Poruchy správania sú komplexnou témou, ktorá si vyžaduje hlbšie pochopenie a citlivý prístup. Tento článok sa zameriava na definovanie a kategorizáciu porúch správania, identifikáciu faktorov, ktoré ich ovplyvňujú, a na možnosti intervencie a pomoci.
Úvod do porúch správania
Poruchy správania sú v súčasnosti široko chápaným pojmom, ktorý zahŕňa rôznorodé formy neprispôsobivého správania. Tieto formy majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Z pedagogického hľadiska ich chápeme ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jednotlivec je rezistentný voči bežnému výchovnému pôsobeniu. Ide o trvalejší ráz a prejav osobnosti. Poruchy správania môžeme charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy nie je jedinec schopný rešpektovať normy správania na úrovni zodpovedajúcej jeho veku, prípadne úrovni jeho rozumových schopností.
Vývin žiaduceho a nežiaduceho správania
Dieťa sa počas vývinu učí rozlišovať medzi žiaducim a nežiaducim správaním. Postupne spoznáva normy, ktoré má dodržiavať a podľa ktorých sa má správať. Spočiatočnú pomoc mu poskytujú rodičia, no neskôr dokáže regulovať svoje správanie aj samo, dokonca aj vtedy, keď ho nikto z dospelých nekontroluje. Dieťa tak za zlé správanie pociťuje vinu a vie aj prečo. Samé vie vysvetliť dospelým, čo urobilo zle a nevhodne. Dieťa, ktoré dodržiava sociálne normy a nemá problém s autoreguláciou, dokáže aj odložiť aktuálne uspokojenie na neskôr, teda rozumie tomu, že nie všetko môžem mať hneď a tak, ako chcem.
Charakteristika a prejavy porúch správania
O poruchách správania hovoríme vtedy, keď dieťa nerešpektuje sociálne normy v spoločnosti. Správa sa neadekvátne k ľuďom, nedokáže nadväzovať a udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, chýba mu empatia a nadmerne sa zameriava na seba a na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Za porušenie akýchkoľvek noriem nepociťuje vinu. Dificility v správaní sa môžu u detí prejavovať rôznymi symptómami.
Kategorizácia porúch správania
Poruchy správania môžeme rozdeliť do niekoľkých kategórií:
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Špecifické (vývinové) poruchy správania: Tieto poruchy sú charakterizované tým, že ich prvotnou príčinou nie sú nevhodné sociálne vplyvy (výchova), ale drobné poškodenia neurologického charakteru.
Dificility v správaní: Ide o problémy v adaptácii na základe nedostatočne utvorených alebo nesprávne utvorených návykov a spôsobilostí.
Disociálne, asociálne až antisociálne správanie: V tomto prípade jednotlivec nerešpektuje spoločenské a právne normy alebo ich aktívne a závažne porušuje. Sem patrí agresívne správanie, terorizovanie, záškoláctvo, neposlušnosť, výbuchy zlosti, túlanie, úteky z domu, krádeže, poškodzovanie majetku, podpaľačstvo a pod. Môžeme tu hovoriť aj o delikventnom správaní, kedy sa porušujú právne normy, ale jednotlivec nie je ešte celkom právne zodpovedný.
Faktory ovplyvňujúce poruchy správania
Významnú úlohu pri vzniku porúch správania zohrávajú nasledovné činitele:
- Neúplná alebo rozvrátená rodina
- Nedostatok pozitívnych vzorov alebo prítomnosť negatívnych vzorov
- Priama výchova k osvojeniu si nevhodného hodnotového systému a nežiaducich modelov správania
- Dedičné dispozície, rôzne poškodenia mozgu, neurózy
Emocionálne prežívanie a kognitívne funkcie
Deti s poruchami správania majú určité odlišnosti v emocionálnom prežívaní, tiež v spôsobe uvažovania a hodnotenia rôznych situácií, a tiež motivácii, ktorá ich vedie k opakovaniu poruchového správania.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Oblasť emocionálneho prežívania: Nežiaduce správanie veľmi často vyplýva z odlišného citového prežívania dieťaťa, väčšinou zo sklonu k negatívnemu emocionálnemu ladeniu. Tieto deti bývajú väčšinou vnútorne napäté, s pocitmi nepohody a celkove majú vyššiu dráždivosť. Často im chýbajú pozitívne citové zážitky, a naopak, citová chladnosť alebo hostilita bývajú u nich negatívnym zážitkom. Deti s poruchami správania mávajú tiež zníženú toleranciu voči záťaži, nie sú schopní odložiť vlastné uspokojenie alebo sa ho vzdať, tiež majú aj znížené sebaovládanie a bývajú impulzívni.
Oblasť uvažovania, resp. oblasť kognitívnych funkcií: Narušené správanie mnohokrát vyplýva aj z odlišného spôsobu uvažovania, resp. hodnotenia situácie a interpretácie reakcií od iných ľudí. Tieto deti mávajú zníženú schopnosť adekvátne spracovať rôzne informácie, a tým pádom aj plánovať a regulovať svoje správanie. Niekedy ide až o narušenie kognitívnej orientácie vo svete, najmä v jeho sociálnej oblasti. Tieto deti nie sú schopné rozpoznať určité sociálne signály od ľudí, ktorí s nimi hovoria, tiež dobre nechápu väčšine bežných sociálnych situácií, preto na ne aj neprimerane reagujú. Môže tu ísť nielen o biologickú dispozíciu, ale napr. aj o neprimeranú, resp. negatívnu skúsenosť, ktorá sa im už opakovane potvrdila, a tak sa tieto deti postupne naučia, že musia svoje potreby presadzovať násilím, v opačnom prípade nič nezískajú. Častým problémom u týchto detí je aj ich neschopnosť poučiť sa zo svojej skúsenosti, t. z. necitlivosť k ich spätnej väzbe, napr. od rodičov, učiteľov a pod. ďalším problémom u týchto detí je aj ich narušené sebahodnotenie, ktoré je buď vysoko nad alebo vysoko pod priemerom.
Motivácia nežiaduceho správania
Všetko, čo v živote robíme, má nejaký dôvod, motív a zväčša slúži aj na uspokojenie niektorej potreby. Medzi hlavné motivácie nežiaduceho správania patria:
- Potreba stimulácie: Teda potreba potrebného vzrušenia, ktoré môže byť uspokojovaná takým správaním, ktoré sa vymyká normálnemu správaniu.
- Potreba citovej istoty a bezpečia: Môže byť uspokojovaná aj náhradným spôsobom, a to napr. vtedy, keď chce dieťa upútať na seba pozornosť aj tak, že sa začne viazať na nevhodnú autoritu (zlý vzorec správania), ktorá mu slúži ako náhrada k citovému zakotveniu v rodine. Dieťa je vtedy napr.
- Potreba sebarealizácie: Tieto deti chcú zažiť pocit uznania a ocenenia, avšak niekde inde ako vo vlastnej rodine a to ich vedie k sebarealizácii nežiaducim smerom. Mnoho z toho, čo dieťa začína robiť, býva hodnotené aj skupinou, do ktorej patrí, taktiež si v nej postupom času získava aj určitú prestíž, a tým si aj potvrdzuje svoju vlastnú hodnotu, pričom takové správanie môže byť v spoločnosti vnímané aj ako asociálne, resp.
- Potreba získať žiaduce materiálne prostriedky: Motívom najmä majetkovej trestnej činnosti je potreba vlastniť to, čo by určitým spôsobom potvrdzovalo sociálnu prestíž dieťaťa v partii alebo by mu umožňovalo žiť požadovaným štýlom života, akým žijú aj členovia jeho skupiny.
Intervencie a pomoc
Pri riešení porúch správania je dôležitý komplexný prístup, ktorý zahŕňa:
- V ťažších prípadoch je vhodná aj pomoc ďalších odborníkov a spolupráca s nimi (psychológ, špeciálny alebo liečebný pedagóg, príp.
- Dôležitá je tu spolupráca s rodičmi, a tiež s ďalšími odborníkmi (psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, výchovný poradca a koordinátor prevencie na škole, sociálny pedagóg, príp.
Súčasné výzvy a trendy v správaní mládeže
V súčasnej spoločnosti sa čoraz častejšie stretávame s názormi, že mládež je nevychovaná a neúctivá. Táto téma je komplexná a vyžaduje si hlbšiu analýzu príčin, ktoré k tomuto stavu prispievajú.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Zhoršujúce sa psychické zdravie mládeže
V posledných rokoch zaznamenávame zhoršenie psychického zdravia mladých ľudí. Stres, úzkosť a pocity smútku sa stávajú čoraz bežnejšími. Čakacia doba na hospitalizáciu v psychiatrických zariadeniach sa predlžuje a závažnosť riešených problémov mladých ľudí sa zmenila. Pandémia koronavírusu ešte viac zhoršila psychické problémy v dôsledku izolácie, strachu a stresu.
Nedostatok presných dát a tabuizácia psychických problémov
Chýbajú presné dáta o prevalencii duševných ochorení. Mnohé deti so sebapoškodzovaním alebo samovražednými pokusmi nie sú v systéme zachytené a pre niektoré rodiny je psychické zdravie stále tabu.
Diagnostikovanie psychických porúch a ADHD
Spoločnosť začala venovať pozornosť psychickému zdraviu mladých až v 20. storočí. Vďaka tomu vieme pomenovať a diagnostikovať širšiu škálu psychických problémov. ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou) je v súčasnosti najčastejšie diagnostikovaná duševná porucha v detstve. Mnohí odborníci však s diagnózou ADHD u dospelých nezaobchádzajú správne alebo ju neuznávajú.
Vplyv prostredia a životného štýlu
Prostredie, v ktorom deti vyrastajú, má významný vplyv na ich psychické zdravie. Nekvalitné prostredie môže prispievať k vzniku psychických problémov. Mladí ľudia prežívajú väčší stres zo zmeny klímy a obáv o stratu zamestnania. Nedostatok spánku sa podpisuje na zdraví detí a spôsobuje podráždenosť a bolesti hlavy. Škola tiež prispieva k stresu a vyčerpávajúci denný program naplnený krúžkami a mimoškolskými aktivitami neumožňuje deťom oddych. Rodičia prenášajú na deti svoje úzkosti.
Sociálne siete: Pomocník alebo nepriateľ?
Sociálne siete sú často obviňované z negatívneho vplyvu na psychické zdravie mladých. Záleží na tom, ako dieťa sociálne siete používa. Dianie na internete je odrazom toho, že je to celkovo v spoločnosti zlé.
Výchova a rodinné prostredie
Rodinné prostredie a výchova majú kľúčový vplyv na vývoj dieťaťa. Často počujeme hlavne medzi rodičmi skloňovať výraz: „On nie je nevychovaný, on je len hyperaktívny.“ Niekedy sa toto slovo používa naozaj neuvážene a na kamuflovanie výchovných prešľapov. Kde však skutočne je hranica medzi nezvládnutým dieťaťom a dieťaťom nezvládnuteľným bežnými výchovnými prostriedkami? Koľko detičiek skutočne potrebuje „iné pedagogické metódy“ a kedy už myslieť na problém? Na tieto otázky je najlepšie si posvietiť s odborníkom.
Nepokojné deti a telesné tresty
Nepokojné deti (najmä v školskom veku ) sa v rodine ľahko dostávajú do situácie často trestaného dieťaťa. Rodičia ho berú ako zlostiace, a preto s myslia, že ho môžu trestať. Treba si však uvedomiť, že trestom v psychologickom zmysle je pre dieťa i zvýšenie hlasu alebo dobre mienená kritika, v ktorej mu dávame najavo svoje výhrady, ale aj skutočnosť, že ho úplne a bezvýhradne neprijímame. Prirodzene i zákazy sú častým trestom. Najčastejšie zakazujeme deťom televíziu, počítače a mobilné telefóny, akoby to bola tá najhodnotnejšia vec, ktorej zákaz na dieťa zapôsobí. Niektorí rodičia zakazujú deťom chodiť von, takže dieťa potom nemá možnosť ani si pobehať, ani sa stretnúť s kamarátmi. A keď to všetko nepomáha (a ono to naozaj veľa nepomáha alebo len krátkodobo), rodičia sa ľahko dostávajú k poslednému výchovnému prostriedku - k telesnému trestu. Snaha „vytĺcť“ z dieťaťa nepokoj, nepozornosť a agresivitu a nastoliť pokoj, pozornosť a poslušnosť, prípadne ešte ďalšie dobré vlastnosti, rastie s mierou surovosti dieťaťa zachovať si svoju najhoršiu podstatu. Prirodzene, že telesné tresty u nepokojných detí vôbec nezapôsobia. Krátkodobo síce môžu potlačiť poruchy správania, ale z dlhodobého hľadiska stav dieťaťa ešte viac zhoršujú. V dieťati s a zvyšuje napätie, strach z trestu, celkový pocit nepríjemnosti, čo zasa len posilňuje a zvyšuje už predtým aj tak vysokú hladinu nepokoja a nesústredenosti. Opakované telesné tresty však majú ešte ďalšie účinky - vôbec nie len vedľajšie. Fyzické tresty ako prejav priamej agresivity rodičov signalizujú dieťaťu odobratie lásky, vzbudzujú v ňom pocit príkoria, spôsobujú mu bolestné útrapy. Vyvolávajú v ňom pocity krivdy a želanie po odplate.
Hyperaktivita a hyperaktívny syndróm
Pohybový nepokoj u dieťaťa, ktorý má znaky poruchy, označujeme ako hyperaktivity, hyperaktívny syndróm alebo hyperkinetický syndróm. Syndróm je vždy nejakým súborom príznakov, ktoré sa často vyskytujú pospolu. Pohybový nepokoj je iba jedným z tých, ktoré hyperaktívny syndróm alebo jednoducho hyperaktivitu zahrňuje. Je bežné, že sa nám malé deti zdajú byť „hyperaktívne“. Úroveň pohybovej aktivity u všetkých detí rastie do troch rokov ich veku. Boli neobyčajne aktívne už v maternici pred narodením. Niekedy sú to náročné deti, ktoré veľa plačú a zle spia. Niekedy počúvame, že bolo ťažké dieťa si nakloniť a rozveseliť ho, že nemalo rado fyzický kontakt. Rodičia týchto detí bývajú veľmi preťažení a sklesnutí; možno dokonca sami zápasia s vlastnými príznakmi ADHD. Výchova detí, ktoré zodpovedajú tomuto popisu, nebude jednoduchá a je veľmi pravdepodobné, že tieto deti nezažijú svojich rodičov práve v najlepšom svetle. Možno si ich okolie všimlo, že sú veľmi aktívni a že majú ťažkosti udržať pozornosť rovnako dlho ako iné deti v rovnakom veku, ich problémy však začnú byť viditeľné až vo chvíli, keď nastúpia do školy. Prvý krát v živote totiž po nich niekto chce, aby zostali sedieť ticho, zapojili sa do určitých činností a dokončili ich. Začínajú sa od ostatných detí líšiť.
Príznaky hyperaktivity
Deti sa zvyčajne na nič dlho nesústredia, sú roztržité, ich pozornosť je kolísavá alebo krátkodobá. Okrem toho sú väčšinou aj dráždivé, majú sklon k výbuchom zlosti, alebo pod vplyvom momentálnej pohnútky či podnetu reagujú zjašene. V škole vybehuje z lavice, alebo sedí, ale ustavične mení polohu tela, váľa sa po lavici, presedáva, bubnuje prstami po lavici, vykrúca sa, pohojdáva nohami, žuje rozličné predmety, obhrýza ceruzku a podobne. Zle ovláda svoje bezprostredné impulzy a vykrikuje. Zvyčajne nevychádza dobre so spolužiakmi a vyrušuje ich pri práci. Napomenutia a tresty nevedú k zlepšeniu správania. Pre rodičov je problematické prinútiť toto dieťa pripravovať sa do školy, lebo neobsedí dlho na stoličke a a nesústredí sa na zadanú úlohu. Dôsledkom sú neúspechy v škole i doma. Dieťa nezvnútorní rol školáka, nestotožní sa s ňou, čo značí, že jeho vnútorné presvedčenie „som školák“ nie je dostatočné, a preto ani nevzniká motivácia učiť sa. Chýbajúcu motiváciu nahrádzajú rodičia tlakom na dieťa. Začnú vlastne fungovať ako „prinucovači“ dieťaťa do učenia. Nepozornosť v škole potom sťažuje dieťaťu uplatniť aj to, čo sa doma prácne, väčšinou za pomoci rodičov, naučilo. Hoci rozumové schopnosti týchto detí sú aspoň priemerné, ich školský výkon býva pod ich možnosťami. Je známe, že rozumové schopnosti hyperaktívnych detí nie sú vždy rovnomerne vyzreté. U niektorých detí sa prejavujú rozličné mimoriadne ťažkosti a nedostatky vnímania, zapamätania, hrubej i jemnej motoriky.
Neschopnosť zamedziť reakcii na impulz
Kľúčovým nedostatkom u ADHD je neschopnosť zamedziť reakcii na impulz, a to rovnako vhodnej, ako nevhodnej. Odborníci, tvrdia že, že hlavní problém, ktorým trpia ľudia s ADHD, spočíva v tom, že nedokážu ovládnuť svoje reakcie na signály, podnety alebo udalosti ktoré nijako nesúvisia s tým, čo práve robia. Ľahká vyrušiteľnosť, neschopnosť plánovať a organizovať, nevyrovnanosť, zdanlivá absolútna neschopnosť predvídať dôsledky pramení z primárneho problému, a tým je neschopnosť vytrvať. Je relatívna neschopnosť zdržať sa reakcií na čokoľvek, čo je v danej chvíli najzaujímavejšie alebo najpríťažlivejšie. Toto spôsobuje rodičom nemalé problémy. Rodičia musia byť výnimočne ostražití, aby dieťa ustrážili pred nehodami hlavne na ulici a v doprave. Mladí ľudia s ADHD sa môžu správať hazardne pred kamarátmi, čiastočne z túžby po uznaní. Niektorí napríklad hlúpo skočili z nebezpečnej výšky alebo vbehli do cesty len preto, aby dokázali, že sa neboja a sú zaujímaví alebo len zvedaví. Problémy majú aj v spoločenských situáciách čo môže zhoršiť nadväzovanie a udržanie priateľstva. Deti totiž často skáču druhým do reči, hovoria bez rozmýšľania nevhodné veci, štuchajú iné deti, pretože majú potrebu to urobiť(ale často nemajú dôvod), a tak môžu spôsobiť v spoločnosti hotové pohromy. A tak sa často stáva že dieťa ktoré zúfalo túži po kamarátoch býva odmietané. Napriek dobrému zámeru často budia dojem že sa v nevhodnom spoločenskom správaní vyžívajú. Ich správanie sa často zamieňa so snahou o opozičné alebo asociálne činy, keď sa dieťa zúfalo snaží o zvrat udalostí. Je pravda, že po rokoch neustálych problémov a obviňovania si mládež s ADHD niekedy vytvorí opozičné alebo antisociálne vzorce správania, napr.
Dedičnosť a hyperaktivita
U niektorých nepokojných detí je veľké podozrenie, že ich nepokoj má dedičný pôvod. Stane sa, že rodič (najčastejšie otec) rozpoznáva u dieťaťa také isté ťažkosti, aké mal v detstve sám. Na častú otázku rodičov „po kom to dieťa je“, týmto pádom máme vlastne odpoveď. Je však otázne, či z takéhoto zistenia vyplýva pre rodiča i pre dieťa vôbec nejaká výhoda. Zvyčajne sa nevie, čo sa dedične prenieslo a čo vyvoláva nepokoj. Predpokladajme, že dieťa mohlo zdediť silné pudové založenie. Jeho organizmus vyrába veľké množstvo energie, ktorú jeho psychický systém nestačí usmerňovať a regulovať. Vzniká nadbytočné napätie, ktoré nachádza ventil v nepokojnom, impulzívnom a nesústredenom správaní. Iný variant zdedeného sa netýka pudového potenciálu, ale spomaleného, alebo defektného vývinu regulujúceho JA. Dieťa sa napríklad nevie dlhší čas sústrediť na zadanú úlohu a vedľajšie podnety priveľmi rozptyľujú jeho pozornosť. V prvom ročníku sa potom prejavuje ako neposedné a nesústredené, nedodržiava školský poriadok a keď ho dodržiava, tak len s veľkými ťažkosťami. Psychická nezrelosť potom znemožňuje dieťaťu vpraviť sa do roly školáka., stotožniť sa s ňou. Chýba mu motivácia na školskú prácu. Problém je často v tom, že ani v neskorších ročníkoch už tento nedostatok nedoženie, ak zostane bez odbornej pomoci. Hyperaktívne deti často mávajú poruchu vlastnej identity: chýba im jasný a pevný pocit samých seba, svojej vlastnej „ohraničenosti“ od okolia. To sa prejavuje napríklad v ich malej schopnosti „byť sám“. Často mávajú pocit prázdnoty a nudy, a preto sa chytajú rôznych náhodných podnetov. Nie sú schopné zvnútorniť alebo je zvnútornia len povrchne, lebo vývin ich osobnosti zostal oneskorený. Hoci svojou rozumovou schopnosťou môžu byť v šiestich rokoch zrelé na školu, ich citový a sociálny vývin čiastočne uviazol niekde v predškolskom, alebo mladšom školskom veku.
Emocionalita a hyperaktivita
U hyperaktívnych detí sa často stretávame s primitívnou, nerozvinutou alebo už narušenou emotivitou. Trpia nedostatkom bežných detských radostí. Nevedia sa napríklad plne tešiť z hry, odbiehajú od hry k iným podnetom. Svoju činnosť nedokončujú, len málo vecí ich zaujme, a keď, tak len krátkodobo. Objavujú sa u nich depresívne pocity z prázdnoty a nudy. Je pre ne frustráciou, v ktorej reagujú zlostne. Podobne sa správajú aj vtedy, keď nemôžu okamžite uspokojiť svoje momentálne potreby. To platí nielen o práci v škole, ale tiež o praktických schopnostiach, motorických zručnostiach (napríklad naučiť sa plávať alebo bicyklovať), tiež pri učení sa komunikačných zručností (zapojenie dieťaťa do konverzácie a do skupinových aktivít). Často majú vrodenú schopnosť naučiť sa tieto zručnosti, ale sa nedokážu sústrediť tak dlho aby boli schopní preniknúť do problému a zvládnuť ho. Pokiaľ im však nepomôžeme udržať pozornosť tak dlho, aby to mohli urobiť , vyzerá to, že nie sú schopné to zvládnuť. Cena za neschopnosť koncentrovať sa môže byť značná a to nielen v zmysle vzdelania a úspechu v škole, ale tiež v schopnosti viesť normálny šťastný život s rodinou a priateľmi. Veľkú pozornosť je nutné venovať deťom, hlavne dievčatám, ktoré nie sú na prvý pohľad hyperaktívne, impulzívne alebo násilné, ale ktoré ostávajú v tichosti nepovšimnuté, pretože majú citeľné obmedzenú schopnosť sústrediť sa.
Pozornosť a záujem
Pozornosť je úzko spojená so záujmom. Záujem je hybnou silou pozornosti a vzťah medzi nimi je ako medzi smädom a pitím. Primitívna spontánna pozornosť aj úmyselná pozozornosť majú krátku dobu trvania a častým používaním zovšednú. Žiaci venujú pozornosť tomu, o čo majú záujem, nie tomu, o čo má záujem učiteľ. Úlohou učiteľa je sústrediť pozornosť na vyučovaný predmet. Ak chceme vyvolať záujem o vec, ktorú chceme preberať, musíme použiť to, o čo sa žiak samovoľne zaujíma. (viď príloha)
Problémy s nadväzovaním priateľstiev
Deti s ADHD majú často problémy s nadviazaním priateľstva. Často mávajú málo kamarátov, a ak už nejakých majú, sú to často deti „zlého razenia“. To si bolestne uvedomujú a mnohé z nich by radi urobili čokoľvek, keby vedeli ako to zmeniť a boli by toho schopné . Príčinou problému býva opäť impulzivita a obmedzená pozornosť, čo má za následok neschopnosť zvládať pravidlá spoločenského správania alebo pochopiť sociálne pravidlá. Často im pomôže uspieť v spoločnosti cielená a citlivá podporná starostlivosť. Musia sa naučiť to, čo sme my zvládli ľahko a často bez snaženia. Deti budú možno potrebovať konkrétne návodné pokyny. Napríklad: „Najprv pôjdeš a zostaneš stáť pri hlúčiku detí. Budeš stáť ticho a chvíľku počúvať, veľmi pozorne. Keď budeš vedieť, o čom sa rozprávajú, a rozmyslíš si, čo k tomu môžeš povedať, počkáš na vhodnú chvíľu a povieš, že súhlasíš s tým, čo bolo povedané, pretože… alebo že s tým máš tiež takú skúsenosť…“ Je nutné aby ste nejednali príliš povýšene a aby ste tuto pomoc poskytli nekritizujúcim, podporným a motivujúcim spôsobom. U vrstovníkov môže mať zničujúce dôsledky na sebavedomie dieťaťa a jeho ďalšie správanie. Existujú deti, ktorých správanie bolo v dôsledku ADHD tak nevhodné, že ich okolie vylúčilo zo svojej spoločnosti, pretože nikto nebol ochotný tolerovať ich rušivé a často hrubé prejavy. Mohlo sa dokonca stať, že ich odmietla detská ošetrovateľka alebo ich neprijali do materskej školy.
Problémy v medziľudských vzťahoch
Hyperaktívne deti mávajú problémy v medziľudských vzťahoch nielen s dospelými, ale aj s ostatnými deťmi. Mohlo by sa zdať, že táto charakteristika nepokojných detí nie je až taká dôležitá, ale vôbec to tak nie je. Mnohé deti kvôli neúspechu u vrstovníkov bezpochyby trpia. Preto sa často usilujú upútať na seba ich pozornosť. Niekedy len robia zo seba šaša, usilujú sa „kúpiť“ si ich rozličnými darmi, inokedy útočia provokatívnymi výpadmi na vychovávateľa a za svoju trúfalosť očakávajú od ostatných detí obdiv. Inokedy sa usilujú nadviazať kontakt s inými deťmi pokrikovaním, škodoradostnými vtipmi alebo dokonca nadávkami. Pokusy prekonať sociálnu izoláciu sa však hyperaktívnym deťom väčšinou nevydaria. Ostatné deti nemajú záujem sa s nimi ani len hrať, pretože nedokážu dohrať spoločnú hru, lebo veľmi rýchlo prestanú dodržiavať jej pravidlá. Zlyhávajú aj pri spoločných pracovných činnostiach.
Lieky a hyperaktivita
Niektorí rodičia i učitelia si myslia, že hyperaktivitu vyriešia pomocou liekov. Nepokojné deti, ako som to už zdôraznila, netvoria jednotnú skupinu z hľadiska príčin nepokoja, a tak sa nemožno spoliehať na dajaký univerzálny liek. Uvádzajú, že približne u 75% detí sa stav počas užívania psychostimulancií zlepší. Nemožno však automaticky očakávať, že takto liečeným deťom sa zlepší aj prospech v škole. Nevyhnutná je pedagogická a psychologická pomoc. Navyše ani jeden liek neovplyvní špecifické poruchy čítania, písania a kreslenia, ktoré sa u chronicky impulzívnych a nepokojných detí niekedy vyskytujú.
Žiaci s poruchami správania zapríčinenými endogénnymi činiteľmi
Žiaci s poruchami správania zapríčinenými primárne endogénnymi (vnútornými) činiteľmi:
(1) Žiaci s hyperkinetickou poruchou (diagnóza F 90 podľa 10. Najčastejšie vyskytujúca sa porucha správania, ktorá ovplyvňuje učebné výsledky, správanie a sociálne vzťahy žiaka a vyžaduje si špecifický prístup vo vzdelávaní. Je to skupina porúch so začiatočnými prejavmi pred siedmym rokom života, pretrváva najmenej 6 mesiacov a je relatívne trvalá. Neprejavuje sa len situačne, ale ovplyvňuje všetky činnosti a oblasti správania dieťaťa - učenie, hry, sociálne vzťahy ap. U časti populácie pretrváva až do dospelosti, pričom sa intenzita prejavov môže zmierňovať. Naopak, ak je miera hyperaktivity, resp. až agresivity vysoká, pri pretrvávajúcich negatívnych vplyvoch prostredia (najmä rodina, škola) môže byť porucha základom pre vývin asociálneho správania. Je, že porucha správania primárne nevzniká na základe nevhodnej výchovy, sociálneho pôsobenia. Presná príčina vzniku je doteraz neznáma, ale viaže sa na jemné organické poškodenia, (vzniká na neurobiologickej báze), vplyv môžu mať genetické faktory, prípadne iné ako napr. oneskorené zrenie centrálneho nervového systému (CNS), niektoré lieky, rádioaktiv…
tags: #dieta #ziskat #neziaducim #sposobom #pozornost