Detská psychológia využíva širokú škálu metód na pochopenie emocionálneho, kognitívneho a sociálneho vývoja dieťaťa. Tieto metódy siahajú od pozorovaní v prirodzenom prostredí až po štandardizované testy a projektívne techniky. Cieľom je získať komplexný pohľad na dieťa, jeho silné stránky, potreby a potenciálne problémy.
Projektívne techniky v detskej psychológii
V posledných desaťročiach sa v rámci psychologickej diagnostiky a psychoterapie, vrátane arteterapie, rozvíja projektívna diagnostika. Projektívne techniky sú metódy založené na skúmaní osobnosti prostredníctvom neuvedomelých, projektívnych procesov, ktoré odhaľujú emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby.
Vznik a definícia projektívnych techník
Termín projekcia sa v psychologickej literatúre udomácnil vďaka psychoanalýze, kde S. Freud opísal projekciu ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu "projektívne techniky" sa pripisuje Lawrencovi K. Frankovi, ktorý ho verejne použil v roku 1939 a prirovnal ich k röntgenovým lúčom.
Hartl a Hartlová (2010) definujú projektívne techniky ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby.
Charakteristika projektívnych metód
Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti.
Prečítajte si tiež: Nemocnica sv. Cyrila a Metoda: Pôrodné skúsenosti
Nevýhody projektívnych metód
Medzi nevýhody projektívnych metód patrí problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy.
Kresba ako projektívna metóda
Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov. Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania, kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva”, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností. Na tento účel slúži predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i napr. postoje k druhým ľuďom. V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.
Test kresby ľudskej postavy
V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
Test kresby rodiny
S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.
Test kresby začarovanej rodiny
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Prečítajte si tiež: Matematika hrou
Opatrnosť pri používaní projektívnych metód
Pri používaní projektívnych metód, resp. kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie. Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa. Nie je dôvod, prečo ponechať kresbové metódy na použitie výhradne pre psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcimi sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov, mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas. Kresbové metódy môže využiť sociálny pracovník ako prvotné zahĺbenie, aby sa mohol nad dieťaťom a jeho vzťahmi zamyslieť a konfrontovať ich s inými metódami a odborníkmi, aby mohol s dieťaťom nadviazať kontakt a otvoril komunikáciu s ním, vychádzajúc pritom z faktu, že obrázok napodobňuje skutočnosť tak, ako ju dieťa vníma, alebo by chcelo vnímať. Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, príp. z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu, zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.
Ďalšie metódy používané vo vývinovej psychológii
Keďže vývinová psychológia je psychologickou disciplínou, používa psychologické metódy. Východiskom je, pochopiteľne, predovšetkým pozorovanie v prirodzených alebo experimentálnych (kontrolovaných) podmienkach.
Longitudinálny a prierezový prístup
- Longitudinálny (pozdĺžny) prístup: Rovnakí jedinci sa sledujú po určitú dobu a zachytávajú sa niektoré zmeny ich psychických funkcií v priebehu tohto časového odseku. Metódy, ktoré sa používajú k zisťovaniu pozorovaných zmien, závisia od zámeru štúdia. Môžu vychádzať z prirodzeného prostredia dieťaťa (napr. pozorovanie všetkých prejavov dieťaťa v rodine počas niekoľkých mesiacov a rokov po narodení, prípadne iba niektorých vybraných prejavov). Inokedy sa môžu opierať o experimentálne postupy, pri ktorých sa sledovaní jednotlivci uvádzajú do štandardných situácií, takže niektoré premenné možno udržiavať stále a iné kontrolovane meniť. Už prvé vývinové štúdie uskutočnené v minulom storočí napr. Ch. Darwinom, W. Sternom a ďalšími, zväčša na vlastných deťoch, mali vlastne tento charakter. Ak však majú výsledky získané týmto pozdĺžnym postupom umožniť isté zovšeobecnenia, potom je nutné, aby pozorovanie bolo cielene plánované a aby vzorka sledovaných jednotlivcov bola dostatočne veľká a správne vybratá. Pri sledovaní vývinu detí sa spravidla určí vzorka detí narodených v istom čase (napr. v stanovenom roku), a to tak, aby bola reprezentatívna pokiaľ ide o socioekonomický pôvod, vzdelanie rodičov a ďalšie podmienky, ktoré by mohli vývin ovplyvniť. Pozdĺžne sledovanie je optimálne, ak sa deti sledujú dostatočne dlhý čas - napr. od narodenia až do konca dospievania. Pozdĺžny prístup je v určitom zmysle skutočne „kráľovskou cestou“ vývinovej psychológie. Umožňuje totiž priame zisťovanie skutočne prebiehajúcich vývinových zmien oddelene u tých istých jedincov a získané údaje nie sú teda výsledkom predčasného spriemerňovania, ktoré viedlo často k falošným, nesprávnym záverom. Táto metóda sama o sebe nemôže však zodpovedať na všetky otázky, ktoré sa vývinovým psychológom kladú. Má rad nevýhod a úskalí. Predovšetkým je veľmi časovo náročná, najmä ak chceme študovať vývoj počas života.
- Priečny prístup: Vývinové zmeny sa v tomto prípade odvodzujú nepriamo - porovnaním vývinového stavu (napr. výšky, hmotnosti, výkonu v inteligenčných testoch, pre kresbe a pod.) u rôznych súborov detí rôzneho veku k určitému dátumu merania. Behom krátkeho času môžeme zistiť výkony detí rôzneho veku a získať rýchlejšie „normy“, než pri dlhodobom sledovaní tých istých jedincov. V určitých prípadoch možno tento postup pripustiť a možno predpokladať, že sa získané priemerné hodnoty nebudú veľmi líšiť od noriem, ktoré by vyplynuli z dlhodobého longitudinálneho sledovania. Tak sa zvyčajne doteraz postupuje pri získavaní noriem (priemerov a štandardných odchýlok) pre výkon detí v inteligenčných testoch. Čím väčší je však časový úsek sledovania, tým viac vzrastá nebezpečenstvo, že namerané hodnoty nebudú predstavovať skutočné vývinové zmeny, ale skôr premeny podmienené sociálne, ekonomicky, kultúrne, zmenou výchovných postojov a pod. Okrem toho môžu byť individuálne priebehy vývinových kriviek značne odlišné od priemerov získaných priečnym postupom.
- Semilongitudinálny prístup: Niekedy nám ani priečny, ani jednoduchý longitudinálny projekt nedovolí odpovedať n otázku, nakoľko sú výsledky ovplyvnené buď vekom alebo príslušnosťou k určitej generácii („kohorte“), prípadne dobou, kedy sa meranie realizovalo. Výhody priečneho i longitudinálneho projektu sa spájajú v stratégii semilongitudinálnej (zrýchlený“ longitudinálny prístup): v nej je zostavených niekoľko (vekovo odlišných) skupín, ktoré sú po istý čas (oproti longitudinálnemu projektu však podstatne kratší) sledované a opakovane vyšetrované. Získa sa tak rad kratších, čiastkových individuálnych vývinových kriviek, z ktorých potom je možné pomocou štatistických postupov „zložiť“ vývinovú krivku globálnu.
ADHD a možnosti liečby u detí
Viaceré výskumy potvrdili, že porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou je jednou z najčastejšie sa vyskytujúcich psychických porúch u detí. Jedná sa o diagnózu, ktorá ovplyvňuje fungovanie dieťaťa vo všetkých oblastiach jeho života. U veľkej časti detí príznaky pretrvávajú i do dospelosti a môžu viesť k iným závažným psychickým poruchám. Včasné zahájenie terapie je z vyššie uvedených dôvodov nevyhnutné. Čo sa týka terminológie, Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) používa termín Hyperkinetická porucha. Diagnóza Porucha pozornosti s hyperaktivitou (ďalej len ADHD) sa dá stanoviť len podľa Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (DSM-V). V oboch prípadoch sa jedná o podobné symptómy vytvárajúce diagnózu a ako hlavné príznaky sa uvádzajú: porucha pozornosti, hyperaktivita a impulzivita.
#
Prečítajte si tiež: Aplikácie Vojtovej metódy