Každá mamička si želá, aby jej dieťa vynikalo a rozvíjalo sa. V období ranného detstva je preto dôležité, aby rodičia boli pre svoje deti príkladom a podporovali ich záujem o rôzne aktivity. Spoločné aktivity posilňujú emocionálnu väzbu medzi deťmi a rodičmi a prispievajú k rozvoju dieťaťa.
Podpora Záujmu o Bežné Aktivity
Existuje mnoho aktivít, ktoré vykonávame bežne a do ktorých by sme mali deti zapojiť. Môžeme ich pozvať na spoločnú lekciu varenia, pečenia, upratovania, či starostlivosti o mladšieho súrodenca. Deti majú radosť zo spolupráce a vidia skvelý spoločný výsledok. Môžeme ich pomaly zasväcovať aj do tajomstiev našich koníčkov.
Deti veľmi radi počúvajú nepoznané veci - tak napríklad listovanie v encyklopédií o našom tele, či prírode alebo v atlase s našim komentárom sa pre ne stane obrovským zážitkom. Najhoršie je, keď povieme svojmu dieťaťu, že nám nemôže pomáhať. Riskujeme tým napríklad stratu jeho záujmu o upratovanie, a o rok-dva budeme od neho márne chcieť, aby si automaticky upratalo svoje hračky, či izbičku.
Bezstarostné Kresby: Spolupráca Mamy a Dcéry
Skvelým príkladom spolupráce dieťaťa a mamičky pri jej koníčku sú obdivuhodné diela výtvarníčky a ilustrátorky z Texasu, ktorá vystupuje pod umeleckým menom Mica Angela Hendricks. Táto dáma si spolu so svojou dcérou vytvorili veľmi zaujímavý štýl spolupráce. Kým mamička kreslí tváre, jej dcéra Myla má na starosti doplniť k nim telá. Výsledkom sú krásne, netradičné a hlavne - ako ich samy nazývajú - „bezstarostné“ kresby.
Spoločné diela veľkej a malej umelkyne sa dajú kúpiť prostredníctvom stránky Society6.com v rôznych vyhotoveniach. Nielen ako samotné obrazy, ale aj ako grafiky na obaloch na mobily, vankúšoch, taškách, tričkách, tielkach. Čarovné obrázky sú originálne, dievčatko k precízne vypracovaným zväčša vážnym tváram, prikresľuje zvieracie telá, telá morskej panny a ďalšie s ľahkosťou a jednoduchosťou kresby a fantáziou, akú môžu mať len malé deti. Kontrast pôsobí veľmi príjemne, efekt zvyšuje zaujímavá farebnosť diel.
Prečítajte si tiež: Inšpirácia pre kostým snehovej vločky
Angela Hendricks vo svojom blogu hovorí o tom, ako táto spolupráca vlastne vznikla: Jedného dňa, keď si moja dcéra kreslila a zdalo sa, že mám trochu voľného času, vytiahla som svoj skicár a rozhodla sa riskovať. Nie dlho po tom, čo som načrtla svoju prvú tvár do nového skicára sa pozrela na mňa a na moje dielo intenzívnym zaujatým pohľadom: Jeeej, mami, robíš nové skice, môžem sa pridať? A tak ilustrátorka nakoniec nechala svoju dcérku Mylu nakresliť k ženskej tvári telo. Namiesto toho, aby dievčatko nakreslilo ľudskú postavu, ženskej tvári prikreslilo dinosaurie telo. Prekvapená mamička zareagovala pozitívne: Milujem tieto jej premeny, z obyčajnej ženy spravila dinosauriu ženu. Bolo to krásne, bezstarostné a milovala som to, čo stvorila.“
Odvtedy sa Myla vraj každé ráno pýta svojej mamičky, či je nejaká „voľná hlava“, ktorú by mohla dokončiť, či mamička stihla niečo v noci nakresliť. Okrem tela Myla na obrázkoch robí aj pozadie, a to všetko svojim guľôčkovým perom. Nájdeme na nich všetko - od prímorských scenérií až po vesmír. Keď dokončí, mamička dielo vyfarbí pomocou akrylových farieb. Nečudo, že majú čoraz viac priaznivcov, a to nielen kvôli samotnému výsledku, ale najmä skvelej spolupráci. Pani Hendricks si pochvaľuje, že aj ona sa od dcérky niečomu naučila. Čomu? Aby nemala taký strohý a tuhý prístup k umeniu.
Nebezpečné Selfie: Tragédie a Realita
Žijeme v dobe, kedy sa všetci snažia, aby boli veci dokonalé. Často práve prezentácia na sociálnych sieťach spôsobuje, že veci nevidíme také, aké naozaj sú. Príkladom je tragédia, kedy rodičia v indickom obchodnom centre si chceli urobiť fotku na eskalátore, pričom matka držala na rukách ich bábätko. Žena v snahe o čo najlepšie selfie ale stratila balans, dieťatko sa jej vyšmyklo a spadlo z eskalátora do trojposchodovej priepasti. Na následky zranení zomrelo.
Tento prípad poukazuje na to, že v snahe o dokonalú fotografiu môžeme stratiť ostražitosť a ohroziť seba alebo svoje dieťa.
Realita po Pôrode: Zabúdame na Mamy
Mirror predstavil fotografku z USA z Floridy, Alex Michele, ktorá zobrazuje realitu vo svojej najčistejšej podobe. Vo svojej tvorbe sa zameriava väčšinou na zobrazovanie momentu zrodenia dieťaťa, rodiny a žien. Na sociálnej sieti zverejnila fotografie chvíľ, kedy je žena naozaj veľmi zraniteľná, teda počas pôrodu a po ňom.
Prečítajte si tiež: Výživa a blízkosť v diéte s matkou
Alex odfotografovala svoju kamarátku len chvíľu po pôrode, kedy sa všetci sústredili na to, aby bolo v poriadku v prvom rade dieťa. „Dieťa sa práve narodilo a všetci sú okolo neho. Všetci sú z neho unesení, pretože je to zázrak. Ja som unesená z nej. Vidím ťa, mama. Vidím bolesť v tvojich očiach, v tvojej tvári, v tvojom tele,“ napísala Alex.
„Často zabúdame na mamy, keď sú okolo deti. Pýtame sa, ako sa dieťa má, čo potrebuje, či si ho môžeme podržať, čo mu môžeme kúpiť… ale čo mamy?“ Alex vo svojom príspevku ďalej píše, aby sme nezabúdali na to, aké ťažké je dieťa vynosiť a priviesť ho na svet. „Čo mamy naozaj potrebujú? Donášky jedla, niekoho, kto postráži dieťa, aby sa mohli osprchovať, kvalitnú starostlivosť pre svoje ďalšie deti, pani na výpomoc, aby sa mohli na chvíľu zastaviť. Kávu a pohodlné pyžamo. Alebo fastfood. Možno pozerať nový film na Netflixe. Nezabúdajme na naše mamy.
Alexine fotografie rozprávajú príbeh. Čiernobiele fotografie majú v sebe zvláštne čaro. Sú oknom do minulosti, zachytávajú momenty, ktoré už nikdy nezažijeme, ale vďaka nim si ich môžeme pripomínať.
Čiernobiele Fotografie: Spomienky a História
Prehrabávanie sa starými fotografiami je ako listovanie v kronike rodiny. Sú to pamiatky na neznámych predkov či príbuzných, tých o ktorých ani nevieme či ešte žijú. Voňajú nostalgiou histórie rodiny a vyvolávajú spomienky.
Je zaujímavé, že aj v minulosti sa občas objavili farebné fotografie. Jedinečná farebná fotografia z dvadsiatych rokov 20. storočia zachytáva Máriu Pisančíkovú a jej rodinu v rusínskych krojoch.
Prečítajte si tiež: Matka a dieťa: Čiernobiele momenty
Fotografie nemusia zachytávať len rodinné momenty. Môžu byť aj cenným svedectvom histórie. Podarilo sa nám získať cenné a veľmi zaujímavé čiernobiele fotky z Považskej cementárne Ladce. Fotky zachytávajú nielen prácu, ale aj športové vyžitie v obci, krajinu okolo Ladiec a jej zmeny.
Aj dnes sú niektoré fotky zo súčasnosti radšej v čiernobielej podobe, pretože to im dodáva celkom iný rozmer a šmrnc. Ale pôvodné čiernobiele historické fotografie v novom šate - to je celkom iná káva. A práve pre takýto experiment sa podujalo zopár umelcov. Jordan Lloyd, Dana Kellerová či Sanna Dullawayová sa rozhodli staré historické fotky trochu upraviť a dať im farebnú podobu.
Spomienky na Sviatky v Čiernobielom
Každý rok sme chodili na Veľkú noc do Banskej Štiavnice. Jeden rok sme nášho malého syna, mal asi 2,5 roka, nechali na starosť tete, volali sme ju Kerest, lebo bola manželova krstná mama. Vrátili sme sa asi o štvrtej hodine a Kerest nás privítala so smiechom, v ktorom bolo aj trochu smútku. Náš syn spal v malej izbe na nízkom gauči a vedľa neho bol konferenčný stolík, na ktorý položila misu s ozdobenými uvarenými vajíčkami. Ona zatiaľ chystala niečo pod zub. Keď sa jej už zdalo, že malý spí nejako dlho, išla sa na neho pozrieť. A náš Kamil ošúpal všetky vajíčka a tešil sa, že sa mu to podarilo. Naša celodenná robota s maľovaním a skrášlením vajec bola preč. Na druhý deň sme jedli vajíčka natvrdo vo všetkých možných podobách. A práve táto fotografia mi pripomína tie krásne staré časy. Hoci sa písal rok 1978, už v tom čase sme fotili na farebné diapozitívy.
Eleonóra: Oblievačku mám stále v srdci. Mne osobne chýbajú veľkonočné tradície, zvlášť oblievačka, ktorá sa už, žiaľ, u nás nepraktizuje. Je to pekný zvyk a my dievčatá máme nezabudnuteľné zážitky. Ja ich mám doteraz v srdiečku - oblievanie vodou, výskanie, naháňanie, proste fantázia.
Darina: Neprirodzené fotky. Ja mám jednu fotografiu, kde stojím u fotografa, a vždy sa na nej bavím, aká som neprirodzená. Samozrejme, predtým som plakala, lebo ako deti sme sa fotenia báli. Všetko bolo veľmi strojené a umelé a robila sa z toho veľká veda. Vyobliekali ma a postavili do neprirodzenej polohy vo fotoateliéri. Výsledok je na nezaplatenie. V porovnaní s dnešnými fotografiami je to naozaj neopakovateľný zážitok.
Vyvolávanie Čiernobielych Fotografií
V tejto časti si predstavíme základný postup, ktorým fotografiu z negatívneho čiernobieleho filmu dostanete na papier opticko-chemickou cestou bez nutnosti skenera, počítača a tlačiarne. Miestnosť, v ktorej vyvolávame fotografie, nazývame tmavá komora. Dôvodom je, že je naozaj tmavá. Nemôže v nej svietiť prudké svetlo, no nebojte sa, nie sme v nej odkázaní na absolútnu tmu. Aby sme sa pri vyvolávacom procese vedeli orientovať aj vyhodnotiť vyvolanie fotografie, môžeme použiť červené svetlo (prípadne zelené), na ktoré je bežný fotografický papier minimálne citlivý. Najideálnejším riešením je osobitná miestnosť, ktorá je určená iba pre vyvolávanie fotografií a neslúži pre iné využívanie. V prípade núdze vie poslúžiť aj kúpeľňa, len musíte zistiť, či to budú rešpektovať vaše polovičky a ratolesti, ktoré prípadne s vami v domácnosti žijú. Nie je nič skľučujúcejšie, ako počuť, že sa rodina pre tmavú komoru „rozpadá“. Koniec koncov, takto vyvolávali fotografie naši otcovia - postarali sa o deti, uložili ich, potom aj manželku a potom do noci či do rána vykonávali čarovnú „alchýmiu“, výsledkom ktorej bolo niekoľko fotografií, ktoré si vychutnali až pri dennom svetle ráno. Takto to robia mnohí aj dnes, ktorí prahnú po nenapodobiteľných poltónoch a po zvláštnom analógovom výzore fotografií.