Úvod do problematiky rodičovského únosu a styku s dieťaťom
Medzinárodný únos dieťaťa rodičom je komplexná a citlivá problematika, ktorá vyžaduje zohľadnenie mnohých faktorov. Avšak, aj v situáciách, keď sa rodič nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, vzniká otázka práva na styk s dieťaťom. Tento článok sa zameriava na právo otca vo väzení vidieť svoje dieťa v kontexte slovenského práva, pričom sa opiera o existujúce právne predpisy, judikatúru a praktické skúsenosti. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a upozorniť na jej špecifiká.
Právny rámec rodičovského únosu a styku s dieťaťom na Slovensku
Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorý bol prijatý v Haagu 25. októbra 1980 a platí pre SR od 1. decembra 1998 (oznámenie č. 119/2001 Z. z.). Tento dohovor je základným medzinárodným dokumentom, ktorý upravuje problematiku medzinárodných únosov detí.
Okrem tohto dohovoru upravujú túto problematiku aj ďalšie právne akty, ako napríklad:
- NARIADENIE RADY (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000.
- Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“).
Rodičovský únos ako trestný čin
Na Slovensku rodičovský únos nie je samostatným trestným činom. Avšak, v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, môže takéto konanie napĺňať znaky iného trestného činu, napríklad:
- Poškodzovanie cudzích práv (§ 375 Trestného zákona): V prípade, ak rodič, ktorý dieťa premiestnil do zahraničia, porušil týmto konaním práva druhého rodiča, môže byť stíhaný za tento trestný čin.
- Týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona): Ak je premiestnenie dieťaťa spojené s psychickým alebo fyzickým násilím voči dieťaťu alebo druhému rodičovi, môže ísť o tento trestný čin. Za blízku osobu Trestný zákon považuje príbuzného v priamom pokolení, osvojiteľa, osvojenca, súrodenca a manžela/manželku; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
Právo na styk s dieťaťom počas výkonu trestu odňatia slobody
Vzájomná prítomnosť rodiča a dieťaťa (predovšetkým maloletého) je základom pre budovanie a udržanie zdravého a funkčného vzťahu. Pre všestranný harmonický vývin dieťaťa je tou najlepšou možnosťou vyrastať v prítomnosti oboch rodičov. Z psychologického hľadiska je výchova dieťaťa prítomnosťou rodiča považovaná za najúčinnejšiu metódu výchovy.
Prečítajte si tiež: Podmienky vzdelávania
Avšak nie každé dieťa má možnosť vyrastať v kruhu obidvoch rodičov. Život prináša rôznorodé situácie a jednou z nich je aj tá, kedy jeden z rodičov (prípadne obaja) vykonáva trest odňatia slobody. Majú odsúdení v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody právo na styk so svojimi deťmi? Právo na styk je implicitnou súčasťou rodinného života chráneného tak článkom 19 Ústavy SR ako aj článkom 8 EDĽP. Jedným zo štyroch základných materiálnych znakov ľudských práv je ich neodňateľnosť. Samotná skutočnosť, že rodič vykonáva trest odňatia slobody, ho práva na rodinný život a v ňom obsiahnuté právo na styk teda nemôže zbaviť.
Podstatnou súčasťou práva väzňa na rešpektovanie rodinného života je, že mu štát, resp. Slovenská republika zabezpečuje právo väzňov na kontakt s rodinou prostredníctvom zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZVTOS´´) a vykonávacej vyhlášky č. 368/2008 Z. z. ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len ´´vyhláška´´). ZVTOS v § 24 ustanovuje, že odsúdený má právo prijímať návštevu blízkych osôb (teda aj detí, bez ohľadu na ich vek, obmedzenie je dané len v prípade maloletých mladších ako 15 rokov, ktorí sa môžu návštevy zúčastniť len v sprievode plnoletej osoby) v čase určenom riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru najmenej raz za kalendárny mesiac v trvaní dvoch hodín a to bez ohľadu na vonkajšiu diferenciáciu výkonu trestu odňatia slobody (minimálny, stredný, maximálny stupeň stráženia).
Ďalšie podmienky návštev (predovšetkým deň a časové rozmedzie) sú upravené v ústavných poriadkoch jednotlivých ústavoch na výkon trestu (ďalej len ´´ÚVT´´). Považujeme za potrebné poukázať na ústavný poriadok ÚVT Leopoldov[5], podľa ktorého sa návštevy vykonávajú spravidla v stredu, štvrtok a piatok. Pre blízke osoby, obzvlášť maloleté deti, je vzhľadom na pracovné povinnosti resp. povinnú školskú dochádzku často až nemožné v uvedené dni odsúdeného navštíviť. Bolo by žiadúce nahradiť uvedené dni návštev aspoň jedným dňom v rámci víkendu. Za uvedenú skutočnosť bolo Slovensko kritizované Európskym výborom na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len ´´CPT´´ alebo ´´Výbor´´), ktorý danú situáciu označil za poľutovaniahodnú.
Výbor zároveň opätovne pripomenul, že všetci väzni by mali mať nárok a v praxi aj reálnu možnosť na návštevu aspoň jednu hodinu týždenne (podľa možnosti by mali mať možnosť prijať návštevu každý týždeň). Odporúča teda slovenským orgánom zabezpečiť súlad s týmito minimálnymi požiadavkami. Obdobne aj Odporúčanie Výboru ministrov Rec (2018) 5 členským štátom týkajúce sa detí uväznených rodičov[7] hovorí, že návštevy zo strany detí by v zásade mali byť povolené jeden krát týždenne.
Z organizačno-technických dôvodov je počet osôb, ktoré môžu súčasne odsúdeného navštíviť, obmedzený na päť. V prípade, ak má odsúdený viac ako štyri deti, toto obmedzenie sa pre deti nevzťahuje. Týmto štát vyzdvihuje dôležitosť, ktorá je kladená na udržiavanie kontaktu odsúdeného (rodiča) s dieťaťom.
Prečítajte si tiež: Zverenie dieťaťa starej matke
Návšteva odsúdeného v ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a so stredným stupňom stráženia sa vykonáva spravidla priamym kontaktom, návšteva odsúdeného zaradeného do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia sa vykonáva spravidla bezkontaktne prostredníctvom telekomunikačného zariadenia alebo cez perforovanú stavebnú prekážku. Návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom ZVJS. Riaditeľ ÚVT môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť, či sa návšteva odsúdeného vykoná s priamym kontaktom alebo bez priameho kontaktu. Z uvedeného teda vyplýva, že odsúdený nemá absolútny právny nárok na návštevu formou priameho kontaktu, hoci by bol zaradený do ÚVT s minimálnym stupňom stráženia a platí to tiež opačne, kedy odsúdený zaradený do ÚVT s maximálnym stupňom stráženia nemusí nevyhnutne prijímať návštevy bezkontaktnou formou čo vyplýva (okrem iného) aj z § 20 ods. 5 písm. b) vyhlášky.
Je ale pravidlom, že sa návštevy odsúdených zaradených v maximálnom stupni stráženia a taktiež v strednom stupni stráženia v rámci vnútornej diferenciácie v skupine ´´C´´ realizujú bezkontaktne. Na takéto opatrenie ale musí v danom prípade existovať naliehavá spoločenská potreba a musí byť primerané sledovanému cieľu. Z ústavno-právneho hľadiska je neudržateľné paušalizovane realizovať návštevy takýchto odsúdených iba na základe vonkajšej resp. vnútornej diferenciácie. Pri každom jednom odsúdenom je nevyhnutné posudzovať, či v jeho prípade existujú skutočné a pretrvávajúce bezpečnostné riziká resp. riziká spojené s narušením účelu trestu pri návšteve priamym kontaktom. Pokiaľ takéto riziko pri odsúdenom neexistuje, je nepovolenie bezkontaktnej návštevy neprípustným zásahom do práva odsúdeného na rodinný život.
Ako ďalej vyplýva z vyššie spomínaného Odporúčania Výboru ministrov, právo dieťaťa na priamy kontakt sa musí rešpektovať, a to aj v prípadoch, kedy sú odsúdenému rodičovi uložene disciplinárne sankcie alebo opatrenia. Vzhľadom k tomu, že podľa vyhlášky sa odsúdený v strednom stupni stráženia umiestni do diferenciačnej skupiny C aj z dôvodu, že sa opakovane počas výkonu trestu dopustil disciplinárneho previnenia, čoho následkom je to, že návštevy môže prijímať spravidla bez priameho kontaktu, považujeme toto opatrenia za nevhodné a v rozpore so spomenutým odporúčaním. Navyše máme pochybnosť o súlade spomenutého obmedzenia (§18 ods. 2 písm. e) vyhlášky)s ustanovením § 24 ods. 4 ZVTOS, ktorý bez ďalšieho hovorí o tom, že odsúdení v strednom stupni stráženia prijímajú návštevy spravidla priamym kontaktom. Vyhláška teda upravuje spôsob realizácie návštevy odlišne od zákona. Z hľadiska systematického výkladu a princípu hierarchie právneho poriadku je v prípadoch, kedy je úprava podzákonného predpisu v tej istej otázke odlišná od úpravy v zákone, je v procese aplikácie potrebné dať prednosť ustanoveniu zákona.
Poukazujeme tiež na správu CTP z roku 2018, v ktorej Výbor uznáva, že v niektorých prípadoch je z bezpečnostných dôvodov alebo na ochranu legitímnych záujmov vyšetrovania opodstatnené prijímať návštevy v kabínach. Pre všetky zákonom stanovené kategórie väznených osôb by však mali byť pravidlom návštevy s priamym kontaktom, pričom „bezkontaktné“ návštevy by mali byť len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy riadne zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na individuálnom posúdení potenciálneho rizika konkrétneho väzňa.
V rámci testu proporcionality je zlomovým bodom práve nevyhnutnosť zásahu. Je zrejmé, že obmedzenia týkajúce sa návštev blízkych osôb bezpochyby zasahujú do práva odsúdeného na rešpektovanie rodinného života, avšak takéto obmedzenia samé o sebe nie sú v rozpore s EDĽP, ak vyplývajú zo zákona, sledujú legitímny cieľ a zároveň sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Návštevy bez priameho kontaktu v zariadeniach s najvyšším stupňom stráženia sledujú vo väčšinou legitímny cieľ (predchádzanie nepokojom či zločinnosti, ochrana verejnej bezpečnosti) podporený napr. závažnosťou spáchaného trestného činu a s ňou súvisiacou prevýchovou páchateľa v rámci programu zaobchádzania, minimalizáciou kontaktu s prostredím zločinu, najmä organizovaného, v ktorom rodinné vzťahy často zohrávajú kľúčovú úlohu.
Prečítajte si tiež: Rodinná psychologická pomoc na Slovensku
V podmienkach Slovenskej (rovnako aj Českej) republiky sa návštevy realizujú výlučne na základe iniciatívy odsúdeného a to formou ´´pozvánky´´ určenej osobám, o ktorých návštevu má odsúdený záujem. Dieťa odsúdeného resp. jeho blízka osoba teda nemôže sama iniciovať návštevu s odsúdeným. V prípade, že odsúdený niektorú blízku osobu na návštevu nepozve, táto osoba sa návštevy zúčastniť nemôže. Ak ide o maloleté deti odsúdeného, ktoré nie sú na pozvánke výslovne uvedené, môžu sa návštevy zúčastniť iba ak s tým odsúdený súhlasí. Uvedené korešponduje s tézou, že ide skôr o právo odsúdeného (rodiča) na styk, nie jeho povinnosť. Z povahy osobného styku sme ale hlboko presvedčení, že vo vzťahu k maloletým deťom je právo styku potrebné, v mnohých prípadoch dokonca nevyhnutné, vnímať cez prizmu jeho negatívneho vymedzenia, teda povinnosti styku s maloletým.
V zmysle § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ´´ZR´´) je súčasťou rodičovských práv a povinností najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa. Niet pochýb o tom, že sústavná a dôsledná starostlivosť o dieťa sa realizuje predovšetkým osobným stykom. Odsúdený rodič - hoci je prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä zo sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa - nie je zbavený zodpovednosti za všestranný vývin maloletého dieťaťa. Je len na tomto rodičovi, aby využíval aspoň obmedzené možnosti k tomu, aby aj v nedostatku príležitostí pre sústavné výchovné pôsobenie vykonával vhodný vplyv na výchovu maloletého dieťaťa. Jedným z prostriedkov zabezpečujúcim spoluúčasť odsúdeného rodiča na výchove je osobný styk odsúdeného rodiča s maloletým dieťaťom. Kontakt s dieťaťom je v tomto ohľade významným predpokladom a základom pre výkon rodičovských práv a povinností.
Vyživovacia povinnosť otca počas výkonu trestu odňatia slobody
Častou otázkou v kontexte práva otca vo väzení vidieť dieťa je aj vyživovacia povinnosť. Ak má rodič súdne rozhodnutie, ktorým bola určená povinnosť platiť výživné, musí najprv podať návrh na vykonanie exekúcie a až následne môže podať na príslušný úrad práce žiadosť o náhradné výživné. Návrh na vykonanie exekúcie spíše ktorýkoľvek súdny exekútor.
Aj keď je otec vo výkone trestu, nezbavuje ho to vyživovacej povinnosti, aj keď nateraz nepracuje. Rovnako to platí aj v prípade právoplatného nepodmienečného odsúdenia na výkon trestu odňatia slobody. Väzni taktiež vo väznici pracujú, dostávajú mesačnú mzdu, pričom výživné má prednosť pred inými výdavkami rodiča.
Ak sa rodič úmyselným konaním pripravil o objektívnu možnosť platiť výživné, nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu dieťaťa. Moderná súdna prax zaviedla ako nutnosť aj vypočutie dieťaťa a posudzovanie jeho názoru. Je potreba zdôrazniť, že nie každé prianie maloletého dieťaťa je tiež v súlade s jeho najlepšími záujmami. Dôležité je zhodnotiť, či je maloletý schopný racionálne zdôvodniť svoje stanovisko a záujmy.
Praktické rady a odporúčania
- Vždy majte na pamäti najlepší záujem dieťaťa.
- Ak máte podozrenie, že druhý rodič plánuje neoprávnene premiestniť dieťa do zahraničia, neváhajte sa obrátiť na políciu alebo na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
- Ak ste sa stali obeťou domáceho násilia, vyhľadajte pomoc a ochranu. Existuje mnoho organizácií, ktoré poskytujú pomoc obetiam domáceho násilia.