Autizmus, zrakové postihnutie alebo iné zdravotné komplikácie môžu ovplyvniť spôsob, akým sa deti hrajú a učia. Výber správnych hier a hračiek je kľúčový pre podporu ich rozvoja, socializácie a celkovej pohody. Tento článok poskytuje praktické tipy a nápady pre výber hier pre deti so zdravotným postihnutím, s cieľom podporiť ich rast, učenie a radosť z hry.
Autizmus a hry: Podpora komunikácie a sociálnej interakcie
Autizmus je neurovývinová porucha, ktorá ovplyvňuje schopnosť komunikovať a sociálne interagovať. Dieťa s autizmom má častokrát problém s verbálnou aj neverbálnou komunikáciou a limituje sa na úzky rozsah záujmov. No každý jedinec s autizmom je jedinečný a má rôzne silné aj slabé stránky, s ktorými mu vedia skvele pomôcť vzdelávacie hračky. Vybrať tie správne je kľúčom k ich rozvoju.
Tipy pre výber hračiek pre deti s autizmom:
- Zmyslové hračky: Deti s autizmom často reagujú pozitívne na hračky, ktoré stimulujú ich zmysly.
- Stavebnice a konštrukčné hry: Sú užitočné pre deti s autizmom najmä z toho dôvodu, že im pomáhajú zlepšovať koncentráciu a trpezlivosť. Z praxe sme zistili, že veľmi obľúbenou stavebnicou u detí s autizmom je magnetická stavebnica Ainstein, ktorá ponúka nekonečné možnosti stavania.
- Interaktívne hračky s vizuálnymi podnetmi: Hračky, ktoré kombinujú vizuálne podnety a interaktivitu, môžu byť veľmi prospešné pre deti s autizmom. Tieto hračky deťom pomáhajú lepšie sa sústrediť, rozvíjať zrakové schopnosti a podporujú učenie prostredníctvom hry. Práve na zlepšenie sústredenia sa a koncentrácie pri učení sa nám u detí s autizmom osvedčili lightpady - svetelné podložky, ktoré krásne podsvietia učebný materiál, čo si získa potrebnú pozornosť od dieťaťa s autizmom.
- Spoločenské hry: Pre deti s autizmom je dôležité trénovať schopnosť začleniť sa do spoločnosti a schopnosť spolupracovať. S tým deťom skvele pomôžu spoločenské hry, ako napr. pexeso alebo sady na hranie rolí, ako napr. lekárske sady či kozmetický kufrík.
- Hračky pre rozvoj trpezlivosti, sústredenia a logického myslenia: Tieto hračky pomáhajú deťom s autizmom zlepšiť ich trpezlivosť, sústredenie a logické myslenie.
Netreba zabúdať na to, že hoci sú autistické deti deťmi so špeciálnymi potrebami, správnym výberom vzdelávacích hračiek vieme výrazne podporiť ich rozvoj a ich začlenenie do spoločnosti v pokiaľ možno čo najvyššej miere. Veľmi dôležité je aj prostredie, v ktorom dieťa trávi čas - pokojná a podnetná detská izba môže výrazne prispieť k pocitu bezpečia, motivácii na učenie a k zmysluplnej hre. Najdôležitejšie je však venovať deťom s autizmom veľa lásky a trpezlivosti, rovnako ako zdravému dieťaťu.
Zrakové postihnutie a hry: Podpora zmyslového vnímania a priestorovej orientácie
V závislosti na zrakových schopnostiach a zornom poli môže dieťa so slabozrakosťou vnímať vzdialenejšie veci neostro. Rodičia by si mali všímať, ako sa dieťa doma zrakom orientuje a konzultovať využívanie zraku a podporu hry s poradkyňou včasnej intervencie. Rovnako je dôležitý výber hračiek. Jasne sfarbená hračka, kontrastujúca s okolím láka k lezeniu, aj keď dieťa nevidí presne, čo je to. Podporujeme aj hmatové skúmanie hračiek. Volíme vhodné povrchy a materiály hračiek. Pri manipulácii s predmetmi dokážu deti, ktoré nevidia, využívať rôzne časti tela. Môžu si veci pridržať nôžkami, skúmať ústami, otierať o tvár, cítiť plochu chrbtom. Obvykle sa hrajú s dvoma predmetmi v rukách - bežne deti používajú viaceré predmety naraz. Pozorne počúvajú zvuky, ktoré spôsobia búchaním, škrabaním po povrchu, ťukaním o seba, zahadzovaním. Opakujú aktivity, obmieňajú predmety. Avšak dieťa, ktoré nevidí, nemusí ešte chápať, že ide o zloženie dvoch predmetov v sebe. Ak dostane napr. kocku v poháriku, môže byť prekvapené, keď kocka pri natriasaní vyletí von. Bežne malé dieťa často pozoruje, ako niekto vkladá jednu vec do druhej (zubnú kefku do pohárika). Pomôžeme dieťaťu pomôcť porozumieť tomu. Napr. vložíme do pohára hrkálku tak, aby vyčnievala. Pomôžeme dieťaťu vnímať rukami celok a vytiahnuť hrkálku von. Neskôr hrkálku nahradíme menšou kockou, ktorá už neprečnieva. Keď deti začnú liezť, obľubujú vyťahovať veci zo skríň a zásuviek. Prakticky sa učia, že veci existujú ďalej aj v uzavretých priestoroch, nádobách. Deťom, ktoré nevidia, je potrebné tieto možnosti ukázať. Dieťa môže priraďovať pokrievky a hrnce, vrchnáky a krabice. Prázdna fľaša od šampónu nielen príjemne vonia, ale má aj zaujímavý uzáver na skrutkovanie. Panvice s viečkami sú veľké a malé. Môžeme priraďovať veľké lyžičky mame a tatovi, malú sebe. Porovnávať topánky a hľadať páry. Triediť plastové nádoby s okrúhlym alebo štvorcovým tvarom a hľadať správne viečka. Súbežne pomáhame dieťaťu chápať základné priestorové vzťahy (vnútri/vonku, na/pod, hore/dole), vlastnosti predmetov (hladký/drsný) a pojmy (veľký/malý). Stavanie kociek v priestore (veža, domček) sa opiera o zrak. Dieťa si musí vytvoriť najprv predstavu priestoru pomocou iných zmyslov. Pomôže, ak rodič sám postaví vežu a dieťaťu ju ukáže. Pre deti s veľmi oslabeným zrakom je typická skôr hra so zvukmi. Miesto farieb sa zameriavajú na povrchy a zvuky, ktoré predmety vydávajú. Gúľanie loptičiek, narážanie do seba vytvára zaujímavé zvukové možnosti. Rešpektujeme, že dieťa so slabým zrakom potrebuje viac času na spoznanie hračiek a predmetov. Ponúkame mu rôzne hračky a bežné predmety v dostatočnej miere, obmieňame ich. Pomáhame rozvíjať hru dieťaťa. Môžeme mu ukázať, ako kombinovať predmety v hre, byť spoluhráčmi v interakcii. Vytvárajme príležitosti na hru s vyberaním a vkladaním, hry na skrývačku (pod stôl, za skriňu, skrývanie hračky v nádobách). Deti si kontrolujú prítomnosť dospelého v miestnosti - kútikom oka alebo prostredníctvom hlasu. Informujeme ho o svojom pohybe v priestore. Niekedy stačí občas povedať niečo povzbudzujúce, prejaviť záujem, čo dieťa robí, ubezpečiť ho. Zabezpečíme dostupnosť hračky, napr. Skladanie na seba a stavanie: kocky látkové, drevené, magnetické stavebnice, Duplo, Lego. Spojovanie napevno: použijeme stavebnice s jednoduchým pripájaním, suchým zipsom, magnetické napr. Geomag. Nevyžadujú tak presné úkony, majú dostatočne veľké diely, ľahšie sa spájajú, stavba je stabilnejšia. Volíme lákavé kontrasty farieb. Zapĺňanie: deti, ktoré nevidia, dávajú prednosť pred stavaním veže napr. Plocha na hru má byť dostatočne veľká. Ohraničenie: pre deti s obmedzeným zrakom môže byť problém udržať si prehľad o využívaných hračkách, dieloch stavebnice. Pomáha ohraničenie priestoru, napr. stolík alebo podnos so zvýšeným okrajom. Postupný vývin hry: dieťa od spájania dielov, búrania veže, stavania múru prechádza do rozvinutejšej formy hry. Kocky a stavebnice slúžia kombinačnej i funkčnej hre. Pre deti s CVI upravíme všetko tak, aby mali čo najlepšie podmienky pre zapájanie zraku. V prvej fáze bude dieťa zrejme potrebovať stlmené svetlá, svetelný box, jednofarebné predmety v jeho obľúbenej farbe alebo také, ktoré sa lesknú. A tiež prostredie bez rušivých vplyvov. Niektoré deti budú potrebovať čas na to, aby sa začali hrať s predmetmi, ktoré ešte nevideli. Veľa zábavy pri vyhadzovaní alebo vhadzovaní predmetov spraví napríklad lesklé vedierko, ktoré bude mať na dne malé svetielko a podobne.
Hry pre deti so závažným viacnásobným postihnutím: Podpora aktivity a interakcie
Deti so závažným viacnásobným znevýhodnením potrebujú podporu vo všetkých oblastiach denného života. Ich hrové aktivity sa vyvíjajú pomalšie, potrebujú velia opakovaní. Často odmietajú neznáme a zotrvávajú v osvojených zručnostiach. Nemôžeme hovoriť o jednotnej skupine detí. Pri kompenzácii znevýhodnením môže hrať dôležitú úlohu zrak. Preto je dôležité tieto deti čo najskôr podchytiť a podporiť ich, ak je to možné, aby sa naučili zrak používať. S primeranom podporou a v podnetnom prostredí často dosahujú viac, ako sa očakávalo. Dokázalo to svojou prácou aj Lilli Nielsenová, ktorej sa budeme venovať aj samostatne.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Princípy podpory hry u detí so závažným viacnásobným postihnutím:
- Bdelosť: je dôležité rozpoznávať stavy bdelosti a aktivity dieťaťa. Uroveň bdelosti sa môže veľmi rýchle meniť, je to veľmi individuálne. Môžu pomôcť videonahrávky pri zisťovaní, v ktorej dennej dobe je dieťa najbdelejšie a ako to môžeme ovplyvniť.
- Naladenie na hru: deti sa líšia aj v schopnosti udržať pozornosť, ako aj v jej zameraní. Niektoré deti sa viac venujú svojmu telu, predmetom na tele (oblečenie), iné sa dokážu zamerať aj na vzdialenejšie objekty.
- Zmyslové kanály: Nielsenová prirovnáva zmyslové kanály ku bránam.
- Komunikačné možnosti: deti môžu dať najavo svoje želanie pomocou reči tela, zvukov, gest.
- Správne polohovanie má vplyv na úroveň bdelosti.
- Pohybové možnosti: zisťujeme, ako môže dieťa aktívne skúmať prostredie. Dokáže pohybovať prstami po predmete pod rukou? Pohybové znevýhodnenie spôsobuje ťažkosti pri rôznych funkciách tela, sedení, chôdzi, prehltaní, používaní rúk, hovorení.
- Zvýšená alebo znížená citlivosť voči podnetom: podnet má byť primerane silný pre dieťa, inak si ho nevšimne, alebo je pre neho ohrozujúci. Čo je príjemné pre nás, nemusí platiť pre dieťa. Pritom dieťa môže mať rozdielnu citlivosť v rámci jednotlivých zmyslov- napr. byť precitlivené na zvuky a menej citlivé na zrakové podnety.
- KVALITA HRY MÔŽE BYŤ INÁ. Podporujeme dieťa podľa jeho vývinovej úrovne. alebo dieťa zmenšuje množstvo podnetov, je nimi zahltené, nevie ich spracovať. Hra je na rozdiel od stereotypného správania viac iniciovaná a kontrolovaná dieťaťom, častejšie sa mení, obsahuje viac napätia medzi očakávaním a prekvapením. Nielsenová odporúča rešpektovať stereotypné správanie, nebrániť mu. Navrhuje radšej vnášať do neho nejakú zmenu. Môže sa to týkať predmetu, hračky. Napríklad trubičku, s ktorou dieťa stereotypne pohybuje, zmeníme tak, že do nej vložíme zvonček, čo môže podporiť novú aktivitu dieťaťa. Alebo ponúkať novú možnosť s rovnakým predmetom - k lesklému zavesenému pohyblivému predmetu pridáme žiarivý krúžok inej farby, ktorý sa súčasne rozoznie pri pohybe. Napr. u dvojročného nevidiaceho dievčatka, ktoré každý predmet stláča, zatrasie a odhodí, rozšírilo aktivitu obmieňanie predmetov a podložiek, na ktoré predmety zahadzovala. Počúvala tak nové zvuky. U niektorých detí je potrebné najprv vzbudiť pozornosť, uvedomovanie seba, sveta a zistiť, ako nám dáva najavo, čo vníma, cíti. Ak dieťa prevezme iniciatívu a samo začne ovplyvňovať situáciu, je to už príprava na hru. Rodičia s podporou poradkýň včasnej intervencie môžu zisťovať, za akých podmienok dieťa dokáže zámerne konať. Upraviť polohu, zmeniť svalové napätie, podporiť využitie zraku. Napr. dieťa po prekonaní závažného ochorenia neovláda pohyby hlavy, trupu, potrebuje premyslenú podporu. Avšak dokáže pohybovať rukou a prstami. Sedenie sa upraví tak, aby sa mohlo dotýkať hmatových a vibračných hračiek, zapínať ich a vypínať. Dostáva sa tak manipulačnej hre. Zrakom vidíme priestor pred sebou naraz - ako celok. Sluchové a hmatové vnemy však prichádzajú postupne, po častiach. U detí, ktoré nemôžu meniť zo zdravotných dôvodov svoje prostredie, prispôsobíme ho jeho možnostiam - aby dieťa mohlo niečo ovplyvňovať. Videonahrávky môžu zachytiť aj malé signály a pokroky počas hrania s dieťaťom, ktoré si inak nevšimneme. Dieťa najskôr spracováva skúseností cez svoje telo. Prežíva radosť zo zmyslových, telesných zážitkov v okamžiku, keď sa podnety objavia. Tieto zážitky sú potrebné na budovanie základných životných skúseností.
Metódy a prístupy na podporu hry
- Metóda bazálnej stimulácie (Frölich 1995): prístup podporuje uvedomovanie si svojho tela cez telesné, vestibulárne, vibračné zážitky. Telo je aj vstupnou bránou pre kontakt. Zažívanie vlastného tela slúži ako báza možného nadviazania kontaktu so širším okolím.
- Telesné zážitky vlastného tela: masáž dieťaťa, dotyk rôznych materiálov
- Vestibulárne zážitky: prežívanie rovnováhy, pohybu, zažívanie tela v priestore pri zmene polohy, húpaní, kolísaní.
- Vibračné zážitky: vyvolávané vibráciou voči telu pomocou hovorenia, spievania, vibračnými vankúšikmi, perličkovým kúpeľom..
- Veronika Sherborn, pohybová pedagogika (1990): metóda podporuje intenzívnejšie uvedomovanie si tela, komunikácie, pohybových schopností. Sú to dôležité podmienky pre rozvoj interakcie s druhými. Zakladá sa na prvotných zážitkoch spojených s pohybom a správaním malých detí pri chovaní, zabalení, kŕmení, umývaní. Dieťa si uvedomuje svoje telo tým, že sa s ním hýbe, alebo sa samo pohybuje. Získava tak dôveru a kontrolu nad svojím telom.
- Podpora komunikácie hravým senzopatickým spôsobom, Hellendoorn a Scholtens, 1991: v tomto prístupe dospelý ponúka dieťaťu aktivity s hmatovo zaujímavým materiálom bez špecifického tvar (senzopatickým). Vníma iniciatívu dieťaťa, pozornosť, láka dieťa hmatať a manipulovať. Dospelý sa ako prvý ujíma iniciatívy- napr. fénuje nôžky, ale vždy čaká na reakciu a iniciatívu dieťaťa. Dieťa si má všimnúť, že sa niečo deje len vtedy, keď to samo chce, keď sa toho samo zúčastní a dá najavo. Dospelý sleduje najmenšie signály dieťaťa, ktorými dáva najavo, čo chce. Interpretuje ich a vzápätí odpovedá. Signály dieťaťa: napätie a uvoľnenie, bdelosť, radosť, očný kontakt, kontakt s materiálom, pohyby tela. Pomôže videozáznam, citlivé pozorovanie reakcií dieťaťa. Napr. ak sa dieťa pri fénovaní upokojí a potom pohne nožičkou, dospelý pokračuje vo fénovaní. Ak dieťa znovu pohne nôžkou, je pravdepodobne interpretácia správna.
- Aktívne učenie, Lilli Nielsenová, 1992: Metóda hľadá možnosti, ako deti aktivizovať, prevziať viac iniciatívy a tak im umožniť učenie. Našou reakciou na aj minimálnu aktivitu dieťaťa mu pomáhame uvedomovať si, čo robí. Využívame všetky zmysly dieťaťa, vrátane zmyslu pre pohyb. Okolie dieťaťa je potrebné prispôsobiť tak, aby dieťa mohlo aj najmenším pohybom niečo ovplyvňovať. Ak sa nemôžeme hýbať, strácame predstavu obrysov a štruktúry vlastného tela, nie sme si vedomí seba. Podporujeme preto aktívny pohyb dieťaťaspojený so špecifickou odozvou okolia na pohyb (dieťa o buchnutí do hračky spôsobí jej rozkývanie, zvuk..).
- Hrový tréning: podporuje schopnosť naplánovať a previesť nejakú činnosť. Obsahuje modelovanie herných aktivít u detí s manipulačnou hrou, viac sa dá uplatniť u kombinovanejhry. Ukazujeme dieťaťu rôzne možností zaobchádzania s materiálom, aby sme podporili rozvoje jeho vlastnej hry.
- Senzopatická hra s rôznym beztvarým materiálom (voda, piesok. , cesto…) podporuje príjemné zmyslové zážitky dieťaťa; dieťa ich aktívne vyhľadáva. Ponúkame dieťaťu rôzne materiály, venujeme pozornosť ich zmyslovým kvalitám. Zmyslové kvality hračiek sú dôležité pre všetky fázy hry. Prispôsobujeme ich dominantnému zmyslu dieťaťa.
- Hmat: tvar a povrch hračky majú byť pre dieťa dobre vnímateľné. V predmanipulačnej fáze obmieňame zážitky dieťaťa prostredníctvom rôzneho materiálu. Použijeme pri masáži rôzne žinky, olej, telové mlieko; perličkový vodný kúpeli na nôžky, kúpeľ rúk vo vode s penou do kúpeľa, na holenie. Alebo lavór s pieskom, cestovinami, ryžou, fazuľou. Keď dieťa začína manipulovať, umožníme mu prechádzať koncami prstov po povrchu oblečenia, fixačných pásoch, opierkach. Môžeme dať na oblečenie, podložku trvalé rozpoznávacie body.
- Vibračné podnety: hudba a zvuk spôsobujú vibrácie. Dieťa sa môže dotýkať bubienka, hrudníka, hrdla pri spievaní, hovorení a vnímať vibrácie hmatom.
- Držanie tela a zmysel pre pohyb: využijeme vhodné hojdačky.
- Zvuk: motivujúce sú hračky vydávajúce pri pohybe zvuk.
- Vizuálne podnety: pre ležiace deti sú zaujímavé zavesené pohyblivé hračky, ktoré vidno dobre zospodu. Často sú nutné výrazné zrakové podnety a úpravy prostredia s voľbou vhodného osvetlenia, kontrastu, farby pre konkrétne dieťa.
- Ponuku hračiek obmieňame. Ak už dieťa začína skúmať naraz dva predmety, ponúkame mu aj rovnaké predmety na porovnávanie (váha, tvar, zvuk, plast alebo drevo..
- S materiálom, hračkou sa ľahko manipuluje (niekedy aj pomocou nôžky, pohybu hlavy) - fólie, ľahké hrkálky, mäkké pískacie zvieratká, spínače na elektronické hračky. Pri manipulačnej hre použijeme jednoduché väčšie diely stavebníc, magnetické stavebnice, so suchým zipsom. Priestor pre hru má dieťa lákať k objavovaniu.
- Obmeny prostredia: vonkajšie prostredie prináša rôzne možnosti pre vnímanie dieťaťa cez vietor, slnečné svetlo, dážď. Prechádzky po lese, dlažbe alebo asfalte sprevádzajú rôzne zvuky. Deti rady sledujú jemné vlnenie koruny stromov, presvitanie svetla medzi konáre. V domácnosti je možné meniť dieťaťu podložku (molitan, matrace, tvrdšie podložky). Nielsenová navrhla rezonančnú dosku, ktorá zosilňuje zvuky sprevádzajúce pohyby dieťaťa.
- Polohovanie dieťaťa: dieťa by malo mať možnosť hrať sa s v rôznych polohách, je vhodné polohy konzultovať s fyzioterapeutom.
- Svetlo prispôsobujeme podľa potreby dieťaťa.
- Akustika: dávame pozor na ozvenu, možnosti dieťaťa sledovať pohyby prechádzajúcich osôb.
- Akcia/reakcia: Nielsenová vytvorila „ Little Room” (malá izba), ktorú využívame aj v Ranej starostlivosti. Každý minimálny pohyb dieťaťa v nej vyvolá odozvu odmenu, ktorá dieťa láka pohyby opakovať. Pre staršie deti môže slúžiť »Position Board“- doska z dierkovaného sololitu. Podobne ako v Malej izbe sa predmety pripevňujú prádlovou gumou a tak sú stále dosiahnuteľné. Pomôcky Nielsenovej predstavíme samostatne.
Technologické pomôcky a interaktívne hry: Rozvoj schopností detí s postihnutím
L. Článok poukazuje na to, akým spôsobom možno využívať technologické pomôcky na všestranný rozvoj schopností detí s postihnutím. Zameriava sa na možnosti adaptovaných pomôcok s ovládačmi, komunikátorov a tiež rôznych interaktívnych pomôcok v Snoezelen miestnosti.
Ovládače: Učenie sa príčiny a následku
Jedným z najpoužívanejších prostriedkov sú ovládače. Sú to technické prostriedky, ktoré sú navrhnuté tak, aby umožnili týmto jednotlivcom dosiahnuť na stimuly a kontrolovať ich (Lancioni et al., 2008). Sú ideálnym prostriedkom na učenie sa príčiny a následku. Ako uvádza Mechling (2006) žiaci sa učia, že stlačením tlačidla môžu prezentovať svoje preferencie, priania, potreby a iné informácie. Je dokázané, že jednotlivci s ťažkým a viacnásobným postihnutím sú schopní naučiť sa pracovať s ovládačmi, pochopiť vzťah medzi príčinou a následkom a kontrolovať svoje prostredie (Mechling, 2006, Lancioni et al., 2007, Ware, 2003). Tiež sú schopní naučiť sa pracovať s jedným ovládačom alebo aj s viacerými ovládačmi naraz a vyberať si preferované stimuly (Lancioni et al., 2008). Aby sa naučili s ovládačmi pracovať, vyžaduje si to schopnosť kontrolovať (stlačiť) ovládač a zbadať alebo počuť efekt. U mnohých žiakov si toto vyžaduje veľa času (Cartwright, Wind-Cowie, 2005). Aby sme úspešnežiakom sprístupnili prostredie a umožnili im kontrolovať veci okolo seba, musíme vybrať vhodný ovládač. Treba si premyslieť, aký typ ovládača zvolíme a ako ho bude môcť konkrétny žiak aktivovať. V súčasnosti je na trhu mnoho druhov ovládačov. Majú rôzne veľkosti a farby. Aktivujú sa stlačením plochy ovládača buď jednou alebo obidvomi rukami, poprípade potiahnutím páky alebo dlhším podržaním. Tiež majú rôznu úroveň citlivosti. Pri žiakoch, ktorí majú značne obmedzené pohybové schopnosti treba myslieť aj na to, ako ho žiak môže aktivovať. Stimuly, ktoré žiak prostredníctvom ovládača vyvolá, musia byť pre neho dostatočne motivujúce, teda musia byť dostatočne preferované a obľúbené. Ešte pred tým treba zistiť preferencie konkrétneho žiaka. Môžu to byť zvuky, hudba, pohybujúce sa hračky, vibrácie a iné. Pomocou ovládačov môžeme rozšíriť možnosti hry u týchto detí a voľnočasových aktivít, keďže je možné spájať ich aj s rôznymi hračkami alebo predmetmi bežnej potreby. Stlačením tlačidla na ovládači môže dieťa hračku aktivovať - dostať ju do pohybu alebo vyvolať zvuky, ak je hračka ozvučená. Tiež je možné sprístupniť im predmety bežnej potreby, ako napríklad rádio alebo prehrávač s obľúbenou hudbou. Navyše, okrem hračiek a bežných predmetov sú dostupné počítačové programy na učenie sa príčiny a následku prostredníctvom ovládačov. Tieto programy majú v sebe zakomponované motivačné prvky, ako sú svetlo, zvuk, hudba alebo animácia (Mechling, 2006). Na to, že videá, ktoré majú pre jednotlivca osobný význam, môžu byť vhodným prostriedkom na učenie sa pracovať s ovládačom, poukazujú výsledky štúdie, ktorú uskutočnila Mechling (2006). Zúčastnili sa jej traja žiaci s hlbokým mentálnym a viacnásobným postihnutím. Vývinová úroveň ani u jedného z nich neprekračovala 13 mesiacov. Na osvojenie zručnosti pracovať s ovládačom boli použité adaptované hračky, počítačové programy na učenie sa príčiny a následku a personalizované videá s obľúbenými činnosťami a známymi ľuďmi, ktoré boli vytvorené podľa potrieb každého žiaka. Mechling (2006) poukazuje aj na niektoré nevýhody používania adaptovaných hračiek alebo počítačových programov. Môže nastať situácia, že učitelia majú k dispozícii napríklad len jednu alebo dve hračky alebo musia používať ten istý software dlhú dobu. To môže mať za následok znížený záujem žiakov o aktiváciu hračiek alebo prácu s daným softwarom. Aj napriek tomu, že žiaci s ťažkým a viacnásobným postihnutím potrebujú dlhú dobu opakovať rovnaké aktivity, môže byť konkrétna činnosť po nejakom čase pre žiaka nudná. Tiež sa môže stať, že konkrétna hračka alebo software nie je pre daného žiaka dostatočne motivujúci.
Komunikátory: Rozšírenie možností komunikácie
Sú prostriedkom alternatívnej a augmentatívnej komunikácie a využívajú sa na osvojenie komunikačných zručností u jednotlivcov, ktorí majú obmedzené možnosti vyjadrovania. Ide o jednotlivcov s autizmom, mentálnym, telesným alebo viacnásobným postihnutím. Komunikátory s hlasovým výstupom sú elektronické pomôcky, ktoré preložia neverbálne komunikačné správanie (ako je stlačenie obrázka alebo iného symbolu na klávesnici) do syntetizovanej alebo digitalizovanej reči (Lancioni et al., 2007). Existujú rôzne typy komunikátorov. Niektoré majú podobu adaptovaného tlačidla (ako vyššie popísané ovládače) a je možné na ne nahrať jeden odkaz alebo sekvenciu odkazov a stlačením tlačidla zaznie nahraný odkaz. Iné komunikátory pozostávajú z viacerých tlačidiel (2, 4, 9, 20 alebo 32 tlačidiel) s rôznymi obrázkami a symbolmi. Komunikátory nielen rozšíria možnosti komunikácie, ale komunikačné prejavy (najmä jednotlivcov s ťažkým postihnutím) sa stanú zrozumiteľné, keďže hovorená správa sa dá jasne interpretovať, na rozdiel od neverbálnych, prelingvistických prejavov týchto jednotlivcov (Lancioni et al., 2007, Ware, 2003). Lancioni et al. (2007) vypracoval prehľad výskumov, ktoré sledovali efektivitu systému PECS (Picture Exchange Communication System - výmenný obrázkový komunikačný systém) a komunikátorov na schopnosť žiakov s mentálnym postihnutím prezentovať svoje požiadavky a želania. Pre ilustráciu uvedieme výsledky niektorých z nich. Traja žiaci s autizmom a ťažkým mentálnym postihnutím sa naučili prostredníctvom komunikátora so zodpovedajúcimi obrázkami požiadať o obľúbené jedlo, nápoj alebo aktivitu. Iný výskum staršieho dáta, ktorý uskutočnili Shepis a Reid (1995 in Ware, 2003), popisuje mladé dievča s hlbokým mentálnym postihnutím (Megan), ktorá komunikovala prostredníctvom vokalizácie a gest, ktoré nebolo jednoduché interpretovať. Učila sa používať komunikátor, aby mohla požiadať o konkrétnu vec stlačením príslušnej fotografie (koláč, kakao, klavír, časopis). Výsledkom bolo, že keď mala Megan k dispozícii komunikátor, počet interakcií medzi ňou a opatrovateľmi sa viac ako zdvojnásobil.
#
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
tags: #hry #pre #dieta #so #zdravotnym #postihnutim