Keď ste prišli domov z pôrodnice, spolu so svojím bábätkom (alebo bábätkami) ste si domov doniesli aj kufrík plný návodov, ako sa starať o svoje dieťa. Vzťahová výchova je taký rodičovský prístup k dieťaťu, ktorého hlavným cieľom je posilňovanie pripútania, vzťahovej väzby u dieťaťa. (V anglickej literatúre sa stretnete s pojmom attachment parenting.) Rodič sa aktívne podieľa na tom, že dieťa si k nemu vytvorí pevné puto, teda bezpečnú vzťahovú väzbu. Čím lepšie a bezpečnejšie sa dieťa pripúta ku svojej matke, tým bude v neskoršom veku samostatnejšie, psychicky vyrovnanejšie, bude mať pevnejšie sebavedomie a väčšiu sebadôveru.
Sériou článkov o vzťahovej výchove by sme radi upriamili vašu pozornosť na takýto návod, ktorý nosí každý rodič (a predovšetkým matka) uložený vo svojom vnútri a stáročia sa ako najlepšie overený prenáša z generácie na generáciu. Môžeme ho pomenovať intuícia, inštinkty, materinské pudy… Spoľahlivo ho používali ešte naše prastaré matere, no 20. storočie sa ho pokúšalo spochybniť a zatlačiť do úzadia. Dnešná moderná veda ho pre nás našťastie opäť objavila a predstavuje nám ho pod pojmami, akými sú napríklad teória vzťahovej väzby (po anglicky attachment), pripútavacie správanie, vzťahová výchova. V praxi v skratke znamená jemnocitne reagovať na potreby dieťaťa, dopriať mu nosenie, dojčenie a spoločné spanie. Princípy vzťahovej výchovy sú zároveň veľmi jednoduché, vhodné pre život moderného človeka. Vzťahová výchova radí rodičom, ako sa o dieťatko správne starať, byť mu k dispozícii a zároveň pritom ušetriť čo najviac síl. Každé dieťa si od narodenia vytvára k rodičom určitú vzťahovú väzbu, pripútanie (attachment). To, aká vzťahová väzba sa u dieťaťa po čase rozvinie, závisí od každodenného správania sa rodičov k dieťaťu. Predpokladom psychickej vyrovnanosti počas detstva i v dospelosti je jedine bezpečná vzťahová väzba. Psychické zážitky z útleho detstva (ktoré si vôbec nepamätáme) máme uložené v nevedomí po celý život a neustále vplývajú na naše psychické prežívanie a správanie.
Typy vzťahovej väzby
Doc. MUDr. Jozef Hašto, PhD., primár Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Trenčíne, v knihe Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. „V súčasnosti sa považujú za jasne vymedzené a identifikované 4 typy vzťahových väzieb: bezpečná (istá) vzťahová väzba, neistá - ambivalentná, neistá - vyhýbavá a dezorientovaná. Bowlby (autor teórie vzťahovej väzby - pozn. red.) zastáva názor, že bezpečná vzťahová väzba pôsobí stabilizačne na psychický vývoj, zatiaľ čo ostatné poukazujú na poruchu vývinu. Rodičovský výchovný štýl rozhodujúcim spôsobom formuje, aký individuálny štýl vzťahovej väzby sa u dieťaťa vyvinie. Predpokladom zdravého vývinu dieťaťa je ,bezpečná väzba´, pri ktorej dieťa vie, že v stresových a úzkosť vyvolávajúcich situáciách sa môže spoľahnúť na rodičovskú emočnú a aktívnu podporu, oporu. Túto oporu poskytuje v prvých rokoch života najmä matka. Matka sa stáva ,bezpečnou základňou´, ,bezpečným prístavom´. Základom pre to, aby matka mohla fungovať ako ,bezpečná základňa´, ,bezpečný prístav´, je jej jemnocitná reaktivita: matka jemnocitne, t. j. diferencovane, primerane reaguje na signály dieťaťa, je mu láskyplne naklonená, chráni ho, a keď treba, uteší, upokojí. Avšak hlavnou myšlienkou je, že matka sa snaží o to, aby dieťa vedelo, že mu je neustále naporúdzi, že sa oň s láskou stará.
Malé dieťa vníma svet odlišne ako staršie deti a dospelí. Matka bola počas života pred narodením celým jeho svetom a toto vnímanie pokračuje aj po pôrode. Matka je stredobodom jeho sveta, životná istota. My, dospelí, by sme si to mohli pripodobniť k istote, ktorú nám dáva náš domov, zamestnanie, pocit dobrého zdravia, blízki ľudia. Hroziaca strata takejto istoty by nám priniesla veľkú úzkosť. Pre bábätko je neprítomnosť matky zdrojom strachu, stresu a reaguje na to plačom. Matka na plač reaguje materinským inštinktom - berie dieťa do náručia a tíši ho. Avšak v dnešnom svete môže byť materinský cit natoľko otupený, že matka sa nepostará o dieťa tak, ako by sa správne mala. Napríklad je neprítomná vtedy, keď ju dieťa vyhľadáva pripútavacím správaním (bábätká to signalizujú plačom), správa sa odmietavo, necitlivo. To dieťatko veľmi znepokojuje. Rovnako tak znepokojujúco môže pri trošku väčších deťoch pôsobiť nadmerne obmedzujúce, úzkostlivé správanie matky. Keď sa to každodenne opakuje a takéto správanie prevažuje nad jemnocitným správaním, nastáva nahlodávanie psychického zdravia dieťaťa s dôsledkami na celý život.
Aby prebiehal psychický vývoj dieťaťa bez problémov, musí mať bábätko pocit absolútneho bezpečia a žiť v pokojnej atmosfére, bez zbytočného stresu. Všetci vieme, ako negatívne vplýva zbytočný stres na nás, dospelých, o čo viac potom na malé dieťatko? Pocit bezpečia má malé dieťa vtedy, keď má nablízku svoju matku. Novorodenec a dojča - keďže sa ešte nedokážu ani samostatne pohybovať, nieto sa vedieť ochrániť či postarať sa o svoje ďalšie potreby - potrebujú pre najvyšší pocit bezpečia a pokoja cítiť prítomnosť matky fyzicky: cítiť jej dotyky, pohyby, jej teplo, vôňu, prívetivý hlas. Je všeobecne známe, že dojča sa najrýchlejšie upokojí vtedy, keď ho matka zoberie do náručia, nadojčí ho, ak treba, jemne ho hojdá a prechádza sa s ním. Túto potrebu mať matku nablízku má dieťa ustavične, teda aj pri zaspávaní a v noci. Aj my, dospelí, potrebujeme na zaspávanie a spánok pokojné prostredie bez akéhokoľvek stresu. O čo viac potrebuje pri zaspávaní a spánku atmosféru bezpečia, pokoja a lásky naše malé dieťa? Toto mu poskytneme spoločným zaspávaním a spoločným spaním s bábätkom. Zdravý spánok úzko súvisí so zdravím psychiky. Porucha spánku je príznakom mnohých psychických porúch. Preto by sa mali rodičia vyvarovať toho, aby bol nervový systém dieťaťa počas zaspávania v napätí a zaplavený vysokými hladinami stresových hormónov.
Prečítajte si tiež: Slobodná matka po 40-tke: Skúsenosti a výzvy
Na ovocie vzťahovej výchovy nemusíte čakať dlhé roky. Jej vplyv sa prejavuje v každom veku. Bábätká menej plačú, batoľatá lepšie spolupracujú, mladšie i staršie deti lepšie poslúchajú. Okrem toho, pretože je život s dieťaťom oveľa intenzívnejší a oveľa viac si dieťatko „užijete“, prináša veľa krásnych, nezabudnuteľných chvíľ. So vzťahovou výchovou je, samozrejme, najlepšie začať už od narodenia. Ale kto s ňou nezačal od narodenia, môže ju začať uplatňovať aj neskôr. Vzťahová väzba sa formuje približne v priebehu prvých troch - štyroch rokov života dieťaťa, najintenzívnejšie však počas prvého a druhého roku. Budovať si vzťah s dieťaťom je potrebné aj naďalej, no trochu odlišnejšími metódami.
Prenatálna väzba
V časopise Dieťa sa často venujeme tomu, ako si po pôrode budovať vzťah so svojím bábätkom, ako správne reagovať na jeho signály a ako napĺňať jeho potreby. Teraz sa však ešte vrátime k počiatkom budovania vzťahu medzi matkou a dieťaťom a povieme si o dvoch obdobiach, ktorých význam sa často podceňuje. Ide o obdobie tehotenstva a pôrodu. Prvú definíciu prenatálnej vzťahovej väzby alebo emočného puta medzi matkou a dieťaťom pred narodením priniesla Cranleyová: „Prenatálna vzťahová väzba je miera správania ženy, ktorá reprezentuje spojenie a interakciu s jej nenarodeným dieťaťom.“ Prenatálnu vzťahovú väzbu môžeme považovať za prípravné štádium na vznik emočného puta medzi matkou a jej dieťaťom, ktoré vzniká po pôrode. Ukazuje sa, že zmyslové a motorické schopnosti, ako aj schopnosť učenia sa nadobúda dieťa približne v piatom mesiaci tehotenstva a práve tieto schopnosti prispievajú k nárastu prenatálnej vzťahovej väzby. Posledné 3 - 4 mesiace tehotenstva je bábätko dostatočne zrelé, preto je toto obdobie najlepším pre vytvorenie prenatálnej väzby.
Vzťahová väzba v prenatálnom období nevzniká automaticky a jej budovanie nie je jednostrannou činnosťou zo strany matky. Dieťa je aktívny tvor, ktorý s matkou nadväzuje kontakt, ale najmä v začiatkoch tehotenstva má utváranie väzby na starosti najmä matka. Žena sa v prvom rade musí adaptovať na materstvo a rolu matky, v ideálnom prípade začať s prípravou na materstvo ešte pred otehotnením. Najdôležitejšie však je, aby matka bola pre dieťa stále dostupnou nielen fyzicky, ale aj psychicky, a neuzatvárala sa pred ním. Medzi životne dôležité emocionálne základy prenatálneho vzťahu patrí potreba opory, bezpečia, spojenia a priestoru. Dieťa nerozlišuje medzi fyzickými a emocionálnymi podnetmi, a preto aj fyzické udalosti (napr. ak dieťa nedostáva vhodnú výživu) sa môžu prežívať ako emočné narušenie vzťahu. Emócie medzi matkou a dieťaťom sa prenášajú cirkuláciou krvi cez pupočnú šnúru. Dieťa s matkou nielen pije a fajčí, ale aj miluje a nenávidí, teší sa alebo trpí s ňou, je vystrašené alebo má starosti, keď ich má matka. Tak ako nikotín, alkohol a iné drogy aj matkine emócie prostredníctvom hormonálnych zmien priamo vplývajú na dieťa. Ak je množstvo emócií priveľké alebo primalé, dieťa vycíti ohrozenie života a reaguje typickými stratégiami prežitia: bojom, útekom alebo zmrznutím. Tieto reakcie môžeme pozorovať prostredníctvom ultrazvuku. V stresujúcej situácii sa dieťa viac pohybuje, akoby sa s ňou snažilo bojovať. Pod vplyvom dlhodobého a stupňujúceho sa stresu však môže nadobudnúť pocit, že situáciu nemôže ovplyvniť a prestane reagovať.
Dieťa reaguje aj na dotykové podnety. Hladkanie brucha sa na celom svete považuje za gesto kontaktu s bábätkom. Z vonkajšieho prostredia dieťa prijíma podnety aj prostredníctvom sluchu. Ucho je jediný senzomotorický orgán, ktorý je plne funkčný už pred narodením - v 24. týždni tehotenstva. V prenatálnom období vníma dieťa len vysoké frekvencie, ktoré dosahuje ženský hlas. Matka by mala vnímať svoje nenarodené dieťa nielen ako súčasť seba samej, ale aj ako samostatného jedinca, čo je jeden z predpokladov zdravého pripútania. Pokiaľ žena chce dieťa len kvôli vlastnej emocionálnej vyváženosti, nie je mu poskytnutý žiadny priestor a jeho úlohou je napĺňať potreby svojej matky. Prenatálne dieťa sa od začiatku učí zo skúseností, ktoré vo svojom prostredí zažije. Ak mu matka poskytne predovšetkým pozitívne zážitky, pripravuje sa na láskavý a priateľský svet.
Psychologické a fyzické predpoklady na tehotenstvo sa rôznia v závislosti od veku. Adolescentná matka sa môže trápiť pri vyrovnávaní sa s emočnými a fyzickými požiadavkami tehotenstva v čase, keď sa vyvíja aj jej vlastná identita. Fyzické predpoklady sú však u mladých žien lepšie než u žien starších, najmä tých po 35. roku života. Nie je možné tvrdiť, že mladšie matky si utvárajú silnejšiu prenatálnu vzťahovú väzbu so svojím dieťaťom a sú preto „lepšími“ matkami. Ukazuje sa, že u prvorodičiek je prenatálna vzťahová väzba intenzívnejšia ako u viacrodičiek, ktoré popri starostlivosti o prvé dieťa/deti nemajú dostatok času na to, aby sa zaoberali myslením na vyvíjajúce sa bábätko. Na základný postoj k tehotenstvu má významný vplyv fakt, či tehotenstvo bolo plánované. Pri neplánovanom tehotenstve existuje väčšia pravdepodobnosť, že dieťa je nechcené. V takom prípade možno pozorovať nižší stupeň prenatálnej väzby, najmä pokiaľ k otehotneniu dôjde v zložitej životnej situácii ženy, napr. po znásilnení alebo za iných okolností súvisiacich s pocitmi hanby, domácim násilím, finančnou krízou alebo rozvodom. V spomínaných situáciách matka často pociťuje voči dieťaťu chlad a ono vníma, že je nechcené, čo môže v budúcnosti viesť k hlbokej existenciálnej kríze.
Prečítajte si tiež: Aj keby matka zabudla...
Pri tehotenstve nasledujúcom po predošlej strate dieťaťa je vhodné využiť psychologickú pomoc. U žien s rizikovým tehotenstvom je bežný proces adaptácie na novú situáciu narušený, pretože žena musí zvládnuť neistotu, ktorú jej tehotenstvo prináša. Ak má žena diagnostikované závažné ochorenie, musí v prípade tehotenstva zásadne prispôsobiť svoj životný štýl dieťaťu. Rizikové tehotenstvo môže zapríčiniť nárast, ale aj pokles prenatálnej väzby. Blízke pozitívne citové spojenie s vyvíjajúcim sa dieťaťom môže byť narušené pocitmi úzkosti z ochorenia, najmä ak ženu zdravotné komplikácie zaskočia a nie je schopná dostatočne im odolávať. Vzťahová väzba sa buduje počas celého tehotenstva a je prirodzené, že so zvyšujúcim sa štádiom je vzťah medzi matkou a dieťaťom intenzívnejší. Matka postupom času prichádza na viacero možností, ako komunikovať s bábätkom, a dieťa sa zároveň začína viac prejavovať. Narastajúca intenzita prenatálnej vzťahovej väzby sa prejaví najmä po tom, čo matka zacíti prvé pohyby nenarodeného dieťaťa, najčastejšie medzi 18. - 20. týždňom tehotenstva.
Vzťahové väzby a ich vplyv na dospelosť
Vzťahové väzby vytvorené v detstve predznamenávajú, ako v dospelosti vnímame vo vzťahoch blízkosť, dôveru a bezpečie. Teória vzťahovej väzby je jedným z východísk pre štúdium a vysvetľovanie správania a prežívania v medziľudských vzťahoch. Osobou, ku ktorej je dieťa „pripútané“, býva rodič či iný opatrovateľ, s ktorým sa dieťa cíti bezpečne. Spomínaný systém vychádza z nasledovných pravidiel: Dieťa má záujem byť v blízkosti pripútanej osoby, napríklad mamy, predovšetkým v záťažových situáciách. Ak práve prechádzate obdobím, keď vaše ročné dieťatko plače vždy, keď nevidí mamu alebo otca, vedzte, že je to úplne prirodzené. Plač je len jeho spôsob, ako si potvrdzuje: „Mama je pri mne, som v bezpečí.“ Ide o základný inštinkt, ktorý mu pomáha cítiť sa chránené.
Rozlišujeme štyri základné typy vzťahovej väzby. Tri z nich patria medzi tzv. neisté väzby - úzkostná, vyhýbavá a dezorganizovaná.
Úzkostná väzba
Vzniká vtedy, keď je rodič alebo opatrovateľ pre dieťa ťažko predvídateľný - raz reaguje až prehnane starostlivo, inokedy vôbec. Dieťa si tak vytvára pocit neistoty a zmätku.
Vyhýbavá väzba
Ak dieťa nedostáva emocionálnu podporu, útechu či starostlivosť (napríklad pri kŕmení, obliekaní alebo počas choroby), naučí sa spoliehať samo na seba a city potláčať.
Prečítajte si tiež: Ako Biblia opisuje materskú lásku
Dezorganizovaná väzba
Vzniká v prostredí, kde dieťa zažíva zneužívanie alebo iné formy neprijateľného správania od pripútanej osoby. Dieťa si vytvára zmätok - človek, ktorý by mal byť zdrojom bezpečia, je zároveň zdrojom strachu.
Bezpečná väzba
Ak dieťa dostáva primeranú starostlivosť, emocionálnu podporu a útechu vždy, keď to potrebuje, naučí sa dôverovať. Vie, že sa na blízku osobu môže spoľahnúť. Naše možnosti interakcií s inými ľuďmi počas celého života závisia od našich skúseností s hlavným opatrovateľom, ktorého sme považovali za pripútanú osobu, keď sme boli deti.
Dospelého človeka s úzkostnou vzťahovou väzbou spoznáte podľa toho, že svoje potreby kladie na posledné miesto (ak ich vôbec ešte vníma a uspokojuje). Dospelý človek, ktorý má vyhýbavú vzťahovú väzbu, veľmi ťažko (ak vôbec) zdieľa svoje pocity. Necíti sa dobre, keď s niekým začína byť v blízkom vzťahu. Dospelí ľudia s dezorganizovanou vzťahovou väzbou nedokážu len tak niekomu dôverovať. Takisto si nevedia predstaviť seba na mieste niekoho iného, nedokážu sa vcítiť do druhých. Dospelí ľudia s bezpečnou vzťahovou väzbou naopak nemávajú problém so zdieľaním emócií.
Rodiča s úzkostnou vzťahovou väzbou spoznáte podľa jeho nejednotného správania sa k dieťaťu. Rodič, ktorý má vyhýbavú vzťahovú väzbu, je emocionálne vzdialený od dieťaťa a máva potrebu veľkej nezávislosti, ktorú u dieťaťa podporuje a buduje, a to aj v prípade, ak na ňu dieťa samotné nie je pripravené. Rodičia s dezorganizovanou vzťahovou väzbou môžu svoje deti zneužívať, sú emocionálne nedostupní. Ich správanie je hodnotené ako desivé.
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že dospievajúci i dospelí ľudia s bezpečným štýlom pripútania, majú lepšie predpoklady na zvládanie bežných problémov a negatívnych emócií než ľudia s neistým typom vzťahovej väzby. I keď sme sa spoznali v nejakom neistom type vzťahovej väzby, nemusí to znamenať, že v ňom uviazneme. Nemyslia sa tým iba partneri. Ako významné sa ukazujú aj vzťahy s kolegami, priateľmi či známymi. Takáto pozitívna skúsenosť má dokonca medzigeneračný presah.
Vzťahová väzba a fyzický kontakt
Vzťahová väzba, alebo pripútanie, je úzke puto medzi dvoma ľuďmi, ktoré sa vyvíja už v prvých rokoch života. Ak je toto puto neisté, môže spôsobovať napätie a ťažkosti vo vzťahoch aj neskôr. Svetová zdravotnícka organizácia vydala dokument, v ktorom zdôrazňuje, že prvých 1000 dní života dieťaťa - rané detstvo a dokonca aj prenatálne obdobie - je najdôležitejších pre základ zdravia a je kľúčových pre to, ako bude človek neskôr vnímať vzťahy - či ich bude vnímať ako príjemné, ako niečo, čo je zdrojom potešenia, alebo či si nebude vedieť vzťahy vytvárať a udržať z dlhodobého hľadiska. Vzory pre vytváranie vzťahov začínajú už pri vytváraní vzťahu s matkou - už počas tehotenstva a následne potom počas prvých mesiacov a rokov života.
Fyzický kontakt medzi matkou a dieťatkom je určujúci pre to, ako dieťa vníma v dospelosti vzťahy, či ich vníma ako niečo, čomu dôveruje a ako niečo, čo si dokáže udržať. Fyzický kontakt, špeciálne ten, ktorý sa odohráva v kontakte koža na kožu, pôsobí aj na úrovni hormónov, napr. hormónu s názvom oxytocín a takisto receptorov, ktoré sa v mozgu dieťaťa vytvoria počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode. Často sa hovorí, že deti z detských domovov to majú v dospelosti také ťažké preto, že im v detstve chýbali vzory rodičov. Tieto vzory im samozrejme chýbajú, ale zároveň im chýba fyzický kontakt s rodičmi. Malé dieťa strávi fyzickým kontaktom s matkou celé tehotenstvo a potom v ranom detstve je rozhodujúce, ako dlho je vo fyzickom kontakte s rodičom - ako často je v náručí. Ak si uvedomíme, že dojčenie má potenciál trvať roky, pochopíme, že počas tohto dlhého obdobia dieťa automaticky strávi celé mesiace dojčením a zároveň s tým intenzívnym fyzickým kontaktom s matkou a pri každom jednom dojčení zažíva znova vyplavovanie množstva oxytocínu a toto je mimoriadne dôležité pre vytváranie a posilňovanie vzťahovej väzby, pre posilňovanie pocitu, že potreby dieťaťa napĺňajú ľudia a nie veci. Aj preto je dojčenie také dôležité.
Keď sa bábätko narodí, čas tesne po pôrode je mimoriadne dôležitý , to, čo sa stane v prvých hodinách bezprostredne po pôrode. Tento čas je veľmi citlivý na to, akým spôsobom si matka bude budovať vzťah s dieťaťom. Často sa bábätko narodí a strávi prvé dve hodiny po pôrode mimo matky na novorodeneckom oddelení, namiesto toho, aby bolo nahé v kontakte koža na kožu na hrudi matky, aby malo možnosť využiť svoje schopnosti - to, čo je pre bábätko v tomto období také dôležité, je mať kontakt a cítiť čuchom vôňu matky. Pretože na rozdiel od matky, ktorá vie, že bábätko leží nej vedľa v postieľke na pôrodnej sále, bábätko vníma, že matka s ním je vtedy, keď má priamy kontakt koža na kožu a potrebuje cítiť matku čuchom. Z hľadiska vzťahovej väzby - ak sa kontakt koža na kožu po pôrode uskutoční, matka sa môže spolu s bábätkom vzájomne spoznávať. A poznanie dieťaťa je najkľúčovejšie pre výchovu. Vo výchove sa často hovorí o rôznych stratégiách, napríklad: keď sa udeje takéto správanie dieťaťa, má nasledovať takáto reakcia rodiča. Existuje však aj iná výchova než výchova založená na stratégiách a návodoch zvonka. Funguje dokonalé poznanie dieťaťa. Tí rodičia, ktorí začnú vzťah s dieťaťom takýmto fyzickým spôsobom a potom pokračujú kontaktom v ďalších mesiacoch a rokoch dojčením, nosením, spoločným spaním, môžu mať cielené a individuálne reakcie vzhľadom na to, ako dieťa poznajú. Nebudú používať rôzne stratégie či zaručené recepty z kníh a internetu, ktoré mechanicky opakujú niečo, čo by teoreticky mohlo fungovať pri iných deťoch. Rodičia si tak budú vo výchove oveľa istejší.
Fyzický kontakt s matkou dokáže dieťaťu zmierniť bolesť, dokáže dieťa zahriať alebo naopak podľa potreby znížiť teplotu, zlepšiť imunitu - deti, ktoré zažijú „zlatú hodinku“ kontaktu koža na kožu s matkou, majú ešte v 6. mesiacoch lepšiu imunitu. Tento kontakt môže potom pokračovať dojčením a nosením, ktorým poznáva bábätko svet z bezpečia náručia rodičov. Bábätká takto spoznávajú svet bezpečným spôsobom, pretože sú s ľuďmi, ktorým dôverujú. Ak matky nemohli dojčiť svoje dieťatko, mnohé z nich pociťujú celú škálu pocitov ako napríklad ľútosť, smútok, hnev, niekedy netušia, prečo sa to vlastne stalo. Niekedy by chceli poznať vysvetlenie, ale neveria, že by sa so svojimi skutočnými pocitmi mohli niekomu zveriť. V drvivej väčšine prípadov do tejto kategórie spadajú matky, ktoré veľmi dojčiť chceli, a na svojej ceste za dojčením narazili na toľko prekážok, že tieto problémy nedokázali riešiť, mali to veľmi ťažké a náročné, a preto sa s tým pochopiteľne veľmi ťažko vyrovnávajú. To, čo by mohli okrem iného urobiť, je predísť podobnému scenáru pri ďalšom bábätku. Môže im pomôcť stretnúť sa s poradkyňou pri dojčení ešte pred tým, než budú mať napríklad druhé dieťatko, aby sa poradkyni mohli zveriť so svojimi pocitmi, aby mohli pochopiť, čo sa vlastne stalo, a prejsť stratégie, ako sa v budúcnosti vyhnúť, aby sa toto nezopakovalo. Pretože situácie, v ktorých ženy „nemôžu dojčiť“ sú v podstate veľmi predvídateľné, tieto situácie sú často riešiteľné.