správny smer. Poéziu píše preto, aby sa čitateľ zamyslel nad sebou, chce do neho vniesť pocit šťastia nad prečítanou básňou. Človek získava silu do života, spoznáva seba samého. Nôta monotónna - nechce sa zmietať v smútku ale jeho poézia je plná šťastia. Aj keď si uvedomuje, že prichádza do reálneo sveta, bude musieť odolávať prekážkam tohto sveta. Nevie, čo mu reálny svet prinesie, a nevie ako prijmu jeho poéziu ľudia. Alebo či človek dokáže sa zamyslieť a vnútorne sa s ňou stotožniť. Vyjadruje odhodlanie písať poéziu napriek všetkým problémom, písať poéziu pre ľudí, ktorých má rád. Zduté cievy symbolizujú jeho strápenú dušu plnú problémov. Človek by mal vyjadrovať svoje pocity. Zamýšľa sa nad detstvom a zamýšľa sa nad prechodom do reálneho života. Detstvo je stelesnením ideálov, bezstarostné obdobie. Končí toto obdobie a zisťuje, aký je svet a čomu musí odolávať. Dvere tajomstva symbolizujú neznámosť, nevedia čo ich v živote čaká. Svet dospelých je jedným veľkým tajomstvom. Už nikdy sa nebudú môcť vrátiť do detstva. Už nikdy nebudú bezstarostní. Istota a nevinnosť sa vytrácajú zo života a prispôsobujú sa dospelým. Čím sú starší, tým viac spomienky zanikajú. Musí prijať zodpovednosť za seba a za iných, musí zúžitkovať všetko to, čo sa v detstve naučil. Potom zobrazuje človeka v dospelosti, mení sa pod vplyvom spoločnosti. Vzdáva sa čistoty, stáva sa podrytcom pri dosahovaní svojich cieľov. Nevinná duša v nás postupne zomiera. Dospelí ľudia, ktorí sú plní beznádeje, zúfalstva. Je to neustála túžb sprítomniť si niečo krásne, spomienky, čo mu ostali z detstva. Brána symbolizuje smrť. Názov symbolizujú túžbu vrátiť sa do detstva a stavia detstvo do kontrastu s drsnou realitou súčasnoti.