Martin Martinček (30. január 1913, Liptovský Svätý Peter - 2. máj 2004, Liptovský Mikuláš) patrí medzi najvýznamnejších slovenských umeleckých fotografov XX. storočia. Hoci nemal žiadne formálne umelecké vzdelanie, jeho tvorba sa stala neoddeliteľnou súčasťou slovenskej kultúry.
Detstvo a štúdium
Napriek tomu, že sa Martinček narodil v hornom Liptove, detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove začal študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Štúdiá ukončil v roku 1937 doktorátom.
Právnicka kariéra a osobné tragédie
Po ukončení štúdií začal pracovať ako advokát, neskôr v súdnictve. Kruté zlomy v jeho osobnom i pracovnom živote nastali na sklonku druhej svetovej vojny a necelé tri roky po nej. Prvou životnou ranou bola náhla strata milovanej manželky Eriky, synčekov Petra Ľudevíta (1939) a Iľju Bohuslava (1941) i šesťdesiatročného otca Petra. Táto tragédia, ktorá sa odohrala 6. februára 1945, hlboko zasiahla do jeho života a ovplyvnila jeho vnímanie sveta.
V júli a v auguste 1945 Martin Martinček prebýva v Novom Smokovci, kde píše rozsahom neveľkú, asi šesťdesiatstranovú knižočku, nazvanú Svojej žene a deťom. Vyšla v októbri 1945 a autor v pretrvávajúcom silnom emotívnom rozpoložení sa na jej prebale a v tiráži podpisuje ako Dr. Martin Erik Martinček. Práve túto knižku možno vnímať ako prvé a na desaťročia jediné otvorené svedectvo vzťahu autora k Bohu a o vnútornej komunikácii s Ním. Svedčí o tom i motto knižky: ‚Neb silnější jest milování, jako smrt.(Pieseň piesní 8, 6.).‚
Po oslobodení Košíc v roku 1945 sa Martinček ako právnik podieľal na organizovaní vtedajšieho Povereníctva spravodlivosti a Povereníctva financií, od roku 1946 bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa oženil druhý raz - s akademickou maliarkou Ester Šimerovou (23. január 1909, Bratislava -7. august 2005, Liptovský Mikuláš).
Prečítajte si tiež: Zriaďovateľ a školská jedáleň: povinnosti v MŠ
Perzekúcia a nútená izolácia
Druhý krutý zlom v Martinčekovom živote je spojený s rozsiahlou politickou a spoločenskou zmenou začiatkom roku 1948. Ešte pred Víťazným februárom, 25. februára 1948, bol zatknutý a uväznený, neskôr ako „buržoázny nacionalista“ v rámci Acie B vysťahovaný s manželkou z Bratislavy, spoločensky a pracovne degradovaný, násilne odsunutý z verejného života. Pridelený bol za robotníka k bagru v tehelni v Liptovskej Ondrašovej, neskôr musel pracovať na slepačej farme.
Návrat k umeniu a fotografická tvorba
Trvalo takmer desať rokov, dokým sa mu podarilo vymaniť sa z nútenej spoločenskej izolácie. V roku 1957 sa už ako umelecký fotograf stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a ostáva vo voľnom povolaní. Až do smrti s manželkou Ester žil v Liptovskom Mikuláši, kde sa koncom päťdesiatych rokov angažoval pri zakladaní Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, ktorého bol do roku 1961 riaditeľom.
Práve jeho druhá manželka, Ester Martinčeková - Šimerová, významná výtvarníčka, ho spočiatku určite ovplyvnila, upriamila na to, že fotografia môže byť aj prvkom abstraktného umeleckého vyjadrovania sa.
Martinček si bol vďaka svojim životným skúsenostiam s komunistickým režimom vedomý problémov života v totalite. Preto sa snažil ľuďom v ťažkostiach pomáhať. Keď chodil fotografovať dediny Liptova, poskytoval bezplatne právnicke konzultácie všetkým, ktorí ho požiadali. Podporoval tiež stredoslovenskú Galéru F v Banskej Bystrici.
Publikácie a ocenenia
V roku 1964 vydáva fotografický debut - knihu Nezbadaný svet, v ktorej série čiernobielych fotografií dopĺňajú verše Laca Novomeského. Jeho neskoršie fotografické publikácie - Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988) popri výraznom fotografickom obsahu rovnocenne spoluautorsky dopĺňajú verše Milana Rúfusa.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti a Pohľady
Za svoju prácu bol viackrát ocenený doma i v zahraničí. Získal titul Zaslúzilý umelec (1970), čestný titul Excelencia FIAP Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie v Berne (1970), Pamätnú medailu zaslúžilého umelca Jozefa Saudeka (1989), Cenu Martina Benku (1998) a štátne vyznamenaniami Pribinov kríž I. triedy (2003). V roku 2000 sa stal Čestným občanom mesta Liptovský Mikuláš a v roku 2013 sa stal Čestným občanom Liptovskej Tepličky (august).
Prečítajte si tiež: Očkovanie pre cestovateľov