Hoci presný dátum vzniku materskej školy v Horných Obdokovciach nie je v poskytnutých materiáloch priamo uvedený, môžeme zrekonštruovať kontext vzdelávania v obci a následný vývoj smerom k predškolskému zariadeniu. Informácie o školstve v Horných Obdokovciach sa prelínajú s celkovou históriou obce a vývojom školstva na Slovensku.
Počiatky školstva v obci a okolí
Najstaršie záznamy o krušovskej rímskokatolíckej škole pochádzajú z roku 1690. V roku 1560 dal ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh príkaz zriadiť v každej farnosti jednu rímskokatolícku cirkevnú školu. Takáto škola bola vytvorená v Čermanoch a až do polovice 19. storočia ju navštevovali aj deti z Horných Obdokoviec.
Školu v Horných Obdokovciach založili krátko pred rokom 1850 a budovu na školu dal k dispozícii gróf Mikuláš Beréni. Jednalo sa o školu cirkevného charakteru, ktorý si zachovala aj po roku 1877, keď beréniovské majetky odkúpil Alexander Stummer. Ten prevzal na seba aj patronátne právo nad školou. V roku 1911 pristavali k vtedajšej budove školy novú triedu a byt pre pomocného učiteľa. V roku 1926 sa Karol Stummer vzdal patronátneho práva nad školou. K ďalšiemu rozširovaniu priestorov Rímskokatolíckej ľudovej školy v Horných Obdokovciach prístavbou tried dochádza v roku 1934.
Tieto informácie naznačujú, že v Horných Obdokovciach existovala dlhá tradícia základného vzdelávania, ktorá sa postupne rozvíjala a rozširovala. Hoci priame zmienky o materskej škole v skorších obdobiach chýbajú, je pravdepodobné, že s rastúcim významom predškolskej výchovy a vzdelávania, vznikla aj v Horných Obdokovciach potreba takéhoto zariadenia.
Vývoj školstva po druhej svetovej vojne
Po druhej svetovej vojne nastal v Československu, a teda aj na Slovensku, výrazný rozvoj školstva. Dôraz sa kládol na dostupnosť vzdelávania pre všetky deti, čo viedlo k zakladaniu nových škôl a školských zariadení, vrátane materských škôl. Je pravdepodobné, že v tomto období vznikla aj prvá materská škola v Horných Obdokovciach, avšak konkrétny dátum založenia si vyžaduje ďalší výskum v miestnych archívoch alebo rozhovory s pamätníkmi.
Prečítajte si tiež: Informácie o MŠ Cabaj
Výstavba novej budovy 18 triednej školy sa začala v roku 1975 a bola ukončená v roku 1979 s nákladom 15 miliónov korún. V tom istom čase sa realizovala aj výstavba šesťbytovky pre učiteľov.
Súčasnosť a integrácia
V roku 2005 sa materská škola presťahovala do základnej školy a bol vytvorený jeden subjekt - Základná škola s Materskou školou Horné Obdokovce. Tento krok znamenal integráciu predškolského a základného vzdelávania v obci, čo môže priniesť výhody v podobe lepšej koordinácie vzdelávacích programov a plynulejšieho prechodu detí z materskej do základnej školy.
Základná škola s materskou školou má v súčasnosti 119 žiakov. Na prvom stupni je 53 detí a na druhom 66 žiakov. Riaditeľkou školy je Mgr. Anna Martonková a jej zástupkyňou je Mgr. Marta Dobiášová. K vybaveniu základnej školy patrí aj prevádzka jedálne, ktorá deťom poskytuje kvalitnú a plnohodnotnú stravu.
Iné školské zariadenia v okolí
Pre lepšie pochopenie kontextu vzdelávania v regióne je užitočné uviesť aj ďalšie školské zariadenia v okolí:
- Materská škola J.
- Materská škola Ľ.
- Materská škola, Škultétyho ul.
- Materská škola Tribečská I.
- ZŠ s MŠ Solčany
- MŠ Podjavorinskej 8, Hlohovec m.č.
- MŠ Perecká ul.
- MŠ Kpt.
- MŠ D.
- ZŠ s MŠ Skalité - Kudlov č.
- MŠ P. J.
- MŠ Dr.
- MŠ A.
Tento zoznam ukazuje, že v regióne pôsobí množstvo materských a základných škôl, ktoré zabezpečujú vzdelávanie pre deti v rôznych vekových kategóriách.
Prečítajte si tiež: Iliašovce 155 - materská škola
História obce a jej vplyv na školstvo
Pre úplnejší obraz o histórii materskej školy v Horných Obdokovciach je dôležité pozrieť sa aj na celkovú históriu obce. Horné Obdokovce mali bohatú históriu, ktorá ovplyvňovala aj vývoj školstva.
Aba Lehota V období vzniku našej obce - v stredoveku - bolo Slovensko súčasťou Uhorského kráľovstva. Najosídlenejšou častou Slovenska, ktoré bolo známe rozvíjajúcim sa poľnohospodárstvom, ale aj ťažbou a spracovaním drahých kovov, bol dnešný Západoslovenský kraj. Úradným jazykom bola latinčina, no zapisovanie mien a názvov obcí a chotárov bolo chaotické. Niekedy sa názvy polatinčovali, inokedy sa zapisovali so slovenským základom, no hlavne u novovznikajúcich obciach bol zápis v maďarskom jazyku. Písomnosti boli likvidované pri početných požiaroch - náhodných, ale hlavne pri vpádoch plieniteľov (Moravania, Maďari,Tatari, Turci, Napoleon, Nemci…). Rovnako boli likvidované cieľavedome každým, kto mal moc, naposledy komunistami. Preto je dnes problémom zorientovať sa v našej histórii, ku ktorej sa my sami správame nevšímavo, k svojej histórii nemáme skoro žiadnu úctu. Začiatkom XIV. storočia v období panovania Matúša Čáka Trenčianskeho (1260-1321), vtedajšieho veľmoža slovenského, pána Váhu a Tatier, sa zakladali usadlosti pod vplyvom šoltýskej kolonizácie. Mestečká a dediny zakladal jednotlivec: šoltýs - škultét, ktorý povolal budúcich usadníkov a to nielen z blízkeho okolia, ale aj z cudziny, rozdelil pôdu a vo vzniknutej usadlosti sa stal dedičným richtárom. Osídlenie oblasti, kde sa nachádzajú obce Lehota, Veľké Zálužie pred rokom 1000 nie je možné predpokladať, nie sú známe podklady. Vtedy existovali pravdepodobne len Nitra, Kajsa, Šarluška, Bojná, Kovarce, Čeľadince, Štitáre, Jelenec, Obdokovce, Krškany, Branč, Ivanka pri Nitre, Urmín (Mojmírovce), Mučeník (Močenok) a pod. Prvé usadlosti v podobe lazov je možné v našej oblasti predpokladať do obdobia prevzatia Veľkej Moravy maďarským etnikom. Vznikli osady ako Titváň (predchodca Újlaku), Zagárd a osada Étej, ktorá úplne zanikla, spolu s Titváňom pri tatárskom vpáde r. 1241-42. Po osade Étej sú stopy v lese severozápadne od Lehoty. Názvy sídiel, ako aj rodové mená napovedajú, že v tejto oblasti sa pôvodne usadzovali starí Maďari. Naše územie bolo osídlené slovanským etnikom len riedko. Najstarší zakladateľský rod, ktorý je dodnes prítomný v Újlaku a Lehote je maďarský rod Bakó. Pravdepodobne od neho je odvodené napr. priezvisko Zabák - vydatá za Baka. Okolie osady Aba Lehota tvoril súvislý lesný porast. V záujme vtedajších panovníkov sa lesy vyklčovali, aby sa zúrodnená pôda mohla využívať pre rozvíjajúce sa roľníctvo. Obyvateľom, ktorí sa zaoberali týmito prácami bola udelená výnimka z daní, ktorá trvala 10 až 15 rokov. Doba trvania výnimky sa nazývala lehota a odtiaľ vznikol aj názov našej obce. Výnimku z daní mali vtedy viaceré usadlosti, o čom svedčí aj počet obcí, ktoré majú vo svojom názve "Lehota". Na Slovensku sa zachovalo celkom cca 44 Lehôt, v Čechách cca 265. Dátum vzniku obce je uvedený rok 1303. Tento dátum sa prvý krát uvádza v 70-rokoch 20. storočia. Prvá podložená nepriama písomná zmienka o našej obci je z roku 1381. Je teda reálne, že bola založená už skôr. Ako prvý zakladateľ sa uvádza Aba pochádzajúci z Abovskej vetvy z Krásnej nad Hornádom pri Košiciach (nebolo však nikdy písomne preukázané) ktorý sa pričinil aj o obnovenie usadlosti nad spáleným Titváňom a nazval ju Újlakom. Udialo sa to pre lepšie využitie pôdy a napĺňanie kráľovskej pokladnice. Pri hradskej ceste, ktorá spájala Nitriansky hrad s Hlohoveckým ešte na vtedajšom Újlackom chotári sa rozhodol založiť ešte jednu obec - našu Lehotu. Územie daroval kráľ tomuto starému uhorskému rodu za zásluhy v Tatarských bojoch a za hrdinské správanie sa vo vojne proti kráľovi Otakarovi križiackej vojne už r. 1275. Po kómesovi z rodu Hunt-Poznan bola táto osada príslušenstvo hradu Hlohovec. Lehothka, ako sa istý čas naša obec volala, v r. 1437 dostali Očkajovci (zemani z Očkova - Očkovci, ktorí si pomaďarčili meno na Ocskay). Ale vieme, že o tieto majetky prišli, pretože Michal Lefantovský r. 1575 daroval chotár Lehoty svojmu úradníkovi P. Širokému v Lehote. V r.1618 bola zničená Turkami tak po 315tich rokoch existencie celkom zanikla. V r.1688 daroval toto územie arcibiskup Jur Pohronec ako už svoj majetok nitrianskej katedrále. V r. 1694 získal tieto pozemky Ján Uzovič. Po roku 1710 sa po cca 120tich rokoch opäť zaľudnila slovenským obyvateľstvom, ktoré nemalo v predošlom bydlisku pôdu, majetok. Prisťahovali sa sem ľudia z Oravy, Hlohovca a okolia a Prievidze. Podľa priezvisk, ktoré sú dnes v Lehote sa dá predpokladať, že najviac ľudí sa prisťahovali z Újlaku (Bakó, Mesároš, Kečkéš, Daloš, Bédi, Hargaš, Sabó, Halás a pod., Bednárovci, Šúnikovci, Zaujecovci z Prievidze a okolia, Horka, Kukla, Košťál, Petrík, Psota, Oravec z Oravy, Chmelár, Lahučký, Pecár z Hlohovca a okolia. Ocskaiovci začiatkom osemnásteho storočia len s veľkou námahou získali späť svoj majetok - územie dnešného chotára Lehoty. No opäť malo toto územie akoby smolu. Najznámejší z Očkovcov bol Ladislav Ocskay - brigadír Labancov, kde po boku Fr. Rákoczyho II lúpil a vraždil, aby ich hneď zradil, pridal sa ku kurucom grófa Karola Pálfyho a to hneď niekoľko krát. Napriek tomu mal ešte ako chlapec rýchlu vojenskú kariéru a ako 25 ročný už mal hodnosť brigádneho generála. Za svoje zrady mu najprv labanci odrezali ucho, no nakoniec ho r. 1710 v Nových Zámkoch kuruci aj sťali a hlavu nastokli na drevený kôl pre výstrahu všetkým zradcom. Ale nebol by to Ladislav Ocskay, keby ešte nebolo nejaké ale. Roky po jeho poprave sa s ním vraj stretol niekto z nášho kraja v Poľsku. Čiže popravený mohol byť neznámy opitý úbožiak, z ktorého urobili Ocskaya! O svoje majetky sa nestaral, tie pustli v spontánnej anarchii a rozmáhalo sa tu nebývalé zbojníctvo, krvavé šenky v Očkove, aj na jeho majetku pri Lehote s veľmi podobnou smutnou históriou. Naša obec sa najprv nazývala Lehothka, keď sa spomína v r. 1456 ako majetok hradu Hlohoveckého. Neskôr ju nazvali Aba Lehota (po pôvodnom zakladateľovi), potom Lehotha (r. 1773). V r. 1775 sa spomína aj Konyok Lehota, avšak predpokladáme, že sa jednalo o miestnu časť Kynek, ktorá vtedy prislúchala k Lehote. Staršia pečať znázorňuje klasy, strapec hrozna a monogram A. L., ktorá sa však nezachovala. Nová zobrazuje Ježišov krst a legendu "Pecsat oszadi Abba Lehota" 1823. V roku 1715 prijal uhorský snem zákon o zavedení stáleho vojska v Uhorsku a vyberaní každoročnej vojenskej dane (contributionale). Kvôli jej správnemu rozvrhnutiu boli v rokoch 1715 a 1720 vyhotovené celokrajinské súpisy daň platiaceho obyvateľstva. V nich boli štátom prvýkrát zaznamenané mená daňovníkov (hláv jednotlivých hospodárstiev) a ich majetkové pomery. Daň bola v Uhorsku viazaná na osobu daňovníka, nie na pozemky. Základom pre jej vymeranie boli usadlosti na urbárskej pôde (sessio, telek). Výška dane závisela od rozlohy usadlosti, na ktorej daňovník hospodáril. V roku 1715 boli daňovníkmi v Abba Lehotka: Georgius Hlebecz, Michael Dubin, Stephanus Lebucski, Stephanus Bako, Michael Thoot, Joannes Pavol, Joannes Rossko, Georgius Kozma, Andreas Vargha, Georgius Bozán, Joannes Bozán, Andreas Thoót, Andreas Takacs, Andreas Molnar, Joannes Nagy, Joannes Mikula, Joannes Vargha, Georgius Kecskes. V roku 1720 boli daňovníkmi v Lehote: Stephanus Lehotszky, Andreas Molnar, Johannes Szlavik, Johannes Mikula, Stephanus Nagy, Andreas Rább, Georgius Rább, Georgius Meczo, Stephanus Bako ifj., Stephanus Bako, Thomas Kóp, Andreas Takács, Georgius Kozma, Georgius Takács, Georgius Tott, Georgius Bozány, Johannes Varga, Nicolaus Moravcsik, Johannes Rosko, Andreas Paal, Michael Tott, Andreas Rosko, Stephanus Brzanyi, Stephanus Bako, Michael Dube, Johannes Botka, Georgius Klebecz, Georgy Kecskess özv. V r. 1752 tu bývalo 130 rodín, poddaní obrábali 225 kopáčov (takmer 8 ha) vlastných viníc a 76 kopáčov panských (cca 2,67 ha). Jeden kopáč je plocha, ktorú jeden človek okope za jeden deň, čo je cca 3,52 ára. Uzovičovci dali postaviť kostol v r. 1755. „Svätá studnička" bola od roku 1873 rušným pútnickým miestom (ako aj dnes), terajšia Kaplnka Panny Márie bola postavená v roku 1927. Pri urbanskej regulácii zabrali zemepáni Uzovič, Ocskai a Kvassai bez náhrady klčoviská, vyrúbali obecný les. To vyvolalo vzburu poddaných, ktorých odsúdila župa 17.4. 1804, títo sa však obrátili o urovnanie sporu k panovníkovi… Počet obyvateľov v r. 1812 - 630, v r. 1863 - 626, v r. 1921 - 1225. Ľudia v Lehote sa živili prevažne poľnohospodárstvom. Okrem obilia pestovali hlavne konope, ktoré bolo využité na výrobu konopného plátna a povrazov, ale hlavne lisovali z konopných semien olej, ktorý nakupovali aj olejkári vandrujúci po Europe ako liečitelia. Z toho pochádza pomenovanie Lehoťanov ako „olejári“. Pomenovanie, ktoré vôbec nebolo hanlivé - ako napríklad Sislári, Vraňári a pod. Okrem toho známe boli aj vinohrady so starými odrodami Kadarkou a Delevárom, neskôr po zlikvidovaní porastov filoxérou samorodými odrodami Ottelo a Izabella. V Lehote boli dvaja kováči. Každý rok sa volil hlavný kováč - pravdepodobne preto, aby sa zachovala kvalita diel. Na konci 18. storočia a začiatkom 19. storočia Lehota patrila rodu grófa Zámojského. Bolo to obdobie feudalizmu a dlhoročného útlaku poddaného ľudu. Toto striedanie zemepánov, diskontinuita osídlenia spôsobila, že sa v obci neusadil žiaden významný zemepán, ktorý by obec pozdvihol. Ľud trpel a často sa dával do zbojov, o čom svedčia mnohé legendy, ktoré sa spomínajú aj dnes nielen v časopisoch, ale i v knihách. Preto vznikali správne zápisky (okrsky), ktoré spravoval Veliteľ zápisku ( Lehota bola začlenená do šintavského zápisku ), aby sa lepšie ustriehol ľud. Napriek tomu sa opäť zbojníctvo vzmáhalo. V r. 1848 bolo poddanstvo zrušené a zem, ktorú poddaný obrábal mu bola pridelená ako majetok. Sociálne pomery zrušeného poddanstva sa stále zlepšovali i v Lehote až do vypuknutia I. svetovej vojny, ktorá poznamenala Lehotu úbytkom obyvateľstva. Rovnako II. svetová vojna, počas ktorej nad Lehotou nemecká armáda inštalovala dva rádiolokátory a vybudovala drevené baraky, v ktorých bývala obsluha a ochrana lokátorov. Cesta bola niekedy spevnená kameňmi, no tieto boli postupne po vojne odvážané ako stavebný materiál. Podľa týchto barakov nazývame dodnes cestu okolo vinohradov do Jarku ako Baracká. Tu sa môžeme zaoberať ďaľšími chotárnymi názvami, ktoré čo-to prezradia o histórii obce. Prieložok - kopec, cez ktorý vedie štátna cesta do Nitry. Kopec sám sa v mape z r. 1810 uvádza ako Horný bok, ktorý bol vtedy zalesnený až po dnešnú benzínovú pumpu pred Kynekom. Prieložkom nazvali toto miesto prievozníci, ktorí vozili do Lehoty a Zálužia (Újlaku) uhlie a iné ťažké náklady. Vozy mali preťažené a aby ten veľký náklad kone dokázali prepraviť cez kopec, časť nákladu zložili pred kopcom a potom sa preň vrátili. Preto prieložok. Za parkanom - parkanom volali priestor medzi dvoma plotami, či opevneniami. Túto časť obce nazývame aj Búťariť. Nie, nemá to žiaden anatomický pôvod. Maďarské slovo bútya (čítaj búťa) označuje ťažkú robotu. Z toho: kde ideš? Idem „búťariť“ - čiže ťažko pracovať. Dolina pod dnešnými vinohradmi nad Búťariťou sa nazývala Mokrou dolinou. Podľa viacerích prameňov niekedy pitnej vody, ktoré slúžili na napájanie dobytka i ľudí. Dokonca z najväčšieho prameňa bol urobený drevený žľab, ktorým privádzali vodu ku pôvodnému obecnému úradu. Tu pramení potok Dlhý kanál. Dlhý kanál má pravostranný prítok z časti pri futbalovom ihrisku a tiež pravostranný prítok, ktorí sa pripája až v katastri Veľkého Zálužia, ale pramení v našom katastri "za Konskou jamou". Párovce - dve ulice idúce vedľa seba ako pár ulíc. Kapusnice - časť pozemkov pri potoku na spodnej časti obce, kde sa tradične pestovala kapusta. Jama - jazierko za obcou pri potoku smer Veľké Zálužie na zavlažovanie zeleniny. Do Jami natekala voda prívodným potrubím z Dlhého kanála (názov miestneho potoka). Topoľky a nad nimi lúka s remízkou - topoľový lesík pod lehotským chotárom v smere toku potoka patril niekedy do Titvánskeho lesa patriaceho osade Titváň - dnes osada pod V. Zálužím nad rybníkom. Osadu vypálili pravdepodobne Tatári r. 1241 a potom si ľudia postavili Novú osadu - maďarsky zapísanú ako Új lak. Újlacké pole - hranice katastra podľa názvu v mape z r. 1810 siahali až po tzv. Smrďácku ulicu (Prostredné hony) našej obce. Nad Újlackým poľom je Cerí háj. Čiže les, kde rastie dub cerový. V západnom cípe lesa bola osada Étej. V Cerovom lese sa nachádzajú stopy po osídlení - stopy po valoch, rastie tam zimozeleň…zimozeleň bola a je rastlina symbolizujúca smútok - vysádzali ju starí Slovieni do hájov, kde pochovávali, alebo ukladali do zeme nádoby z popolom svojich blízkych… Dolina, ktorú premosťuje diaľničný most sa nazývala Šarluská dolina. Šarluška - horná časť dnešných Lužianok. Šarluška - Pribinova dcéra Šarlota - vraj ju volali familiárne Šarluška. Sprava na kopci bol Kajsiansky háj. Kajsa bol vraj mladší syn Pribinu… Kaisa - južná časť Lužianok. Podľa toho osadu Lehota vytvorili v už rozdelenom území a postupne pre Lehotu odnímali pozemky od susedných obcí. Lehota podľa tohto faktu je v porovnaní s inými obcami okresu pomerne mladá. Poľnou cestou poza areál bývalého poľnohospodárskeho družstva smerom sa dostaneme na Konské jamy - konského cintorína, čo je bažina s mohutnými vŕbami. Mesáce - pravdepodobne pomenované možno podľa pozemkov v tvare mesiaca. Tiež je používaný názov Mešaše, Mešače. Delia sa na úseky zeme v chotároch Lehoty a V. Zálužia. Chotárne časti Klčoviny, Kopanice, Kapáše, Konopniská sú nazvané podľa činností a plodiny. Na vojenskej mape z r. 1810 sú zaznačené chotárne názvy, ako ich už dnes často nepoznáme. Najviac zaujímavý názov chotára, ktorý je za Cerím hájom (za Cerinami) na mieste, kde je dnes veľké smetisko nad osadou Lahne a to sú Waniove lazy. Vzdušnou čiarou od Lehoty asi 2,5 kilometra. Na prelome letopočtov, keď popri Váhu viedla obchodná „Jantárova cesta“ vedúca z Ríma na Pobaltie, po ktorej chodili aj rímsky kupci, títo boli vraj obťažovaní zbojníkmi. Rímsky cisár Tiberius preto vymenoval kvádskeho veľmoža Vániusa označil ho za kráľa (rex Vanius) tohto územia. Zatiaľ je to najstaršia poznámka o vládcovi na našom území, ktorý mohol byť prvým slovienskym vladykom. Vánius ovládal toto územie od r. 21 do r. 50 n.l., kedy ho z krajiny vyhnali synovia jeho sestry Sido a Vangius. Vániovi poskytol Rím ochranu, dožil svoj život pri Neziderskom jazere (Horné Rakúsko), no neposkytol mu pomoc na udržanie moci. Jantárovu cestu potom ochraňovali v rímskom záujme Sido a Vangius. Vánius nechal postaviť na hraniciach svojho územia ochranné pevnôstky na vyvýšených miestach. Jedna z nich bola pravdepodobne v tesnom susedstve extravilánu Lehoty.
Zoznam úmrtí v obci
Pretože súčasťou poskytnutých dát sú aj zoznamy úmrtí v obci za určité obdobie, uvádzame ich pre lepšiu ilustráciu demografického vývoja a zmien v zložení obyvateľstva.
2025
- 12.11.2025 - Ľudovít Paulis (nar. 07.04.1943)
- 21.10.2025 - Ladislav Gyepes (nar. 29.01.1949)
- 26.08.2025 - Ľudovít Brath (nar. 30.03.1962)
- 06.07.2025 - Anna Kunkelová (rod. Jazvinská) (nar. 10.01.1952)
- 04.07.2025 - Silvester Gyepes (nar. 22.12.1931)
- 18.04.2025 - Alfonz Matyó (nar. 19.07.1961)
- 31.03.2025 - Iveta Laurová (rod. Vanková) (nar. 06.04.1977)
- 24.03.2025 - Jozef Szabó (nar. 29.04.1973)
2024
- 16.12.2024 - Ladislav Szabó (nar. 25.04.1940)
- 30.11.2024 - Ján Gyepes (nar. 29.11.1946)
- 22.11.2024 - Zuzana Čingerová (rod. Gyepešová) (nar. 04.10.1942)
- 02.11.2024 - Margita Szalaiová (rod. Mankovická) (nar. 02.03.1936)
- 21.09.2024 - Jozef Szabó (nar. 19.01.1961)
- 01.09.2024 - Jaroslav Kotrec (nar. 08.08.1954)
- 11.08.2024 - Richard Áč (nar. 21.11.1975)
- 29.07.2024 - Štefan Balko (nar. 17.09.1963)
- 03.07.2024 - Štefan Koprda (nar. 14.02.1955)
- 23.06.2024 - Vojtech Gyepes (nar. 12.03.1941)
- 24.03.2024 - František Ács (nar. 07.04.1927)
- 06.03.2024 - Baltazár Tigyi (nar. 02.04.1937)
- 24.01.2024 - Michal Gyepes (nar. 20.07.1940)
- 23.01.2024 - Ján Süttő (nar. 07.01.1941)
- 01.01.2024 - Margita Cupáková (rod. Tóthová) (nar. 26.07.1962)
2023
- 10.12.2023 - Terézia Lacová (rod. Pastierová) (nar. 07.03.1945)
- 15.11.2023 - Dušan Oláh (nar. 25.02.1986)
- 15.11.2023 - Jaroslav Kunkela (nar. 03.06.1972)
- 18.10.2023 - Anton Gyepes (nar. 22.02.1949)
- 11.10.2023 - Ľudovít Molnár (nar. 02.03.1961)
- 22.08.2023 - Ján Matyó (nar. 20.04.1961)
- 09.08.2023 - Anna Szabová (rod. Fehérová) (nar. 05.06.1929)
- 10.07.2023 - Baltazár Nagy (nar. 06.05.1946)
- 18.05.2023 - Rozália Gyepesová (rod. Gyepesová) (nar. 14.11.1929)
- 03.05.2023 - Silvester Čingér (nar. 03.01.1945)
- 27.04.2023 - Etela Vargová (rod. Gyepesová) (nar. 28.02.1928)
- 25.03.2023 - Vojtech Pastier (nar. 17.06.1934)
- 22.01.2023 - František Maťo (nar. 13.02.1948)
- 16.01.2023 - Valéria Čingérová (rod. Beneová) (nar. 17.08.1953)
Prečítajte si tiež: Poslanie MŠ Modra Kráľová