Plač je univerzálny jazyk bábätiek a malých detí. Je to ich primárny spôsob komunikácie, ktorým vyjadrujú svoje potreby, pocity a emócie. Pre rodičov je často náročné rozlúštiť, čo sa dieťa snaží povedať, prečo plače. Tento článok sa zameriava na význam detského plaču, ako ho rozpoznať a ako reagovať, aby ste svojmu dieťaťu čo najlepšie porozumeli.
Pochopenie plaču bábätka: Prečo plačú?
V prvých mesiacoch života je plač najčastejším spôsobom, akým dieťa vyjadruje svoje potreby. Väčšina rodičov prežíva obavy, či je ich bábätko v poriadku a má všetko, čo potrebuje. Všemožne sa snažia odhadnúť, čo im ich dieťa plačom chce povedať a prečo vlastne plače. Niekedy je to však naozaj ťažké. Ako má dospelý človek porozumieť dieťaťu bez slov?
Rôzne druhy plaču a ich význam
Plačlivé výkriky: Dieťa bolo dlho samo a teraz chce, aby sa mu rodičia venovali. Opakovaný plač trvá 5 až 6 sekúnd a potom sa na približne 20 sekúnd zastaví, ako keby čakalo na výsledok. Ak rodič nereaguje, uplakaná situácia sa opakuje niekoľkokrát až do momentu, kedy už sa plač nezastaví.
Plač kvôli hladu: Môže to začať len výkrikmi, keď však dieťa jeho rodič nezoberie a nenakŕmi, plač bude pokračovať a zmení sa na hysterický. Dieťatko tiež môže v tomto prípade otáčať hlavičku a vydávať aj iné zvuky.
Plač kvôli bolesti: Tento plač je monotónny, hlasný a stály. Pravidelne sa vyskytujú hysterické výbuchy, ktoré naznačujú, že bolesť sa stupňuje. Ak je však dieťatko choré, môže byť plač monotónny, ale pokojný, keďže malý človiečik nemá dostatok síl, aby mohol vydávať hlasné zvuky.
Prečítajte si tiež: Význam detskej kresby
Plač kvôli fyziologickým procesom: Aj plná plienka dokáže zo začiatku narobiť poriadnu šarapatu. Bábätká prežívajú nepríjemné pocity a dávajú to patrične najavo. Tento plač pripomína skôr kňučanie a pískanie.
Plač kvôli ospalosti: Keď chce dieťa spať, ale niečo mu v tom bráni, plač znie mierne urazene a ukňučane. Po tomto nasleduje zívanie, trenie si očí a uší.
Plač pre nepohodlie: Tento plač je podráždený, prerušovaný a často sprevádzaný ošívaním sa. Dieťa tiež môže robiť nezvyčajné pohyby. Znamená to, že je najvyšší čas skontrolovať plienku alebo zistiť, či nie je dieťaťu zima alebo teplo.
Deti však môžu plakať, aj keď sú unudené, nepáči sa im prostredie, v ktorom sa nachádzajú alebo sú frustrované.
„Slovník“ dôležitých zvukov
Austrálska pediatrička Priscilla Dunstanová sa už viac ako 20 rokov študuje zvuky, ktoré deti v ranom detstve vydávajú. Na základe výskumu, v ktorom boli zapojené tisíce detí rôznych národností, si pediatrička myslí, že deti používajú pri komunikácii rovnaké zvuky bez ohľadu na svoj pôvod.
Prečítajte si tiež: Všetko o prerezávaní zúbkov
„Neh“ - Som hladný! Tento zvuk vzniká, keď dieťa vytlačí jazyk na strechu svojich úst a spustí tak sací reflex.
„Eh“ - Budem grgať! Tento zvuk vzniká, keď nadbytočný vzduch začne opúšťať pažerák dieťaťa a dieťa sa ho snaží uvoľniť.
„Owh“ - Som ospalý alebo unavený! Dieťa zvuk únavy použije, keď stisne svoje pery ešte pred samotným zívnutím.
„Heh“ - Cítim sa nepríjemne! Nepríjemné pocity spôsobujú, že sa dieťa začne pohybovať, trhať rukami a nohami. Všetky tieto pohyby prispievajú k vytvoreniu zvuku „Hej“, zvlášť vtedy, keď sú ústa dieťaťa mierne pootvorené.
„Eairh“ - Mám vetry a bolí ma bruško! Zvuky, ktoré tento problém spôsobujú, sú skrútené a menia sa na stonanie. Keď dieťa napína brucho a vydychuje, snaží sa tak zbaviť bolesti.
Prečítajte si tiež: Tipy pre umrnčané deti
Pohyby, ktoré používajú
Prehýbanie chrbta: Deti mladšie ako 2 mesiace často robia tento pohyb. Prirodzene tak upozorňujú na bolesť a koliku. V prípade, že tento pohyb dieťa robí po jedle, znamená to, že je plné. Ak to často robieva počas jedenia, môže to byť náznak refluxu. Ak je dieťa staršie ako 2 mesiace, tento pohyb zvyčajne indikuje únavu alebo zlú náladu.
Otáčanie hlavičky: Tento pohyb je pre deti upokojujúci. Robievajú ho predtým, ako zaspia alebo, keď sa ocitnú medzi neznámymi ľuďmi.
Chytanie ušiek: Vo väčšine prípadov tento pohyb u detí znamená, že skúmajú svoje telo. S lekárom by sa rodičia mali poradiť iba vtedy, ak po tomto pohybe nasleduje plač a opakuje sa často.
Zovretie päste: Toto je znak hladu. Ak sa rodičom podarí včas spozorovať toto gesto, môžu zabrániť nasledujúcemu plaču.
Zdvihnutie nožičiek: Pohyb, ktorý signalizuje bolesti kĺbov a brušných svalov. Dieťa sa automaticky snaží zmierniť bolesť.
Mykanie rukami: Tento pohyb signalizuje, že bolo dieťa vystrašené. Hlasný zvuk, jasné svetlo alebo náhle prebudenie, môžu vyvolať tento reflex. V tomto prípade treba dieťa pomojkať.
Známky únavy u detí
Schopnosť detí rozprávať sa naplno ukáže až po prvom roku života. Naše deti však s nami vedia komunikovať oveľa skôr. Už malé bábätká nám vedia signalizovať svojími výrazovými prostriedkami a správaním známky únavy a povedať, že potrebujú ísť spinkať. Ak náhodou tieto známky únavy rodič nepostrehne a neuloží dieťatko spinkať včas, bude z tváre dieťatka a jeho pohybov a správania môcť vyčítať známky preúnavy. Najmä pri najmenších deťoch sa únava dieťatka prejavuje pohľadom. Dieťatko môže mať sklenený pohľad a pozerať akoby do prázdna. Maminky si tiež môžu všimnúť začervenanie očiek, obočia a ťažké viečka. Deti únavu signalizujú otáčaním hlavičky a vyhýbaním sa očnému kontaktu. Niektoré detičky začnú zívať a šúchať si očká alebo sa chytajú za ušká. Pohybová aktivita klesne. Veľké zívanie a prvé známky nervozity sprevádzané intentzívnym šúchaním očiek znamenajú pripravenosť dieťatka na spánok.
Emocionálny vývoj dieťaťa a plač
Téma podpory detí pri zvládaní emócií vzbudzuje čoraz väčší záujem. Deti prežívajú emócie a psychické problémy inak ako dospelí. Existujú tiež rozdiely medzi mladšími a staršími deťmi. V dojčenskom veku dominujú tri emocionálne stavy - spokojnosť, strach a hnev. Keď má dieťa uspokojené svoje fyzické a duševné potreby a cíti sa bezpečne, smeje sa, bľabotá a je aktívne pri hre a maznaní. Ak je tento stav narušený (napr. Zložitejšie pocity (láska, súcit, žiarlivosť, nechuť) sa objavujú v období po dojčenskom veku, medzi 1. a 3. rokom. Emócie sa stávajú silnejšie, niekedy sa zdajú byť neadekvátne k situácii - dieťa plače alebo sa smeje z banálnych dôvodov, ľahko prechádza od jedného pocitu k druhému. Zvyšuje sa expresívnosť - deti skáču od radosti, zakrývajú si tvár od strachu, obracajú sa urazené. V predškolskom veku sa emocionálny vývoj stáva ešte intenzívnejším, obohacuje sa paleta prežívaných emócií, zvyšuje sa ich labilita. Je to čas, keď dieťa túži po nezávislosti, samostatnosti, stáva sa vzdorné, niekedy negativistické, a zároveň prežíva veľa obáv, ľahko reaguje hnevom.
Podpora detí pri zvládaní emócií
Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky detské emócie (aj tie príjemné, aj tie ťažké) sú potrebné a úlohou dospelých je naučiť sa s nimi vysporiadať. Základom podpory je pozorovanie a pokusy o pochopenie emócií vlastného dieťaťa. Je potrebné zohľadniť jeho vek, venovať pozornosť tomu, či je odpočinuté alebo unavené, čo sa stalo počas dňa, či pôsobili vonkajšie faktory ovplyvňujúce jeho psychickú kondíciu (počasie, infekcia a pod.). Rozpoznávať, pomenovávať a vyjadrovať emócie učíme dieťa od narodenia. Učenie emócií spočíva predovšetkým v ich pomenovávaní a opisovaní správania dieťaťa (ktoré sprevádzajú emócie), vyčítavaní ich pravdepodobných príčin. Pri vysvetľovaní deťom povahy emócií stále pripomíname a signalizujme, že nie je možné nemať emócie, že sú potrebné (ako signály), objavujú sa, niekedy náhle, ale pominú.
Ako reagovať na plač dieťaťa: Praktické tipy
Malé bábätká a deti všeobecne veľa plačú. Nedokážu ešte totiž zvládať nápory emócií, ktoré so sebou prináša bežný život. Nám rodičom sa často zdá, že naše deti plačú pre všetko a ich reakcie sú prehnané.
Vylúčte inú príčinu
Niektoré deti veľa plačú jednoducho preto, že sú citlivejšie a prežívajú emócie silnejšie než iné deti. Je to teda často záležitosť povahy. Rodičov to ale vie veľmi potrápiť, keď sa dieťatko rozplače snáď pre všetko. Dôležité je v prvom rade rozlíšiť, či ide len o akúsi náročnejšiu vývojovú fázu, alebo sa za častým plačom vášho dieťatka môže skrývať nejaká iná príčina. Ak si nie ste istí, či je plač vášho dieťatka primeraný alebo je už naozaj až príliš, určite stojí za to poradiť sa s vaším detským lekárom, prípadne aj psychológom.
Váš psychický stav na prvom mieste
Deti veľmi citlivo vnímajú a reagujú na energiu rodičov, hlavne matky. Ak ja matka vnútorne nepokojná, nervózna a pod stresom, ovplyvňuje to aj nervový systém dieťaťa. Nie nadarmo sa hovorí „šťastná matka, šťastné dieťa“. Skôr, než teda nabudúce zareagujete na plač svojho dieťatka, je dôležité upokojiť najskôr seba. Skúste sa párkrát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby ste upokojili emócie, ktoré sa u vás v súvislosti s nadmerným plačom vášho dieťaťa objavujú. Samozrejme, ideálne je, ak ste v dobrom psychickom rozpoložení a pravidelne si doprajete relax a oddych, aby ste dobíjali baterky.
Potvrďte pocity vášho dieťaťa
Terapeutka Dr. Shelli Dry hovorí: „Najlepšia vec, akú rodičia môžu urobiť v prípade vysoko citlivého alebo empatického dieťaťa je naučiť ho, že je v poriadku cítiť sa smutným a pomôcť mu potvrdiť jeho pocity.“ Keď dieťatko uistíte, že je v poriadku, ak sa cíti smutné a je tiež v poriadku plakať, ak to tak cíti, môžete mu navrhnúť, aby nabudúce v takejto situácii skúsilo siahnuť po nejakej upokojujúcej činnosti.
Rozoznať spúšťače
Pokiaľ je vaše dieťatko vysoko citlivé, veľmi pomôže, ak sa naučíte rozoznávať možné spúšťače. Tie môžu byť sluchové, vizuálne či hmatové a je dobré ich vedieť vypozorovať. Ak totiž poznáte, čo spúšťa u vášho dieťatka tieto reakcie a plač, môžete ho na to lepšie pripraviť, keď viete, že nejakému spúšťaču nebudete môcť zabrániť (v bežnom živote to proste nie je vždy možné).
Meditácia či mantry
U väčších detí je už možné skúsiť zaviesť do praxe aj také veci, ako je meditácia či rôzne afirmácie, aby sa dokázali týmto spôsobom upokojiť v náročných situáciách.
Čítajte si knižky
V dnešnej dobe majú rodičia výhodu aj v tom, že sú dostupné bohaté zdroje - online či v podobe literatúry. Existuje množstvo knižiek, ktoré rozoberajú tému emócií a ich zvládania formou blízkou a jednoduchou pre deti.
Čo nerobiť pri plači dieťaťa: Vyhnite sa týmto chybám
Väčšina prístupov k plaču dieťaťa v ranom detstve ho vníma ako neuspokojenú potrebu alebo nepohodlie a ponúkajú zoznam postupov, ako plaču zamedziť. Hovorí sa tomu ukľudňovanie alebo utešovanie. Obvykle ide o nejaký druh pohybov alebo vydávania zvukov, prípadne sa dieťaťu niečo strčí do úst. Najčastejšie zaužívaná a odporúčaná praktika predovšetkým generáciou rodičov husákových detí je technika kontrolovaného plaču tzv. vyplakanie dieťaťa osamote.
Technika kontrolovaného plaču a jej negatívne dôsledky
V prvých rokoch života je vyvíjajúci sa mozog dieťaťa mimoriadne citlivý na stres. Mozgová kôra je nedokončená a dieťa riadia vývojovo staršie časti mozgu. Keďže racionálny mozog dieťaťa zatiaľ nefunguje tak, aby mu pomohol rozmýšľať, logicky zdôvodňovať a upokojiť sa, je dieťa často zmietané pôsobením týchto nízkych pudov. Úlohou rodiča je pomôcť dieťaťu zvládnuť tieto intenzívne pocity, inak budú príliš aktívne aj v dospelosti.
Mozog a telo dieťaťa, ktoré je často vystavované Metóde kontrolovaného plaču, sú zaplavené stresovým hormónom kortizolom. Ak dieťa niekto upokojí, hladina kortizolu opäť klesne, ale ak dieťa plače príliš dlho osamote, udrží sa jeho vysoká hladina v tele. Dosiahne toxickú hranicu, ktorá môže poškodiť kľúčové štruktúry a prepojenia vyvíjajúceho sa mozgu. Ako dôsledok nesprávneho prístupu k plaču sa vyvinie disfunkčná stresová reaktivita, čiže systém neprimeranej reakcie na stres. To znamená, že jeho vnímanie sveta a všetkého, čo sa mu prihodí, bude podfarbené pocitom ohrozenia a úzkosti, hoci v skutočnosti bude v bezpečí.
Kontrolné mechanizmy a ich vplyv
Okrem Metódy kontrolovaného plaču sa používajú i praktiky - tzv. Kontrolné mechanizmy používané na zamedzenie detského plaču. Ide napríklad o cucanie dudlíka, fľaše, palca, kojenie a pod. Ak sú takéto metódy používané opakovane, stanú sa kojenci pri potlačení svojich emócií na nich závislé. Kontrolní mechanizmus dieťa zdanlivo ukľudní, ale napriek tomu je jeho telo zaplavené kortizolom. Dieťa je napäté, ale nemá sa ako stresu zbaviť. Úlohou rodiča je držať ho v náručí a nechať plakať bez tíšenia, empaticky načúvať a prijímať jeho emócie, kým sa samo neukludní.