Milan Rúfus bol významný slovenský básnik, literárny historik, prekladateľ a esejista, ktorého tvorba výrazne ovplyvnila slovenskú poéziu druhej polovice 20. storočia. Jeho diela sa vyznačujú hlbokým sociálnym cítením, filozofickým pohľadom na svet a človeka a inšpiráciou ľudovou slovesnosťou a umením.
Detstvo a štúdium
Milan Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube v rodine murára. Do ľudovej školy chodil v rodisku. V roku 1948 zmaturoval na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948-1952 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Pedagogické pôsobenie a život na dôchodku
Po skončení vysokoškolského štúdia zostal Milan Rúfus na Filozofickej fakulte UK ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971-1972 pôsobil na univerzite v Neapole. Od roku 1990 žil na dôchodku v Bratislave.
Básnická tvorba
Milan Rúfus patril tvorbou k najvýraznejším básnickým zjavom. Už jeho prvá básnická zbierka - Až dozrieme - znamenala prelom v slovenskej poézii od deklaratívnosti a schematického apriorizmu k obsahovej a tvorivej inovácii. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadal zmysel a podstatu ľudského života. Filozofický potenciál umocňuje jasná štylizácia, dokonalý tvar, presná a prekvapivá metafora s bohatým podtextom, ktoré iritujú hĺbkou videnia do tragicky zauzlených životných pocitov ľudí v dnešnej civilizácii. Vyspieval ambivalentnosť doby, sveta, človeka a ich mnohoraké súvislosti prejavujúce sa v udalostiach, správaní a konaní, pri vnímaní a osvojovaní, ambivalentnosť vnútorného sveta človeka. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru.
Debut a posun v chápaní poézie
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme (1956), ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie. Svoje juvenílie, ktoré predchádzali knižnému debutu, publikoval až o mnoho rokov neskôr v zbierkach Chlapec (1966) a Chlapec maľuje dúhu (1974).
Prečítajte si tiež: Slovenský básnik Milan Rúfus
Sociálne cítenie a tematické zázemie
Silné sociálne cítenie i tematické zázemie pre svoju tvorbu preukázal v zbierkach Zvony (1968) a Ľudia v horách (1969). Básne druhej uvádzanej zbierky inšpirovala fotografická tvorba M. Martinčeka. Túto tematiku i poetiku ešte výraznejšie rozvinul v zbierkach Stôl chudobných (1972), Kolíska (1972 - s fotografiami M. Martinčeka), Kolíska spieva deťom (1974) a Hora (1978 opäť s fotografiami M. Martinčeka).
Inšpirácia ľudovou slovesnosťou
Inšpirovaný slovenskou ľudovou slovesnosťou z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského a ich humanistickým posolstvom básnicky stvárnil mnohé slovenské rozprávky. Vyšli v zbierkach Kniha rozprávok (1975) a Sobotné večery (1979). Pridŕžajúc sa základnej epickej stavby rozvinul v nich metaforiku rozprávok a zvýraznil viacrozmernosť ich ideového odkazu, ktorý nekompromisne nadŕža slabým, ponižovaným a utláčaným. K tejto téme sa ešte vrátil v knihách adresovaných len detskému čitateľovi Rozprávočka veselá ostaň ešte s nami (1985) a Lupienky z jabloní (1993).
Úvahy o živote a tvorbe
Básnickou úvahou nad zmyslom života a ľudského údelu, ako aj nad zmyslom tvorby a tvorivosti je skladba Óda na radosť (1981). Do detstva sa tematicky vrátil v zbierke Studnička (1986). V lyrickom dialógu s dieťaťom v nej konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a z neho vyplývajúcich otázok pre dospelých. Hľadaním nezvratných istôt v živote človeka a básnikovou pripravenosťou niesť spoluzodpovednosť za ľudské úsilie sa vyznačuje básnická zbierka Prísny chlieb (1987).
Ďalšie zbierky a výbery
Vydal básnické zbierky Až dozrieme (1956), Chlapec (1966), Zvony (1968), Triptych (1969), Ľudia v horách (1970), Stôl chudobných (1972), Kolíska (1972), Hľadanie obrazu (1973), Kolíska spieva deťom (1974), Chlapec maľuje dúhu (1974), Hudba tvarov (1977), Hora (1978), Prísny chlieb (1987), Neskorý autoportrét (1992), Čítanie z údelu (1996), Žalmy o nevinnej (1997), Vážka (1998), Jednoduchá až po korienky vlasov (2000), Čas plachých otázok (2001), Po čom to chodíme (2001), Čakanka (2003), Báseň a čas (2005). Poézia Milana Rúfusa vyšla v priebehu rokov v mnohých výberoch a uvedené básnické zbierky vo viacerých vydaniach. V súčasnosti vychádza aj jeho kompletné dielo.
Inšpirácia výtvarným umením
Jeho básňami sú sprevádzané i komorné výtvarné monografie M. A. Bazovského Hľadanie obrazu (1973) a Ľ. Fullu Hudba tvarov (1977). V básnických zbierkach Ľudia a hory, Kolíska, Hora sa inšpiroval fotografiami liptovskej krajiny a Vysokých Tatier M. Martinčeka. Inšpiráciou zbierok Kolíska spieva deťom a Hudba tvarov mu bolo výtvarné dielo Ľ. Fullu. Vyšli s jeho ilustráciami. Verše básnickej zbierky Hľadanie obrazu sú pre zmenu inšpirované výtvarným dielom M. Bazovského.
Prečítajte si tiež: Alfonz Bednár a jeho Kolíska
Tvorba pre deti
Osobitné pole plné bohatej a prekrásnej úrody predstavujú jeho knihy veršov pre deti. Majstrovsky utváral veľmi citlivý detský svet naplnený láskou, čistotou vzťahov, vnímania vecí, javov a činov, spravodlivosti a pravdy, morálnych hodnôt, ale aj detského poznávania a objavovanie sveta neprajnosti, zlá a utrpenia.
Esejistika a prekladateľská činnosť
Milan Rúfus sa venoval aj esejistike a prekladateľskej činnosti. Kniha Človek, čas a tvorba (1968) okrem najvýznamnejšej časti s rovnomenným názvom, v ktorej rieši otázky poézie a jej vzťahu k dobe, domovu, pravde, slovu; obsahuje prejavy, vyznania adresované ľudovej slovesnosti, výtvarníkom, básnikom, charakteristiky diel, úvahy o vlastnej tvorbe a o literatúre ako takej. Na jednej strane táto kniha pomáha hlbšie pochopiť Rúfusovu tvorbu, no na druhej strane otvára množstvo otázok. Ďalšia kniha je výber z Rúfusovej esejistiky - O literatúre (1974). Do tejto knihy sú zahrnuté aj state z knihy Človek, čas a tvorba a prináša významnú úvahu o obnove symbolizmu v slovenskej poézii 20. storočia.
Milan Rúfus sa orientoval aj na prekladateľskú činnosť. Napríklad: Ibsenovho Peera Gynta (1966, v jazykovej spolupráci s J. Kaňom), Larmentonovej Maškarády (1958), Hrubínových 2 × 7 rozprávok (1973), výber z Hrubínovej poézie pre deti Ako sa chytá radosť (1978), Hrubínových Poém (1977), Tylovho Strakonického gajdoša (1978), niektoré Jeseninové básne v diele Belasá Rus (1957), ktoré patria k najlepším prekladom básní M. Rúfusa.
Ocenenia
Milan Rúfus bol veľmi uznávaným spisovateľom. Svedčia o tom aj ceny, ktoré mu udelili. Roku 1970 získal štátnu cenu Klementa Gottwalda, roku 1977 titul zaslúžilý umelec a v roku 1983 mu udelili národnú cenu Slovenskej Socialistickej Republiky.
Tvorba a vplyvy
Milan Rúfus začal tvoriť už v roku 1944 ako 16 - ročný, keď uverejnil svoje prvé básne v mládežníckom časopise Prameň, ďalšie v časopisoch Nový rod a Mladá tvorba (1947). Počas vysokoškolských štúdií uverejňoval svoje básne v časopise Borba. V rokoch 1966 až 1970 spolupracoval s časopisom Romboid, v ktorom pomáhal redigovať poéziu a uverejňoval v ňom svoje eseje. Hneď prvou svojou knihou poézie Až dozrieme (1956) sa predstavil ako zrelý básnik. Kniha rozvírila hladinu literárneho života a vyvolala i polemiky, ale predovšetkým pozitívne ocenenie zo strany čitateľov, spisovateľov a literárnych kritikov. Oneskorené vydania zbierky Chlapec (1966) a najmä Chlapec maľuje dúhu (1974) ukázali, že to bola vlastne autorova druhá kniha a že svoju knižnú prvotinu mal pripravenú v roku 1952. Spoločným znakom zbierok Chlapec, Chlapec maľuje dúhu a Až dozrieme je etický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému. Tento jeho etický postoj je spojený s osobitým videním a používaním metafory, ktoré bolo v tom čase nezvyčajné. Na začiatku 50. rokov prichádza Milan Rúfus s prekvapujúcou a originálnou metaforou, ktorá je ale súčasne mimoriadne esteticky pôsobivá. Po zbierke Až dozrieme začal v rokoch 1957 - 1963 tvoriť ďalšiu zbierku, ktorá však zostala torzom. S názvom V zemi nikoho ju zaradil ako cyklus až do knihy Triptych (1969) spolu s prvými dvoma zbierkami. V niektorých básniach akoby doznievala ešte jeho predošlá tvorba (teda etický postoj autora k svetu, spoločnosti a k sebe samému) a v niektorých básniach sa prejavuje motív ticha a mlčania.
Prečítajte si tiež: Západná civilizácia v Aténach
Vplyvy na tvorbu
M. Rúfus nepatrí k básnikom, ktorí sa vo svojej tvorbe orientujú iba na vybranú tému, ale on ich používa viac a veľmi rôznorodých. Či už je to estetický postoj autora k svetu, spoločnosti i k sebe samému alebo sú to odlišné témy ako matka, otec, starí rodičia, neopätovaná láska; sovietsky partizán, tragické dôsledky svetovej vojny, protesty proti vtedajším vojnám v ďalekých krajinách (Vietnam, Kórea). Jeho poézia bola čiastočne ovplyvnená povahou (bol smutný z ľudskej bolesti na celom svete) a aj politikou (socialistická perspektíva a túžba po skutočnej ľudskej družnosti). Na jeho tvorbu vplývali okrem mnohých básnikov (Wolker, Jesenin, Novomeský, Baude - laire, Pasternak, Halas, Nezval, Seifert, Březina, Bezruč, Rázus, Krasko, Lenko, Kostra, Beniak) aj ľudové rozprávky a ľudové piesne.
Charakteristika zbierok
Ľudia v horách a spolupráca s M. Martinčekom
Báseň Ľudia v horách (1969), ktorú nájdeme v knihe Triptych, je na tému o ľudskom živote a jeho vzťahu ku krajine. Táto báseň vznikla za spolupráce fotografa M. Martinčeka, ktorý dal Milanovi Rúfusovi fotografie o krajine. V spolupráci s Martinčekovými fotografiami vytvoril ďalšiu knihu - Kolíska. Vyšla v roku 1972, ale jej rukopis vznikol skôr, ešte pred rokom 1968, kedy vyšla ďalšia zbierka - Zvony, ktorá obsahuje viacero básní zo zbierky Kolíska. Táto zbierka obsahuje veľké množstvo ďalších básní, ktoré tvoria jadro zbierky Stôl chudobných (1972). Všetky básne z tohto obdobia, s výnimkou zbierky Zvony, zoskupil do knižky Kolíska spieva deťom (1974), ilustrovanej Ľudovítom Fullom. Pre celú ďalšiu Rúfusovu tvorbu zostala príznačná spolupráca básnika s výtvarníkmi (napríklad báseň Kolíska, v ktorej fotografia slúži do istej miery aj ako výklad básní). Pre túto časť Rúfusovej tvorby sa na rozdiel od piesní a spevov predošlého obdobia stáva charakteristickým príslovie.
Kniha rozprávok a Sobotné večery
Dielo skladajúce sa z ľudovej slovesnosti a z príslovia je Kniha rozprávok (1975). Kniha sa skladá z epických častí, čerpajúcich látku z Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí a z lyrických častí, inšpirovaných zväčša básnikovou dcérou. Ďalšie dielo, v ktorom sa inšpiroval ľudovou rozprávkou je cyklus Sobotné večery (1979). Tu spojil rozprávkové motívy od Dobšinského s lyrickými návratmi do spomienok na vlastné detstvo prežité v rodičovskom dome. Táto sčasti autobiografická knižka bola určená dospelému čitateľovi.
Hudba tvarov a eseje
Ďalší krok vo vývoji poézie Milana Rúfusa predstavuje zbierka Hudba tvarov (1977), spätá ešte viac s dielom výtvarníka (Ľ. Fulla). V nej hľadá odpoveď na podstatu krásy a jej potrebu v živote ľudí. V náznakoch a citátoch sú v zbierke obsiahnutí viacerí autori našej i českej poézie (Hollý, Sládkovič, Hviezdoslav, Krasko, Nezval, Biebl) a obsiahnuté ľudové piesne, ozveny ľudových vzbúr a odbojov a história vôbec. Svoje dielo si Milan Rúfus rozšíril aj o eseje, ktoré sa aktuálnym obsahom i formou radia k vrcholu v našej literatúre.
Tematické zameranie tvorby
Domov, rodičia a vojna
Načastejšie témy sú domov, rodičia, druhá svetová vojna, poslanie poézie. O vojne píše tak, že zobrazuje vnútorné utrpenie človeka. Odsúdil vojnu vo Vietname a v Korei. Do rodného kraja (Liptov) sa vrátí v zbierke Stôl chudobných. Ústredným motívom zbierky je jednoduchý človek Rolník a práca. Veľmi záujímové sú zbierky v ktorých sa básne zájomne doplňali s umeleckými fotografiami a maľbami. Svet s mamou - jeho mama bola doma a otec nebol doma, lebo veľa pracoval, bol murárom. Otec bol doma cez zimu, a vtedy keď nebol práca. Spomienka je dobrá na detstvo, mal krásne detstvo.
Desilúzia a hľadanie harmónie
MR vyjadruje desilúziu z jeho osobného vnútra. Pesimizmus vyplíva z toho, že je nešťastný zos poločnosti, aké pokrytectvo zavládlo, dochádza k úpadku morálky. Hľadá optimistické východisko, chce harmóniu medzi ľuďmi a lásku. Nevyjadruje osobné pocity, dištancoval sa od Bodléra a jeho Kvetov zla. Hlási sa ku kvetom dobra. Chce šíriť lásku a pomáhať ľuďom. Je nedeliteľný osud človeka s osudom sveta. Človek musí prekonať svoju samotu a stáva sa súčasťou spoločenstva.
Biblické námety a ľudová slovesnosť
Využíva biblické námety, motívy kresťanstva, kresťanská symbolika, mená z Biblie. Viera bola pre komunistov neprístupná. Necháva na inšpirovať ľudovou slovesnosťou. Nie sú lyrickými záznamami. Prevládajú filozofické úvahy o smrti, prírode. Nedáva dôraz na prírodu ako celok, ale je podkladom k filozofickým úvahám o zmysle jeho existencie. Pointa je na konci básne. Nechal sa inšpirovať GUILLAUME APPOLINAIRE.
Až dozrieme
Až dozrieme - debutoval ňou, opisuje 2 svetovú vojnu, súčasné problémy, rozpad morálnych vzťahov v spoločnosti. Napätie, čo bude povoojne, neistota človeka, ak sa bude ľudstvo vyvíjať. Kam smeruje ľudstvo. Ľudia si uvedomia zlo až vtedy sa vytratí. Citlivo prežíva súčasné doby. Bude sa snažiť vyjadriť to pravé, chce písať pravdivo a nechce zastierať problémy súčasného sveta. Povinnosťou básnika je písať negatívne aj pozitívne. Skutočná poézia vzniká vtedy, keď básnik trpí, jeho sny stroskotávajú na ralite. Čím viac vásnik vloží do básne pocity, tým viac osloví publikum. Snaží sa prelomiť osamelosť, nervozitu až tak sa dokáže upokojiť.
Chlapec maľuje dúhu
Chlapec maľuje dúhu - je to kompletná zbierka. Je v nej celá ranná poézia MR aj tie, ktoré nemohol vydať v dobe schematizmu komunistickej strany. Reflexívna skladba. Reflexia - premýšľanie, rozjímanie, sústreďované uvažovanie. Hlavným motívom je slovo, zmysel svojej poézie. Život človeka je pominuteľný, krátky okamih. Je to kvapka v živote ľudstva. Napriek tomu, že je krátky, mal by ho človek žiť naplno a mal by uskutočňovať všetky svoje sny. Autor už dospieva. Márne sa snaží vrátiť do detstva, je to nemožné, lebo spomienky sa vrátiť nedajú, pomaly sa rozplývajú. Mladosť je nenávratne preč. Prišiel čas, aby vystúpil zo svojej samoty a prostredníctvom slova sa otvoril svetu a ľuďom. Chce hovoriť o všetkom, o tom o čom sa nikdy neodvážil hovoriť. Oheň veselý symbolizuje mladosť. Mladý človek prežíva smútok, ale dokáže sa s tým vyrovnávať. Vďaka svojmu životnému optimizmu. Skutočná báseň vzniká vtedy, ak mladý človek vstupuje do sveta dospelých a až vtedy musí prekonávať naozajstné prekážky. Vtedy dostáva poézia ten správny smer. Poéziu píše preto, aby sa čitateľ zamyslel nad sebou, chce do neho vniesť pocit šťastia nad prečítanou básňou. Človek získava silu do života, spoznáva seba samého. Nôta monotónna - nechce sa zmietať v smútku ale jeho poézia je plná šťastia. Aj keď si uvedomuje, že prichádza do reálneo sveta, bude musieť odolávať prekážkam tohto sveta. Nevie, čo mu reálny svet prinesie, a nevie ako prijmu jeho poéziu ľudia. Alebo či človek dokáže sa zamyslieť a vnútorne sa s ňou stotožniť. Vyjadruje odhodlanie písať poéziu napriek všetkým problémom, písať poéziu pre ľudí, ktorých má rád. Zduté cievy symbolizujú jeho strápenú dušu plnú problémovČlovek by mal vyjadrovať svoje pocity. Zamýšľa sa nad detstvom a zamýšľa sa nad prechodom do reálneho života. Detstvo je stelesnením ideálov, bezstarostné obdobie. Končí toto obdobie a zisťuje, aký je svet a čomu musí odolávať. Dvere tajomstva symbolizujú neznámosť, nevedia čo ich v živote čaká. Svet dospelých je jedným veľkým tajomstvom. Už nikdy sa nebudú môcť vrátiť do detstva. Už nikdy nebudú bezstarostní. Istota a nevinnosť sa vytrácajú zo života a prispôsobujú sa dospelým. Čím sú starší, tým viac spomienky zanikajú. Musí prijať zodpovednosť za seba a za iných, musí zúžitkovať všetko to, čo sa v detstve naučil. Potom zobrazuje človeka v dospelosti, mení sa pod vplyvom spoločnosti. Vzdáva sa čistoty, stáva sa podrytcom pri dosahovaní svojich cieľov. Nevinná duša v nás postupne zomiera. Dospelí ľudia, ktorí sú plní beznádeje, zúfalstva. Je to neustála túžb sprítomniť si niečo krásne, spomienky, čo mu ostali z detstva. Brána symbolizuje smrť. Názov symbolizujú túžbu vrátiť sa do detstva a stavia detstvo do kontrastu s drsnou realitou súčasnoti.
Zvony
Zvony symbolizujú to, že sa niečo stalo, upozorňujú na nebezpečenstvo, Je to zničená morálka. Autor chcel varovať ľudstvo pred zatratením, ľahostajnosťou, pretvárkou. Je z toho sklamaný, Vyznáva sa zo znepokojenia. Základným motívom tu je detstvo, vstup mladého človeka do sveta dospelých, Názov symbolizuje život, všednosť života. Choď, ži, je prestreté - nastal čas, keď všetko čo potrebuje k životu je dané, človek je pripravený na život. Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš - mladý človek sa nemá báť toho, že v živote budú prekážky, musí preto niečo urobiť. Viac nemôžeš… nepoznáš pravdu, poznáš len abecedu - kým abeceda je len základ života, nevie aký je reálny svet, vie abecedu, je len na život pripravený. Kto to po ňom prečíta - mladí ľudia. Rúfus je súčasnosť. Kúzelník robí svoje umenie kôli peniazom, Skutočný umelec je ten, kto dostal schopnosť vytvoriť krásne dieľa, je to darom. Kúzelník sa to naučil je to forma zábavy, pre básnika je zmyslom jeho tvorby. Každý človek vníma krásu inak, pre každého človeka je vnímanie krásy iné. Stáva sa vnútorne bohatším, kto vníma krásu. V básnickom obraze sa usiluje nájsť to krásne. Akákoľvek snaha o poznanie ho vnútorne obohacuje. Kde niet odpoveď - ľudia, ktorí nevedia pochopiť. Nepoznajú umenie. Nedokážu nájsť v umení skutočné, pravé šťastie. Sto pokolení v hline sní o tom - toľko generácii prešlo, ale nevedia definovať čo je to krása. Krása nám večne uniká, je to niečo tajomné. Dotknúť sa nerva - prísť na koreň, život sa stáva zmysluplným.