Kto by nechcel byť dobrým rodičom? Čo to však znamená? Milovať ho bezhranične? Byť prísnym, vysvetľovať alebo ísť pozitívnym príkladom? Podľa najnovších vedeckých štúdií môže takýto druh lásky dieťa v dospelosti zničiť. Je to takmer rovnako zlé ako zanedbávanie. Rodičovstvo je komplexná téma, ktorá zahŕňa mnoho aspektov, od výživy a fyzického zdravia až po emocionálnu pohodu a psychologický vývoj. V súčasnosti, keď máme k dispozícii množstvo informácií o výchove, je ľahké sa v nich stratiť a nevedieť, ako správne postupovať.
Opičia láska: Prehnané ochranárstvo, ktoré dusí
Opičiu lásku charakterizuje prílišné ochranárstvo s prvkami majetníctva. Opičiu lásku môžeme nájsť pod rôznymi termínmi - napríklad „hyperprotektívne“ či „helikoptérové rodičovstvo“. V jadre tejto výchovy sa rodičia snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Je prirodzené, že rodičia chcú chrániť svoje deti. Zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Opičia láska je len iný názov pre ten istý fenomén - pomenúva rodičov, ktorí sú na svoje deti upnutí tak veľmi, že ich lásku môže dieťa pociťovať ako dusivú. Termín láska je v tomto prípade trochu zavádzajúci.
Ak sa namiesto slova „láska“ použijeme slovo „starostlivosť“, uvidíme, že prehnaná starostlivosť môže byť skutočne na škodu. Na svoj príbeh má človek čiernu škvrnu, nevidí ho tak jasne. Môžeme si myslieť, že vychovávame deti s rozumom a láskou, a pritom opak je pravdou. Urobte si chvíľku a zamyslite sa nad tým, ako komunikujete so svojím dieťaťom. Niektoré z prejavov hyperprotektívneho rodičovstva sú: prehnané upokojovanie dieťaťa po jednoduchom páde, prísne pravidlá, ktoré nedovoľujú, aby sa dieťa zašpinilo, aby mohlo vyliezať, preliezať, prekonávať svoje limity, či byť kreatívne. Ďalej neadekvátne tresty a príliš tvrdá disciplína. Prílišný tlak na školský či mimoškolský výkon a celkovo na úspech dieťaťa. Príliš ochranárske rodičovstvo často vedie dieťa de facto k tomu, aby klamalo. Ak sa rodič bojí mnohých vecí, zvyčajne sa prehnane bojí aj o dieťa.
Dôsledky prehnanej ochrany
Čo deťom týmto typom výchovy spôsobíme? Vychováme egocentrikov, ktorí si myslia, že svet sa točí iba okolo nich? Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne. Robia to, za čo sú odmeňovaní. A nerobia to, za čo by mohli byť potrestaní (aj keby z toho mali radosť a nikomu by to nijako neškodilo). A čo je ešte dôležitejšie - hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny, a to na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Takže spolu vzájomne nebudú vedieť komunikovať, keď budú deti dospievať, a pravdepodobne ani v dospelosti. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci - ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy, strachy. Len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé (napr.
Kto má sklon k hyperprotektívnemu štýlu?
Hyperprotektívni rodičia bývajú ustráchaní ľudia, ktorí sú zameraní na elimináciu nebezpečenstiev a možných rizík. Mnohí z nich trpia úzkosťou alebo panickou poruchou. Je to tým, že vnímajú svoje deti ako zraniteľnejšie, čo je prirodzené. Nadmerná ochrana môže vzniknúť aj ak sa u rodiča rozvinie posttraumatická stresová porucha (PTSD). Pozor - pretože PTSD nevzniká iba po prírodných alebo človekom spôsobených katastrofách.
Prečítajte si tiež: Ako Biblia opisuje materskú lásku
Kedy zasiahnuť a kedy nechať dieťa robiť samé?
To závisí od veku dieťaťa. Spravidla však platí, že len čo sa už dieťa naučilo robiť niečo samé (napr. vie si samé zavesiť vetrovku na háčik), tak už by to zaň nemal robiť rodič. V rámci prechodného štádia je ešte možné na to dieťa upozorniť, ak zabúda, kým za to napokon preberie plnú zodpovednosť. Kľúčovou je komunikácia. Nie je vôbec jedno, akým spôsobom sa s dieťaťom bavíme. Je niečo iné vyžadovať veci príkazom a argumentom „LEBO SOM TI TO POVEDALA!“, a iné vysvetlením „Ak si nebudeš svoje oblečenie skladať, budeš v pokrčenom“.
Láska a sloboda: Nechať dieťa žiť vlastný život
Odborníci sa domnievajú, že láska hranice nemá. Problém je, že v dnešnom svete sa mnohé veci nazývajú a zastierajú slovom láska. Nezabúdajme, že prejavom lásky je sloboda - ži a nechaj žiť. Láska neznamená vlastniť. Za veľmi inšpirujúce považujem motto waldorfskej pedagogiky: „V úcte prijať, v láske vychovať, v slobode prepustiť.“ Toto motto platí nielen pre učiteľov, ale aj pre rodičov. Práve s láskou a dôverou dokážeme čeliť strachu o svoje deti. S láskou ich dokážeme nechať ísť, keď nastane ten čas, pretože vieme, že naše deti nie sú naše. Prišli sem žiť svoj vlastný život, svojím vlastným spôsobom. Tak ako aj my.
Dôsledky helikoptérového rodičovstva
„Helikoptéroví“ rodičia komunikujú svojim deťom na podvedomej rovine, že nebudú v bezpečí, pokiaľ tam nebude mama alebo otec a nebudú sa o ne starať. Keď tieto deti musia odísť samé, nie sú pripravené čeliť každodenným výzvam. Tieto deti sú potom neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Na základe toho tieto deti pociťujú úzkosť, depresiu, nedostatok sebadôvery a nízke sebavedomie. Ďalším problémom je, že ak nikdy nezažili zlyhanie, môže sa u nich vyvinúť obrovský strach zo zlyhania a sklamania ostatných.
Terapia ako nástroj na prekonanie dysfunkčných vzorcov
Jednotlivcov, ktorí sa snažia vysporiadať s výchovou hyperprotektívnych rodičov alebo dysfunkčnou rodinnou dynamikou, môže významne podporiť vhodne zvolená terapia. Základným predpokladom je „cestovať v čase“ do svojho detstva a pocitov, ktoré sme vtedy zažívali. Tie, bohužiaľ, mnohí z nás vytesňujeme a robíme, čo sa dá, aby sme sa im vyhli. Dokonca klameme samým sebe (tzv. popieranie). Ak je však človek odhodlaný tomu čeliť, je možné tento generačný vzorec prelomiť a pretvoriť. Predovšetkým rodiča, ktorý je sám samostatný a vyrovnaný jedinec, schopný empatie, aby sa to mali od koho učiť. Mnohí sa snažíme vykompenzovať našim deťom to, čo sme sami nemali. V skutočnosti by sme však túto kompenzáciu mali vo väčšine prípadov poskytnúť predovšetkým sebe - svojmu vnútornému dieťaťu, pretože to nemusí byť to, čo potrebuje aj naše dieťa. To je na jednej strane veľmi pozitívne, pretože toho v dnešnej dobe vieme o detstve a výchove viac než generácie pred nami. Na druhej strane sa v tom človek môže strácať, či tlačiť sa do dokonalej predstavy seba. Ako povedal C. G. Jung: „Istá miera frustrácie je dobrá.“ - Nechajme z času na čas naše deti, nech sa s tým potrápia sami.
Prenatálne vnímanie dieťaťa a jeho vplyv na psychické zdravie
S pediatrom Jozefom Mikloškom, odborníkom na prenatálnu medicínu, sa rozprávame o živote dieťaťa pred narodením, ktoré je už v maternici schopné vnímať, či je zo strany rodičov prijímané, alebo odmietané. Počas Dušičiek ožíva i téma života pred narodením, keď si okrem našich drahých zosnulých pripomíname aj počaté deti, ktoré nemali možnosť uzrieť svetlo pozemského sveta. Dokonca vnímali emócie svojich rodičov a vedeli, či sú prijaté, alebo odmietnuté. S jeho výskumom sa stotožňuje a v mnohom ho nasleduje aj Jozef Mikloško, pediater, vedúci Katedry prenatálnej a perinatálnej psychológie, medicíny a sociálnych vied na Vysokej škole sv.
Prečítajte si tiež: Keď láska praská posteľ
Čo všetko dieťa v maternici vníma?
Jozefa Mikloška sme sa pýtali, ako je to s prenatálnym vnímaním dieťaťa; čo všetko dokáže zachytiť z vonkajšieho prostredia, keď je ešte v maternici. „Veci okolo nás vnímame v dvoch rovinách. O dieťati vieme, že prvé známky mozgovej činnosti má už v 28. dni. Druhá rovina je emočná, pocitová. Ukazuje sa, že toto pocitové vnímanie prichádza u dieťaťa veľmi skoro. Vyciťuje hlavne podnety zo svojho okolia, či je prijaté, alebo neprijaté. Napríklad keď sa matka zľakne, i ono sa naľaká. Vieme teda, že dieťa emocionálne vníma. Dôkazom sú aj spomienky prenatálneho charakteru, ktoré psychiatri a psychológovia vedia zistiť z mysle dospelého človeka,“ vysvetľuje Jozef Mikloško. „Dieťaťu sa od druhého prenatálneho mesiaca do druhého roka po narodení každú sekundu v hlave vytvorí 1,8 milióna synáps (spojenie dvoch neurónov). Odborník na prenatálnu medicínu pripája názor izraelského pediatra Grigoriho Brekhmana, ktorý hovorí, že dieťa je schopné emocionálne vnímať už od počatia. Dieťa dokáže vycítiť emočné signály, ktoré prichádzajú od mamy, otca, ale i súrodencov.
Ako vplýva prijatie alebo odmietnutie na vývin dieťaťa?
Akým spôsobom ho to môže ovplyvniť? „Dieťa, ktoré vyciťuje, že je prijaté, milované, dostáva sa do vnútorného pokoja. Ten sa odborne nazýva homeostáza. Naopak, deti, ktoré sú dlhodobo odmietané, zažívajú toxický stres so všetkými hormonálnymi zmenami, ktoré stres prináša. „Dostávajú sa do nepokoja a strachu. Nepriateľské územie znamená, že sa snažím byť ostražitý a zredukujem svoj vývin na prežitie. A to je nebezpečné. Videl som sonografické záznamy mozgov detí, ktoré boli odmietnuté a zanedbané rodičmi a ktoré boli prijaté. Sú to veľkostné rozdiely. Má to výrazný dopad hlavne na mozog, ale tiež na imunitu a ďalšie veci,“ upozorňuje pediater. Ako na neprijatie reaguje po emočnej stránke, napríklad v situácii, keď ho rodičia nechcú a rozmýšľajú o potrate? Vyciťuje z rodičov, že niečo je zlé. Existujú ultrazvuky, na ktorých vidno dieťa v strese, keď sa pri amniocentéze vsúva do maternice ihla. Dokonca sú ultrazvuky, keď dieťa pri potrate odtláča potratovú vidlicu. Cíti, že má byť zničené. Ukazuje, že dieťa prežíva stresy a veľmi silno vníma neprijatie mamou a otcom,“ hovorí Jozef Mikloško. Prenatálne odmietnutie sa podpisuje aj na psychickom zdraví už narodených detí. Keďže emočný život sa rozvíja v ranom detstve, ktoré prebieha od počatia do 3-4 rokov, koreň problémov je hlavne tam. Podľa Jozefa Mikloška je v ranom detstve dôležité budovať hlavne vzťah k dieťaťu, všetko ostatné počká. Pre dieťa v maternici je vzťah s okolím rozhodujúci pre ďalší vývin. Osobitne ho v tomto smere ovplyvňuje jeho matka.
Príklady z praxe
Prvým je prípad mamy, ktorá mala depresívne dieťa. „Keď lekári hľadali príčinu depresie, prišli na to, že mama bola počas tehotenstva dva týždne v tom, že jej dieťa je mŕtve. Prestala s ním komunikovať, čo bolo pre dieťa extrémne stresujúce. Potom sa však zistilo, že dieťa žije. Samozrejme, mama sa naň tešila, no tie dva týždne ťažkej traumy sa preniesli na dieťa. Druhým prípadom je tehotná mama, ktorá zomrela pri nehode. „V Nemecku sa stala autohavária, pri ktorej zomrela tehotná žena, no dieťa prežilo. Odborníci však zostali prekvapení zo správania dieťaťa. V prvej fáze, keď bolo napojené na prístrojoch, veľmi výrazne začalo produkovať stresové hormóny. Šok pre celé Nemecko nastal, že dieťa napriek najlepšej lekárskej starostlivosti spontánne zomrelo. Akoby to bola smrť zo zúfalstva. Tretí prípad je zo Švédska, kde malé novonarodené dievčatko odmietalo dojčenie vlastnou matkou. „Mame vyšetrili prsníky a ostatný zdravotný stav. Všetko bolo v poriadku. Od cudzej ženy dieťa mlieko dychtivo pilo, pričom od vlastnej mamy nič nechcelo. Lekári pochopili, že tam bol nejaký psychický blok. Mama sa priznala, že počas tehotenstva vrcholne to dieťa nechcela. Po niekoľkých rokoch, keď malo dievča 5-6 rokov, sa jeho vzťah s mamou napravil. Podstatným zistením bolo, že dieťa počas celého tehotenstva muselo vycítiť, že niečo nie je v poriadku.
Vplyv lásky a obetavosti matky
Keď sa na to pozrieme z tej priaznivejšej stránky, ako dieťa ovplyvní, keď od rodičov pociťuje lásku? Poznáme napríklad viacero prípadov, keď žena pre dieťa v brušku veľa obetuje, dokonca aj svoj život. Dieťa, ktoré vyrastalo s tým, že mama sa zaň obetovala, aj keď zomrela, má celoživotný pocit, že ho milovala. A to preň vytvára hlbokú vnútornú istotu,“ hovorí Jozef Mikloško. „Prvou je, keď otec dieťa miloval, ale zomrel napríklad ako hrdina počas vojny alebo podľahol nejakej chorobe. Druhou situáciou je, keď dieťa nevyrastá s otcom, lebo on ho odmietol alebo týral. Jedno dieťa žije s pocitom, že otec ho veľmi miloval, ale, žiaľ, život to zariadil tak, že zomrel. Druhé vyrastá s tým, že otec ho nechcel. Dieťa, ktoré žije s pocitom milovanosti, sa plnohodnotne vyvíja a má obrovskú životnú devízu. Vzťahová väzba a vzťahový život dieťaťa sú tak rozhodujúce pre jeho celkovú stabilitu. V tejto súvislosti Jozef Mikloško pripomína štúdiu, ktorú robili v detských domovoch. Porovnávali sme ich s deťmi, ktoré išli do domova v piatom až siedmom roku života, kde sme predpokladali, že mama nejaký čas bojovala za ich dôstojný život, ale nakoniec to nezvládla. Rané detstvo je odrazovou doskou pre všetky budúce vzťahy. Podľa Jozefa Mikloška je v tomto období najdôležitejšia úloha rodičov budovať hlavne vzťah k dieťaťu, všetko ostatné počká. To je nezmysel. Je to obdobie v prvom rade emočnej istoty. Keď mu ju cez bezpodmienečné prijatie dám, dal som dieťaťu maximum. Ak svojmu dieťaťa dám emočnú istotu, dal som mu to, čo potrebuje, a dieťa má vďaka tomu výborný štart do života a môže optimálne rozvinúť to, čo dostalo geneticky od svojich predkov. Lásku svojmu dieťaťu môžeme podľa najnovších poznatkov odovzdávať dokonca ešte predtým, než je počaté. A to tak, že pozitívne ovplyvníme to, čo od nás zdedí v genetickom kóde. Keď však budete abstinovať alebo žiť striedmo, váš gén alkoholizmu oslabne a bude to mať veľký efekt pre vaše dieťa. Samozrejme, sú silné genetické veci, ktoré sa nedajú zmeniť.
Vzťahová väzba a separačná úzkosť
Dôvodom plaču a prejavom separačnej úzkosti vám pomôžu porozumieť zákonitosti vzťahovej väzby. „Vzťahová väzba je trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami. Vzťahová väzba, trvalé a hlboké emocionálne puto, sa u dieťaťa dá pozorovať už v ôsmom mesiaci. Tento vzťah k matke, ktorá je najčastejšie pre dieťa hlavnou osobou pre vzťahovú väzbu, má aj evolučný význam. „Dieťa vás sleduje a udržuje si s vami blízkosť, aktívne pozoruje, kde sa nachádzate a keď sa vzdialite, nasleduje krik, plač alebo volanie. Už v prvých týždňoch pozorujeme, že dieťatko zaujíma ľudská tvár a uprednostňuje pozorovanie predmetov, ktoré sa hýbu. Psychologička vysvetľuje: „Ako matka svojmu dieťatku prirodzene poskytujete rôzne podnety. Napríklad pri dojčení je vaša tvár vo vzdialenosti 18 - 20 centimetrov od tváre bábätka, a presne na takúto vzdialenosť novorodeniatko najlepšie vidí. Keď držíte bábätko v náručí, umožňujete mu okrem fyzického kontaktu aj možnosť priamo skúmať vašu tvár. Reakcia dojčaťa zameraná na vás vedie k tomu, aby ste sa mu ešte viac prihovárali a venovali a tým mu zase vy pomáhate ďalej sa rozvíjať. Napríklad vtedy, keď dieťatko začne prejavovať záujem o váš hlas a vy vidíte, že na vás reaguje, začnete sa s ním rozprávať alebo mu spievať ešte viac. Základným kritériom pre určenie vzťahovej väzby je to, či matka slúži pre dieťatko ako akýsi symbol bezpečného prístavu. Pozorovať to môžeme vtedy, keď sa dieťa po skúmaní okolia vracia k matke. „Všímajte si tiež, ako dieťatko reaguje pri odlúčení od matky, či protestuje a plače, prirodzene ju hľadá a ak to dokáže, či ju nasleduje. Dôležité je aj správanie dieťatka po matkinom návrate. Ak je dieťa nepokojné, keď ste preč, plače alebo reaguje krikom, znamená to, že si už s vami vzťahovú väzbu vytvorilo, a teda ochranu, bezpečie a pohodlie hľadá u vás. Vzťahové väzby k ďalším osobám si deti zvyčajne vytvoria v období od desať mesiacov do roka a pol, kedy sú už samostatnejšie. „Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťatka. Znamená to, že u neho prišlo k porozumeniu a uvedomeniu si ako matku potrebuje. Keďže ešte nerozumie, že veci existujú aj mimo jeho prítomnosti, protestuje, keď matka odíde, pretože zrazu jeho bezpečná základňa zmizne. Dieťa si zvyčajne vzťahovú väzbu tvorí s viacerými osobami. Okrem mamy môže byť naviazané napríklad na otca, brata, sestru, dedka, babku, opatrovateľku. Väzba na deku alebo medvedíka? Psychologička radí: „Väzba na hračku alebo podobný objekt nie je nič nezvyčajné a vytvorí sa preto, že ju dieťatko potrebuje. Pre prípad, že dieťa svoj obľúbený predmet stratí alebo len zapatroší, je praktické mať po ruke jeho kópiu, keďže jeho strata môže byť stresujúca nielen pre dieťa, ale aj pre celú rodinu. Väzba na predmet sa môže vyskytnúť aj v situácii, keď má dieťa k matke vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu.
Prečítajte si tiež: Recenzie a podpora
Ako uľahčiť dieťaťu odlúčenie?
Otázka: Je v poriadku, keď moje dieťa plače, keď od neho odchádzam, lebo si potrebujem odskočiť k lekárovi? Ako mu mám jeho úzkosť uľahčiť? Mária Majetićová: V období vytvárania vzťahovej väzby je normálne, že bábätko pri matkinom odchode protestuje, má to tak byť. Neznamená to však, že sa mama nesmie od bábätka ani pohnúť. Pre dieťa je to citlivé obdobie, takže keď mama odchádza, napríklad k lekárovi, je dobré, keď dieťa zostáva s otcom alebo s babičkou, teda inou blízkou osobou, ktorá ho ľúbi. Odporúčam, aby sa mamina prišla krátko rozlúčiť a povedať bábätku, že sa vráti. Plaču sa netreba báť, je pri ňom otec alebo babka, ktorí ho utíšia a pomôžu mu zvládnuť stresovú situáciu. Mária Majetićová: Dieťa by malo byť s inou blízkou osobou, ktorá jemnocitne reaguje na jeho podnety. Možno je to vo vašom prípade otec dieťaťa alebo babka. Mária Majetićová: V takom prípade je pre dieťa najlepšie, keď sa oň počas vašej neprítomnosti stará osoba, ku ktorej má druhú najsilnejšiu vzťahovú väzbu. Ak sa vzťahová väzba ešte nevytvorila, je pre dieťa najlepšie byť s inou blízkou osobou, ktorá dokáže adekvátne a láskavo reagovať na jeho podnety.
Dôležitosť prvých rokov života pre psychický vývin
Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá. Mirka Chmelíčková je klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka z Českej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. „Toto obdobie je jedno veľké dobrodružstvo. Malé dieťa sa učí sať materské mlieko, nadviazať kontakt s rodičmi, na konci troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie. Ak sa niečo počas tohto obdobia neodohrá správne, ukáže sa to v dospelosti. „Na základe vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života o tom, aby si dieťa vytvorilo základnú dôveru v okolitý svet ako protiváhu k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémom pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve,“ vysvetľuje psychoterapeutka. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia.
Podmienky pre vytvorenie bezpečnej väzby
Dieťa potrebuje spoznať čistú lásku. Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. „Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované,“ vysvetľuje M. Chmelíčková. Avšak nie vždy tento proces prebehne tak, ako má.
Dôsledky narušenej väzby
Keď sa vzťah nevyvinie, človek má problémy celý život. „Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii,“ objasňuje psychoterapeutka. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu. Podľa M. „Často s tým bojuje práve tak, že túto svoju nedôveru prebíja. Snaží sa byť úplne super dokonalý, super výkonný, super krásny, super krásne oblečený. Stále potrebuje to zrkadlenie - obdivné pohľady každého okolo. Ak ich nemá, tak sa trápi a nie je mu dobre. Na to, aby obdiv svojho okolia získal, dokáže vyvinúť neuveriteľné úsilie,“ opisuje psychologička. Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. „V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná,“ hovorí o mamách M. Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv. „Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou.
Jasle a odlúčenie od matky
Keď matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vráti. Ak matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. „Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu,“ objasňuje M. V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie. Žiadna opatrovateľka nedokáže nahradiť matku. Pestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré.
Terapia ako cesta k uzdraveniu
Terapia v dospelosti môže trvať aj roky. Keď príde pacient na terapiu s deficitom z raného detstva, nepovie presne s čím má problém, ale terapeut to dokáže rozpoznať, keďže pacient mu neverí a necíti sa bezpečne. Prvé mesiace až roky sa na terapii vytvára bezpečný terapeutický vzťah. „Terapeut zastáva úlohu podporného materského objektu, snaží sa pacientovi pomôcť, aby sa cítil bezpečne a mohol prijať dôverný vzťah. Až potom sa pacient môže sústrediť na to, kto je a na svoje emócie. Zvrátiť to, čo dieťa nedostalo v detstve a nemá na čom stavať, nie je jednoduchý proces. Terapia je dlhodobý proces a môže.