Čiernobiele fotografie majú v sebe zvláštne čaro. Sú oknom do minulosti, zachytávajú momenty, ktoré už nikdy nezažijeme, ale vďaka nim si ich môžeme pripomínať. Často sú to fotografie našich predkov, ľudí, ktorých sme možno nikdy nestretli, ale ktorí sú súčasťou našej rodinnej histórie. Tieto snímky voňajú nostalgiou a vyvolávajú v nás spomienky - veselé, smutné, ale aj veselosmutné.
Pamiatky na neznámych predkov
Prehrabávanie sa starými fotografiami je ako listovanie v kronike rodiny. Minule som sa prehrabávala medzi nimi a priplichtil sa syn. A že vraj : "mami kto sú tí bohémi na fotke???Neviem, vzadu je napísané že Jozef, Július a Júlia.Ak nevieš kto to je, tak načo to uschovávaš?Lebo je to pamiatka.Chytí do rúk ďalšiu čiernobielu ostrapkanú fotografiu a pozorne číta čo je napísané na zadnú stranu. "Máme !""Tak prečo s nimi nie sme v styku???""Lebo aj oni len prehrabúvajú fotky tak ako my.""A prečo to uschovávaš?""Lebo je to pamiatka" Sú to pamiatky na neznámych predkov či príbuzných, tých o ktorých ani nevieme či ešte žijú.
Vôňa nostalgie a rodinné historky
Milujem staré, čiernobiele fotografie. Voňajú nostalgiou histórie rodiny. Mama na fotke s malým starým pánom s hustými vykrútenými fúzmi a fajkou. Vzadu napísané že "ja a deduľo" Syn radostne zvýskne, že vraj: mami, to je ten náš pradedo čo zaviedol ten rodinný citát, že vraj by ho mala macer na pokrivu vyšikac jak nam na krk dac! Keď môj dedo v stave pripitosti vystrájal! Veselé, smutné a veselosmutné spomienky.
Farebný záblesk v čiernobielej minulosti
Je zaujímavé, že aj v minulosti sa občas objavili farebné fotografie. Jedinečná farebná fotografia z dvadsiatych rokov 20. Tretiu súťažnú fotografiu nám poslal pán Michal. Ide o skutočne výnimočný kúsok. Hoci snímka pochádza z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia, je farebná. „Na snímke je moja praprababka Mária Pisančíková (r.Motýľová, 1895 - 1956), narodená vo Svidníku (vtedy ešte Nižný Svidník), jej manžel (môj prapra dedo) Michal Pisančík (1889 - 1967), narodený vo Vagrinci. Vpredu ich dcéra, moja prababka, Helena Hermanová (r.Pisančíková, 1919 - 2003), narodená v Passaic, New Jersey, USA a úplne napravo je sestra Michala Pisančíka (1889 - 1967) Zuzana Lacová (r.Pisančíková, 1909 - 1983), narodená tiež vo Vagrinci. Na tejto fotografii je zaujímave, že je farebná a datovanie jej vzniku, ktoré viem ešte od nebohej prababky Heleny Hermanovej, ktorá mi vravela že má na fotke cca 10 - 11 rokov. Fotografia vznikla v obci Vagrinec (pri Svidníku), pri príležitosti návratu z Ameriky, kde žili moji praprastarí rodičia 20 rokov, a kde sa im narodili aj ich deti. Vidno na nej krásne rusínske kroje z Podduklianskeho regiónu, ktoré sa ešte počas 1. Možno sa jedná o jedinú alebo možno jednu z mála farebných fotografií z tohto obdobia a v tomto regióne.
Čiernobiele fotografie ako svedectvo histórie
Fotografie nemusia zachytávať len rodinné momenty. Môžu byť aj cenným svedectvom histórie. Podarilo sa nám získať cenné a veľmi zaujímavé čiernobiele fotky z Považskej cementárne Ladce. Tá sa s našou obcou spája už dlhé roky, ovplyvňuje život obce ako celok, ale aj životy občanov jednotlivo - najmä tých, ktorí v nej pracujú tak povediac od mlada. K fotkám sme síce nenašli žiadny komentár ani rok, no po ich detailnom prezretí aj napriek tomu zistíte viac o histórii Ladiec, vývoji Považskej cementárne Ladce a nášho okolia. Fotky zachytávajú nielen prácu, ale aj športové vyžitie v obci, krajinu okolo Ladiec a jej zmeny. Tie si po prezretí fotiek uvedomí asi každý, kto Ladcami prechádza a sleduje ich.
Prečítajte si tiež: Detské oblečenie: Ako na správnu veľkosť?
Čaro čiernobielej fotografie v dnešnej dobe
Aj dnes sú niektoré fotky zo súčasnosti radšej v čiernobielej podobe, pretože to im dodáva celkom iný rozmer a šmrnc. Ale pôvodné čiernobiele historické fotografie v novom šate - to je celkom iná káva. A práve pre takýto experiment sa podujalo zopár umelcov. Jordan Lloyd, Dana Kellerová či Sanna Dullawayová sa rozhodli staré historické fotky trochu upraviť a dať im farebnú podobu. Na fotografiách sú zachytené väčšinou slávne osobnosti svojej doby, či už herci, alebo vedci. Takisto nechýbajú notoricky známe situácie, ktoré poznáte zo starých historických fotografií aj vy.
Spomienky na sviatky v čiernobielom
Podelili ste sa s nami o vaše obľúbené fotografie, keď boli sviatky ešte „čiernobiele“.Veľká noc v Banskej ŠtiavniciKaždý rok sme chodili na Veľkú noc do Banskej Štiavnice. Manžel tam mal tetu (otcovu sestru), ktorá bola vdova, nemala deti a žila sama. Myslím, že mala maďarské školy, lebo sa narodila v roku 1904. Hovorila na nás po maďarsky, lebo chcela, aby sme sa naučili aj maďarčinu. Po rokoch nám to už celkom išlo.Hrávali sme spolu večer karty, čo milovala, a tak som spoznala kartové hry, ktoré sú dnes známe už asi iba z krížoviek. Ako napríklad LORA. Bola nesmierne šťastná, keď sme prišli. Naše deti milovala a rozmaznávala. Mali sme sa dobre, lebo sa veľmi tešila, že sa na pár dní má o koho starať. Varila a najmä piekla pre nás neskutočné dobroty.Jeden rok sme nášho malého syna, mal asi 2,5 roka, nechali na starosť tejto tete, volali sme ju Kerest, lebo bola manželova krstná mama. Šli sme totiž do prírody a syn poobede spával. Vrátili sme sa asi o štvrtej hodine a Kerest nás privítala so smiechom, v ktorom bolo aj trochu smútku. Náš syn spal v malej izbe na nízkom gauči a vedľa neho bol konferenčný stolík, na ktorý položila misu s ozdobenými uvarenými vajíčkami. Ona zatiaľ chystala niečo pod zub. Keď sa jej už zdalo, že malý spí nejako dlho, išla sa na neho pozrieť.A náš Kamil ošúpal všetky vajíčka a tešil sa, že sa mu to podarilo. Samozrejme, ošúpal je asi silné slovo, tak detsky potĺkol, odlúpol, postrhával škrupinky a porozhadzoval po dlážke. Naša celodenná robota s maľovaním a skrášlením vajec bola preč. Na druhý deň sme jedli vajíčka natvrdo vo všetkých možných podobách. A práve táto fotografia mi pripomína tie krásne staré časy. Hoci sa písal rok 1978, už v tom čase sme fotili na farebné diapozitívy.
Oblievačka v srdci
Eleonóra: Oblievačku mám stále v srdci. Mne osobne chýbajú veľkonočné tradície, zvlášť oblievačka, ktorá sa už, žiaľ, u nás nepraktizuje. Je to pekný zvyk a my dievčatá máme nezabudnuteľné zážitky. Ja ich mám doteraz v srdiečku - oblievanie vodou, výskanie, naháňanie, proste fantázia.
Neprirodzené pózy a strojené fotenia
Darina: Neprirodzené fotky. Ja mám jednu fotografiu, kde stojím u fotografa, a vždy sa na nej bavím, aká som neprirodzená. Samozrejme, predtým som plakala, lebo ako deti sme sa fotenia báli. Všetko bolo veľmi strojené a umelé a robila sa z toho veľká veda. Vyobliekali ma a postavili do neprirodzenej polohy vo fotoateliéri. Výsledok je na nezaplatenie. V porovnaní s dnešnými fotografiami je to naozaj neopakovateľný zážitok.
Retro fotografie
Adriana: Farebné, ale retro. Síce táto fotografia nie je čiernobiela, ale musíte uznať, že je poriadne retro.
Prečítajte si tiež: Súkromná materská škola Staré Grunty: Čo hovoria rodičia?
Vyvolávanie čiernobielych fotografií
Keď sme začali písať prvé články o čiernobielej fotografii, zožali veľkú pozornosť či to boli články technického alebo esteticko-filozofického zamerania. Aj preto sa po čase hlásime s pokračovaním tejto fotoškoly, a to naozajstným vyvolávaním čiernobielych fotografií. V tejto časti si predstavíme základný postup, ktorým fotografiu z negatívneho čiernobieleho filmu dostanete na papier opticko-chemickou cestou bez nutnosti skenera, počítača a tlačiarne. Miestnosť, v ktorej vyvolávame fotografie, nazývame tmavá komora. Dôvodom je, že je naozaj tmavá. Nemôže v nej svietiť prudké svetlo, no nebojte sa, nie sme v nej odkázaní na absolútnu tmu. Aby sme sa pri vyvolávacom procese vedeli orientovať aj vyhodnotiť vyvolanie fotografie, môžeme použiť červené svetlo (prípadne zelené), na ktoré je bežný fotografický papier minimálne citlivý. Najideálnejším riešením je osobitná miestnosť, ktorá je určená iba pre vyvolávanie fotografií a neslúži pre iné využívanie. V prípade núdze vie poslúžiť aj kúpeľňa, len musíte zistiť, či to budú rešpektovať vaše polovičky a ratolesti, ktoré prípadne s vami v domácnosti žijú. Nie je nič skľučujúcejšie, ako počuť, že sa rodina pre tmavú komoru „rozpadá“. Koniec koncov, takto vyvolávali fotografie naši otcovia - postarali sa o deti, uložili ich, potom aj manželku a potom do noci či do rána vykonávali čarovnú „alchýmiu“, výsledkom ktorej bolo niekoľko fotografií, ktoré si vychutnali až pri dennom svetle ráno. Takto to robia mnohí aj dnes, ktorí prahnú po nenapodobiteľných poltónoch a po zvláštnom analógovom výzore fotografií. Láka vás táto predstava?
Prečítajte si tiež: Podmienky výberového konania MŠ