Každá mama pozná chvíle, keď sa jej zdá, že dieťa neposlúcha a robí všetko naschvál. Možno tým dieťa vyjadruje nespokojnosť alebo sa snaží niečo povedať. Dôležité je pozrieť sa na situáciu z pohľadu dieťaťa a pokúsiť sa pochopiť, čo ho trápi. Tento článok sa zaoberá dôvodmi, prečo dieťa nechce povedať, čo ho trápi, a ponúka stratégie, ako s ním efektívne komunikovať a budovať vzájomnú dôveru.
Problém s Poslušnosťou: Širší Kontext
Keď dieťa vyvádza, je potrebné pozrieť sa na situáciu z jeho pohľadu. Rovnako ako dospelí, aj deti potrebujú, aby ich niekto vypočul a bral do úvahy ich názor. Spolupráca s niekým, s kým si dieťa rozumie a vzájomne si načúva, je oveľa efektívnejšia.
Morálka vs. Slepá Poslušnosť
Je dôležité rozlišovať medzi morálkou a slepou poslušnosťou. Morálny človek robí to, čo je správne, bez ohľadu na to, čo mu nariaďujú. Poslušnosť je robiť to, čo vám nariaďujú, bez ohľadu na to, čo je správne. Slepá poslušnosť neznamená vychované dieťa, ale dieťa, ktoré je príliš ustrašené na to, aby sa postavilo za to, čo pokladá za správne. Vynucovaním si poslušnosti pripravíme dieťa o iniciatívu, vlastné myslenie, kompetencie a schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Doktorka Laura Markham, ktorá dlhé roky pracuje s rodinami, pokladá nespochybňovanie slepej poslušnosti za nezdravé. Ak sa dieťa nepýta, prečo to má urobiť, niečo nie je v poriadku. Markham upozorňuje, že z takýchto detí vyrastú tínedžeri, ktorí ľahko podľahnú nátlaku neadekvátnej sociálnej skupiny, a poslušní dospelí, ktorí nespochybňujú autoritu.
Cena za Poslušnosť
Rodičia často nútia deti poslúchať, pretože veria, že je to vhodný spôsob výchovy. Hlboko vo vnútri sa však boja, ako by na nich hľadela spoločnosť, ak by dieťa neposlúchlo. Pocity zahanbenia a neschopnosti nútia rodičov pristúpiť k taktikám, ktoré možno utnú emocionálny výlev dieťaťa, ale nevhodným spôsobom. Vzťah nemá byť o tom, že jeden vyhrá a druhý prehrá, ale o spolupráci.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Tlak na poslušnosť vždy vytvorí protitlak. Všetci ľudia majú v povahe odolávať kontrole, a deti nie sú výnimka. Ak sa cítia kontrolované, tvrdohlavejšie deti rebelujú a ignorujú rodičov, tie jemnejšie stratia iniciatívu a schopnosť brániť sa a postaviť sa za seba. Práve preto dieťa nepočúvne na prvýkrát.
Alan Kazdin, šéf rodičovského centra na univerzite Yale, tvrdí, že trest môže rodičovi privodiť dobrý pocit, avšak správanie dieťaťa nezmení. Kazdin a viacerí výskumníci potvrdili, že vynucovanie si poslušnosti trestom spôsobí dieťaťu viac škody než úžitku. Vyvoláva nevôľu, podporuje sebestredné správanie a klamstvo, zamedzuje vytvoreniu silnej, vnútornej morálky a v prípade fyzického trestu podporuje v dieťati rovnako agresívne správanie voči svojim rovesníkom.
Vynútená Poslušnosť Očami Dieťaťa
Dieťaťu sa hovorí, čo má robiť, čo nesmie, pričom sa ho nikto nespýta, čo chce ono a prečo to chce, čo si myslí a cíti. Samozrejme, že deti potrebujú hranice a pravidlá, ale potrebujú aj chápať, prečo je nutné ich dodržiavať. To, že deti nepočúvnu na slovo, neznamená, že sú neposlušné, ale že si pripadajú nevypočuté a menejcenné, chcú nastoliť rovnováhu a snažia sa dať vedieť, čo prežívajú.
Deti Sú Ľudia
Mnohí dospelí neberú deti ako ľudí, ale ako menejcenné bytosti, majetok či niečo, čo sa musí „vycvičiť”, aby bolo plnohodnotným človekom. Vynucujeme si poslušnosť, pričom nevnímame, čo tým v nich vyvolávame. Ak sa ale k deťom správame neúctivo a nenačúvame im, budú rebelovať, vyvádzať a cítiť zášť, čo je výsledok toho, že im nikto nevenuje pozornosť. Deti sa hnevajú a vyvádzajú najmä preto, že cítia hnev a frustráciu z toho, že rodiča nezaujíma ich prežívanie, potreby a myšlienky - presne tak ako to frustruje aj nás samých.
Vynucovanie si poslušnosti bez toho, aby sme radšej cielili k spolupráci, medzi nami a dieťaťom vytvára priepasť. Dieťa sa cíti odpojené, narúša sa puto. Vzťah, v ktorom nie je jedna strana vypočutá a nie je venovaná pozornosť tomu, čo prežíva, je vždy odsúdený na zánik. Uvedomme si, že dieťa sa učí zvládať veľké pocity a žiť vo veľkom, desivom svete, v ktorom ešte nepozná pravidlá. Verí, že ho týmito desivými vecami prevedieme a pomôžeme mu ich porozumieť - avšak namiesto toho sa jeho prežívanie snažíme utlmiť, nevenujeme mu pozornosť, čím takisto znemožňujeme vytvorenie láskyplného a bezpečného puta medzi nami.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Spolupráca Namiesto Kontroly
Deti ochotnejšie spolupracujú a načúvajú nám, ak sme my ochotní spolupracovať a načúvať im. Ak sú pocity frustrácie alebo hnevu zmiernené práve empatickým prístupom k dieťaťu, dieťa sa o to rýchlejšie upokojí a bude mať snahu s nami spolupracovať. Presne ako my dospelí aj dieťa sa bráni kontrole; akonáhle mu tú kontrolu dáme, cíti sa kompetentne, rovnocenne a nemá problém načúvať nám.
Zároveň nemá dôvod vyvádzať a robiť scény, pretože sme ho vypočuli. Súcit a empatia v prístupe k dieťaťu sú nutné na to, aby sa cítilo bezpečne. Vzťah medzi vami musí byť miesto, kde sa môže slobodne vyjadriť, povedať vám čo cíti a myslí si, a cíti, že ho skutočne počujete a prikladáte jeho prežívaniu rovnakú dôležitosť ako vášmu. Empatia mu pomáha rozumieť sebe, byť súcitným a chápať druhých, a lepšie vyjadriť čo potrebuje a cíti. Tieto vlastnosti napomáhajú ku schopnosti spolupracovať.
Čo Dieťa Skutočne Potrebuje
Dieťa, tak ako každý človek, sa potrebuje cítiť rovnocenné a vypočuté. Každá kontrola vyvoláva odpor, ako u vás, tak u dieťaťa. Aby váš vzťah prosperoval, vypočujte si dôvody dieťaťa, prečo niečo nechce urobiť - možno budete prekvapení. Možno to, čo nazývame neposlušnosťou, je len nutnosť dokončiť aktivitu, ktorej sa práve venuje - presne tak ako my, ani ono nie je rado vyrušené.
Preto dieťaťu povoľte dokončiť aktivitu, nesnažte sa ho kontrolovať ale naopak navodiť spoluprácu. Snažte sa vidieť situáciu z jeho perspektívy, pochopte ako sa cíti, nesúďte, a vyjadrite, že rozumiete, čo prežíva. Zároveň mu vysvetlite, čo to vyvoláva vo vás a čo prežívate vy. Berte vážne, čo vám hovorí a čo ho trápi, hoci sa vám to zdá úsmevné - tým mu dáte najavo, že je rovnako dôležité ako ktorákoľvek iná bytosť a jeho prežívanie nie je menejcenné.
Pýtajte sa ho na názor, jeho pohľad a dajte mu možnosť voľby (Chceš na večeru šalát alebo cuketové špagety? Oblečieš si nové šaty alebo tie staršie?). Ak sa na vás hnevá, obviní vás z neférového jednania - počúvajte a pýtajte sa prečo si to myslí a ako situáciu vidí ono. Pamätajte si, že ako jednáte s ním, bude ono jednať s vami a s ďalšími ľuďmi. Ak ho nenaučíte rešpektu svojim príkladom, nemá sa to kde naučiť. Ak neukážete, čo je empatia, nebude to vedieť ani ono.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Deti lepšie spolupracujú s ľuďmi, s ktorými si rozumejú, ktorí im načúvajú a berú ich vážne. Tam začína rešpekt a kde je úcta, tam je aj spolupráca a dohoda. Jednoduchšie vyhovieme človeku, ktorý nás chápe - a rovnako to cítia aj deti. Buďte preto človekom, ktorý ich berie vážne, ako rovnocenného človeka a nebude dochádzať k emocionálnym výlevom na verejnosti ani v súkromí.
Komunikácia s Deťmi v Puberte
Komunikácia s deťmi v čase puberty je niekedy náročná. Existujú však účinné stratégie, ktoré pomáhajú rodičom zlepšovať komunikáciu s dieťaťom aj v období, keď sa uzatvára, túži získať pocit vlastnej totožnosti a dopracovať sa k nezávislosti. Dieťa v puberte túži po nezávislosti, samostatnosti, hľadá spôsoby vlastného sebavyjadrenia. Z tohto dôvodu sa snaží získať od rodičov odstup. To je zároveň jeden z dôvodov, prečo vaše deti v puberte už nechcú zdieľať všetko s vami, ako tomu bolo až doteraz.
Druhým dôvodom je skutočnosť, že vaše dorastajúce deti žijú v kultúre, ktorá sa líši od kultúry dospelých. Deti v puberte uznávajú iné hodnoty, vyznačuje sa iným vkusom, iným zmyslom pre humor ako generácia ich rodičov. Dospievajúca mládež chápe veci inak ako vy a vy zase naopak nedokážete vidieť veci tak ako oni. Z tohto dôvodu je niekedy ťažké nájsť spoločný námet na rozhovor.
Tretí dôvod, prečo môžu nastať ťažkosti v komunikácii, spočíva v nesprávnych postupoch pri komunikácii rodičov s deťmi. Namiesto vyžadovania komunikácie je lepšie nechať veciam voľný priebeh a nechať dieťa, aby sa samo rozhodlo, kedy sa bude chcieť rozprávať.
Vyhnite sa Predčasným Ponaučeniam a Radám
Hoci sa dospievajúce deti snažia osamostatniť, potrebujú niekoho, s kým by sa mohli úprimne rozprávať, kto by ich so skutočným záujmom počúval. Hlavne z tohto dôvodu sa tak rady rozprávajú s kamarátmi. Tvária sa síce ako samostatné bytosti, ale v skutočnosti si veľmi prajú byť s niekým, komu dôverujú. Najviac zo všetkého túžia po tom, aby mohli dôverovať svojim rodičom a rozprávať sa s nimi o všetkom, čo majú na srdci. Jedným slovom potrebujú niekoho, kto by sa rozprával s nimi, kto by ich skutočne vypočul a nie im len dával príkazy a ponaučenia.
Deti, keď rodičom nedôverujú, hovoria im len to, čo vedia, že chcú počuť. V hĺbke duše však túžia po tom, aby mohli hovoriť skutočnú pravdu a to, čo si naozaj myslia a čo cítia. Ak chcete mať v tomto smere úspech, musíte byť pripravení, že budete počuť aj veci, ktoré sa ťažko počúvajú. A musíte byť schopní hovoriť s dieťaťom bez toho, aby malo z rozhovoru pocit, že sa previnilo, že je hlúpe alebo nezrelé.
Vyjadrujte Deťom Svoju Podporu
Deti mávajú aj svoje náročné dni. Ak majú vykonať náročné úlohy, rodič by to nemal urobiť za nich, ale povedať im: „Vidím, aké to máš dnes ťažké, ale verím ti, že to prekonáš. Som tu preto, aby som ťa podporil(a) a v prípade potreby ti aj pomohol (pomohla).“ Úlohou rodičov je nastaviť svoje deti na úspech i na to, aby sa v budúcnosti vedeli o seba postarať, aby vedeli samy riešiť svoje problémy a mali istotu, že to všetko zvládnu.
Povedzte Svojim Deťom o Vašich Strachoch
Deti majú často pocit, že sú dosť staré, dostatočne silné, dostatočne veľké a dostatočne schopné na to, aby robili veľké veci. Nevadí im rýchla jazda na bicykli, lezenie na vysoké ohrady alebo po stromoch. No rodičia často nie sú pripravení na to, aby nechali deti dostatočne riskovať. Je to samozrejmé, cítia zodpovednosť i strach. Naniesto vyhrážok, zákazov a kriku, povedzte o vašom strachu deťom. Väčšinou ho potom berú na vedomie a viac si premyslia, čo urobia a čo neurobia.
Úlohou dospievania je získať pocit vlastnej totožnosti, nezávislosti a samostatnosti. Dospievajúci patria k inej generácii a tá má aj odlišnú kultúru. Z tohto dôvodu sa najradšej rozprávajú so svojimi rovesníkmi. Ale potrebujú aj rodičov. Potrebujú cítiť, že im rozumejú, že stoja na ich strane a podporujú ich. Kamaráti sú často jediní, ktorí ich naozaj počúvajú a berú ich vážne. Deti v puberte túžia veľa vecí povedať aj rodičom, ale boja sa, že spanikária, keď sa im zveria s niečím, čo ich veľmi nepoteší. Nechcú počúvať dlhé výchovné prednášky. Chcú, aby ich rodičia hlavne počúvali, rešpektovali a až potom ponúkali svoje rady a nápady.
Šťastie Dieťaťa: Viac Ako Len Chvíľková Radosť
Každý rodič si želá, aby bolo jeho dieťa šťastné. Snažiť sa o to, aby bolo dieťa šťastné, neznamená, že sa ho budeme snažiť za každú cenu vždy udržiavať v pohodlí a v dobrej nálade, prípadne že mu vždy kúpime či uvaríme, čo si zapýta. „Ak chceme, aby naše deti boli šťastné, veďme ich k psychickej odolnosti, k prijatiu samých seba aj so svojimi nedokonalosťami,“ vysvetľujú odborníci z centra LOCIKA zameraného na prevenciu domáceho násilia. Dieťa by malo byť vedené k dôvere vo svoje kompetencie a uvedomenie si, že svojimi činmi môže ovplyvňovať svet okolo seba.
Podmienky pre šťastie dieťaťu vytvoríme, ak mu umožníme:
- Aby bolo autentické: Jednoducho ak sa bude môcť bez obáv správať tak, ako sa cíti. Aby nemuselo skrývať hnev, pretože „dobré deti sa nehnevajú“, aby sa nemuselo tváriť veselo, keď mu je smutno.
- Aby sa prijímalo také, aké je: Dieťa by si nemalo vyčítať, že nedokáže niečo tak pekne ako jeho súrodenec, prípadne že nie je také dobré v behu či hre na klavír. A zároveň aby si uvedomovalo aj svoje silnejšie stránky.
- Aby bolo zvedavé: Nezabíjajme v deťoch ich zvedavosť. Neodbíjajme ich nekonečné otázky „čo a prečo“ znevažovaním, že sú to nepodstatné veci, či dokonca že sa pýtajú hlúposti.
- Aby dokázalo povedať, čo práve chce: Ak to to vaše dokáže, je to skvelá správa. Ak nie, povzbuďte ho k tomu, pýtajte sa ho, aby ste sa dopracovali k pomenovaniu tej ktorej emócie či stavu a najmä - neodsudzujte dieťa, aj keď sa jeho odpoveď nezhoduje práve s vašimi predstavami. Berte ho skrátka vážne, ako rovnocenného.
- Aby sa nevzdávalo, ak sa mu niečo nepodarí: Ak však dokážeme nezdary brať nie osobne (emocionálne), ale ako školu či výzvu, deti tento postoj od nás ľahko prevezmú.
- Aby dokázalo vymedziť vlastné hranice a prijať hranice tých ostatných: Deti to dokážu veľmi ľahko vtedy, ak sa im doma dostáva rešpektu, ak rodičia akceptujú ich „nie“ rovnako ako „áno“ a dajú im pocítiť, že aj na ich mienke záleží.
Riešenie Problémov v Psychike Dieťaťa
Ak sami nevieme prísť na to, čo dieťatku daný stav spôsobilo alebo nám to ono nechce povedať, je vhodné navštíviť odborníka - psychológa, ktorý môže svojimi metódami prispieť k odhaleniu toho, čo dieťatko trápi.
Kedy reagovať a začať ťažkosti detí vnímať vážnejšie?
Bežne by rodičia mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si vyžadujú už odbornú starostlivosť. Detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová odporúča brať situáciu vážne, ak:
- sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku,
- prejavy trvajú dlhšie obdobie, nereagujú na liečbu,
- niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti,
- sa pridružujú aj iné ťažkosti.
Najčastejšie rizikové prejavy u detí:
Podľa detskej psychologičky Mgr. Lýdie Adamcovej sú toto tie najčastejšie symptómy problémov v psychike u dieťaťa:
- nočné desy a nadmerný plač dieťaťa, už v kojeneckom veku, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie, strach z tmy, ktorý ho núti spávať s rodičmi
- problémy ‘s kakaním‘ (čiže dieťa nekaká niekoľko dní)
- veľkou témou u detí je kašeľ, astma, alergie, ktoré majú hlboké psychické súvislosti.
- oneskorenie v motorickom vývine, prípadne dieťa preskočí fázu lezenia, čo má spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku.
- vzdorovité správanie
- problémy s jedením, so zvracaním, bolesťami bruška, ktoré v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie.
- zlozvyky detí - obhrýzanie nechtov alebo tiky, grimasy, rôzne atypické pohyby, ktoré signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom.
- deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia.
Ako Pomôcť Dieťaťu Vyjadriť Nepríjemné Pocity
Psychologička a spisovateľka Dr. Laura Markhamová odporúča:
- Nenúťte dieťa rozprávať: Zostaňte otvorení a dávajte mu najavo svoju lásku. A stanovte určité hrnice na vyjadrenie hnevu, ktorý dieťa pociťuje.
- Rozosmejte ho: Vďaka smiechu sa môžu nahromadené emócie uvoľniť. Keď sa bude dieťa cítiť lepšie, bude skôr ochotné rozprávať o tom, čo sa mu stalo.
- Venujte dieťaťu svoj špeciálny čas: Robte spolu niečo. Choďte sa poprechádzať, zaplávať si alebo zájdite do cukrárne.
- Získajte si dôveru: Keď vám dieťa povie aj niečo nepríjemné a zlé, čo napríklad urobilo, zachovajte rozvahu. Nekričte, nestrácajte kontrolu nad vlastnými emóciami.
- Nájdite v sebe súcit: Keď dokážete prekonať zlosť, ktorá sa vás zmocní, pochopíte trápenie, ktorým musí prechádzať, keď sa takto správa, dieťa tento súcit vycíti z vášho hlasu.
Motivačné Stratégie pre Deti, Ktoré Sa Nechcú Učiť
Niekedy sa rodičia môžu dostať do situácie, v ktorej dieťa odmieta komunikovať a nechce ani nič počúvať. Ak chcete problém vyriešiť, najprv musíte vedieť, čo dieťa trápi. Niektoré vybrané predmety deti jednoducho až tak nezaujímajú. Možno je na vine matematika kvôli tomu, že je príliš mätúca. Deti majú pocit, že ju nezvládnu úplne na jednotku, a tak to ani neskúsia. V tomto prípade môže pomôcť nájsť spôsob, ako urobiť predmet zaujímavejší a individualizovať ho podľa potrieb dieťaťa.
Strata motivácie je častá. Žiaci jednoducho nevedia, na čo im to bude a kedy tú látku, ktorú sa práve učia, použijú. Toto je aj vecou učiteľov, povedať deťom cieľ výučby a dôvody, prečo sa niečo učíme. Ďalším dôvodom je vek - puberta. Úlohy, skúšky, projekty - to všetko môže vytvoriť na deti obrovský tlak. Ak sa dieťa cíti byť preťažené úlohami a požiadavkami, ktoré sa naň zo školy hrnú, mali by rodičia vo svojich požiadavkách zvoľniť.
Ak vášmu dieťaťu robí problémy čítanie s porozumením, sústredenie sa alebo nedokáže uprene 10 minút v kuse počúvať výklad, možno mu aktuálny spôsob učenia nesedí. Keď rozpoznáte štýl učenia svojho dieťaťa, môžete oslavovať malé víťazstvo!
- Vizuálny typ: Najlepšie sa učí pomocou obrázkov, grafov, farebných poznámok alebo videí.
- Sluchový typ: Najlepšie si pamätá informácie, keď ich počuje.
- Kinestetický typ: Dieťa potrebuje pohyb a praktické činnosti.
- Logický typ: Dieťa má rado štruktúru, vzorce a logické súvislosti.
Sledujte, na čo dieťa najlepšie reaguje a čo najviac drží jeho pozornosť. Aj keď sa to v určitom okamihu môže zdať ako nemožná misia, verte, že so správnou taktikou a malými trikmi to zvládnete.
Tipy pre Rodičov
- Zachovajte pokoj: Skúste s dieťaťom hovoriť o pocitoch a výzvach, ktoré zažíva. Povzbuďte ho, aby slobodne zdieľalo svoje myšlienky a obavy. Pýtajte sa a zároveň prejavte túžbu počúvať.
- Stanovte jasné hranice: Aby pochopilo, že nič nie je zadarmo. Ak sa ale snaží a má disciplínu, dostavia sa výsledky, ktoré na začiatku cesty vyzerali nedosiahnuteľne.
- Buďte opatrní s odmenami: Používajte ich výhradne pre väčšie úspechy, ako je oprava celkového priemeru známok za polrok.
- Dovoľte deťom sa aktívne zúčastňovať prípravy plánu učenia: Napríklad pri výbere materiálov alebo tém, ktoré ho zaujímajú (samozrejme, ak je to možné).
- Stanovte si spoločne ciele, ktoré povzbudia túžbu učiť sa: Vytvorte si trebárs mapu cieľov.
- Porozprávajte sa s učiteľom: Ak si všimnete, že dieťa s nejakým predmetom bojuje, je dobré sa porozprávať s učiteľom, aby ste počuli názor odborníka.
- Zvážte doučovateľa: Deti často lepšie reagujú na odbornú pomoc a vnímajú pri učení doučovateľa ako väčšiu autoritu v porovnaní s rodičmi, čo môže výrazne zlepšiť ich sústredenie.
- Oceňujte úsilie: Namiesto toho, aby ste sa sústredili iba na výsledky, oceňujte úsilie, ktoré dieťa vyvíja.