Rodina predstavuje základnú bunku spoločnosti, miesto, kde sa dieťa učí láske, vzájomnému rešpektu a spolunažívaniu. Poskytuje svojim členom pocit bezpečia, vytvára atmosféru pokoja a pohody, kde je možné zdieľať príjemné aj nepríjemné pocity. Je to prostredie, v ktorom sa môžu vytvoriť najvhodnejšie podmienky pre zdravý duševný a telesný vývoj detí. Avšak, narušenie tejto pohody a pocitu bezpečia, akým je rozvod alebo rozchod rodičov, má obrovský vplyv na emocionálne prežívanie detí.
Rozvod/rozchod ako stresujúca udalosť
Rozvod alebo rozchod patrí podľa psychológov medzi najstresovejšie udalosti v živote človeka. Táto udalosť ovplyvňuje všetkých členov rodiny a je pre nich veľkou záťažou. S rozvodom a rozchodom partnerov sa však v posledných rokoch stretávame stále častejšie, a preto je potrebné hľadať spôsoby, ako čo najviac eliminovať nepriaznivé dopady na deti i dospelých. Dopady rozvodu na deti sú rôzne a závisia od viacerých faktorov, pričom hlavným faktorom sú samotní rodičia a ich postoj k tejto situácii.
Partnerstvo verzus rodičovstvo
V rovine rozvodu/rozchodu existujú dve roviny - manželská/partnerská a rodičovská. Pre rodičov je samotný rozvod obrovskou emočnou záťažou, pri ktorej sa potrebujú vysporiadať s tým, ako zvládnuť ukončenie vzťahu, ktorý zakladali s predpokladom celoživotného trvania. Prechádzajú rôznymi fázami, počas ktorých sa snažia zvládnuť vlastné pocity krivdy, viny, hnevu a smútku. To všetko sa deje vo vzťahu k partnerovi, ale ovplyvňuje celkové prežívanie jednotlivca.
Druhou rovinou je rodičovská, kedy sa rodičia zaoberajú prežívaním detí a hľadaním modelu ďalšieho spoločného fungovania rodiny, ktorá potrebuje naďalej plniť svoju funkciu voči deťom. Oddelenie týchto dvoch oblastí je často problematické, nakoľko rodičia niekedy nedokážu vzájomné pocity vo vzťahu jeden k druhému ovládnuť a priamo vplývajú na deti.
Rodičia nechcú svojim deťom ublížiť, ale v praxi sa stretávame s tým, že sa to deje. Deti sú účastníkmi konfliktov, vzájomného osočovania, vypočúvania rodičmi o tom, čo sa dialo u druhého rodiča a podobne. Často sa stretávame s manipuláciou, kedy je na deti vyvíjaný tlak prostredníctvom rodičov, ktorí medzi sebou súperia o to, kto je lepší. Najviac však trpí samotné dieťa, ktoré prežíva konflikt lojality, kedy chce ľúbiť oboch a nechce nikoho zraniť, ale v závere sa prikláňa na stranu jedného a následkom nadmerného tlaku môže mať odmietavý postoj voči druhému. Situácie sú rôzne a často veľmi bolestivé.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Rozvod a psychorozvod
Prežívanie rozvodovej/rozchodovej situácie u detí závisí od viacerých faktorov. Ako sme už spomenuli najväčší vplyv však majú rodičia. Samotný rozvod manželstva má právnu rovinu, kedy prebieha súdny proces o rozvode manželstva a úprave práv a povinností voči nezaopatreným deťom. Pri rozchode partnerov je možné súdny proces vynechať, pokiaľ sa rodičia dohodnú na tom ako sa budú o deti starať po rozchode. Zo psychologického pohľadu je však kľúčová emočná rovina resp. zvládnutie rozchodu/rozvodu na emočnej úrovni, vtedy hovoríme o psychorozvode. Ten prebieha v oboch prípadoch. Ak toto rodičia zvládnu, potom sa môžu zamerať na potreby detí.
Ako pomôcť deťom zvládnuť túto záťažovú situáciu?
Dôležité je deti v tejto oblasti nevynechať. Mnoho rodičov si myslí, že tým, že deti sú možno malé, tak nechápu tomu, čo sa okolo nich deje a netreba ich tým zaťažovať. Jednoducho sa nejako rozídu, odsťahujú a deťom to nevysvetlia. To je ale veľmi rizikové a prináša to v neskoršom veku veľké problémy v psychickom prežívaní detí a teda aj vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi.
Rozhovor
Na začiatok teda odporúčame jednoznačne sa s deťmi o situácii porozprávať a vysvetliť im, čo sa okolo nich deje a aké zmeny v ich živote nastanú. Zdôrazňujeme, že primerane veku. Je potrebné začleniť informácie o ďalšom bývaní a spôsobe starostlivosti o deti, tiež je dôležité vytvoriť aj priestor na ich otázky a zodpovedať ich. Rodičia by sa na takýto rozhovor mali spoločne pripraviť, aby boli v odpovediach jednotní. Tiež nie je vhodné, aby počas rozhovoru došlo k vzájomnému obviňovaniu a špecifikácii dôvodov rozvodu. Deťom stačí vedieť, že je to ich spoločné rodičovské rozhodnutie, ktoré neovplyvní vzťah rodičov k deťom a mať ubezpečenie, že navždy ostanú pre ne mamou a otcom.
Ďalšia starostlivosť o deti
Rodičia si potrebujú premyslieť, ako budú ďalej zabezpečovať starostlivosť o deti. Niekedy je vhodné si rôzne modely vyskúšať. Pri tom aký model sa zvolí sa odporúča zohľadniť vek resp. vývinové obdobie a s ním súvisiace aktuálne vývinové potreby dieťaťa, možnosti rodičov zabezpečovať starostlivosť, ich vzájomnú komunikáciu a ideálne aj zachovanie škôlky/školy/rovesníckeho prostredia.
Najčastejšie modely starostlivosti o detí sú:
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Dieťa zverené jednému rodičovi a neupravený styk s druhým rodičom (napr. Dieťa je zverené matke a s otcom sa stretáva podľa toho ako sa otec s matkou dohodnú)
- Dieťa zverené jednému rodičovi a upravený styk s druhým rodičom (napr. Dieťa zverené matke a s otcom sa stretáva každý párny víkend a každú stredu v nepárnom týždni)
- Dieťa zverené do striedavej starostlivosti (napr. týždeň u matky a týždeň u otca)
Konzultácia s odborníkom
Treba spomenúť, že každej rodine vyhovuje niečo iné, preto je vhodné zvážiť viaceré možnosti a prihliadať predovšetkým na to, čo je v najlepšom záujme detí. Pre tieto situácie je možné a vhodné poradiť sa s kolíznym opatrovníkom, ktorý vstupuje do súdneho procesu rozvodu ako zastupujúca vášho dieťaťa alebo detí. Okrem toho vám môže odporučiť poradenstvo psychológa, ktorý sa špecializuje práve na tieto situácie týkajúce sa manželov, partnerov, rodiny ale aj jednotlivca. Táto pomoc je bezplatná a môže byť využitá aj z vlastnej iniciatívy. To znamená, že ak aj prechádzate rozchodom, ktorý sa nerieši súdnou cestou, môžete využiť toto poradenstvo. Psychológov nájdete na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny pod referátom poradensko - psychologických služieb.
Reakcie detí v rôznych vývinových obdobiach
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom ktorom vývinovom období nedokáže predvídať ani rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
- Predškolský vek: Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia.
- Školský vek: Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod. Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú, že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi.
- Dospievanie: Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým. V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia.
Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Aj keď behom prvých mesiacov resp. aj rokov po rozvode nie sú rodičia vo svojej “vrcholnej životnej forme”, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu, tým lepšie.
Adaptačné fázy dieťaťa na rozvod
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami.
- Popieranie: V prvej fáze sa zapájajú obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu, nemôžu napríklad uveriť, že je to pravda, predstierajú, že na tom nezáleží (aj tak by sa rozviedli), alebo obviňujú rodičov (keby za niečo stál, tak by ostal), niekedy obviňujú aj sami seba (keby som počúval, mamička by neodišla). Deti majú pocit, že rodič, ktorý odchádza neodmieta len svojho partnera, ale aj ich. Niekedy sa snažia nájsť menej bolestnú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty (čo na to povedia kamaráti, ako to poviem v škole). Vždy chovajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty. V tejto fáze môže dôjsť k nesprávnemu pochopeniu rodičmi alebo príbuznými, poprípade každým, kto je v rozvodovej situácii zaangažovaný, že dieťa nemá problém alebo, že druhého rodiča vôbec nepotrebuje, keď o ňom ani nerozpráva.
- Zlosť: V druhej fáze môžu deti pociťovať veľkú zlosť. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo dieťaťu spôsobuje bolesť a pokiaľ deťom nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, tak ju v sebe v danej chvíli potlačia ale objaví sa v podobe rôznych úzkostných prejavov alebo v neadekvátnom chovaní.
- Vyrovnávanie sa: V tretej fáze sa s novou situáciou vyrovnávajú, hľadajú nové istoty a zvykajú si na nové usporiadanie. Neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov. Otvára sa im však pred tým beznádejný výhľad do budúcnosti.
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Ako hovoriť o rozvode s okolím?
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.
Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov.
Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu detí. Obávajú sa, že učiteľ bude s dieťaťom zaobchádzať inak ako s ostatnými deťmi a urobí z neho “zvláštny prípad”, čo podnieti neželateľnú pozornosť spolužiakov. Možno sa obávajú i toho, že učiteľ bude dieťaťu klásť nepríjemné otázky pred celou triedou. Alebo sa boja toho, že učiteľ bude mať voči dieťaťu predsudky, ktoré sa v súvislosti s rozvodom u ľudí často objavujú. Netaktnosť učiteľa v týchto otázkach býva zriedkavá, učiteľ by mal poznať rodinnú situáciu svojho žiaka.
Vyskytujú sa názory, že učiteľovi treba povedať o rozvode až vtedy, keď si sám všimne na dieťati nejaké zmeny. Okrem toho ho môže zapojiť do rozličných aktivít, čim trochu zmierni jeho utrpenie. Tí, čo chcú utajiť rozvod pred učiteľom, si neuvedomujú, že je to prakticky nemožné dlhší čas tajiť. I keď dieťa nič nepovie, učiteľ sa to vždy nejako dozvie. Niekto o tom vie, napr. deti od susedov, povie to ďalej a správa sa rozšíri po celom okolí. Preto je lepšie, ak to učiteľovi povedia rodičia sami. Učiteľ dostane informáciu z prvej ruky a môže dieťaťu skôr pomôcť. A naopak, ak nebol informovaný o rozvode, často nie je ochotný tolerovať zmeny v správaní dieťaťa. Neinformovaný učiteľ môže reagovať na problémové správanie dieťaťa disciplinárnymi trestami.
Popieranie a smútok
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické mechanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Človek sa chráni pred následkami napr. rozvodu tým, že “vymaže" zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome - ide o nevedomý proces. Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa, to závisí od toho, ako často sa k nemu ľudia okolo dieťaťa, najmä členovia rodiny, uchyľujú. Určité osobnostné charakteristiky a spôsoby zaobchádzania s dieťaťom jednoznačne prispievajú k vzniku popretia ako reakcie na rozchod rodičov.
Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich “súbojov". Hoci majú vážne rozpory, prísne sa vyhýbajú zrážkam v prítomnosti detí. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi veľmi zlé. Mali by si však uvedomiť, že ak sú deti občas svedkami hádok rodičov, samozrejme nie násilných, môže to byť pre ne užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia.
Niektorým deťom rodičia podrobne rozprávajú, ako to bude po rozvode. Aj napriek tomu snívajú a hovoria o návrate neprítomného rodiča. Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť, ak chceme ostať zdraví. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie. V niektorých prípadoch by nebolo dobré brať dieťaťu obranné mechanizmy. Popretie ho môže totiž pripraviť o možnosť účinnej liečby. Hoci mechanizmus do určitej miery chráni pred duševným utrpením, jeho použitie nie je “bežným” riešením problémov. Ak totiž tento mechanizmus pretrváva, nedovoľuje "nástup" zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu.
Dospelí (či už rodičia alebo učitelia), ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná zo strany dospelých veľká trpezlivosť. Odborníci, ktorí pracujú s deťmi, dobre vedia, že deti ochotnejšie hovoria o svojich ťažkostiach, keď v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným (napr. Niektoré príbehy sú však také priezračné, že im môžu porozumieť aj iní dospelí ako rodičia, napr.
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom vyslovenú úľavu a koniec ustavičných hádok, je prirodzené, že dieťa reaguje na odchod jedného rodiča smútkom. Pojmom smútok označujeme miernejší pocit nešťastia. Pojem depresia označuje hlbšiu a bolestnejšiu reakciu na rozpad rodiny. Smútok je bežný a prirodzený duševný stav. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje, že človek má hlbšie psychologické problémy. Hranicu medzi normálnym smútkom a depresiou možno určiť veľmi ťažko.
Kritériom môže byť, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie resp. Najcharakteristickejším prejavom smútku u detí po rozchode rodičov je neschopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Veci, ktoré ich predtým bežne tešili a prinášali im radosť, im začnú byť zrazu ľahostajné. Neteší ich hra, obľúbený program v televízii, nepoteší ich ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol. Deti chodia "ako bez duše" a oddávajú sa dennému sneniu. Mnohým sa darí naďalej dobre prospievať v škole, no keď' sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré deti sa usilujú popierať smútok siláckymi výrokmi, napr. "vôbec mi to nevadí", "som úplne pokojný" a pod.
U väčšiny detí pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Stav depresie charakterizuje zvyčajne strata chuti do jedenia, pokles záujmu o učenie, celková apatia, pocit bezmocnosti a beznádejnosti, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť' plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii a neschopnosť využiť hru ako prostriedok na vyrovnávanie sa s rozchodom rodičov. V horších prípadoch sa deti zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu skutočne pokúsia. Samozrejme, pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky - depresia ma rozličné stupne intenzity. Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Ďalším faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým dieťa zostalo žiť. Ak rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výchovy, rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj dieťa.
U niektorých detí sa prejavuje depresia sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. No často je v tom i pomsta. Napríklad chlapec si predstavuje, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať aj o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte aspoň raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi - s rodičmi, ktorí sa nikdy nerozídu. Faktorov, ktoré k tomuto kroku prispievajú, je veľa.
Útek z domova je predovšetkým taký čin, ktorý vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý majú deti k dispozícii. Taký záujem dieťa ubezpečí, že rodičia ho ešte stále berú, že ho úplne neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa konečne vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia a niekedy i televízia alebo tlač. Keď potom dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, dieťaťu sa potvrdí, že je stále milované, že sa o neho všetci boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiah…
Ako pomôcť deťom počas rozvodu?
Psychologická poradňa ponúka niekoľko rád pre celú rodinu, obzvlášť pre deti. V prvej fáze rozvodu býva hnev a popieranie situácie. Deti sa prirodzene bránia psychickej bolesti rôznymi spôsobmi. Predstierajú ľahostajnosť a obviňujú rodičov alebo samých seba. Niektoré deti sa tvária, že sa ich rozvodu nijako netýkajú a nemajú s tým problém. V ďalšej fáze rozvodu býva zlosť, kedy ide o prirodzenú reakciu na bolesť. Môžu sa objaviť aj úzkosti. Dôležité je prejaviť deťom v tejto fáze pochopenie, ktoré im treba ako rodič ponúkať. Deti nemusia byť na očakávané zmeny vo vzťahu rodičov a chodu spoločnej domácnosti pripravené. Niektoré deti môžu mať po rozvode zhoršené správanie. Tieto prejavy, ktoré sa po rozvode vyskytujú by sme v žiadnom prípade nemali ignorovať.
Smútok je prirodzenou reakciou na rozvod rodičov. Smútok by mal samozrejme ustúpiť. Ak sa dieťa cíti izolované a môže nadobúdať ľahostajný postoj k veciam. Ak smútok u vášho dieťaťa pretrváva alebo sa zhoršuje, môže prerásť až do depresie. Depresia u detí sa prejavuje pocitmi menejcennosti, bezmocnosti a beznádeje. V ojedinelých prípadoch sa u detí objavuje sebapoškodzovanie. Úteky z domova, sú menej častými problémami pri rozvodoch.
Ako sa s deťmi rozprávať o rozvode?
- Buďte otvorení a úprimní: Rozprávajte sa s deťmi o tom, čo sa deje a ako ono samé vníma celú situáciu. Rozhovor by mal byť otvorený a úprimný. Snažte sa, aby sa dieťa cítilo komfortne a v bezpečí.
- Vysvetlite im situáciu: Porozprávajte sa s nimi o celej vzniknutej situácií. Vysvetlite dieťaťu, prečo sa ich rodičia rozvádzajú. Uistite ich, že ich obaja rodičia rovnako ľúbite a že to nie je ich vinou.
- Vyhnite sa obviňovaniu: Snažte sa, aby do rozhovoru neboli zainteresované negatívne emócie. Nikdy o druhom rodičovi nerozprávajte pred vašim dieťaťom v negatívnom svetle.
- Ponúknite im podporu: Zistite, ako mu prejaviť podporu. Dajte mu najavo, že sa na vás môže vždy spoľahnúť a s čímkoľvek mu pomôžete.
- Rešpektujte ich pocity: Nikdy nerobte žiadne rozhodnutím, čo by mohlo byť pre dieťa viacej traumatizujúce. Dbajte na to, aby sa dieťa necítilo ukrátené.
- Podporujte ich záujmy: Zapojte ich do aktivít, ktoré ich bavia. Hry a zábava znižujú stres a úzkosť u detí.
- Rešpektujte ich potreby: Každé dieťa má individuálne prežívanie a každé dieťa reaguje na rozvod individuálne. Preto je dôležité vnímať a rešpektovať aj ich potreby.
S vašou podporou zvládnu aj toto náročné obdobie svojho života. Nebojte sa o pomoc požiadať. Existujú rôzne centrá pre deti a mládež, ako aj centrá pre deti a rodiny.