Smrť, hoci je súčasťou života, je témou, o ktorej sa často ťažko hovorí, najmä ak sa týka straty dieťaťa. Táto skúsenosť narúša prirodzený poriadok vecí a vyvoláva hlboký žiaľ a bolesť. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na to, ako sa vyrovnať so smrťou dieťaťa, a ponúknuť rady a zdroje pre smútiacich rodičov, rodiny a blízkych.
Úvod do problematiky
So stratou blízkej osoby sa stretol v nejakej forme každý z nás. Hovoriť o strate blízkeho človeka a o našom vlastnom prežívaní voči tejto strate je náročné. Úmrtie je však súčasť nášho života, či si to pripúšťame alebo nie. Mnohí o smrti nechcú hovoriť práve preto, že sú poverčiví. Boja sa, že tým smrť privolajú. Smrť sa nás ale týka. Bližšie sme sa k nej dostali počas pandémie. Smrť je okolo nás, dokonca aj za našou hranicou, kde aktuálne prebieha vojnový konflikt. Deti dokážu o smrti hovoriť veľakrát otvorenejšie ako dospelí. Stále sú však medzi nami rodiny, v ktorých sa o smrti nerozpráva. Predstava, že by sme týmito témami mali zaťažovať deti, je pre mnohých nepredstaviteľná. Deti však potrebujú byť v kontakte aj so smútkom už od útleho veku. Podľa riaditeľky neziskovej organizácie Plamienok, pani MUDr. Márie Jasenkovej, vyrovnať sa so smrťou blízkeho človeka možné nie je. Je ale možné prijať život, ktorý sa ich stratou zmenil. Preto je dôležité pripustiť si, že po strate blízkeho je OK nebyť OK.
Pochopenie procesu smútenia
Proces straty a smútenia má svoje špecifiká. Je dôležité vedieť a poznať charakteristiky jednotlivých fáz v procese straty, pretože každá z nich je špecifická a vyžaduje si inú starostlivosť a podporu. Pokiaľ nedoprajeme procesu straty dostatočný čas, starostlivosť a aj hĺbku, môže ďalšia strata aktivovať nespracovanú traumu. Straty špeciálne u detí, aj keď sú univerzálne, sú veľmi jedinečné. Deti sa môžu pri spracovávaní traumy zo straty cítiť vinovato. Môžu si myslieť, že to práve ony zapríčinili istý sled tragických udalostí, nakoľko nedokážu rozlíšiť medzi negatívnou udalosťou a vlastným prežívaním. Potrebujeme vedieť, čo deti v procese straty prežívajú a čo sa im deje. Deti sú schopné prekonať zármutok pozitívnym spôsobom iba s podporou blízkeho dospelého človeka, ktorý sa napojí na ich svet. Čím je dieťa mladšie/menšie, tým menej chápe stratu racionálne.
Bežné reakcie na stratu
Traumatická skúsenosť, ako je strata blízkeho, sa nedá považovať za normálnu situáciu, preto v nej neexistujú žiadne primerané alebo neprimerané emócie. Niekto môže na stratu reagovať šokom, či popieraním, iný sa nám môže javiť, že sa ho správy o strate nijako nedotkli. Všetky prejavy správania sa dajú považovať za normálne v nenormálnej situácii. Ak je pre nás realita úmrtia príliš náročná na to, aby sme jej v danom momente dokázali čeliť, zvykneme sa brániť šokom, alebo úplným popieraním takejto skutočnosti. Popieranie môže dávať deťom priestor na nádej, že sa milovaný vráti. Dospelým a rodičom môže dočasné popieranie vytvoriť priestor na to, aby sa dokázali sústrediť na zodpovednosti a povinnosti, ktoré si vyžaduje každodenný život.
Niektorí ľudia na stratu reagujú plačom, iní neprejavia žiadnu viditeľnú emóciu. Mnohí ľudia považujú plač len za znak hlbokého smútku a veľa ľudí ho vníma ako niečo negatívne, čo treba rýchlo upokojiť, niečo, čoho sa treba čím skôr zbaviť. Ale plač je skôr prostriedok na uľavenie od veľkých emócií, pozitívnych alebo negatívnych. Ďalšou bežnou reakciou na stratu je hnev. Hnev môže byť užitočný nástroj. Hoci ho pociťujeme ako začiatok konfliktu, majme na pamäti, že aj konflikt je pokusom o kontakt s druhou osobou a nadviazanie spojenia, na rozdiel od ignorácie alebo samoty, ktoré bývajú prejavom rezignácie. Používame ho ako obranu proti pocitom bolesti, prázdnoty, nepochopenia, samoty, sklamania, či strachu.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Dôležitosť tichej prítomnosti
Pre mnohých smútiacich je naša tichá prítomnosť dôležitejšia a užitočnejšia ako sa nám môže zdať. Niekedy sú slová priam kontraproduktívne. Pretože to, čo smútiaci od nás naozaj potrebuje, je bezpečný priestor, kde by mohol uľaviť svojej bolesti bez toho, aby musel neustále zohľadňovať pocity druhých. Také miesto, kde by v tichosti mohol hľadať svoje vnútorné zdroje, ktoré by mu pomohli čeliť svojej strate a jej dôsledkom. Miesto, kde by mohol vyjadriť všetky svoje pocity, od hnevu, obviňovania, či zúfalstva. Takýto človek často nepotrebuje slová útechy ani prázdne frázy, iba našu prítomnosť a pozornosť.
Čo nerobiť a nehovoriť
- Bagatelizovanie alebo zľahčovanie straty: Pani Trepačová upozorňuje, že bagatelizovanie alebo zľahčovanie straty nie je empatická cesta v kontakte s ľuďmi, s deťmi.
- Poukazovanie na pozitívne stránky situácie: Ale frázy ako "Máš šťastie, že si to prežil!" alebo "Mohlo to dopadnúť horšie!" nás naopak vzďaľujú od jeho prežívania, lebo trivializujú jeho stratu a vyjadrujú nepochopenie jeho bolesti.
- Zhoršovanie situácie až vyznieva katastrofálne: "Ja by som sa s tým nikdy nevyrovnal!", "To je strašná tragédia!" tiež nemusia odrážať prežívanie nášho blízkeho.
- Frázy ako "Viem ako sa cítiš!": Môžu byť zraňujúce v prípade, že sa daný človek v rovnakej situácii v skutočnosti nikdy pred tým neocitol.
- Radiť, ako smútiť: Urobíme lepšie, ak sa budeme vyhýbať akýmkoľvek radám o tom, ako smútiť alebo čo by mal pozostalý robiť alebo nerobiť. Namiesto toho pozorne počúvajme, čo nám chce povedať o tom, ako sa cíti a čo si myslí.
Ako pomôcť smútiacemu dieťaťu
Zvlášť náročné je pomôcť smútiacemu dieťaťu. Predškolským deťom môže chýbať schopnosť pomenovať a vyjadriť svoje emócie, myšlienky a motívy, čo môže viesť k mnohým nedorozumeniam medzi ním a rodičom. Ale aj smútiace deti si zaslúžia rovnaký rešpektujúci prístup zo strany okolia ako dospelí.
Príprava na stratu
Pomôcť dieťaťu pripraviť sa na to, že raz bude čeliť strate v podobe úmrtia, vieme už pred tým, ako sa do tejto situácie dostane. Môžeme využiť šancu rozprávať o smrti a jej dôsledkoch pred tým, ako sa v nej samo ocitne a bude pre neho príliš bolestné o nej s odstupom uvažovať. Už najmenším deťom môžeme v prírode ukazovať príklady životného cyklu a smrti napríklad tým, že budeme komentovať, čo okolo seba vidíme - mŕtveho ježka na ceste, mŕtveho vtáčika v poli, lístie, ktoré mení svoju farbu až raz opadne. Nemusíme sa báť, že dieťa vystrašíme a odnesie si z predčasného rozhovoru o smrti traumu. Deti nepovažujú smrť za strašidelnú, kým sami nepozorujú naše vlastné obavy a negatívne postoje, keď o nej hovoríme. Nemusíme vysvetľovať všetko detailne, postupne s jeho vekom môžeme pridávať informácie, na ktoré sa samé pýta a ktorým je už pripravené porozumieť. Najdôležitejšie ale je rozprávať sa s dieťaťom o smrti pravdivo a realisticky.
Ako hovoriť s deťmi o smrti
- Buďte úprimní a priami: Smrť deťom nevysvetľujme metaforami. Deti si často uvedomujú viac, než si dospelí myslia, a preto im treba vytvoriť priestor na vyjadrenie ich pocitov, otázok a obáv. Použitie jasných, priamych výrazov, ako napríklad dedko zomrel namiesto odišiel alebo zaspal, pomáha predchádzať zmätku. Deti totiž môžu metafory chápať doslovne, čo môže viesť k strachu alebo nepochopeniu, prečo sa zosnulý nevracia.
- Vysvetlite, čo smrť znamená: Vysvetlite deťom, že keď niekto umrie, už viac necíti teplo a chlad, nie je hladný ani smädný a nič ho už viac nebolí. Dajte im jasne, ale citlivo najavo, že daná osoba sa už nikdy nevráti a už ju viac nebudete vidieť, hoci by ste si to aj vy veľmi želali.
- Vyhnite sa zjemňujúcim frázam: Vyhnite sa frázam ako “zaspal/a”, “odišiel/odišla”, “stratili sme ho/ju” či “Boh ho/ju chcel mať pri sebe”. Tieto výrazy sú jemnejšie a citlivejšie, no môžu viesť k nedorozumeniam a zbytočnému zmätku. Ak dieťaťu poviete, že babka zaspala, budú ju chcieť zobudiť, ak odišla, budú čakať, že sa vráti a ak mu poviete, že ste ju stratili, budú ju chcieť nájsť.
- Dovoľte deťom klásť otázky: Nebojme sa dieťaťu zodpovedať všetky otázky, na ktoré sa pýta, primerane jeho veku, ale stále pravdivo. Ak sa dieťa pýta otázky, na ktoré sami nepoznáme odpoveď, nebojme sa to priznať.
- Ubezpečte ich o ich bezpečnosti a láske: Zároveň je dôležité vysvetliť im, že smrť nie je spôsobená chybou dieťaťa ani nikoho iného, a že je prirodzenou súčasťou života. Je vhodné tiež ubezpečiť dieťa, že akékoľvek jeho pocity, či už smútok, hnev alebo strach, sú úplne v poriadku.
Účasť na pohrebe
Mnohí rodičia sa obávajú vziať svoje dieťa na pohreb, iní svoje dieťa naopak nútia. Dieťa samotné sa ho môže, ale nemusí chcieť zúčastniť. Ale namiesto presviedčania, aby urobilo jedno alebo druhé, je užitočné sa s ním zamyslieť a porozprávať o tom, aký je vlastne význam tejto ceremónie - aký význam má pre zomrelého, pre jeho rodinu a pre dieťa samotné. Využime príležitosť objasniť mu pravý význam toho, čo sa na pohrebe deje. Vysvetlime mu, čo môže očakávať a čo tam uvidí, ale nechajme jeho samého rozhodnúť sa, čo urobí. Deti vo svojej kreativite vedia nájsť aj iný spôsob, ako sa rozlúčiť alebo prejaviť svoju podporu smútiacej rodine bez toho, aby sa museli zúčastniť pohrebu, na ktorý sa necítia byť pripravené a ktorý môže byť na ich intelektuálnu úroveň a vek ešte ťažko pochopiteľný.
Reakcie detí v rôznom veku
- Najmenšie deti (do piatich rokov): Nechápu koncept smrti, preto zrejme nebudú plakať a nebudú vám klásť žiadne otázky. Deti nedokážu pochopiť, že smrť je trvalá a môžu sa opakovane pýtať, kedy sa zosnulá osoba vráti. Ak zomrie niekto, s kým žili v jednej domácnosti alebo ho/ju vídali pomerne často, môže dôjsť k regresu vo vývoji. Deti sa môžu opäť začať pomočovať, môže sa vrátiť separačná úzkosť, ale môžu nastať aj iné zmeny v správaní, ktoré doteraz neboli prítomné.
- Deti v mladšom školskom veku: Už začínajú chápať, že smrť je večná a keď raz niekto zomrie, nikdy sa nevráti. To však neznamená, že deti s týmto konceptom nebudú zápasiť. Deti môžu prejavovať svoj smútok hnevom, môžu sa uzavrieť do seba a prestať komunikovať.
- Dospievajúci a tínedžeri: Už chápu, že smrť je nezvratná a žiadny človek sa jej nevyhne. Mnohí sa v týchto situáciách snažia pochopiť, prečo sa tak deje a či existuje nejaký spôsob, ktorým by umieraniu zabránili. Reakcie detí v tomto veku budú rôzne.
Smrť súrodenca
Smrť brata alebo sestry je značnou stratou. Keď súrodenec zomrie, deti sa môžu cítiť šokované, zmätené, smutné, nahnevané, či znepokojené. Môžu sa obávať, že zomrú aj ďalší členovia rodiny, alebo že zomrú aj ony. Niektoré deti sa obávajú aj toho, čo bude smrť znamenať pre rodinu, či sa zmenia aj ďalšie veci alebo zostanú rovnaké.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Je dôležité čo najskôr im povedať, že ich súrodenec zomrel. Takto sa dozvedia o smrti od vás. Rozhovor im môže pomôcť pochopiť, prijať a vyrovnať sa so smrťou. Vďaka tomu si uvedomia, že hovoriť je dobré a všetky emócie sú v poriadku. To im môže poskytnúť pocit bezpečia a istoty. Keď sa posadíte a oznámite im, že súrodenec zomrel, je vždy najlepšie to urobiť osobne, aby ste mohli odhadnúť ich emocionálne reakcie a podporiť ich v procese smútenia.
Pomoc deťom vyjadriť emócie
Ak máme deti vo veku, kedy ešte nie sú schopné presne pomenovať a komunikovať svoje emócie, môžeme ich zaangažovať do projektívnych techník, ako maľovanie, hranie na hudobnom nástroji alebo tancovanie. Veľa deti svoje emócie vyjadruje spontánne prostredníctvom neriadenej hry. Hoci sa môže zdať, že rozprávať sa s adolescentom bude ľahšie, keďže majú dostatočné schopnosti na to, aby dokázali svoje city pomenovať a vyjadriť, niekedy nám stojí v ceste generačný rozdiel. Tínedžeri komunikujú svoj žiaľ aj cez izoláciu, hnev či vinu.
Ako sa vyrovnať so smrťou dieťaťa: Pohľad rodičov
Smrť dieťaťa je akoby stelesnením nespravodlivosti, pretože narúša prirodzený poriadok života. Všetci čakáme, že deti prežijú svojich rodičov. Stratou dieťaťa sa začína celoživotný proces trúchlenia, navždy zostáva v srdciach rodičov. Nikde nie je stanovené, kedy sa má žiaľ skončiť, a každý ním prechádza rozlične dlhý čas a rozličným spôsobom. Len ťažko túto väzbu prerušia. Niektorí rodičia aj po rokoch od traumy sledujú rovesníkov ich dieťaťa.
Zármutok je pri smrti dieťaťa špecifický. Dieťa nesie rodičovské gény, starali sa o neho, vychovávali, je ich súčasťou a pokračovateľom rodu. Pri jeho strate strácajú rodičia aj kúsok zo seba, o to je ťažšie vyrovnanie sa jeho smrťou. Zármutok sprevádza aj pocit viny. Ako rodičia sa cítia za ich dieťa zodpovední počas jeho života, tak aj po jeho ukončení. Vyčítajú si, že jeho smrti nezabránili a nevedeli ju predvídať. Tento stav môže viesť k pocitom vlastnej neschopnosti, zbytočnosti až depresie.
Podpora partnerského vzťahu
Prísť o dieťa je veľmi náročné a zložité a pokiaľ sme sami v tejto situácii neboli, nevieme si to ani predstaviť. Je ťažké utešiť rodiča, ktorý prišiel o dieťa. Je potrebné ale myslieť aj na to, čo to so sebou môže priniesť. Je to riziko alebo možnosť rastu a upevnenia partnerského vzťahu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že smrť dieťaťa ani jeden z partnerov nechcel. Vzájomná podpora a súdržnosť partnerov upevní ich vzťah a posunie ich vpred. Pomáha, keď sa partneri o smrti úprimne rozprávajú. Niekedy majú muži ťažkosti prejaviť svoje emócie. Manželky si preto myslia, že ich strata natoľko nezasiahla. Mýlia sa a preto je dôležitá otvorená vzájomná komunikácia a vysvetlenie.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ako pomôcť rodičom v smútku
- Rozprávanie sa o dieťati: Ďalším spôsobom, ktorý prináša rodičom úľavu je rozprávanie sa o dieťati s priateľmi, učiteľmi alebo kamarátmi dieťaťa.
- Venovanie sa ďalším deťom: Ak majú rodičia ešte iné deti, je potrebné sa im venovať, aj napriek tomu, že majú pocit, že to nedokážu.
- Vyhľadanie odbornej pomoci: Prospešné taktiež je nabádať rodičov, ak majú najmenšie pochybnosti o tom, či lekári spravili všetko pre záchranu ich dieťaťa, treba sa spýtať.
Cesta k uzdraveniu a akceptácii
Proces smútenia je veľmi individuálny. Niekto na to potrebuje intimitu, iný naopak spoločnosť druhých. Niekto o tom potrebuje hovoriť, iný nedokáže. Je to úplne v poriadku. Ak rodina spolu komunikuje, hoci je to často bolestivé a konfliktné, vždy je to cesta, ako to spolu prekonať.
Podľa psychologičky V. Satirovej nemôžeme zmeniť minulé udalosti, ktoré sa stali, dokážeme však zmeniť ich dosah/vplyv, ktorý na nás majú v súčasnosti. K tejto zmene sú nevyhnutné zdroje, ktoré máme všetci. Každý z nás máme svoj potenciál, aj keď ho nevidíme, resp. je v našom nevedomí.
Úlohy smútenia
Pre mňa sú najzmysluplnejšie štyri úlohy smútenia, ktorými sa môže človek nechať viesť , uvedomiť si, ako je na tom a pochopiť, či má odsmútené.
- Prijať smrť: Prijať, že sa to stalo. Veľmi dobre na to slúži rituál poslednej rozlúčky.
- Dovoliť si smútiť: To znamená, vstúpiť do smútku, nosiť napríklad čierne oblečenie, ak to potrebujete. Hľadať spôsoby, ako dostať smútok zo seba von. Plačom, fyzickým pohybom, či rôznymi formami arteterapie.
- Dovoliť si začať žiť nový život popri smútení: To slovíčko dovoľujem si je kľúčové. Nezakazovať si to. Neviniť sa. Dovoliť si byť znova šťastný a radostný.
- Vytvoriť si nejaké rituálne miesto: Oltárik, hrob na cintoríne, spomienkovú knihu, ktoré vyhradíme zosnulému. Aby nám to nebránilo ísť ďalej, vytvárať nové vzťahy a žiť plnohodnotný život.
Hľadanie zmyslu a vnútorného pokoja
Vnútorný pokoj neznamená, že rodič a dieťa sa so smrťou v rodine uspokoja. Znamená to, že si obnovia citovú stabilitu a život sa vráti do normálnych koľají. Obnovený normálny život pokračuje bez fyzickej prítomnosti zosnulého dieťaťa. V obnovenom normálnom živote si všetci postupne uvedomia, že do ich života prišla zmena.
Bežne si šťastie spájame s bezstarostnými chvíľami, naplnenými smiechom a radosťou, pozitívnou energiou a myslením. Ale z dlhodobého hľadiska je šťastie o nájdení rovnováhy medzi neustále sa meniacimi pozitívnymi a nepríjemnými pocitmi. Skutočná kvalita okamihu spočíva skôr v prežívaní autentického kontaktu s druhým človekom, než v pocite radosti. A tento kontakt môžeme s druhými nadviazať kedykoľvek, aj vo chvíľach beznádeje a bolesti. Šťastie spočíva v tom nájsť zmysel života. Nie nevyhnutne v tom, nájsť zmysel v tragickej udalosti, ktorú sme si prežili, ale v tom, čo s touto skúsenosťou urobíme. Nádej žiť zmysluplný a šťastný život tak majú všetci, ktorí si prešli ťažkou stratou.
Dostupné zdroje pomoci
Na Slovensku existuje niekoľko organizácií, ktoré poskytujú pomoc a podporu rodinám a deťom po strate blízkej osoby:
- Plamienok n.o.: Priekopník rozvoja detskej domácej paliatívnej starostlivosti a smútkového poradenstva na Slovensku. Venuje sa terapii detí a ich rodín, a zároveň vzdeláva študentov, odborníkov a laickú verejnosť v oblasti paliatívnej starostlivosti. V Plamienku bezplatne pomáhame deťom a tínedžerom po strate blízkej osoby a ich rodičom.
- Inštitút Virginie Satirovej v SR: Nezisková organizácia poskytujúca vzdelávanie v Systemickom modeli V. Satirovej.
- Kolobeh života: Poskytuje poradenstvo v smútení, „sprievodnú ruku", priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť prostredníctvom rôznych aktivít.
Ďalšie užitočné linky:
- www.dlouhacesta.cz (Český spolok pomáhajúci rodičom, ktorí prišli o svoje dieťa)
- www.nezabudneme.sk (Projekt občianskeho združenia Želaj si)
- www.tanana.sk (Združenie pre rodičov po strate bábätka)