Ako rodičia čelíme mnohým výzvam a jednou z nich je aj hnev dieťaťa a naše reakcie naň. Je večer a vás trápi ďalšia hádka s dieťaťom. V poslednej dobe sa hádky kopia a vy si uvedomujete, že ťaháte za kratší koniec. Priali by ste si pokojné dni, ale akosi neviete, ako na to. V hĺbke duše sa obávate, že tieto hádky zasahujú do vášho vzťahu s deťmi. V tomto článku sa pozrieme na príčiny detského hnevu a ponúkneme stratégie, ako s ním efektívne pracovať. Autorka článku, špeciálna pedagogička, sa venuje starostlivosti o deti s varovnými signálmi na poruchy učenia sa a pozornosti a ich príprave na školu.
Hnev ako dôležitá emócia
Hnev patrí k dôležitým emóciám. Je tu preto, aby nás ochránil a vymedzil hranice, kedy sa cítime dobre. Pochopiť hnev je dôležité pre každého a pre rodiča snáď dvakrát. Aspoň tak to vnímam ja. Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou života nielen dospelých, ale aj detí a zohrávajú významnú rolu v ich emocionálnom a psychickom vývine. Ak by sme sa mohli od detí niečomu učiť, je to práve ich schopnosti autenticky vyjadrovať svoje emócie. Spontánne prejavy ako zvýsknutie, keď sú šťastné, zakrytie si očí od strachu alebo krik, keď sú plné hnevu, sú pre ne prirodzené a prítomné každý deň. Prejavovanie emócií je zásadné pre správne formovanie ich osobnosti a taktiež schopnosti efektívne komunikovať so svetom okolo.
Začnime od seba: Rodičovský hnev a prenesené emócie
Vzťah rodiča a dieťaťa je výnimočný v mnohých podobách. Jednou z čŕt, ktorú niekedy možno vidieť vo vzťahu rodiča a dieťaťa je snaha ochrániť ho. Niekedy vlastné deti chránime aj vtedy, keď už zasahujú do našej vlastnej integrity. Jednoduchšie povedané, keď prekračujú hranice našej pohody. Často nám hnev dieťaťa spôsobuje nepríjemné pocity. Najmä, ak dieťa svoj hnev prežíva na verejnosti. Zrazu zistíme, že sa hneváme na hnev dieťaťa. Aj keď to tak, samozrejme, nechceme, proste sa to deje. Je to bežné a zažíva to každý rodič.
Medzi časté dôvody rodičovského hnevu patrí tzv. prenesený hnev. Ak dokážete vnímať vlastné pocity, je to prvý krok k tomu, aby ste sa dokázali včas zastaviť a pokúsiť sa upokojiť, aby vás hnev nepremohol. „Tá situácia sa mi zdala ako z vystrihnutá zo zlého filmu. Bola som veľmi unavená, pretože posledné dni toho bolo veľmi veľa. Emma chcela zmrzlinu, ale nemohla som jej ju kúpiť. Musela držať diétu kvôli prekonanej viróze. Bolo mi jej aj ľúto. Snažila som sa jej to vysvetliť, no nepomohlo. Skúšala som jej sľúbiť niečo iné ako náhradu, no nepomohlo. Keď Emma začala kričať, tak som cítila pohľady všetkých naokolo. Celé to skončilo hrozne."
Stratégie na zvládanie rodičovského hnevu
- Zastaviť sa a predýchať sa: Môžete len hľadieť von z okna, sledovať ulicu a pomaly dýchať.
- Dýchacie techniky: Využite dýchaciu techniku určenú na upokojenie ako jógový dych, dýchanie nosom a výdych ústami. Pri nádychu rátate pomaly do 4 a pri výdychu rátate pomaly do 4.
- Hudba: Pustiť si obľúbenú hudbu a vypočuť/ zaspievať si pieseň.
- Čaj: Uvariť a vypiť si čaj.
- Cvičenie: Zacvičiť si na 5 min.
- Starostlivosť o seba: Ísť do kúpeľne a ošetriť si tvár/ ruky, namaľovať sa, odlíčiť sa, spraviť si účes.
Poznajte osvedčené techniky na zvládanie detského hnevu
Existuje mnoho techník na zvládanie detského hnevu. Niekedy až príliš mnoho a je ťažké sa zorientovať v tom, ktorá je vhodná. Výber vhodnej techniky je dôležitý, ale rovnako dôležité je aj jej správne použitie. Z mojej praxe, správnemu výberu i správnemu použitiu pomáha, ak rozumieme teoretickému pozadiu techniky.
Prečítajte si tiež: Diéta a bezpečnosť detí
Výber správnej techniky
Pri výbere správnej techniky je podľa mňa najdôležitejšia jedna zásada. Musíte si vybrať takú, ktorá sedí vašemu hodnotovému presvedčeniu. Nikdy nepovyšujte techniku nad svoje dieťa. Základnou zásadou je tvrdenie "emócie dieťaťa sú v poriadku, v poriadku nie je nevhodné správanie." Kim Abraham a Marney Studaker-Cordner sociálne pracovníčky, ktoré sa venujú deťom s emočnými problémami to zhrnuli nasledovne: „Nemôžete kontrolovať emócie dieťaťa - a tak je to v poriadku. Emócie sú normálne a všetci ich prežívame. To, čo môžete od svojho dieťaťa očakávať je, že bude kontrolovať svoje správanie. Je v poriadku a je prirodzené, že sa vaše dieťa hnevá. Preto by sme sa nemali sami seba pýtať - Ako môžem zastaviť hnev dieťaťa?
Emócie ako poslovia: Prečo je dôležité ich neumlčovať
Nielen detské, ale akékoľvek emócie sú ako poslovia. Poskytujú nám cenné informácie o vnútornom svete dieťaťa. Keď tieto emócie potláčame, riskujeme, že poslov umlčíme. Tak budeme brániť dieťaťu rozvíjať schopnosť pochopiť a komunikovať svoje emócie.
Prínosy práce s emóciami
- Zvládanie stresu: Práca s emóciami na vedomej úrovni poskytuje nástroje na zvládanie stresu.
- Sebapoznanie: Nepotláčanie emócií, ale aktívna práca s nimi pomáha deťom lepšie spoznávať samých seba.
- Emocionálna odolnosť: Potláčanie emócií môže brániť rozvoju emocionálnej odolnosti u detí. Prijať svoje pocity a pracovať s nimi im dovoľuje naučiť sa, ako zvládať rôzne výzvy, sklamania a neúspechy.
- Empatia a porozumenie: Vedomá práca s emóciami detí podporuje empatiu a porozumenie nielen ich vnútornému svetu a ich pocitom, ale aj pocitom iných.
- Podpora zdravého emocionálneho prejavu: Vytvorenie vhodného prostredia, v ktorom sa deti cítia bezpečne pri vyjadrovaní svojich emócií, tvorí taktiež základ pre zdravé emocionálne vyjadrenie. Keď deti vedia, že sú ich pocity uznané a prijímané, je pravdepodobnejšie, že sa vyjadria vhodným spôsobom.
Čo robiť, ak sa dieťa začne hádzať o zem, biť seba aj druhých?
Hnev je základná emócia a nastupuje hneď, ako človek cíti nepohodu. Formy sú rôzne. Na deťoch je krásne to, že všetko robia prirodzene. My, dospelí, už máme naučené správanie. Deti sú však úprimné, a to sa týka akejkoľvek emócie. Ak sa dieťa hnevá, rodič sa často neudrží a začne sa hnevať tiež. Je to taká interakcia. Ak je rodič temperamentný, tak vzniká situácia, že dieťa kričí a rodič tiež. Ale nie všetci to takto prežívajú. Žiaden extrém nie je dobrý. Mnohí si myslia, že hnev treba okamžite zastaviť. Neuvedomujeme si pritom, ako dlho sme sa my sami učili s hnevom pracovať. Dieťa sa to len učí.
Asi najdôležitejšie, čo by bolo dobré vedieť o hneve, je, že je to normálna emócia. U rodičov či dospelých však nie je obľúbená. Snažíme sa, aby hnev našich detí nebol viditeľný. Väčšine rodičov totiž ani tak neprekáža, že sa ich dieťa hnevá. Asi tá najťažšia úloha pre rodiča je nájsť ten stred. Ak hnev necháme na dieťa, tak to môže ísť až do extrému. Môže byť až agresívne, keďže nedostáva žiadne hranice správania. V našej spoločnosti však nie je akceptované živelné správanie. Je dobré, ak rodič pozná svoju hranicu. Určí si hodnoty. Niekto napríklad netoleruje už to, že sa s hračkami búcha. Iný má túto hranicu posunutú až tam, že hračky sa neničia. Dôležité je mať túto hranicu ako rodina jednotnú a nájsť spôsob, ako ju komunikovať dieťaťu. Odporúčam rodičom aj zmapovať, či nedávajú zákazy príliš často, a to aj pri správaniach, ktoré môžu byť tolerované.
Lebo druhým extrémom je, že ak ten hnev nepôjde von, ostane vnútri a začne sa prejavovať iným spôsobom. Treba si uvedomiť, že hnev je aj prospešný. Ozýva sa vtedy, keď je narušená moja osoba. Keď na mňa niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo mňa niečo, čo ja nechcem. Ak nie som vyrovnaný s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujem. V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Učenie, ako hnev zvládať
Rodič si dokáže cez rôzne kurzy efektívneho rodičovstva vybudovať nové zručnosti. Zmení sa tak jeho reakcia, začne konať inak a dieťa musí zareagovať nanovo. Niekedy je krásne vidieť, ako to dieťa vysleduje. V tomto sociálnom učení sa sú deti veľmi múdre. Hovorí sa, že ak rodič raz povie „nie“, tak by to malo platiť. Ja mám naučené spojenie: „A dosť!“ Ale môže to byť hocijaké iné slovo. Zistila som totiž, že bežne niečo robím a deti sa na niečo opýtajú, či môžu, a ja poviem, že nie. Vôbec som nad tým ani nerozmýšľala. Následne začnem uvažovať, či naozaj budem na tom nástojiť. Preto mám radu pre rodičov, ktorí ku mne chodia, nech si vyberú nejaké iné slovo ako nie. Ak ho však poviem, tak to znamená, že už nediskutujeme. Dieťa naučíme, že „nie“ neznamená „nie“. Naučíme ho takej hre. Ak dieťa bude v hre pokračovať napríklad krikom, plačom, tak dosiahne svoje. A tak sa dieťa naučí vzorcu správania. Ak niečo veľmi chce, tak musí pokračovať, až sa „nie“ zmení na „áno“.
Mama môže mať hranicu pri hádzaní o zem, ale otec už pri kriku. Dieťa to často vie vycítiť. Stáva sa, že najskôr príde za mamou, ktorá povie nie. Ide teda za tatinom, o ktorom vie, že ten nezvládne už krik. Deti vlastne len našli, ako fungovať. Určite áno. Mám skúsenosť, že pokiaľ rodičia vyhľadávajú odbornú pomoc, tak sú ochotní meniť svoje správanie. V záujme pomoci dieťaťu dokážu nájsť silu na zjednotenie. Tie prejavy sú, samozrejme, rôzne. Určite sú v puberte iné ako u malých detí. Už v malom veku vieme naučiť dieťa, že ním zvolený spôsob ventilovania hnevu nie je vhodný. Dôležité však je, aby rodič bol stále pri ňom a dával mu jasné hranice. Nie však tak, aby bolo valcované jeho autoritou. Nikdy však nenájdete čarovnú formulku, po vyslovení ktorej dieťa zrazu prestane túžiť po tom svojom a bude spokojné. Treba vnímať, že hnev je živelná emócia a niekedy bude iskriť. Rozdiel je však v tom, že deti budú svoje staré stratégie využívať menej.
Praktické rady pre rodičov
- Učte deti, ako veci robiť: Neupozorňujte ich len na to, čo robiť nemajú.
- Riešte emócie: Dnes sa veľa deťom zakazuje, ale neriešime ich emóciu.
- Pochopenie: Rodičia rozumejú tomu, že ani oni nedokážu žiť život bez hnevu.
- Nadhľad: Keď je vyhrotená situácia, je dôležité získať nadhľad. Nápomocné môže byť zahľadieť sa pozorne dieťaťu do tváre a čítať, čo v nej vidíte.
- Techniky: Môžete použiť logické dôsledky, zadávať hranice, dávať mu na výber. Existuje veľa techník.
Techniky zvládania hnevu
- Reflektívne počúvanie: Rodičia sa učia vcítiť do dieťaťa. Prihovárať sa mu, ako rozumieme jeho pocitom - vidím, že si nahnevaný, lebo chceš zmrzlinu a nedostal si ju.
- Technika výberu: Ponúkneme alternatívu. Napríklad pri odchode z ihriska poviem, že si dieťa môže vybrať, čo ešte urobí, na akú preliezačku pôjde, a potom ideme domov.
- Príprava odchodu: Nepoviem zrazu, že odchádzame, ale sledujem si čas. Nedostanem sa do stresu, lebo už je neskoro. Odchod zahlásim desať minút vopred.
Ak nechcú, ide o pevné stanovenie hraníc. Čím je dieťa staršie, tým máte menší výber. Môžete ísť do výberu s následkom. Pri malých deťoch je to ešte jednoduché, následkom môže byť odnesenie dieťaťa z ihriska.
Rozmaznanosť: Keď doprajeme deťom príliš
Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Doprajú im veci, ktoré nepotrebujú, chránia pred náročnými výzvami a uľahčujú im existenciu. Čo znamená, že ich nepripravia na skutočný život, ale naopak rozmaznajú. Každé dieťa má svoje dni blbec, tak ako aj my dospelí. Rozmaznané dieťa je však v „Ja stave“ permanentne, čo znamená, že sa všetko vždy musí točiť okolo neho. Psychologička Michele Borba tvrdí, že rozmaznané deti očakávajú, že všetko sa musí podriadiť ich potrebám, prianiam, pocitom, a všetci ostatní sú druhoradí.
Znaky rozmaznaného dieťaťa
- Má záchvaty hnevu, keď nedostane to, čo chce: Ak je staršie a školou povinné, záchvaty hnevu sú manipulácia, prostredníctvom ktorej si vydupáva to, čo mu bolo odopreté.
- Nedokáže sa vysporiadať s domácimi prácami: Deti sa naučia, že rodič urobí všetko za nich, a doma nepohnú ani prstom.
- Žiada, aby ste mu venovali všetok voľný čas: Rozmaznané dieťa sa necíti ako súčasť rodiny - väčšieho spoločenstva - ono sa cíti nad ním.
- Často sa sťažuje, že sa nudí: Rozmaznané dieťa je obyčajne chránené od všetkých náročností, preto sa ani nenaučilo snažiť v niečom vyniknúť a „zažrať“ sa do záľuby poriadne.
- Nevychádza s rovesníkmi: Rozmaznané dieťa si ťažko nachádza priateľov, pretože čo sa doma naučilo nekorešponduje s reálnym svetom.
- Neznáša súťaženie: Rozmaznané dieťa neviedli rodičia k tomu, aby sa zlepšovalo a cibrilo svoje kompetencie.
- Má nízku sebadôveru: Dieťa je síce chované ako v bavlnke a rodičia mu možno dali pocítiť, že nemusí nič robiť a aj tak dostane všetko, no skôr či neskôr sa stretne s reálnym svetom.
- Hovorí s vami ako s kamarátom: Naučí sa, že pravidlá nič neznamenajú a na neho rozhodne neplatia.
- Vyžaduje špeciálne zaobchádzanie: Rozmaznané dieťa si často vymýšľa svoje vlastné pravidlá, na ktorých trvá.
- Vždy si pýta viac: Je jedno koľko hračiek, čokolády či kúskov koláča má, vždy je mu málo.
Ako odučiť rozmaznanosť
Klinická psychologička Laura Merkham hovorí: „Deti konajú ako ich učíme konať. Pokiaľ sme boli príliš mäkkí a nenastavili limity, dieťa nebude zvyknuté prispôsobiť sa hraniciam.“
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Nechajte ich plakať a hnevať sa, ale neustupujte: Použite empatiu, zároveň však držte pevne stanovené limity a pravidlá.
- Naučte sa hovoriť dieťaťu nie bez pocitu viny.
- Nenechajte dieťa vyhrať: Ak bolo zvyknuté, že vytrvalým mrnčaním, plačom a záchvatmi dostane čo chce, musí naraziť na pevnosť a neústupnosť rodiča aby sa poučilo a odnaučilo rozmaznaným manierom.
- Hranice a limity stanovte s empatiou a porozumením: Na dieťa sa vzťahujú povinnosti ale i práva.
- Rozvíjajte v rodine pocit vďačnosti za všetko, čo máte - a to najmä nemateriálne.
- Učte deti všímať si a zohľadňovať pocity druhých.
- Nepodriaďujte všetko dieťaťu: Vyjadrujte sa a konajte v rodine spôsobom, aby dieťa pocítilo dôležitosť každého člena rodiny.
- Pamätajte si, dieťa lepšie reaguje na podporu, nie trest.
Keď dieťa odmieta komunikovať: Mlčanie ako prejav hnevu
Keď sa dieťa niečo nahnevá, môže sa prestať komunikovať s rodičmi. Síce nehovorí vety či slová, ale ukrýva v sebe veľa toho, čo by chcelo povedať, len možno nemá na to silu. Psychológovia hovoria, že existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo sa s vami deti nechcú rozprávať, keď sú nahnevané.
Prečo deti mlčia, keď sú nahnevané
- Potrebujem sa s vami rozprávať, aj keď sa vás snažím presvedčiť o opaku: Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú.
- Zaujímajte sa o mňa čo najviac a buďte pri mne čo najdlhšie: Prvoradou požiadavkou takmer všetkých detí a tínedžerov je, aby rodičia trávili čo najviac času počúvaním toho, čo sa s nimi deje.
- Dôverujte mi, že problém začnem riešiť a ponúknite mi len toľko pomoci, koľko potrebujem: Deti v puberte túžia po samostatnosti a často chcú riešiť problémové situácie samy.
- Neobviňujte ma, keď som nahnevaný/á: Keďže deti nadmieru milujú svojich rodičov, môže byť pre ne veľmi ťažké zvládnuť situáciu, do ktorej sa dostali a zároveň uniesť ešte aj obviňovanie zo strany rodičov.
- Dajte mi najavo, keď ste naozaj zo mňa smutní: Nervový systém vášho dieťaťa je prepojený s vaším, takže ak budete predstierať, že sa nič nedeje, dieťa môže pociťovať úzkosť, pretože cíti, že sa niečo deje a vy reagujete neadekvátnym spôsobom.
- Nevzdávajte to so mnou: Ak cítite, že je vaše dieťa na niečo nahnevané, ale nič nehovorí, to neznamená, že netúži po tom, aby ste sa nevzdávali a naďalej hľadali spôsob, ktorý by vás spojil.
- Budem rád/rada, keď budete vo mne vidieť aj to dobré: Deti sa často obviňujú, aj keď sa tvária, že ich vlastné správanie nezaujíma.
Správne slová v nesprávnych chvíľach: Ako byť oporou pre dieťa
Zvládať negatívne emócie detí nie je nič jednoduché, najmä preto, že v takýchto situáciách nie je často vo svojej kože ani samotný dospelý. Nikomu nie je príjemné vidieť svoje dieťa smutné či nahnevané a máme tendenciu jeho pocity popierať, zľahčovať, dokonca trestať.
Čo povedať dieťaťu, keď je nahnevané, smutné, ustráchané alebo sklamané
České centrum Locika, ktoré sa snaží predchádzať násiliu v rodinách, a s tímom odborníkov poskytuje terapie deťom aj dospelým v snahe vylepšiť rodinné vzťahy, ponúka tieto praktické rady na spomínané štyri situácie.
- Hnev: „Som tu. Viem, že je to pre teba ťažké. Ako sa cítiš fyzicky? Je v poriadku cítiť sa nahnevaný."
- Smútok: „Som tu. Je v poriadku cítiť sa smutne. Chceš hovoriť o tom, prečo si smutný? Je v poriadku plakať. Chceš objať?"
- Strach: „Som tu. Je v poriadku takto sa cítiť. Ako sa cítiš fyzicky? Môžeš mi povedať čokoľvek."
- Sklamanie: „Som tu. Je v poriadku cítiť sa naozaj sklamaný. Keď veci nedopadnú tak, ako sme dúfali, je to ťažké. Počujem ťa."