Keď je dieťa drzé: Príčiny a riešenia

Dlhodobo pozorujeme nárast nežiaduceho správania u detí a mládeže. Keďže ide o komplexnú problematiku, príčin a faktorov môže byť viac. Z tohto dôvodu existuje viacej foriem nežiaduceho správania. Dieťa s poruchou správania síce reaguje nežiaducim spôsobom, ale dôvodom takéhoto správania nemusí byť to, že by dieťa samotné nechcelo dobrovoľne rešpektovať určité normy správania, ale hlavným dôvodom tohto správania môže byť neschopnosť dieťaťa svoje správanie ovládať, resp. jeho neschopnosť správne vnímať a pochopiť, čo je od neho v danej situácii žiadané a očakávané. Takéto správanie je ale vo väčšine prípadov okolím vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované alebo drzé. Na základe nežiadúceho správania je dieťa odmietané, čo môže prispievať k tomu, že tieto nežiadúce prejavy sa práve odmietaním a neustálym negatívnym hodnotením ešte viac zhoršujú a prehlbujú.

Formy nežiaduceho správania u detí

Nežiaduce formy správania sú väčšinou úzko späté s poruchami správania. Tie potom majú dopad na školský výkon žiaka, na jeho učebné výsledky, na sociálne vzťahy v školskom prostredí a tým aj na priebeh vyučovacieho procesu. Či už ide o poruchy správania prvotne spôsobené vnútornými alebo vonkajšími činiteľmi, skutočnosťou je, že žiak základnej školy alebo strednej školy je osobnosťou vo vývine so svojimi vekovými špecifikami. V procese výchovy a vzdelávania týchto žiakov je potrebné túto skutočnosť rešpektovať a postupovať špecificky, podobne ako u žiakov napríklad s mentálnym, sluchovým, či iným zdravotným postihnutím. Zanedbanie špeciálnej výchovnej starostlivosti a odborných intervencií sa môže negatívne premietnuť do ďalšieho osobnostného vývinu žiaka a jeho života v dospelosti. Z hľadiska príčin vzniku, ale tiež prejavov sa jedná o rôznorodé formy neprispôsobivého správania.

Najznámejšie negatívne formy správania sa detí a adolescentov:

1. Disociálne správanie: Disociálne správanie nie je spoločensky nebezpečné, ide o výskyt takých prejavov v správaní, ktoré sú ovplyvniteľné, dajú sa zvládnuť primeranými pedagogickými postupmi a nenadobúdajú sociálne dimenzie. Objavujú sa nápadnosti a odchýlky v správaní, jednotlivec je však schopný a ochotný komunikovať s určitými osobami, je relatívne prístupný nápravným aktivitám. Vzniká vtedy, keď dieťa je už schopné rozlíšiť skutočnosť, omyl od vedomého zámeru a spomienku od výplodu vlastnej fantázie. Vyskytuje sa v školskom veku. Je to porucha správania, ktorá je vnímaná ako odpor k výchovnému snaženiu a k autorite. Jedinec svojím zaujatým postojom protestuje proti povinnostiam a dostáva sa tým do konfliktu. Rieši ho pasívnou formou (únik do izolácie, negativizmus, efektívny mutizmus). Alebo to rieši aktívnou formou (agresivita od verbálneho prejavu až k fyzickému napadnutiu). Vzdorovitosť môže mať rôzne príčiny: výchovný zásah, ktorý sa dieťaťu nepáči a nechce ho uznať, rodina či škola kladú na dieťa príliš vysoké požiadavky, dieťa sa naučilo, že vzdor je pre neho výhodou a pomocou neho dosiahne čo chce, dlhotrvajúce choroby počas ktorých venovali dospelí dieťaťu prílišnú pozornosť a dieťa dostávalo čo chcelo, imitácia dospelých. Je to jav podobný vzdorovitosti. Nedisciplinovanosť sa prejavuje u detí, u ktorých je nižšia citlivosť k pravidlám a školskému poriadku. Dieťa neovláda svoje konanie, vyrušuje v priebehu vyučovania, neadekvátne sa správa počas prestávok vo vzťahu k spolužiakom, k učiteľom a k ostatným pracovníkom školy.
2. Asociálne správanie: Ide o správanie nezodpovedajúce spoločenským pravidlám alebo normám spoločnosti a skupiny, v ktorej sa dieťa pohybuje. Ide o skupinu porúch správania, ktorá je oveľa závažnejšia ako disociálne správanie. Prejavy sú trvalého charakteru s častou frekvenciou. Takéto správanie je nespoločenské, jedinec porušuje spoločenské a hlavne morálne normy. Intenzita neprekračuje právne predpisy a dieťa nemôže byť trestne stíhané. Náprava vyžaduje špeciálno-pedagogickú starostlivosť, ktorá sa realizuje v príslušných výchovných zariadeniach. Úteky predstavujú krátkodobé opustenie domova alebo reedukačného zariadenia. Býva často vyvolané mimoriadne silným citovým výkyvom alebo citovým podnetom (strach z trestu, ľútosť, pocit krivdy, pocit zlosti, konfliktné situácie). Túlanie je charakteristické tým, že opustenie domova je dlhodobé a je spojené s prespávaním mimo domu. Má charakter dlhodobejšieho rázu niekedy až s týždenným pobytom mimo rodinu alebo reedukačného domova. Záškoláctvo je najklasickejšia asociálna porucha u detí školského veku. Znamená niekoľkodennú až týždennú absenciu v škole bez riadneho ospravedlnenia. Je to svojvoľný únik od školských povinností. Príčiny bývajú rôzne a jednotlivca k nemu vedú rôzne motívy. Napríklad dieťa sa zle prispôsobuje školskému prostrediu, rodičia nedbajú na dochádzku detí, dieťa má nechuť voči školskej práci, zaostáva a neprospieva, dieťa s nadpriemernou inteligenciou sa nudí, pretože sa naň kladú príliš nízke nároky. K záškoláctvu často unikajú aj deti s rôznymi špecifickými poruchami (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia). Niekedy je to zase preto, lebo dieťa má problémy v medziľudských vzťahoch.
3. Egocentrické správanie: Egocentrické správanie predstavujúce celý komplex mnohých špecifických prejavov dieťaťa.
4. Impulzívne správanie: Je to správanie manifestujúce sa psychomotorickým nepokojom, zvýšenou dráždivosťou, neprimeranými reakciami, nedostatkom útlmu, sebakontroly, s vnútorným napätím, emocionálnou nestálosťou, povrchnosťou v konaní dieťaťa a neúčelne usmerňovanou a neproduktívnou dynamikou správania.
5. Maladaptívne správanie: Maladaptívne správanie správanie je často podmienené nedostatkami v oblasti sociálneho učenia. Dieťa preferuje menej adekvátne formy správania, ktoré síce vedú k cieľu, ale na druhej strane sú zdrojom viacerých konfliktov.
6. Negativistické správanie: Toto správanie obsahuje odmietavé reakcie dieťaťa, ktoré sa prejavujú vzdorom, odporom voči činnostiam alebo inštrukcii nekorešpondujúcim s jeho motiváciou.
7. Inklinovanie k problémovej skupine: Toto správanie sa vyznačuje tým, že sa dieťa začleňuje do činnosti takej skupiny, ktorá svojimi aktivitami vybočuje nielen z dohodnutých sociálnych návykov, ale aj sociálnych noriem. Problémová skupina má špecifickú orientáciu záujmov a postojov a jedinci sa identifikujú s celým radom neformálnych prvkov.
8. Hyperkinetické poruchy: Sú charakterizované hlavne neschopnosťou trvale sa sústrediť na danú úlohu. Tieto črty sa objavujú vo všetkých situáciách a sú trvalé.

Čo spôsobuje poruchy správania?

Vznik a vývin jednotlivých typov porúch správania je podmienený vnútornými a vonkajšími činiteľmi. Častou príčinou je aj nespolupráca u detí, ktorá môže byť pre rodičov a učiteľov veľkou výzvou. Často sa za týmto správaním skrývajú hlbšie príčiny, ktoré je potrebné identifikovať a riešiť. Dôležité je porozumieť, že deti často prejavujú odpor alebo vzdor ako spôsob komunikácie, keď si nevedia poradiť so svojimi emóciami.

Medzi najčastejšie príčiny nespolupráce patria:

• Potreba pozornosti: Deti môžu byť neposlušné, aby si vynútili pozornosť rodičov alebo učiteľov.
• Neschopnosť poradiť si s emóciami: Zlá nálada alebo odpor môžu signalizovať silné pocity, s ktorými si dieťa nevie samo poradiť.
• Nedostatok kontroly: Deti, ktoré nemajú pocit, že majú kontrolu nad svojím životom, môžu vzdorovať, aby si ju získali.
• Nedostatok jasných pravidiel a hraníc: Deti potrebujú cítiť bezpečie z pevne stanovených hraníc a jasných pravidiel.
• Problémy s učením: Deti s poruchami učenia môžu byť frustrované a nespolupracovať, pretože majú ťažkosti s plnením úloh.
• Hyperkinetická porucha (ADHD/ADD): Táto porucha ovplyvňuje učebné výsledky, správanie a sociálne vzťahy dieťaťa, a vyžaduje si špecifický prístup vo vzdelávaní a výchove. Táto porucha primárne nevzniká na základe nevhodnej výchovy alebo sociálneho pôsobenia.

Ako postupovať, keď dieťa odmieta spolupracovať

Keď dieťa odmieta spolupracovať, je dôležité zachovať pokoj a snažiť sa pochopiť príčinu jeho správania.

Tu je niekoľko krokov, ako postupovať:

1. Nájdite príčinu problému: Zistite, prečo dieťa odmieta spolupracovať. Je unavené, hladné, frustrované alebo má iný problém?
2. Empaticky vypočujte dieťa: Dajte dieťaťu priestor na vyjadrenie svojich pocitov a potrieb. Ukážte mu, že ho chápete a že ste ochotní mu pomôcť.
3. Dovoľte dieťaťu riešiť situáciu: Opýtajte sa dieťaťa, ako by chcelo situáciu riešiť. Pomôžte mu nájsť prijateľné riešenie, ktoré bude vyhovovať obom stranám.
4. Preneste zodpovednosť na dieťa: Dajte dieťaťu na starosti nejaké úlohy a nechajte ho rozhodovať o tom, ako ich splní.
5. Presmerujte negatívnu energiu: Použite fyzický kontakt, hru alebo vtipnú situáciu na presmerovanie negatívnej energie dieťaťa.
6. Jednajte racionálne: Vysvetlite dieťaťu dôsledky jeho správania a ponúknite mu alternatívne riešenia.
7. Stanovte jasné pravidlá a hranice: Uistite sa, že dieťa rozumie pravidlám a hraniciam a že sú tieto pravidlá dôsledne dodržiavané.
8. Oceňujte pozitívne správanie: Všimnite si každé pozitívne správanie dieťaťa a reagujte pochvalou.

ADHD/ADD a nespolupráca

Hyperkinetická porucha (ADHD/ADD) je jednou z najčastejších porúch správania, ktorá môže viesť k nespolupráci u detí.

Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa

Ako vzdelávať deti s ADHD/ADD?

Vzdelávanie detí s ADHD/ADD si vyžaduje špecifický prístup a trpezlivosť.

Tu je niekoľko odporúčaní:

• Používajte rôzne formy hodnotenia: Pri slovnom skúšaní skúšajte žiaka kratšie a radšej dvakrát. Písomné úlohy rozdeľte na viac kratších častí.
• Buďte dôslední a jasní: Hovorte s dieťaťom pokojne a pomaly. Snažte sa, aby vaše ústne pokyny boli krátke, jednoduché a konkrétne.
• Vytvorte štruktúrovaný denný program: Vypracujte pre dieťa jasný denný program, kedy má vstať, jesť, hrať sa, učiť sa, pomáhať a ísť spať.
• Podporujte zodpovednosť a kamarátstvo: Pomôžte dieťaťu vytvárať kamarátske vzťahy a naučte ho, ako sa má správať k iným deťom.
• Spolupracujte s rodičmi: Nadviažte dobrý vzťah s rodičmi dieťaťa a pravidelne komunikujte o jeho pokroku a problémoch.
• Pripravte si viacero činností: Na hodinu si pripravte viac rôznych činností, aby ste udržali pozornosť dieťaťa.
• Zaistite miesto na upokojenie: Zaistite v triede miesto, kde sa môže žiak sám upokojiť (napr. oddelená lavica).
• Používajte metódu "med a bič": Dieťa potrebuje mať istotu, že ho dospelý chápe a má ho rád, ale zároveň je dôležité postaviť mu pevné hranice a jednoznačne mu dať najavo, čo si môže dovoliť a čo musí spraviť.
• Učte dieťa organizačným a študijným zručnostiam: Naučte dieťa usporiadať si pomôcky, pracovný priestor, zaznamenávať si úlohy a sledovať vyučovacie hodiny.

Hry na podporu pozornosti

Hra je najmenej násilná forma výchovy. Pre deti s ADHD je vhodné organizovať hry v prírode, kde majú čo najväčšie možnosti pohybu. Každá hra má mať aj výchovný cieľ.

Príklady hier:

• Spájanie čísel: Na papier napíšte ľubovoľne porozhadzované čísla a úlohou žiaka je pospájať ich v číselnom rade.
• Indické preteky: Noste knihu na hlave a prejdite cez miestnosť bez toho, aby ste sa jej dotkli rukou.
• Sluchové hádanky: Dieťa sa otočí chrbtom a háda, aké zvuky vydávajú rôzne predmety.
• Čo vidím, to si pamätám: Na stôl rozložte veci, dieťa si ich prezrie a potom povie, čo sa zmenilo.
• Hľadanie písmen: V novinách dieťa preškrtáva vopred zadané písmená.
• Čo ohmatám, to si pamätám: Pod šatkou sú ukryté predmety a dieťa ich identifikuje pomocou hmatu.

Snímkove dieťa a realita

Je prirodzené, že máme nádeje a sny o svojich deťoch. Problém nastáva, keď sa predstavy príliš líšia od reality. Rodinná terapeutka Susan Stiffelman hovorí o "snímkovej dieťati", čo je dieťa, ktoré si rodičia vytvorili vo svojich predstavách. Keď reálne dieťa nezodpovedá tejto predstave, rodičia môžu prežívať smútok, sklamanie a hnev.

Ako prekonať sklamanie a prijať realitu?

• Odpovedzte si na otázky: Položte si otázky, aké boli vaše ciele a sny o svojom dieťati.
• Vyskúšajte súcit samého so sebou: Správajte sa k sebe tak, ako by ste sa správali k priateľovi, ktorý prechádza ťažkou situáciou.
• Rozhodnite sa pre rastové myslenie: Buďte presvedčení, že zmeny sa môžu uskutočniť a že sa neustále môžete posúvať ďalej.
• Nevyžadujte od detí, aby podporovali vašu sebaúctu: Prijímajte deti také, aké sú, a pomáhajte im vyrastať na samostatných ľudí s vlastnými silami a výzvami.

Šikanovanie a nespolupráca

Šikanovanie môže byť ďalšou príčinou nespolupráce u detí. Dieťa, ktoré je šikanované, môže byť úzkostné, depresívne a odmietať chodiť do školy.

Ako rozpoznať šikanovanie?

Dieťa, ktoré je šikanované, môže prejavovať nasledovné príznaky:

Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa

• Zmena správania
• Vyhýbanie sa škole
• Psychosomatické ťažkosti (bolesti hlavy, brucha, vracanie)
• Depresie
• Modriny, dotrhané veci
• Hlad príchode domov
• Tajné branie peňazí

Ako postupovať v prípade šikanovania?

• Porozprávajte sa s dieťaťom: Zachovajte pokoj a nechajte dieťa hovoriť.
• Kontaktujte školu: Informujte vedenie školy o situácii a žiadajte o pomoc.
• Obráťte sa na odborníka: Vyhľadajte psychologickú pomoc pre dieťa.

Projekt "Odpíšeme ti" (www.odpisemeti.sk) je iniciatíva, ktorá pomáha obetiam šikanovania. Prostredníctvom anonymnej Linky detskej istoty a webovej stránky poskytuje pomoc a informácie deťom a dospelým, ktorí sa stretávajú so šikanovaním.

Tresty: Áno alebo nie?

Mnohí rodičia sa pýtajú, či je trest správnym riešením pre drzé správanie dieťaťa. Psychológovia sa zhodujú, že fyzické tresty by sa mali vylúčiť, pretože dieťa ponižujú, znižujú jeho sebaúctu a narúšajú vzťah s rodičom. Dieťa môže vnímať trest ako nespravodlivý, čo zhoršuje ochotu k náprave. Fyzické tresty môžu byť dokonca návykové, a to nielen pre rodičov, ale aj pre deti.

Alternatívy k fyzickým trestom:

• Vykázanie z miestnosti
• Obmedzenie nadštandardnej zábavy (sledovanie televízie, hranie na počítači)
• Neobľúbené domáce práce (vysávanie, utieranie prachu, umývanie riadu)

Dôležité je vyhnúť sa psychickému trestaniu, ako je odopieranie lásky, výsmech alebo ignorovanie dieťaťa.

Emočný koučing

Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.

Ako na to?

1. Zamyslite sa nad vlastnou reakciou: V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa.
2. Buďte príkladom: Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
3. Empaticky počúvajte a prijímajte pocity dieťaťa: Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať.
4. Neriešte konflikt v návale hnevu: Dajte dieťaťu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
5. Po ukľudnení sa vráťte k problému: Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
6. Stanovte hranice a trvajte na ich dodržiavaní: Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.

Prísna výchova: Viac škody ako úžitku?

Výskumy ukazujú, že "drsné rodičovstvo" môže mať negatívny vplyv na vývoj mozgu detí a spôsobuje zvýšenú úzkosť, drzé alebo opozičné správanie a agresivitu. Tvrdé rodičovské praktiky môžu spôsobiť zmeny vo fungovaní mozgu detí, a dokonca vplývajú aj na samotnú štruktúru detského mozgu. Časté používanie nadmerného kriku rodičmi pri výchove spôsobuje problémy s vývojom mozgu v období dospievania a vyvoláva rôzne emocionálne problémy. Medzi nevhodné praktiky výchovy patrí ponižovanie dieťaťa, krik, nadávanie dieťaťu alebo vyhrážanie sa mu. Fyzické násilie ako fackovanie alebo strkanie dieťaťa sú zvlášť nebezpečné pre zdravý vývoj dieťaťa.

Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM

Ako na kričiace dieťa nekričať späť?

• Výučba techniky emočného prejavu: Uznajte hnev dieťaťa ako oprávnenú emóciu. „Chápem, že si nahnevaný, že musíme čakať na vyšetrenie. Ideme sa trikrát zhlboka nadýchnuť, aby sme sa upokojili. Predstav si, že sfukujeme sviečky na narodeninovej torte.”
• Technika diferenciálnej pozornosti: Venujte väčšiu pozornosť správaniu, ktoré sa vám páči, a menšiu pozornosť problémovému alebo nepríjemnému správaniu. Ignorujte dieťa, keď kričí, a pochváľte ho, ak ostane pokojné.
• Používajte konštruktívnu kritiku: Reagujte na emóciu za detským správaním láskavo a s porozumením, no jasne ukážte svoje očakávania ohľadom správania.

Keď dieťa skrýva niečo pod povrchom

Keď máme pocit, že deti sú akési drzé, najčastejšie niečo pod povrchom skrývajú. Niečo, čo motivuje ich správanie. Hľadajte motiváciu dieťaťa. Komunikácia na hrane akceptovateľnosti je vývojová záležitosť, dá sa pochopiť, no v dospelých aj tak vyvoláva hnev a frustráciu. Keď vám syn či dcéra nabudúce drzo odvrkne, prípadne sa vôbec nebude unúvať odpovedať vám, skúste sa v prvom rade zamerať na seba a svoje pocity. Ako tento prístup vnímate, ako sa v danej chvíli cítite? Keď pociťujete, že vo vás narastá hnev, prijmite to, ale nedovoľte mu, aby vás ovládol. Keď máte pocit, že potrebujete ukázať dieťaťu, aj sebe, kto je tu pánom, je to znamenie, že strácate pôdu pod nohami. Teraz je najvhodnejší čas zhlboka sa nadýchnuť a pozrieť sa na situáciu z nadhľadu. Až potom sa venujte tomu, ako sa cíti vaše dieťa. Možno uvidíte pascu, do ktorej padá veľa rodičov, reagujúcich na to, čo ich dieťa robí, namiesto toho, aby pátrali po tom, prečo robí to, čo robí. Potom sa niet čo čudovať, že správanie dieťaťa sa nemení. Namiesto toho, aby ste sa zamotávali do svojej frustrácie, naučte sa pochopiť svojho potomka. Pokúste sa nasadiť prívetivý úsmev a spýtať sa, čo sa stalo, čo vyvolalo jeho rozladenie. Nezabúdajte na to, že deti nie sú žiadni manipulátori, nerobia veci s predsavzatím že: „Budem teraz arogantný/á a uvidím, čo to s mamou spraví“. Ich správanie odráža potreby a emócie, ktoré prežívajú. Reagujú na svoj emocionálny stav a nemusia tušiť dôvody. Ak sa vám podarí odhaliť emóciu za detským správaním, reagujte na ňu láskavo a s porozumením, no jasne ukážte svoje očakávania ohľadom správania. Môžete povedať niečo ako: „Vidím, že ťa rozhodilo, že už musíme ísť domov. Je to v poriadku, že si nahnevaný/á, ale nepáči sa mi, keď sa so mnou rozprávaš takýmto štýlom.“ Potom pozvite dieťa do dialógu a hľadania riešenia jeho problému. Pokúste sa nájsť cestu, ktorá by uspokojila obe strany, vás i dieťa.

Pravidlá, ktoré pomôžu:

• Nehovorte do vetra: Stojte si za svojim slovom a nevyhrážajte sa niečím, čo nebudete vedieť alebo nebudete môcť dodržať.
• Podeľte sa o moc: Umožnite dieťaťu rozhodovať o niektorých veciach, ktoré považujete za prijateľné.
• Najprv pozametajte pred vlastným prahom: Dávajte pozor na svoje vlastné správanie, pretože pre dieťa ste najväčším vzorom.

Nenásilná komunikácia

Nenásilná komunikácia je efektívny spôsob, ako riešiť konflikty a zlepšiť vzťahy s deťmi. Pomáha rodičom vyjadriť svoje potreby a pocity bez toho, aby obviňovali alebo kritizovali dieťa.

tags: #ked #je #dieta #drze