Sociálna práca zohráva kľúčovú úlohu v spoločnosti, pričom sociálni pracovníci vykonávajú množstvo úloh na ochranu a podporu zraniteľných jednotlivcov a skupín. Tento článok sa zameriava na sociálnu prácu, práva dieťaťa a definície práva, s prihliadnutím na relevantnú legislatívu a aktuálne zmeny v tejto oblasti. Cieľom je identifikovať ľudské práva v historickom kontexte etických míľnikov sociálnej práce, a to najmä v deontologických kódexoch, ktoré sú integrálnou súčasťou procesu jej profesionalizácie.
Profesionalizácia sociálnej práce a etické míľniky
Termín profesia etymologicky pochádza z latinského professio, ktoré označuje odbornosť, odbornú prípravu k povolaniu (zamestnaniu) alebo prejav, či verejné priznanie sa k nemu. Pomerne dlho bola profesia identifikovaná so slobodným povolaním (napr. lekár, právnik, umelec). Takéto chápanie profesie môžeme považovať za „tradičné“. V súčasnosti sa v slovenskom a českom spoločensko-kultúrnom kontexte strácajú rozdiely medzi profesiou, zamestnaním alebo pracovnou činnosťou. V praxi tieto bývajú chápané aj ako synonymá.
Z uvedeného je zrejmé, že etika a jej formálna regulácia, je dôležitou a nepostrádateľnou zložkou profesie. Formulovanie etického kódexu patrí v súčasnosti medzi základné požiadavky profesionality a je jednou z charakteristík samostatných pomáhajúcich profesií. Etický kódex potom označuje súbor písomne formulovaných hodnôt, etických princípov a štandardov správania normatívnych a záväzných pre konkrétnu profesiu, odborných pracovníkov alebo organizáciu v globálnom, národnom alebo inštitucionálnom priestore. Hoci etické kódexy nikdy úplne neodstránia neetické správanie, napomáhajú k etickému scitlivovaniu profesionálnych pracovníkov, profesie a jej dôveryhodnosti u užívateľov služieb a v spoločnosti.
Z historického hľadiska sa etickým míľnikom profesionalizácie sociálnej práce venovalo len niekoľko autorov. V anglicky píšucej literatúre najmä americký odborník na profesijnú etiku Frederik F. Reamer, ktorého môžeme oprávnene považovať za autora periodizáciu etických období tejto profesie:
- moralistické obdobie (koniec 19. a zač. 20. stor. - začiatok 30. rokov 20. storočia)
- obdobie etických hodnôt (koniec 30. a začiatok 40. rokov 20. stor. - 60. roky 20. storočia)
- obdobie etických teórií a etického rozhodovania (70. roky 20. stor. - 80. roky 20. storočia)
- obdobie etických štandardov a riadenia rizík (90. roky 20. stor. - do polovice prvého desaťročia 21. storočia)
- digitálne obdobie (od polovice prvého desaťročia 21. stor. - súčasnosť)
Identifikácia etických hodnôt a princípov
Profesijné hodnoty sociálnej práce sú presvedčenia profesijnej komunity o žiaducich cieľoch a žiaducom správaní sociálnych pracovníkov, ktoré k týmto cieľom vedie. Ak nastane v profesijnej komunite zhoda s ich výberom, tieto bývajú ťažiskom profesijného etického kódexu pre etické princípy a konkrétne pravidlá (normy, štandardy) správania.
Prečítajte si tiež: Podmienky Sociálnej Poisťovne pre študentov
Medzi prvými, ktorí sa pokúsilo o identifikovanie kľúčových hodnôt prípadovej sociálnej práce, patril Felix Biestek v diele The Casework Relationship (1957). Z terminologického hľadiska použil pritom označenie „všeobecné princípy vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a klientom“. K Biestekom prezentovaným siedmym kľúčovým princípom patria individualizácia, cielené (účelné) vyjadrovanie pocitov, kontrolovaná emocionálna zaangažovanosť, akceptácia (nesúdenie), sebaurčenie a diskrétnosť. Minimálne štyri z nich je možné považovať za hodnoty.
Ľudské práva v sociálnej práci
V súčasnosti sociálnu prácu môžeme definovať ako aplikovanú vednú a akademickú disciplínu, ako aj na hodnotách založená profesionálna činnosť sociálnych pracovníkov, ktorí svojim cieľavedomým pôsobením pomáhajú, sprevádzajú, podporujú a zmocňujú jednotlivcov a sociálne systémy (rodiny, skupiny, komunity) nadobudnúť optimálnu úroveň sociálneho fungovania a utvárajú priaznivé spoločenské podmienky na dosiahnutie tohto cieľa (Mátel, 2019). Sociálna práca je profesiou založenou na etike a mravných hodnotách. Bez mravných hodnôt by stratila niečo zo svojej podstaty, resp. by vôbec nejestvovala. Medzi jej kľúčové hodnoty pritom už niekoľko desaťročí patria ľudské práva.
Zmienky o ľudských právach možno vystopovať už v antickej filozofii (náznaky sú napríklad v stoickej filozofii) či v stredoveku (Jean Gerson, Johannes Althusius atď.), no koncepčne sa o univerzálnych právach človeka začalo hovoriť až v 17. a 18. storočí v rámci tzv. novovekej školy prirodzených práv. Teórie prirodzených práv nájdeme v tomto období v dielach takých filozofov ako Hugo Grotius, Thomas Hobbes, John Locke či Jean-Jacques Rousseau.
Éra ľudských práv dosiahla svoj vrchol po 2. svetovej vojne. Ochrana ľudských práv prechádza zo suverenity štátu na medzinárodnú úroveň. Tým najvýznamnejším medzinárodným ľudskoprávnym dokumentom v 20. storočí je určite Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú v roku 1948 prijala Organizácia Spojených národov. Jej 30 článkov sa zvykne rozdeľovať do troch základných skupín, tzv. generácií ľudských práv:
- Prvá generácia: občianske práva (na život, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na osobnú slobodu, na ochranu osobnej cti, na vlastníctvo, na spravodlivý proces, na slobodné myslenie, náboženské vyznanie, na slobodný pohyb a pobyt atď.) a politické práva (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo na združovanie, volebné právo, právo na odpor).
- Druhá generácia: hospodárske práva (na prácu, na podnikanie, na štrajk, na osobitné pracovné podmienky a na zvýšenú ochranu zdravia pri práci pre ženy, mladistvých a pre osoby zdravotne postihnuté atď.), sociálne práva (právo na zdravotnú starostlivosť, právo na dôchodkové zabezpečenie, právo na ochranu rodiny atď.) a kultúrne práva (právo na vzdelanie, na slobodné vedecké bádanie atď.).
- Tretia generácia: tzv. práva solidarity, resp. postmoderné práva, ako napríklad právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, práva národnostných a etnických menšín, právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu a pod.
Etický kódex sociálnej práce a ľudské práva
V 60. rokoch 20. storočia zamerali odborníci na sociálnu prácu pozornosť smerom k etickým konštruktom sociálnej spravodlivosti, ľudským právam a reformám. Profesijné organizácie sociálnej práce začínajú v období identifikácie etických hodnôt a princípov prijímať a vydávať etické kódexy alebo etických sprievodcov praxe založených na etických hodnotách.
Prečítajte si tiež: Práva pri prerušení poistenia počas rodičovstva
Prvý medzinárodný etický kódex publikovala Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (skr. IFSW) v roku 1976, teda už v období aplikovanej etiky a etického rozhodovania. Medzinárodný etický kódex pre sociálnych pracovníkov obsahoval päť základných princípov a nasledovali štandardy etického správania:
- princíp: Každá ľudská bytosť má jedinečnú hodnotu bez ohľadu na jej pôvod, etnikum, pohlavie, vek, presvedčenia, sociálny alebo ekonomický status alebo príspevok do spoločnosti.
- princíp: Každý jednotlivec má právo na sebarealizáciu do tej miery, ak nezasahuje do rovnakých práv iných.
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov spolu s Medzinárodnou asociáciou škôl sociálnej práce publikovali v roku 1994 nový medzinárodný kódex označený pod názvom Etika sociálnej práce, princípy a štandardy (NASW, 1994). Sociálni pracovníci rešpektujú základné ľudské práva jednotlivcov a skupín osôb vyjadrené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv Organizácie Spojených národov a iných medzinárodných dohovoroch odvodených od tejto deklarácie (čl. Zároveň sa predpokladá, že tieto práva môžu byť vo vzájomnom konflikte vzhľadom na práva iných osôb: Pomôžte klientovi - jednotlivcovi, skupine, komunite alebo spoločnosti - dosiahnuť sebarealizáciu a maximálny potenciál v medziach rešpektovania príslušných práv iných (čl. 3.3.4).
Medzinárodný etický kódex z roku 1994 zohrával dôležitú úlohu v procese profesionalizácie českej aj slovenskej sociálnej práce po páde komunizmu v roku 1989. V roku 1994 bola založená Asociácia sociálnych pracovníkov na Slovensku, ktorá sa stala členskou organizáciou IFSW. V Žiline roku 1997 deklarovala Etický kódex sociálnych pracovníkov Slovenskej republiky. Tento je považovaný za prvý slovenský etický kódex sociálnej práce, hoci išlo o dokument profesijnej asociácie, ktorej členstvo bolo dobrovoľné. V prvej vete kódexu sa priamo uvádza, že „sociálna práca je profesia založená na hodnotách demokracie a ľudských práv.“
Právny rámec sociálnej práce a ochrany detí na Slovensku
Základná právna úprava týkajúca sa oprávnení osôb konajúcich vo veciach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa nachádza v zákone č. 305/2005 Z. z. Tento zákon upravuje rôzne aspekty sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, vrátane oprávnení a povinností sociálnych pracovníkov.
Okrem toho, zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny upravuje sociálnu prácu, podmienky na jej výkon, zriadenie, postavenie a pôsobnosť Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce a podmienky na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny.
Prečítajte si tiež: Podmienky a výška materského príspevku
Oprávnenia sociálnych pracovníkov v oblasti ochrany detí
Podľa ustanovenia § 93b ods. 1 písm. zákona č. 305/2005 Z. z. majú sociálni pracovníci v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately viaceré oprávnenia. Medzi základné oprávnenia patrí aj vstup do obydlia. Na každý vstup do Vášho obydlia však potrebujú pracovníci súhlas osoby, ktorá obýva túto nehnuteľnosť a stará sa o dieťa. Ak by ste takémuto pracovníkovi odmietli vstup do obydlia a tým by ste znemožnili výkon jeho oprávnení, podľa ustanovenia § 93b ods. 2 v spojení s ustanovením § 93f a 93g môže pracovníkovi súd povoliť vstup do Vášho obydlia za účelom preverenia stavu dieťaťa. Súčinnosť a asistenciu pracovníkovi v takomto prípade poskytuje príslušník Policajného zboru SR.
Pred každým vykonaním svojho oprávnenia podľa ustanovení § 93b ods. 1 písm. a) až c) sa musí pracovník preukázať písomným poverením orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Pracovník má právo žiadať od Vás osobnú spoluprácu, ak je to pre výkon jeho oprávnení potrebné. Vy ste povinný takúto spoluprácu pracovníkovi poskytnúť. Rovnako je pracovník podľa ustanovenia § 93b ods. 1 písm. h) oprávnený vyhotoviť, a to aj bez súhlasu prítomnej fyzickej osoby, zvukový záznam na účely preukázania priebehu vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. O vyhotovovaní obrazového záznamu, obrazovo-zvukového záznamu a zvukového záznamu pri výkone oprávnenia podľa § 93b ods. 1 písm. a) až c) v prostredí podľa § 4 ods. 1 písm. a) a b) musíte byť vopred písomne pred samotným výkonom jeho oprávnenia informovaný. Bez predchádzajúceho upozornenia môže vyhotoviť takéto záznamy iba v prípade, ak zistí okolnosti nasvedčujúce tomu, že dieťa je vystavené ohrozeniu života, zdravia alebo neľudskému alebo zlému zaobchádzaniu. Z vykonania oprávnenia podľa ustanovenia § 93b ods. 1 písm. a) až d) je pracovník povinný vyhotoviť písomný záznam. Tento záznam je súčasťou spisu, ktorý je uvedený na orgáne soc.
Zákon neupravuje povinnosť pracovníkov vopred ohlasovať dátum a čas vykonania ich oprávnení v zmysle tohto zákona. Pre splnenie účelu výkonu ich oprávnení je však z ich pohľadu vhodné, aby rodičovi alebo inej osobe, ktorá sa o dieťa stará oznámili dátum a čas kontroly. Mohlo by sa stať, že sa dostavia na adresu bydliska maloletého a dotyčné osoby tam nebudú. Zákon na túto otázku nedáva jasnú odpoveď. Každý prípad je individuálny.
Podľa ustanovenia § 93b ods. 1 písm. b) je pracovník oprávnený osobne preverovať starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin dieťaťa alebo osobne zisťovať dôvody nevhodného správania sa detí v prostredí podľa § 4 ods. 1 písm. a), b) a d) najmä návštevou dieťaťa a rozhovorom s dieťaťom, s rodičom dieťaťa, s inou osobu, ktorá sa osobne stará o dieťa, alebo s fyzickou osobu, ktorá má s dieťaťom blízky vzťah. Zároveň je v druhej vete ustanovenia § 93b ods. Tzn. že je na pracovníkovi, aby posúdil, či vzhľadom na vek a rozumovú vyspelosť dieťaťa je možné vykonať s ním pohovor aj osamote alebo je vhodnejšie ho vykonať v prítomnosti osoby, ktorá je blízkou osobou maloletého dieťaťa.
Povinnosti rodičov a iných osôb
Zákon v ustanovení § 93e upravuje povinnosti rodičov detí a iných osôb, ktoré sa o dieťa starajú. Medzi tieto povinnosti patrí aj umožniť pracovníkovi orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately výkon jeho oprávnení a poskytnúť mu potrebné informácie.
Sociálna práca v školách a školských zariadeniach
Novela školského zákona a novela zákona o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch od 1. januára 2025 prináša zmeny v oblasti sociálnej práce v školách. V školskom zákone v znení účinnom od 1. januára 2025 je nový § 152b školského zákona, ktorý definuje „sociálnu prácu v škole a školskom zariadení“. V škole a školskom zariadení môže byť vykonávaná sociálna diagnostika, sociálne poradenstvo a ďalšie metódy, techniky a postupy sociálnej práce. Tieto činnosti možno vykonávať aj terénnou formou a vykonáva ich sociálny pracovník, ktorý po novom nie je kategóriou odborného zamestnanca podľa zákona č. 138/2019 Z. z. a ktorý musí spĺňať podmienky odbornej spôsobilosti podľa osobitného predpisu, ktorým je § 5 zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 219/2014 Z. z. je kvalifikačným predpokladom na výkon odbornej činnosti sociálneho pracovníka získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore sociálna práca.
Pôsobenie sociálneho pracovníka v školách má však aj naďalej svoje opodstatnenie a aj keď už od 1.1.2025 nebude kategóriou odborného zamestnanca a zároveň bude nepedagogickým zamestnancom školy, bude môcť rozvíjať oblasť sociálnej práce v škole aj s ohľadom na to, že detí a rodín s rôznymi problémami pribúda.
Na výkon sociálnej práce v škole a školskom zariadení sa tak vzťahuje zákon č. 219/2014 Z. z., ktorý upravuje sociálnu prácu, podmienky na výkon sociálnej práce a zriadenie, postavenie a pôsobnosť Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce a podmienky na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny.
Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce
Podľa § 3 zákona č. 219/2014 Z. z. je Slovenská komora sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce samosprávna stavovská organizácia, ktorá združuje sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Komora združuje členov komory. Členstvo v komore je dobrovoľné.
Ochrana práv dieťaťa
Ochrana práv detí je špecifická činnosť, ktorej úlohou je ochrana maloletých detí pred nežiaducimi vplyvmi prostredia a širokým spektrom sociálnych problémov. Ochrana detí sa v Slovenskej republike, tak ako aj inde vo svete vyvíjala a realizovala podľa vlastných špecifických podmienok, histórie, tradície a spoločenského zriadenia.
Historický vývoj ochrany detí
Z predhistórie vývoja rodinného práva nemôžeme nespomenúť Chammurapiho zákonník (1792-1750 p.n.l.) a Zákony XII. tabulí, ktoré patrili k hlavným právnym dokumentom rodinno-právnych vzťahov obdobia rímskej republiky. V období 16. storočia v Uhorsku, kde patrilo aj slovenské územie platilo obyčajové právo. K nemu patrili „Dočasné súdne pravidlá“. Začiatky sociálnoprávnej ochrany sa začali rozvíjať koncom 19. Dobrovoľnícke združenia zaoberajúce sa pomocou deťom začali vznikať začiatkom 20. Dôležitým medzníkom vo vývoji ochrany detí bol aj zákon č. 256/1921 Z.z. o ochrane detí v cudzej starostlivosti a detí nemanželských. Z právnej úpravy v čase rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky (r. 1918), je pre danú problematiku dôležitý zákon o zriadení samostatného česko-slovenského štátu. Menovaný zákon obsahoval recepčnú normu a preto všeobecný rakúsky občiansky zákonník mohol byť účinný v Čechách, a obyčajové právo uhorské účinné na Slovensku. V tomto období mali manželia právo spoločného dozoru nad deťmi, právo vychovávať a trestať deti. Muž otec mal vedúce postavenie v rodine, bol zákonným zástupcom dieťaťa a správcom jeho majetku.
Rodinné právo v období 1. republiky bolo jednotné a ani tzv. manželská novela neodstránila nerovnoprávne postavenie muža a ženy a diskrimináciu nemanželských detí. Rovnosť postavenia mužov a žien v spoločnosti výrazne zdôraznila až Ústava 9. mája, ktorá bola publikovaná ako ústavný zákon č.
Etapa dualizmu rakúskeho občianskeho práva v Čechách a uhorského obyčajového práva na Slovensku sa skončila v roku 1950, keď bol prijatý nový Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1951. Zákonníkom sa po tridsiatich rokoch existencie Československej republiky vytvoril unifikovaný kódex občianskeho práva v celej republike. Z vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka boli vyňaté rodinnoprávne vzťahy a boli upravené osobitným zákonom č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve (Oláh, Roháč, 2008). Ďalším medzníkom v historickom vývoji bol zákon č. 46/1959 Zb. o zmene právomoci súdov a o zmene a doplnení niektorých ustanovení z odboru súdnictva a štátnych notárstiev, ktorý zmenil zákon o rodinnom práve č. 265/1949 Zb. a preniesol niektoré právomoci súdov v záležitostiach maloletých detí na vtedajšie orgány štátnej správy, ktorými boli národné výbory.
V bývalej Československej republike bola sociálnoprávna ochrana upravená zákonom č. 69/1952 Zb. o sociálnoprávnej ochrane. Podľa uvedeného zákona sociálnoprávna ochrana spočívala najmä vo vykonávaní hromadného poručenstva a opatrovateľstva, a v osobitnej ochrane detí, ktoré neboli v starostlivosti rodičov. Rovnako v poradenskej a pomocnej činnosti a v prispievaní štátu na úhradu osobných potrieb detí, ktoré pomoc potrebovali. Menovaný zákon bol zrušený zákonom č. 94/1963 Zb. o rodine. Tento zákon zahrnul do právnej úpravy aj problematiku sociálnoprávnej ochrany.
Filozofia sociálnoprávnej ochrany v bývalej Československej republike bola založená na presvedčení, že ochrániť dieťa a zabezpečiť mu zdravý vývin je najlepšie izolovaním ho od patologickej rodiny. Hlavným garantom ochrany práv dieťaťa v bývalej Československej republike, ako aj v súčasnosti bol a je štát. Avšak po spoločenských zmenách v roku 1989 veľkým prínosom v uvedenej oblasti je tretí sektor, ktorý vypĺňa medzery v sociálnej sieti. V súčasnosti na Slovensku pôsobí množstvo občianskych združení, nadácií, dobrovoľníckych a svojpomocných skupín.
V posledných rokoch je problematika ochrany práv detí výrazne ovplyvňovaná stratégiami Európskej únie a procesmi globalizácie. Ovplyvňujú ju aj viaceré dohovory, ktorých Slovenská republika je zmluvnou stranou. Medzi významné dokumenty patrí Dohovor o právach dieťaťa, Deklarácia práv dieťaťa, Deklarácia práv počatého dieťaťa, Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach a Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine. Najvýznamnejším medzníkom vo vývoji sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately v súčasnosti bol rok 2005, keď bol prijatý zákon č. 305/2005 Z. z.
Súčasné výzvy a trendy v ochrane detí
Súčasná ochrana deti podľa nášho názoru dostatočne nezodpovedá aktuálnym novým potrebám spoločnosti. Myslíme si, že treba vykonať zmeny v právnej úprave sociálno-právnej ochrany detí, sociálnej prevencie a náhradnej rodinnej starostlivosti. Rovnako treba dokončiť transformáciu detských domovov na zariadenia rodinného typu. V takýchto zariadenia sa deti lepšie pripravia na budúci život, naučia sa žiť v „rodine“, hospodáriť, spolupodieľať sa na chode domácnosti, plniť určité roly z toho vyplývajúce a podobne. Zároveň podľa nášho názoru treba skvalitniť terénnu sociálnu prácu s rodinou s cieľom sanácie rodinného prostredia. Tu je veľký priestor pre neustále zlepšovanie spolupráce verejného sektora s neziskovým sektorom. Ďalej treba pokračovať v decentralizácii a modernizácii verejnej správy.
V rámci decentralizácie verejnej správy boli síce niektoré služby z oblasti sociálnoprávnej ochrany detí prenesené na obce a vyššie územné celky (§64, §75, §76 zákona 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kurately). Obce však podľa nášho názoru nie sú väčšinou dodnes schopné v rámci vlastnej komunálnej sociálnej politiky zabezpečiť odborne, kapacitne a ani finančne tieto ciele. Z uvedeného dôvodu je úlohou štátu dobudovať také mechanizmy, aby prenesené úlohy na obce v rámci sanácie rodiny, terénnej sociálnej práce, poskytovania finančnej pomoci sociálne slabým rodinám, finančnej pomoci rodinách ktorých detí sú umiestnené v detských domovoch, poskytovania sociálneho poradenstva a podobne, bolo naplnené aj v praktických činnostiach.
Pre skvalitnenie plnenia úloh verejnej správy je potrebná jej neustála modernizácia a informatizácia. Zároveň je dôležité zabezpečiť implementáciu medzinárodných dokumentov, ktorých zmluvnou stranou je Slovenská republika. V záujme flexibilnejšieho riešenia sociálnopatologických javov treba rozšíriť kompetencie štátnych orgánov, ale aj zefektívniť presieťovanie všetkých inštitúcií pôsobiacich v sociálnej sfére.
Kolízny opatrovník a jeho rola
Myslíme si, že pre efektívnejší výkon práce sociálneho kurátora, ako aj pre zvýšenie jeho spoločenského statusu, by bolo potrebné zákonom konkrétnejšie vymedziť jeho kompetencie. Veľkým prínosom, hlavne pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka by bola možnosť využívania niektorých diagnostických metód. Sme presvedčení, že by to prispelo k urýchlenejším záverom v súdnych konaniach. Je všeobecne známe a odborne potvrdené, že dlhé nevyriešené súdne spory spôsobujú deťom nenahraditeľné škody na ich psychickom a fyzickom zdraví.
Na skvalitnenie ochrany práv dieťaťa by samozrejme prispelo ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov napríklad v oblasti terapeutických techník. Nemôžeme nespomenúť absentujúcu mediáciu a supervíziu v tejto oblasti. Mediácia aj supervízia sú síce legislatívne upravené, ale ich využívanie v praxi je nepostačujúce. Mediácia, ako metóda riešenia konfliktov by bola účinným nástrojom riešenia rodinných problémov a sporoch rodičov o maloleté deti. Myslíme si, že za úvahu by stálo mediáciu legislatívne upraviť tak, aby ju mohli poskytovať zamestnanci sociálnoprávnej ochrany. Prípadne, aby rodinný mediátor bol súčasťou tímu.
Taktiež k efektívnejšiemu výkonu práce sociálnych pracovníkov, ako aj k posilneniu statusu sociálnemu kurátora a hlavne k ochrane práv a právom chránených záujmov maloletých detí, by podľa nášho názoru prispela právna úprava výkonu činností tak, ako je to u psychológov a psychiatrov, ktorí sú výslovne zákonom viazaní mlčanlivosťou. Samozrejme, že mlčanlivosťou je viazaný aj sociálny pracovník, ale to vyplýva z etického kódexu, zákona o ochrane osobných údajov a z interných predpisov inštitúcie, čo však nezamedzí v potrebnom rozsahu ochrane maloletých detí. Nakoľko je sociálny kurátor zamestnancom štátnej správy a pri procesných úkonoch sa riadi zákonom č. 71/2967 Zb. o správnom konaní a zákonom č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám jeho povinnosťou je rodičom dieťaťa sprístupňovať informácie, nahliadať do spisu, zhotovovať odpisy a fotokópie. Takto majú rodičia prístup k výpovediam, šetreniam v domácnosti a podobne u druhého rodiča. Uvedené skutočnosti sú preto často dôvodom vykonávania nátlaku a manipulácie zo strany rodičov na maloleté deti, ako aj snahou o manipuláciu a ovplyvňovanie názoru sociálneho kurátora.
Aktuálnym problémom celej spoločnosti sú sociálnopatologické javy. Úlohou sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately je odstraňovanie vzniknutých neželaných sociálnych problémov a kolízií, ale aj prevencia sociálnopatologických javov. Pri ich riešení stále väčší význam nadobúda sociálna prevencia a sociálne poradenstvo. Poskytnutie včasnej a účinnej pomoci môže vo veľkej miere predchádzať, alebo zamedziť výskytu sociálnopatologických javov a viesť k odstráneniu ich sociálnych dôsledkov. agenda ochrany práv detí v spoločnosti významné postavenie.