Detstvo je obdobie intenzívneho rastu a vývoja, kedy sa formujú základy osobnosti a schopností. Rodičia a pedagógovia majú v tomto procese kľúčovú úlohu. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na psychologické aspekty rozvoja detskej šikovnosti, s dôrazom na praktické rady a stratégie, ktoré môžu pomôcť deťom rozvíjať svoj plný potenciál.
Vplyv Telesných Ochorení na Psychiku Dieťaťa
Každá choroba, a zvlášť hospitalizácia, mení bežný spôsob života a kladie zvýšené nároky na adaptačné mechanizmy dieťaťa. Dieťa sa musí prispôsobiť zmeneným okolnostiam, čo prirodzene vedie k vnútorným aj vonkajším konfliktom. Z psychologického hľadiska je dôležité porozumieť, ako dieťa prežíva chorobu a či ju prijíma reálne, alebo sa jej bráni pomocou osobnostných mechanizmov.
Medzi najčastejšie osobnostné mechanizmy patria:
- Popretie: Dieťa vnútorne popiera vážnosť svojho stavu a odmieta akceptovať diagnózu.
- Introjekcia: Dominuje rozmer sebaobviňovania.
- Projekcia: Tendencia obviňovať iných.
V každom z uvedených prežívaní nastáva veľa zmien, narastá tenzia, emotivita a mení sa reaktivita. V rámci funkčných či organických ochorení sa treba zaoberať psychologickými zmenami, ktoré ovplyvňujú celkový priebeh ochorenia. Existujú aj ochorenia, ktoré sa prejavia náhle, a rodičia aj učitelia môžu zažiť šok, keď dieťa priamo na vyučovaní skolabuje.
Príkladom je prípad 14-ročného chlapca, ktorý zomrel priamo na hodine telesnej výchovy. Príčinou smrti bola koarktácia aorty, vrodená vada srdca a veľkých ciev. Tento rozmer je imperatívom, aby sme si viac všímali psychické a fyzické zmeny u detí, ktoré môžu byť predzvesťou telesných ochorení.
Prečítajte si tiež: Zdravé sebavedomie u detí
Učiteľ na každom stupni školského systému musí byť edukovaný a musí mať na pamäti, že existujú psychologické a somatické činitele, ktoré ovplyvňujú stav a výkon žiaka. Lekárska veda monitoruje vznik a priebeh obrovskej škály diagnóz, s ktorými sa učiteľ musí oboznámiť. Individuálny prístup, ukotvený v prácach J. A. Komenského, má svoje opodstatnenie aj v dnešnej dobe.
Starostlivosť o Žiaka pri Telesných Ochoreniach
Pri štúdiu telesných chorôb narážame na psychologické problémy a faktory, ku ktorým patrí vplyv psychogénnych faktorov na vznik a priebeh choroby, vzťahy medzi chorobou a osobnosťou žiaka, problémy psychologickej starostlivosti pre telesnej chorobe, psychologická problematika bolesti.
1. Vplyv Psychogénnych Faktorov na Vznik a Priebeh Choroby
Psychologické faktory sú spolučiniteľom pri vzniku choroby, ako aj pri jej liečbe. Deti, ktorým bola venovaná intenzívna "ľudská" pozornosť (pohladenie, milé slová, čítanie kníh, cvičenie, klaunovstvo a pod.), vykazovali v liečbe podstatne lepšie výsledky ako deti, ktoré dostávali iba minimálnu a monotónnu starostlivosť (nutná telesná opatera). Psychológovia poukazujú na fakt, že pri mnohých ochoreniach je vplyv emotívnych faktorov na vznik a priebeh choroby výrazný.
V dnešnej dobe enormne narastá počet detí s narušenou funkciou štítnej žľazy, ako aj ďalšími endokrinnými ochoreniami. Rastie aj počet detí s hypertenziou, migrénami, žalúdočnými vredmi, obstipáciami a iné, čo spôsobuje extrémna negatívna dynamizácia interakcií, frustrácia, stres, deprivácia, depresia z domáceho a školského prostredia.
Psychosomatika predstavuje vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá problematikou vzájomného pôsobenia duševných a telesných procesov pri vzniku ako aj terapie ochorení. Človek reaguje na negatívne podnety holisticky (celostne), duševne aj telesne. Problémy, s ktorými si nevie poradiť telo, často rieši chorobou (somatizáciou). Somatizácia predstavuje v istom zmysle ochranu psychiky. Cieľom psychosomatickej liečby je nájsť zdroj týchto problémov a obnoviť prirodzenú vnútornú rovnováhu organizmu.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Často sa stáva, že dieťa odchádza z vyučovania kvôli bolestiam hlavy, no po príchode domov príznaky miznú. Rovnako je to aj s nevoľnosťou, resp. s bolesťou brucha pred písomkou, testom alebo počas hodín s nepríjemným vyučujúcim. Väčšina týchto prípadov má jedno spoločné - po opustení stresujúcej situácie príznaky pomerne hladko miznú a nastúpia, až keď dieťa opäť čaká niečo, čo považuje za nepríjemné, alebo z čoho má strach.
Medzi psychosomatické poruchy u detí patria najmä: nešpecifikované bolesti hlavy, vysoký krvný tlak, príliš nízky krvný tlak, nešpecifikované bolesti brucha, žalúdočná nevoľnosť, zvracanie, poruchy dýchacieho traktu, bronchiálna astma, alergie, atopický ekzém, znížená imunita, závraty, chudokrvnosť, reumatologické problémy, poruchy prijímania potravy, obezita, anorexia, bulímia, poruchy vyprázdňovania (zápcha, hnačka), poruchy reči, koktavosť. Často sa stáva, že dieťa prejde mnohými vyšetreniami, výsledky sú v norme, ale problémy pretrvávajú. V takom prípade sa môže jednať o psychosomatickú poruchu, ktorú je vhodné konzultovať s detským psychológom.
Príčiny vzniku psychosomatických ochorení môžu byť rôzne:
- strach, úzkosť, anxieta, tenzia a negatívne postoje
- pocity menejcennosti a pesimistické zmýšľanie
- negatívne pocity k rodičom, učiteľom, spolužiakom
- direktívna alebo hyperprotektívna výchova, hostilný postoj k dieťaťu
- egocentrickí rodičia, ktorí neposkytujú dieťaťu psychickú oporu
V prostredí školy sa najčastejšie objavujú:
- pocity osamelosti v kolektíve spolužiakov, zlé vzťahy s pedagógmi
- odmietanie zo strany spolužiakov, exkomunikácia v kolektíve; dieťa je utiahnuté, nevyhľadáva kontakty, je agresívnejšie a nepokojné
- zlý prospech, vyhýbanie sa skúšaniu, písomkám, testom
- zaostávanie za spolužiakmi z dôvodu pretrvávajúcich špecifických porúch učenia; spolužiaci môžu dieťaťu závidieť jeho zdanlivé výhody a iný prístup zo strany pedagóga, alebo sa mu vysmievajú pre jeho nedostatky, sebavedomie dieťaťa môže výrazne klesať
- nezhody s pedagógom, pri ktorých nekompromisný a direktívny prístup môže v deťoch vzbudzovať strach a obavy zo školského prostredia, dieťa tak preferuje neskoré príchody do triedy, aby sa vyhlo interakciám s inými deťmi bez učiteľa, pridružujú sa najčastejšie bolesti hlavy, brucha, hnačky či dokonca vracanie.
Ako postupovať, ak sa psychosomatické problémy objavujú pravidelne?
Je vhodné mať prehľad o dochádzke dieťaťa, sledovať prospech a udržiavať kontakt s triednym učiteľom. Akúkoľvek zmenu v správaní dieťaťa treba čo najskôr riešiť (výhovorky, utiahnutie sa, strata záujmu o dianie v škole, nízka schopnosť koncentrácie, snaha vyhnúť sa škole, zvýšená podráždenosť a agresivita, často sa opakujúce ochorenia a bolesti rôzneho druhu). Dieťa by malo mať pocit, že rodičia a blízki stoja pri ňom, že sa im môže kedykoľvek zdôveriť. Ak rodičia zistia, že sa dieťa snaží vyhýbať škole, nemali by ho v tom podporovať (písať ospravedlnenky a pod.), ale mali by sa poradiť s pedagógom a spoločne začať situáciu riešiť. Dieťa treba naučiť, aby si verilo. Treba pracovať na zvyšovaní jeho sebaúcty a sebavedomia, podporovať ho v tom, v čom vyniká (šport, umelecké krúžky, obľúbený školský predmet). Rodičia by sa mali vyhnúť prehnanej direktíve, príkazom a ponižovaniu, či porovnávaniu vlastného dieťaťa s deťmi, ktoré sú z ich pohľadu šikovnejšie.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Komplex Menejcennosti u Detí
Asi tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti. U niektorých jednotlivcov vzniká už v detstve. Ak sa ho taký človek ešte v detstve nezbaví, udrží sa až do dospelosti, narobí mnoho nepríjemností, môže zapríčiniť neúspechy v konaní, správaní i počas celého života, a to vo všetkých spoločenských prostrediach. Komplex menejcennosti sa prejavuje nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou, obavami a pevne zafixovaným presvedčením človeka, že nie je schopný vyrovnať sa vrstovníkom, spolužiakom, spolupracovníkom, že ostatní ľudia sú viac ako on, všetkých pokladá za schopnejších, krajších súcejších, a preto im priznáva väčší nárok na úspech, ako je schopný dosiahnuť on sám.
Niekedy sa tento cit objavuje ako následok poškodenia centrálnej nervovej sústavy, ktoré vzniklo ešte počas matkinej ťarchavosti, pri pôrode či prekonaním niektorej infekčnej choroby v novorodeneckom a dojčenskom veku dieťaťa. Medzi tieto choroby patrí najmä zápal mozgu alebo mozgových blán, čierny kašež, infekčná žltačka, ťažký zápal pžúc s vysokými horúčkami, ružienky, týfus a šarlach.
Skúsenosť potvrdzuje, že komplex menejcennosti vzniká aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, stále ponižujú, deštruktívne kárajú, podceňujú, „zhadzujú“, alebo iné dieťa pred ním ustavične vychvažujú a poukazujú, o čo je lepšie, dokonalejšie, šikovnejšie. Takáto nesprávna výchova a nevhodné zaobchádzanie s dieťaťom vežmi škodlivo a zhubne pôsobia na jeho psychiku, na vývin jeho predstáv osebe, o svojich schopnostiach, hodnote a možnostiach uplatniť sa v budúcnosti a v živote. Fantázia ponižovaného dieťaťa začne vytvárať škodlivé, ničivé predstavy, ktoré sú potom prekážkou pri sebarealizácii postihnutého dieťaťa. Postihnuté dieťa túži po spoločnosti vrstovníkov, ale súčasne sa obáva, že ho medzi seba neprijmú, že sa im nevyrovná, že sa medzi nich nebude vedieť vpraviť, že ho nebudú uznávať ako seberovné. Preto sa kamarátov radšej stráni, hoci po ich spoločnosti túži- zo strachu, že sa mu budú vysmievať, alebo sa s ním nebudú hrať.
Vychovávateľ (rodič i učitež) by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto ničivým citom, a podža toho s ním zaobchádzať. V školských podmienkach sa takto postihnutému dieťaťu odporúča ukladať žahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, potom mu pred celou triedou vysloviť uznanie a pochváliť ho. Komplex menejcennosti je v dieťati zafixovaný, zakorenený, preto tento pedagogický postup treba viackrát opakovať, pravda, s odhadom správnej miery, aby si dieťa nezvyklo, že požiadavky kladené naň sú nižšie ako na iných, a aby práve v tom nenašlo dôkaz, že to, čo dokážu oni, naozaj nedokáže. Dieťa sa postupne začne zbavovať komplexu menejcennosti, zlepší sa mu nálada a vracia sa mu optimizmus, zvyšuje sa mu sebadôvera a postupne sa vracia do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných. Tým vychovávatež postihnutému dieťaťu vežmi pomôže.
Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonať a dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti. Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, podža toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku, aj konštruktívnu, smerujúcu k odstráneniu nedostatku, pokladá za osobný útok proti svojej osobe, prežíva ju ako nezaslúženú krivdu a reaguje vzťahovane. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva, ktoré však nikto nijako neporušil. Stáva sa z neho konfliktná osoba, schopná narobiť v kolektíve mnoho nepríjemností. V iných prípadoch sa jednotlivec trpiaci komplexom menejcennosti podkladá, zalieča, podlizuje, preto ním spolupracovníci pohŕdajú, za nič ho nemajú, podceňujú a vysmievajú sa mu. Tento vzťah si zväčša zavinil sám svojím konaním, nesprávnym reagovaním a neadekvátnym správaním sa voči kolektívu, nadriadeným i podriadeným. Jeho schopnosti nie sú dostatočne využité, čím spoločnosť utrpí škodu a postihnutý sa trápi. Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a aj láske.
Horším prípadom je skutočná duševná menejcennosť, Jej uvedomenie však takisto nie je plnohodnotné, preto aj neúspech pri jej prekonávaní (toto úsilie existuje aj v týchto prípadoch) nemá také následky ako v prípade duševne normálnych žudí. Tí jednotlivci, ktorí disponujú vyššou inteligenciou, ťažšie komplex menejcennosti, preto aj ich úsilie nejakým spôsobom sa ho zbaviť je úpornejšie, v čom im pomáha intelektová kapacita. Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takú ctižiadostivosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osoba ctižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tento komplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejako kompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatným osobám, ale aj prekonať ich. Každý jedinec uspokojuje svoje ambície inak- podža konkrétnej situácie a používa pritom iné prostriedky. Práve u osôb trpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im to nepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa aj k prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiť spoločnosti škody. Dieťa trpiace deštruktívnym komplexom menejcennosti máva zväčša aj v rodine výnimočné postavenie. Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, najmä ak ho svojou nesprávnou výchovou vyvolali, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky vežmi ublížili, pretože následky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov. Keď si mladík alebo deva svoj komplex menejcennosti preniesli cez pubertu do veku adolescencie, vyhýbajú sa spoločnosti, sú utiahnutí, samotári, vyhžadávajú spoločnosť mladších alebo takých, pri ktorých môžu ukázať svoju prevahu a uplatniť svoju osobnosť. Niektorí si doma čítajú alebo sa venujú prácam v tichosti a osamote. Pri verejných vystúpeniach mávajú jedinci trpiaci komplexom menejcennosti trému, úzkosť, neodôvodnený strach, čo sa niekedy prejaví tým, že postihnutý celkom „stratí reč“, nie je schopný povedať ani slovo, hoci prednes vie naspamäť, alebo nie je schopný prečítať napísané. Ak niektorý z manželských partnerov trpí týmto deštruktívnym pocitom, obyčajne je submisívny, podriaďuje sa vôli druhého partnera, ale po čase sa uňho môžu objaviť negatívne črty a vlastnosti, i škriepnosť, zádrapčivosť, úsilie triumfovať, nanútiť mu svoj spôsob správania i konania, a aby mal istotu, že jeho manželské právo nebolo narušené, patologická žiarlivosť.
Individuálna Psychológia a Pocit Menejcennosti
Individuálna psychológia, založená Alfredom Adlerom, zdôrazňuje nedeliteľnosť a jedinečnosť každého indivídua. Adler tvrdil, že človek je večný pútnik, ktorý si vytvoril skupiny, ktoré mu dodávali väčší pocit bezpečia. Rozvinul svoju inteligenciu, ktorá umožňuje obranu pre nebezpečenstvom. Naučil sa využívať prírodné sily vo svoj prospech. Keď to dokázal, zistil, že vystúpil obrazne iba na kopec, z ktorého sú vidieť ďalšie hory. Objavil svoju nepatrnosť v priestore, pochopil veľmi obmedzené hranice svojej existencie. Opäť rezignoval. Našiel si kompenzáciu v náboženstve, filozofii, umení. Poznal svoju tvorivú silu. K tej ale musí každý dozrieť.
Adler nabádal, ak človeku niečo vadí, nesmie to svojím správaním podporovať. Pokiaľ túži hoci len v hĺbke svojej duše po tom, aby ho ľudia mali radi, nebude sa správať tak, aby z neho mali v najlepšom prípade strach. Zmeniť už raz vytvorené, zabehané vzorce správania nie je ľahké, a tak zostáva snáď najpodstatnejší „adlerovský“ krok: dodať odvahu!
Nástup do Školy a Príprava Prváčikov
Školská psychologička a špeciálna pedagogička Katarína Dobrovodská radí deťom vysvetliť pri nástupe do školy najmä praktické zmeny. Kde nájdu toaletu, že sa nebudú stále iba hrať, či to, že v škole bude zvoniť. Rodičia by sa mali na túto zmenu spolu s deťmi tešiť. Je to veľký medzník v živote dieťaťa, ale to bol aj nástup do škôlky. Zmena spočíva v tom, že v škole už ide o výkon. Pokiaľ v škôlke bolo dieťa zvyknuté viac sa hrať, tu musí podať určitý výkon, ak chce byť úspešné vo svojich očiach alebo v očiach rovesníkov, rodičov či učiteľov, a bude to už na báze známok. V našich školách to tak bohužiaľ stále je. Druhá vec je, že majú čas štruktúrovaný do 45 minút. Na to môže rodič dieťa pripraviť bežnými rozhovormi alebo pozeraním rozprávok o deťoch, ktoré chodia do školy a zvoní. To sú celkom praktické rady. Dobré je tiež prejsť si modelové situácie, ktoré môžu nastať. Odporúčam všetko podať cez príbehy. Hľadajte knihy s tematikou detí v škole, videá, rozprávky. A hovorte o tom.
Pomôžte dieťaťu sa v novom prostredí zorientovať. Napríklad ho pripraviť na to, čo robiť, keď bude chcieť ísť na záchod. Škola je možno väčšia ako bola škôlka, je potrebné, aby sa vedelo orientovať. Keď sa nevie zorientovať, koho sa má spýtať, nehanbiť sa… Ďalej už ostáva len veriť učiteľom, škole, dieťaťu a sebe samému.
Stáva sa, že sú v škôlke vedené na jazyky a čítajú písmenka. Čím ďalej tým viac je posledný predškolský ročník zameraný na výkon. Lenže prídu do prvého ročníka a nevedia strihať a držať poriadne ceruzku. Nie vždy to prekáža, avšak často majú potrebu sa porovnávať a predvádzať na úkor spolupráce, spolupatričnosti a pomoci. Adaptačné sú prvé tri mesiace. Rodič musí súhlasiť a oni súhlasia málokedy. Ako ktorí. Každý je iný. Nemusí si sadnúť s učiteľkou alebo s kolektívom. Líši sa aj škola od školy, každá má dnes iný šlabikár, ide iným systémom. Prvé tri mesiace sa teda netreba stresovať.
Ak dieťa do školy nechce chodiť, je najdôležitejšie zabezpečiť zvýšený dohľad, aby sa dieťatku nič nestalo. Vždy treba zistiť príčinu, čo je za tým. Či sa to dialo aj v škôlke, či je to separačná záležitosť alebo iný problém. Možno sa mu niekto posmieval, lebo za tie tri mesiace sa toho veľa stane. Niekedy rodič môže chodiť s dieťaťom na vyučovanie. Odlúčenie trénujeme postupne. Taktiež smerujeme rodiča k terapeutovi alebo k spolupráci s centrom pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie. Je dobré ale všímať si aj vonkajšie faktory. Napríklad, keď sa spájajú triedy alebo prídu noví spolužiaci. To býva často zdrojom nedorozumení. Sú deti, ktoré zo školy aj utekajú. Môže to byť len poznámka, ktorej by sme my neprikladali váhu, ale oni si v tej maličkej hlavičke z toho spravia katastrofu. Napríklad, že je malý ako trpaslík. Zrazu taký žiak nechce byť v triede.
Novodobá Technika a Pozornosť Detí
Veľa rodičov v snahe o maximalizovanie rozvoja schopností dieťaťa a o efektívne využívanie času, ponúka svojim deťom vo voľných chvíľach tablet, či mobilný telefón. Rodičia inštalujú rôzne aplikácie a videohry, v dobrej viere, že ich dieťa bude následne rýchlejšie a šikovnejšie v riešení problémov. Štúdie však ukazujú, že deti, ktoré sa hrajú hry, sa stávajú rýchlejšími a šikovnejšími len v daných hrách. Ďalšie štúdie nám tiež prinášajú závery, ktoré hovoria, že deti, ktoré sú častejšie v kontakte s obrazovkami majú slabšiu pozornosť, koncentráciu a pamäť.
Pozornosť dieťaťa sa vyvíja postupne. Najskôr sa dieťa dokáže sústrediť len veľmi krátko. Zaujmú ho hlavne predmety, ktoré sa hýbu, svetielkujú, či vydávajú zvuk. Neskôr sa pozornosť predlžuje a dieťa nepotrebuje tak silné podnety, aby sa dokázalo sústrediť. Neskôr sa už dieťa dokáže pokojne a samostatne hrať. Väčšina hier a aplikácií má podobu rýchlo sa meniacich, vybuchujúcich a svetielkujúcich podnetov. Tieto podnety intenzívne pôsobia na pozornosť dieťaťa, a vedú ho vo vývine pozornosti skôr smerom späť.
V našom mozgu sa nachádza štruktúra, ktorá je úzko spojená s pozornosťou. Nazýva sa Striatum. Striatum určuje, čo je pre nás „najlepšie“, čo si zamilujeme. Môžeme ho však nadchnúť len niekoľkými objektmi. Tablet, či telefón, je pre dieťa tak intenzívnym podnetom, že stráca záujem o iné aktivity, ako je napríklad hra s autami, komunikácia s rodičmi, či robenie si domácich úloh. Striatum je teda štruktúra, ktorá musí byť dobre strážená, nakoľko hrá prím pri vzniku návykových problémov. Tablet sa pre dieťa stáva číslom 1 a ťažko nájdete inú aktivitu, ktorú si obľúbi viac.
Displeje sú vynikajúca vec. Je fajn si občas pozrieť fotky z dovolenky, alebo si pripomenúť ako ste na Vianoce zdobili medovníčky. Pozrieť si video k piesni a naučiť sa spolu tancovať choreografiu.
Nesnažme sa z našich detí urobiť hneď dospelých. Dovoľme im zažiť v ich fantázii čarovný svet drakov a princezien, namiesto strieľania nahnevaných vtákov vo videohre.
Ako Ustrážiť Čas Strávený pri Obrazovkách ("Screen Time")?
Deti sa prostredníctvom tabletov a internetu môžu veľa naučiť, no môžu byť tiež vystavené nevhodnému obsahu či nebezpečným reklamám.
- Buďte dobrým vzorom. Rodičia, ktorí trávia veľa času pri obrazovkách budú mať deti, ktoré trávia veľa času pri „displejoch“. Preto čítajte knihy, venujte sa športu, trávte viac času vonku, stanovte si limit pre vlastné používanie elektroniky. Jednoducho robte, všetko to, čo chcete od svojho dieťaťa a ono Vás bude nasledovať.
- Stanovte si pravidlá. Spolu s dieťaťom si určite, ktoré stránky, hry a filmy môže dieťa pozerať. Nedovoľte dieťaťu používať sociálne siete dovtedy, kým nie je pripravené zvládnuť zodpovednosť, ktorá z toho plynie.
- Zapojte sa do aktivít dieťaťa. Naučte sa hrať hry, ktoré dieťa bavia. Sledujte novinky na stránkach, ktoré navštevuje. Objavujte internet spolu.
- Vyhraďte si čas bez „displejov“. Určite si chvíle, kedy bude všetka elektronika vypnutá. Či už to budú určité časti dňa (žiadny telefón a televízor počas jedenia), alebo určité dni v týždni.
- Sledujte aktivitu dieťaťa. Využite rodičovský zámok. Porozprávajte sa o možnosti zdieľania hesla k sociálnym sieťam dieťaťa s Vami. Buďte pripravení na to, že aj Vaše dieťa urobí chyby. Či už sa prihlási na nevhodnú stránku, alebo prekročí dátový limit. Premeňte tieto chyby na poučenie.
- Detská izba bez obrazoviek. Eliminujte možnosť využívania elektroniky mimo Vášho dohľadu. Zaveďte pravidlo žiadneho používania tabletov, videohier či telefónov v detskej izbe dieťaťa. Tieto zariadenia môžu deti pokúšať napríklad v noci, a tak im rušiť ich spánok.
- Limitujte čas strávený pred obrazovkami.
tags: #kdo #ma #sikovnejsie #dieta