Tento článok sa zaoberá zložitou problematikou umelého potratu v kontexte kanonického práva Katolíckej cirkvi, s dôrazom na trest exkomunikácie a s prihliadnutím na širšie spoločenské a etické aspekty.
Exkomunikácia ako kánonický trest
Rozhrešenie potratu je špecifické v tom, že ide o ťažký hriech, po ktorého spáchaní alebo zapríčinení môže osoba upadnúť do trestu exkomunikácie. Exkomunikácia je najvážnejší z kánonických trestov a zabraňuje prijímaniu sviatostí, až kým dotyčná osoba nie je od neho oslobodená. Aby niekto na základe uvedeného kánonu upadol do trestu exkomunikácie, musia byť splnené určité podmienky. Napríklad žena, ktorá by sa pevne rozhodla ísť na potrat, ale nejaká vonkajšia okolnosť jej v tom zabráni, dopustí sa ťažkého hriechu, pretože morálne rozhodnutie už vykonala, ale nemôže byť exkomunikovaná. Musí mať teda vedomosť, že po vykonaní tohto skutku môže upadnúť do trestu exkomunikácie (kánon 1324 § 1).
Rozhrešenie hriechu potratu
Rozhrešenie potratu je špecifické v tom, že ide o ťažký hriech, po ktorého spáchaní alebo zapríčinení môže osoba upadnúť do trestu exkomunikácie. Vo Svätom roku milosrdenstva 2016 sa pápež František rozhodol rozšíriť fakultu dať rozhrešenie od hriechu potratu každému, kto sa ho dopustí a s kajúcim srdcom prosí o odpustenie, na všetkých kňazov najprv na obdobie Svätého roka a následne 20. Právomoc rozhrešovať od hriechu potratu tak zostala všetkým kňazom aj naďalej.
Veda, náboženstvo a vznik vesmíru
Victor J. Keď bola v r. 1992 uverejnená správa o výsledkoch meraní družice COBE (Cosmic Microwave Background Explorer, satelit s úlohou merať mikrovlny kozmického pozadia), poznamenal George Smoot, jeden z vedcov, zúčastnených na tomto programe: „Ak ste nábožný, pripadá vám to ako pozerať sa na Boha.“ Masmédiám sa to veľmi páčilo. Pre reportáž o konferencii „Veda a duchovné otázky“ v Stredisku pre teológiu a vedu v Berkeley v lete 1998 volil známy týždenník Newsweek titulok „Veda nachádza Boha“. Niekoľko sto vedcov a teológov sa tam zhodlo, že veda a náboženstvo sa zbližujú a dobre znášajú. Juhoafrický kozmológ a kvaker George Ellis zhrnul všeobecný súhlas do vety: „Hromadia sa dáta v prospech existencie Boha. Je otázka, ako ich vyhodnotiť.“ Newsweek pripustil, že sa zdá, akoby úspechy modernej vedy odporovali náboženstvu a oslabovali vieru. Upozornil však, že u mnohých vedcov práve tieto úspechy podporujú duchovnosť a poukazujú na existenciu Boha. Prieskumy však hovoria, že napr. medzi členmi Akadémie vied USA klesol počet tých, čo veria na osobného boha, z 29 % v r. 1914 a 15 % v r. 1933 na 7 % v súčasnosti. Čo počujeme, nie je názor väčšiny, ale dobre platený a preto zvučne znejúci hlas upadajúcej menšiny. Spomenutý míting bol teda schôdzkou „strážcov predpokladu“. Nábožní vedci a komentátori čoraz častejšie prekračujú líniu, deliacu vedu a náboženstvo a interpretujú vedecké údaje tak, aby to podporovalo zjavené pravdy ich náboženstva.
Dobrá vedecká prax však vyžaduje, aby sa preverovalo všetko, vrátane predpokladov. Ak sa zistí niečo revolučne nové, všetko ostatné sa podľa potreby upravuje. „Strážcovia predpokladu“ pestujú zlú vedu, ak svoje interpretácie orientujú na konštruktéra vesmíru. Pre nich je veľký tresk dôkazom, že stvorenie sveta sa udialo v určitom čase - že teda ďalej platí biblický mýtus babylonského pôvodu. Niečo vraj nemôže vzniknúť z ničoho - a teda vesmír potrebuje tvorcu. Ponechá sa bokom, že tento tvorca asi vznikol z ničoho. Boh je vraj iný „logický typ“ ako vesmír - nevyžaduje stvorenie. Strážcovia predpokladu uznávajú, že nemôžu dokázať existenciu boha. Vyjadrujú len pevné presvedčenie a pocit, že poriadok vo vesmíre svedčí pre existenciu inteligentného tvorcu. Žiaľ, vede nestačí pocit, viera, prianie. Vesmír je taký, aký je, bez ohľadu na to, akým by si ho niekto mohol priať. Ak je celé ľudstvo naozaj len zrnkom piesku na Sahare, ako to postupne dokazujú teleskopy, nemôžeme si priať, aby to bolo inakšie. Neveriaci uznávajú, že nemôžu dokázať, že boh neexistuje. Hovoria len, že vesmír bez stvoriteľa je najekonomickejší predpoklad konzistentný so všetkými zistenými dátami. Vznik vesmíru bez príčin a bez plánu nie je v rozpore s fyzikálnymi zákonmi. Celková energia vesmíru sa ukazuje byť nulová a tak niet problému so zázrakom energie, stvorenej „z ničoho“. Rovnako netreba zázrak, aby nastal poriadok.
Prečítajte si tiež: Podmienky vzdelávania
Antropické princípy a platónsky poriadok
V posledných rokoch sa pri náboženských rozpravách najviac pozornosti venuje myšlienke, že vesmír je nastavený tak, aby umožňoval život. Tento argument sa zakladá na rade faktov, nazývaných „antropické koincidencie“. V zásade ide o to, že keby sa niektoré základné fyzikálne a chemické konštanty čo len nepatrne líšili od existujúcich, neboli by vznikli prvky, ktoré sú podkladom života, napr. Tento argument však berie do úvahy len jednu formu života. No či pri iných fyzikálnych zákonoch a konštantách nie sú možné iné formy života? Hlavnou požiadavkou sa zdá byť, aby hviezdy žili dosť dlho a mali tak čas na vytvorenie komplexných nelineárnych systémov, ktoré voláme životom. V súčasných dialógoch sa uplatňuje aj ďalší podobný argument: matematické a fyzikálne rovnice vraj dokazujú platónsky poriadok vo vesmíre; vo vesmíre, ktorý však transceduje náš, pozorovateľný vesmír. Kresťanstvo sa približuje pozícii, na ktorej je božstvom pre poriadok v prírode kreatívna jednotka, existujúca mimo času, priestoru a hmoty, ale vytvárajúca tento poriadok. Niektorí vedci a teológovia vidia spoločnú bázu v myšlienke, že konečnú realitu nemožno hľadať v reálne pozorovaných kvarkoch, atómoch, skalách, rastlinách, hviezdach a planétach, ale v matematickej dokonalosti fyzikálnych symbolov a rovníc. Božstvo sídli s týmito rovnicami v ríši neprístupnej ľudskému pozorovaniu. Tento boh je spoznateľný nie podľa svojej fyzickej podoby, ale na základe svojej prítomnosti v podobe platónskej skutočnosti; všetci existujeme „v božej mysli“ (Pochop to, kto môžeš - pozn.
Veda, náboženstvo a hľadanie pravdy
Dávne logické dišputy o existencii boha patrili teológom a filozofom. Málo si všímali pozorovaní každodenného života a vedci sa im spravidla vyhýbali a vyhýbajú - či už veria alebo nie. Paul Davies to takto formuluje: „Samotný fakt, že vesmír je kreatívny a že platné zákony vytvárajú komplexné štruktúry, vyvíjajúce sa až k povedomiu - inými slovami, že vesmír sám organizoval svoju dokonalosť - je pre mňa dokladom, že za tým niečo je. Treba si uvedomiť, že antický Platónov boh nemal nič spoločné s bohom biblie ani s nijakou inou predstavou abstraktného alebo personálneho boha. Ani rovnice nemusia dnes predstavovať transcendentné božstvo. Platónski fyzici vidia kvantové polia a metrické súradnice priestoru a času ako „skutočnejšie“ než kvarky a elektróny. Naproti tomu materialistickí fyzici vidia kvarky a elektróny ako skutočnejšie než metrické súradnice a polia akéhokoľvek druhu, lebo sú to vraj len ľudské výmysly. Väčšina fyzikov z oboch táborov však nevidí v žiadnej z týchto možností skutočna nejaké božstvo. Nie, hlásaná konvergencia vedy a náboženstva pri previerke neobstojí. Pozrime sa ešte raz na túto históriu: Veda vždy vysvetľovala ľudské pozorovania pozemskými (teda nie nadprirodzenými) javmi. A pre medzery, kde veda ešte nemala naporúdzi prirodzené vysvetlenie (a najčastejšie mlčala), náboženstvo vždy navrhovalo nadprirodzené vysvetlenia. Šamani v dávnych lesoch si mysleli, že to „duchovia“ spúšťajú skaly z hôr na ustrašených ľudí - kým Newton nepovedal, že je to dôsledok gravitácie. Kňazi hlásali, že „boh“ stvoril človeka na svoj obraz - kým Darwin nepovedal, že nás stvoril vývoj na obraz opíc. Nevieme vysvetliť, prečo majú prírodné konštanty tie čudesné hodnoty, ktoré majú - tak možno ich boh urobil takými. Možno. Ale či je tento moderný boh medzier pravdepodobnejší ako bol boh šamanov alebo kňazov? Victor J. Prameň: Victor J.
Božie prikázanie "Nezabiješ!"
- "Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: «Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?» (Mt 19,16). Ježiš odpovedal: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Učiteľ hovorí o večnom živote, teda o účasti na živote samého Boha. Cesta k tomuto životu vedie cez zachovávanie Božích príkazov, teda aj prikázania "Nezabiješ!". Je to prvý zo zákazov Desatora, ktoré Ježiš pripomína mladíkovi, keď sa ho pýta, aké prikázania má zachovávať: "Ježiš odpovedal: «Nezabiješ! Nescudzoložíš! Božie prikázanie nikdy nemožno oddeliť od Božej lásky: vždy je darom, ktorý má slúžiť rozvoju človeka a prinášať mu radosť. Ako také je základným aspektom a neoddeliteľným prvkom evanjelia - samo sa javí ako "evanjelium" čiže dobrá a radostná zvesť. Aj Evanjelium života je pre človeka veľkým Božím darom a zaväzujúcou úlohou. Vzbudzuje údiv a vďačnosť slobodnej osoby a vyžaduje od nej, aby ho prijala, chránila a vedela si ho oceniť so živým pocitom zodpovednosti: keď Boh dáva človeku život, žiada, aby tento život miloval, vážil si ho a rozvíjal. Stvoriteľ chcel, aby človek, živý obraz Boha, bol kráľom a pánom. "Boh urobil človeka takým - píše sv. Gregor Naziánsky - aby mohol vykonávať funkciu kráľa zeme (…) Človek bol stvorený na obraz toho, ktorý vládne vesmírom. Všetko poukazuje na to, že od samého počiatku jeho prirodzenosť je poznačená čímsi kráľovským (…) Aj človek je kráľom. Keďže bol stvorený nato, aby vládol na svete, dostalo sa mu podobnosti s kráľom vesmíru, nesie jeho živý obraz, ktorým má účasť na jeho dôstojnosti a na dokonalosti Božieho vzoru.38 Človek, povolaný plodiť a množiť sa, aby si podmanil zem a vládol nad všetkým bytiami, ktoré sú od neho nižšie (porov. Gn 1,28) - je kráľom a pánom nielen vecí, ale aj, a predovšetkým, pánom seba samého39 a v istom zmysle pánom života, ktorý mu bol daný a ktorý má odovzdávať plodením v láske a úcte podľa Božieho plánu. Nie je to však vláda absolútna, ale služobná - skutočný odraz jedinej a nekonečnej vlády Boha. Preto ju má človek vykonávať s múdrosťou a láskou, podieľajúc sa na múdrosti a láske Boha. Deje sa to poslušnosťou jeho svätému Zákonu: radostná a slobodná poslušnosť; (porov. Život je zverený človeku ako poklad, ktorý nesmie premárniť, ale má ho ako talent zúročiť. Človek z neho musí skladať počet pred svojím Pánom (porov.
Posvätnosť ľudského života
"Ľudský život je posvätný, pretože od svojho počiatku je nositeľom «stvoriteľskej činnosti Boha» a zostáva navždy v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Sväté písmo totiž predkladá človeku prikázanie "Nezabiješ!" ako Boží príkaz (Ex 20,13; Deut 5,17). Nachádza sa, ako som to už zdôraznil, v Desatore, v samom srdci zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom po očisťujúcom treste potopy, spôsobenej tým, že sa rozšíril hriech a násilie (porov. Boh sa vyhlasuje za absolútneho Pána života človeka, utvoreného na jeho obraz a podobu (porov. Gn 1,26-28). Ľudský život má preto posvätný a nenarušiteľný charakter, v ktorom sa odzrkadľuje nenarušiteľnosť samého Stvoriteľa. Práve preto sám Boh bude prísnym sudcom každého porušenia prikázania "Nezabiješ!", ktoré je základom akéhokoľvek spoločenského spolunažívania. On je tým "goelom" , čiže obrancom nevinného (porov. Gn 4,9-15; Iz 41,14; Jer 50,34; Ž 19 (18),15). Aj takto Boh prejavuje, že sa "neteší zo záhuby žijúcich" (Múd 1,13). Iba satan sa z nej môže tešiť: jeho závisťou prišla na svet smrť (porov. Múd 2,24). On, ktorý je "vrahom od počiatku", je aj "luhár a otec lži" (porov.
Prikázanie "Nezabiješ!" má výslovne negatívny obsah: označuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Implicitne však podnecuje zaujať pozitívny postoj absolútnej úcty k životu, ktorý má viesť k jeho obrane a k uskutočňovaniu cesty lásky - k sebadarovaniu, k prijímaniu a k službe. Aj ľud zmluvy, hoci pomaly a s ťažkosťami, postupne dozrieval do takéhoto postoja, čím sa pripravoval na veľké Ježišovo prehlásenie: prikázanie lásky k blížnemu je podobné prikázaniu lásky k Bohu; "Na týchto dvoch prikázaniach stojí celý Zákon i Proroci" (porov. Mt 22,36-40). Lebo prikázania ako "Nezabiješ!" a všetky ostatné - zdôrazňuje sv. Pavol - sú zahrnuté v tomto príkaze: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého" (Rim 13,9; porov. Gal 5,14). Prikázanie "Nezabiješ!", ktoré bolo prijaté a naplnené v Novom zákone, zostáva nevyhnutnou podmienkou "dosiahnutia života" (porov. Mt 19,16-19). Do tohto kontextu možno umiestiť aj rozhodné slová apoštola Jána: "Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. Živá tradícia Cirkvi od samého počiatku jednoznačne potvrdila prikázanie "Nezabiješ!", ako o tom svedčí Didaché, najstarší mimobiblický kresťanský text: "Sú dve cesty - jedna cesta života, druhá cesta smrti; je medzi nimi veľký rozdiel (…) Druhým prikázaním náuky je: nezabiješ (…), nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí. (…). A cesta smrti je takáto: (..) nemajú súcit s chudobným, netrpia s trpiacim, neuznávajú svojho Stvoriteľa, zabíjajú svoje deti a potratom nechávajú hynúť Božie stvorenia; odvracajú sa od núdzneho, trápia sužovaného, sú advokátmi bohatých a nespravodlivými sudcami chudobných; sú plní všetkých možných hriechov. S plynutím času tá istá cirkevná tradícia vždy jednoznačne učila, že prikázanie "Nezabiješ!" má svoju absolútnu a trvalú platnosť.
Oprávnená obrana a trest smrti
Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života! Avšak vzhľadom na mnohé, často dramatické prípady, aké prináša individuálny či spoločenský život, uvažovanie veriacich ľudí smerovalo vždy k plnšiemu a hlbšiemu pochopeniu toho, čo Božie prikázanie zakazuje a čo prikazuje.43 Vyskytujú sa totiž situácie, v ktorých hodnoty, obsiahnuté v Božom zákone, naberajú formu skutočného paradoxu. Tak je to napríklad v prípade oprávnenej obrany, keď právo brániť si vlastný život a povinnosť nepoškodiť život druhého človeka javia sa v konkrétnych okolnostiach ako ťažko zlučiteľné. Niet pochybnosti, že vnútorná hodnota života, ako aj povinnosť lásky k sebe samému tak ako k druhým sú základom autentického práva na sebaobranu. Dokonca náročné prikázanie lásky k blížnemu, ohlasované v Starom zákone a potvrdené Ježišom Kristom, berie si za východisko lásku k sebe samému: "Budeš milovať blížneho ako seba samého" (Mk 12,31). Nikto sa teda nemôže zrieknuť práva na sebaobranu iba preto, že dosť nemiluje život alebo seba samého, ale len z hrdinskej lásky, ktorá v duchu evanjeliových blahoslavenstiev (porov. Na druhej strane "oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život druhých, za spoločné dobro rodiny alebo civilnej spoločnosti".44 Žiaľ, stáva sa, že snaha prekaziť útočníkovi možnosť škodiť vedie niekedy k tomu, že je pozbavený života.
Prečítajte si tiež: Zverenie dieťaťa starej matke
Z tohto pohľadu sa treba dívať aj na problém trestu smrti. Tak v Cirkvi, ako aj v civilnej spoločnosti sa stále všeobecnejšie hlása požiadavka čo najviac ho obmedziť alebo ho úplne zrušiť. Tento problém patrí do oblasti trestnej spravodlivosti, ktorá má čoraz viac zodpovedať dôstojnosti človeka, a v poslednej analýze tým samým aj Božiemu zámeru ohľadom človeka a spoločnosti. Trest, uložený zo strany spoločnosti, má predovšetkým za cieľ "napraviť neporiadok spôsobený vinou".46 Verejná moc má pôsobiť proti porušovaniu osobných a spoločenských práv tým, že ukladá páchateľovi trest, zodpovedajúci priestupku, ako podmienky nadobudnutia užívania vlastnej slobody. Je zrejmé, že na dosiahnutie všetkých týchto cieľov treba dôkladne zvážiť a zhodnotiť uloženie a kvalitu trestu; nemá sa pritom siahať k najvyššiemu trestu, čiže poprave páchateľa, okrem prípadov absolútnej nutnosti, to jest, keď niet iných spôsobov ochrany spoločnosti.
Nenarušiteľnosť nevinného ľudského života
- Absolútna nenarušiteľnosť nevinného ľudského života je totiž morálna pravda, priamo vyplývajúca z náuky Svätého písma, ktorú neustále uznáva tradícia Cirkvi a jednomyseľne ju hlása jej Magistérium. Vzhľadom na to, že sa vo svedomiach i v spoločnosti postupne oslabuje vedomie, že priame zničenie života nevinnej ľudskej bytosti, najmä na začiatku a na konci jej existencie, je absolútnym a ťažkým morálnym prečinom, Učiteľský úrad Cirkvi zosilnil svoje vyjadrenia na obranu posvätnosti a nenarušiteľnosti ľudského života. S pápežským Magistériom, ktoré sa zvlásť často vracalo k tejto otázke, bolo vždy spojené učenie biskupov, obsiahnuté v početných rozsiahlych doktrinálnych a pastoračných dokumentoch, či už biskupských konferencií alebo jednotlivých biskupov. Aj II. Preto Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom. Túto náuku, zakladajúcu sa na nepísanom zákone, ktoré každý človek pomocou svetla rozumu nachádza vo vlastnom srdci (porov. Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. "Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými. Táto rovnosť je základom všetkých autentických spoločenských vzťahov, ktoré si naozaj zasluhujú toto meno len dovtedy, kým sa zakladajú na pravde a spravodlivosti, keď uznávajú a bránia každého človeka ako osobu, a nie ako vec, ktorou možno disponovať. Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, "niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek. "Keď som vznikal v skrytosti, tvoje oči ma už vtedy videli" (porov.
Osobitná závažnosť umelého potratu
- Medzi všetkými prečinmi proti životu, akých sa človek môže dopustiť, umelý potrat má rysy, ktoré ho robia osobitne vážnym a odsúdeniahodným zločinom. II. Dnes sa však vedomie tohto zla vo svedomiach mnohých ľudí postupne oslabuje. Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto hroznej situácii je dnes zvlásť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestiť kategorickú výstrahu proroka: "Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom" (Iz 5,20). Práve v prípade umelého potratu možno sa dnes stretnúť s dvojznačnou terminológiou, ako napríklad "prerušnie tehotenstva", ktorým chcú zakryť jeho pravú povahu a vo verejnej mienke zmierniť jeho závažnosť. Možno práve tento jazykový jav je symptómom nepokojného svedomia. Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktorú ho definujú. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Je pravda, že matka umelý potrat prežíva často dramaticky a bolestne, lebo rozhodnutie zbaviť sa počatého plodu nepochádza vždy z čisto egoistických dôvodov a z pohodlnosti, ale má za cieľ chrániť isté dôležité dobrá, ako je vlastné zdravie alebo dôstojná životná úroveň ostatných členov rodiny. Niekedy prichádza obava, že počaté dieťa bude musieť žiť v takých zlých podmienkach, že sa stane lepšie, ak sa nenarodí.
Zodpovednosť za umelý potrat
- Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo - keď ju v problémoch, súvisiacich s tehotenstvom, necháva samotnú:55 toto však rodinu smrteľne zraňuje a zneucťuje v jej povahe spoločenstva lásky a "svätyne života". Netreba tu opomenúť ani nátlak, aký vyvíja širšia rodina a priatelia. Nezriedka žena podlieha takému silnému tlaku, že sa cíti psychicky donútená s potratom súhlasiť: niet pochýb, že v takom prípade morálna zodpovednosť je osobitným spôsobom na tých, ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šíreniu sa sexuálneho permisivizmu a zmýšľaniu, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä monohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami.
Začiatok ľudského života
- Niektorí sa pokúšajú ospravedlniť umelý potrat tým, že počatý plod nemožno pred uplynutím určitého počtu dní považovať za osobný ľudský život. V skutočnosti však "od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu. Túto evidentnú, vždy uznávanú pravdu (…) moderná genetika dokladá cennými dôkazmi. Napríklad tým, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami. Z morálneho hľadiska tu ide napokon o tak veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya.
Prečítajte si tiež: Rodinná psychologická pomoc na Slovensku
tags: #kanonicke #pravo #umely #potrat #exkomunikacia