Revolučná diéta v detskom domove: Ako podporiť všestranný rozvoj detí s postihnutím!

Úvod do problematiky mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia, alebo mentálne postihnutie, je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť poznané veci transformovať do myšlienok a udalostí. Postihuje kognitívne funkcie, adaptívne správanie a sociálne zručnosti. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi mentálneho postihnutia na Slovensku, od diagnostiky a klasifikácie až po možnosti výchovy, vzdelávania a sociálnej inklúzie. Opiera sa o informácie získané z rozhovorov v rôznych zariadeniach na Slovensku, ktoré sa venujú starostlivosti o osoby s mentálnym postihnutím.

Klasifikácia mentálneho postihnutia

Mentálna retardácia sa delí na oligofréniu (slabomyseľnosť) a demenciu. Oligofrénia je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, a narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (poškodenie mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť). Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností, ktorá vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a vyjadruje sa kvocientom IQ. Za normu sa považuje IQ okolo 100.

Mierna duševná zaostalosť (debilitu): IQ 50-70 - Deti sú vychovávateľné, vzdelávateľné, svojprávne a navštevujú špeciálne školy. Existujú dva typy: eretická forma (nekľud, pohyblivosť, výchovné problémy) a torpídna forma (pomalosť).
Stredne ťažkú duševnú zaostalosť (imbecilitu): IQ 35-49 - Jedinci majú výrazné obmedzenia schopností. Považujú sa za nevzdelávateľných a čiastočne vychovávateľných. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Jedinci sú nesamostatní a vyžadujú stálu starostlivosť.
Ťažkú duševnú zaostalosť (idiociu): IQ 20-34
Hlbokú duševnú zaostalosť (hlbokú idiociu): IQ menej ako 20 - Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, vplyvy v tehotenstve alebo ožiarenie.

Etiológia mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu byť prenatálne, perinatálne alebo postnatálne. Medzi prenatálne príčiny patria genetické poruchy (napr. Downov syndróm), infekcie počas tehotenstva (napr. rubeola), užívanie alkoholu alebo drog matkou počas tehotenstva a iné faktory. Perinatálne príčiny zahŕňajú komplikácie počas pôrodu, ako je hypoxia (nedostatok kyslíka) alebo poranenia mozgu. Postnatálne príčiny môžu byť infekcie (napr. meningitída), úrazy hlavy, otravy alebo extrémna sociálna deprivácia.

Diagnostika mentálneho postihnutia

Diagnostika mentálneho postihnutia je komplexný proces, ktorý zahŕňa lekárske, psychologické a špeciálnopedagogické vyšetrenia. Lekárska diagnostika sa zameriava na identifikáciu príčin mentálneho postihnutia a vylúčenie iných zdravotných problémov. Psychologická diagnostika sa zameriava na posúdenie intelektových schopností a adaptívneho správania. Špeciálnopedagogická diagnostika sa zameriava na posúdenie vzdelávacích potrieb a potenciálu jedinca.

Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa

Z hľadiska celostného chápania človeka je nevyhnutné, aby aktivity zacielené na jeho poznávanie sa realizovali na báze komplexného - tímového prístupu, a to z aspektu biologického (reprezentovaného lekárom), psychologického (reprezent. psychológom), sociálneho (reprezent. Sociálne hľadiská v tomto prípade nesledujú len pozíciu postihnutého alebo narušeného jedinca v spoločnosti, ale predovšetkým predpoklady jeho vzdelávania a výchovy ako prostriedkov socializácie. Pri diagnostických aktivitách nejestvujú, resp. nemali by jestvovať vzťahy nadradenosti a podradenosti jednotlivých zúčastnených odborov. Podmienkou tímového prístupu je dostatočná informovanosť i postačujúce poznatky každého zúčastneného odborníka aj z ostatných participujúcich odborov. Psychologická, lekárska i sociálna diagnóza má význam pre špeciálneho pedagóga len v tom prípade, keď jej plne rozumie a je spôsobilý ju adekvátne interpretovať vo výchove a vzdelávaní. Platí to samozrejme aj obrátene. Lekárska diagnostika je východiskovou bázou pre terapiu, jej cieľom je úspešná liečba, respektíve vyliečenie pacienta. Špeciálno pedagogická diagnóza je východiskom úspešného pedagogického pôsobenia, pedagogických opatrení, jej cieľom teda nie je liečba, ale výchova, respektíve vzdelávanie.

Psychologická diagnostika sa zameriava aj na:

Identifikáciu narušení vo vývine osobnosti, predovšetkým v jej emocionálnej a vôľovej zložke.
Osobnej anamnézy
Anamnézy rodiny diagnostikovaného (resp. náhradnej rodiny, inštitúcie).
Anamnézy užšieho sociálneho prostredia (trieda, priatelia).
Anamnézy širšieho sociálneho prostredia (škola, pracovisko, známi).

Ide o zisťovanie údajov, ktoré sa týkajú jej komplexnosti - úplnosti, kohéznosti, sociálno-ekonomických podmienok, vnútornej klímy, citových vzťahov, vzdelanostnej úrovne, spôsobu života, hierarchie hodnôt a pod. Ak ide o náhradnú rodinu alebo výchovu v inštitúcii (tzv.

Výchova a vzdelávanie osôb s mentálnym postihnutím

Výchova a vzdelávanie osôb s mentálnym postihnutím je zamerané na rozvoj ich potenciálu a prípravu na čo najsamostatnejší život. Pedagogika mentálne postihnutých, nazývaná aj psychopédia, je vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. V každom meste existujú osobitné školy a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti.

Dôležitá je včasná intervencia a individualizovaný prístup. Vzdelávacie programy by mali byť prispôsobené individuálnym potrebám a schopnostiam každého jedinca. Dôraz sa kladie na rozvoj praktických zručností, sociálnych zručností a komunikačných schopností.

Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa

Možnosti vzdelávania:

Špeciálne školy: Pre žiakov s ľahkým a stredným stupňom mentálneho postihnutia.
Pomocné školy: Pre žiakov s ťažkým a hlbokým stupňom mentálneho postihnutia.
Integrované vzdelávanie: Žiaci s mentálnym postihnutím sú vzdelávaní v bežných školách s podporou asistenta učiteľa a špeciálneho pedagóga.

Technologické pomôcky v rozvoji schopností

Technologické pomôcky zohrávajú čoraz dôležitejšiu úlohu v rozvoji schopností detí s postihnutím. Adaptované pomôcky s ovládačmi, komunikátory a interaktívne pomôcky v Snoezelen miestnostiach ponúkajú nové možnosti na učenie a rozvoj. Článok poukazuje na to, akým spôsobom možno využívať technologické pomôcky na všestranný rozvoj schopností detí s postihnutím. Zameriava sa na možnosti adaptovaných pomôcok s ovládačmi, komunikátorov a tiež rôznych interaktívnych pomôcok v Snoezelen miestnosti.

Snoezelen terapia

Metóda Snoezelen je multisenzorická aktivita, ktorá sa využíva na relaxáciu a stimuláciu zmyslov u osôb s mentálnym postihnutím. Snoezelen miestnosti sú vybavené rôznymi prvkami, ako sú svetelné efekty, hudba, vône a textúry, ktoré stimulujú zmysly a podporujú relaxáciu. Kazuistika zachytáva priebeh Snoezelen jednotky s chlapcom s ťažkým viacnásobným postihnutím (DMO v kombinácii so zmyslovým postihnutím). V nemocnici Whittington Hall bolo vybudované multisenzorické prostredie s cieľom poskytnúť pacientom priestor na relaxáciu a podporu procesu rekonvalescencie. Text sa zaoberá nedostatočne preskúmanou problematikou kombinácie mentálneho postihnutia s poruchou pozornosti a hyperaktivitou (ADHD). Uvádza základné prejavy porúch pozornosti a informuje o rôznych terapeutických možnostiach, vrátane metódy Snoezelen.

Kombinácia mentálneho postihnutia s ADHD

Nedostatočne preskúmanou problematikou je kombinácia mentálneho postihnutia s poruchou pozornosti a hyperaktivitou (ADHD). Základné prejavy porúch pozornosti zahŕňajú ťažkosti so sústredením, impulzivitu a hyperaktivitu.

Sociálna inklúzia osôb s mentálnym postihnutím

Sociálna inklúzia je proces, ktorý umožňuje osobám s mentálnym postihnutím plnohodnotne sa zapájať do spoločnosti. Zahŕňa prístup k vzdelávaniu, zamestnaniu, zdravotnej starostlivosti, bývaniu a voľnočasovým aktivitám. Dôležitá je podpora rodiny, komunity a štátu.

Zariadenia poskytujúce služby osobám s mentálnym postihnutím

Na Slovensku existuje sieť zariadení, ktoré poskytujú služby osobám s mentálnym postihnutím. Medzi tieto zariadenia patria:

Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM

Domovy sociálnych služieb: Poskytujú komplexnú starostlivosť o osoby s mentálnym postihnutím, ktoré nemôžu žiť v rodinnom prostredí.
Zariadenia pre seniorov: Poskytujú starostlivosť o seniorov s mentálnym postihnutím.
Detské domovy: Poskytujú starostlivosť o deti s mentálnym postihnutím, ktoré nemôžu žiť v rodinnom prostredí.
Spojené školy internátne: Vzdelávajú deti s mentálnym, kombinovaným postihnutím a autizmom v predškolskom a školskom veku. (Príklad: Spojená škola internátna na ulici Z. Nejedlého 41 v Leviciach).
Ambulantné a pobytové zariadenia: Poskytujú služby klientom s mentálnym postihnutím alebo s poruchou autistického spektra. (Príklad: Domov sociálnych služieb profesora Karola Matulaya pre deti a dospelých na Lipského 13 v Bratislave).

Rozhovory pre tento článok vznikli v rôznych zariadeniach na Slovensku:

Domov dôchodcov a Domov sociálnych služieb na Škultétyho ulici 329 vo Veľkom Krtíši (4. októbra 2013).
Spojená škola internátna na ulici Z. Nejedlého 41 v Leviciach (3. októbra 2013).
Zariadenie pre seniorov a Domov sociálnych služieb v Horelici (1. októbra 2013).
Detský domov Svetluška na Kollárovej 29 v Banskej Bystrici (24. septembra 2013).
Domov sociálnych služieb v Giraltovciach (18. septembra 2013).
Domov sociálnych služieb profesora Karola Matulaya pre deti a dospelých na Lipského 13 v Bratislave (14. septembra 2013).

Krízová intervencia u osôb s mentálnym postihnutím

Kríza je stav, pri ktorom sa jednotlivé osoby stretávajú s prekážkami, problémami, životnými situáciami, ktoré sa javia ako neprekonateľné normálnymi a zaužívanými spôsobmi riešenia. Zásah človeka v určitej stresovej - krízovej situácii iného človeka. Zasahovať by mal vyškolený sociálny pracovník. Krízová intervencia (KI) má niekoľko dôležitých zásad:

Kríza má individuálny charakter - každý jej intenzitu a závažnosť vníma inak.
Kríza je časovo obmedzená - ak nie je úspešne vyriešená včas, prerastá v závažnejšie komplikácie.
Ťažisko práce s klientom tvorí riešenie problému.
Cieľom KI je posilnenie klientovej kompetencie.
Odborná práca v KI je eklektická.
Zameriavame sa na to, kedy a ako krízová situácia vznikla - t.j. na blízku minulosť.
Perspektívne sa pri KI orientujeme iba do blízkej budúcnosti.
V kríze sa človek zväčša neocitol osamote, jeho situácia sa priamo či nepriamo dotýka celého vzťahového systému.
Vzniknutá kríza ovplyvňuje nielen prežívanie a správanie človeka, jeho psychiku ale ovplyvňuje i jeho zdravie a úroveň sociálnych vzťahov - preto by KI mala zahŕňať komplexnú intervenciu v smere bio - psycho - sociálno - duchovnom.
KI musí mať v indikovaných prípadoch kontinuitu v ďalšej odbornej práci s klientom.

Typy kríz:

Situačná kríza: Vyvolaná nepredvídateľnou stresovou situáciou.
Tranzitórna kríza: Kríza z očakávaných životných zmien (nástup do školy, puberta, dospievanie, kríza stredného veku, starecká kríza).
Traumatická kríza: Veľmi silné stresové faktory z vonku (znásilnenie, vojnové udalosti, prírodné katastrofy, ťažká autonehoda, letecké nešťastie).

Sociálna diagnostika

Sociálna diagnostika je dôležitou súčasťou komplexného posúdenia osoby s mentálnym postihnutím. U postihnutých či narušených jedincov môže byť pobyt v bežnej škole príčinou rôznych deviácii v správaní. Školská úspešnosť či neúspešnosť môže mať vplyv na poruchy správania. K obdobným prejavom môže dochádzať aj pri premiestňovaní dieťaťa do inej školy. Treba veľmi pozorne analyzovať vzťah dieťaťa a učiteľa, identifikovať možnú didaktogénnu neurotizáciu (školskú fóbiu) alebo averziu voči škole.

Informácie sa získavajú z anamnézy:

Rodiny diagnostikovaného (resp. náhradnej rodiny, inštitúcie).
Užšieho sociálneho prostredia (trieda, priatelia).
Širšieho sociálneho prostredia (škola, pracovisko, známi).

Postupy a opatrenia vyplývajúce z diagnózy:

Distribúcia klienta do zodpovedajúcej inštitúcie.
Poradenský (terapeutický plán) - dôraz.
Záznamy zo sedení s klientom (skupinou).

Kazuistika a jej význam

Cieľom vypracovania kazuistiky je reflektovať prípadovú prácu ako zmysluplný príbeh o odbornej pomoci. Dôležité aspekty kazuistiky zahŕňajú:

Sociálny prípad a štruktúru kazuistiky.
Druhy kazuistiky podľa účelu (dokumentácia - odborná publikácia - popularizácia témy pre verejnosť).
Formálne a obsahové aspekty odborného textu.
Konštelácia orientačnej rodiny - rodičovská konštelácia, súrodenecká konštelácia.

Anamnéza by mala zahŕňať:

Anamnézu vývinu osobnej identity (seba - obrazu, seba - ponímania vrátane kritických období, hodnotových preferencií, záľub…).
Anamnézu blízkych sociálnych vzťahov (v orientačnej a prokreačnej rodine, vzťahu ku kamarátom, známym, ku svojmu sociálnemu prostrediu, charakteristika prirodzeného sveta klienta).
Anamnézu eroticko - sexuálneho vývoja - prvé skúsenosti a kontakty s druhým pohlavím, počiatky partnerských vzťahov, ktoré v dospelosti prechádzajú do vývoja manželstva (manželstiev).
Anamnézu študijnú a profesijnú.
Anamnézu zdravotnú (vývin zdravotného stavu, zdravotných ťažkostí a ich dopad na celkovú existenciu osobnosti).
Anamnézu vzťahov k sociálnej makroštruktúre (vzťah k majoritnej spoločnosti a k jej normám a zákonom).
Vývoj abnormálnych, či patologických javov - týka sa klientov s problematikou psychopatológie či sociálnej patológie.
Diagnostika „človek - prostredie“, s využitím lekárskej, psychologickej, sociálnej a pedagogickej dokumentácie.

Populácia s mentálnou retardáciou v SR

Podľa štatistík, populácia s mentálnou retardáciou v Slovenskej republike predstavuje 2-2,5% bez komplikácií a 0,3-0,4% s komplikáciami.

Downov syndróm

Downov syndróm, objavený v roku 1866, je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jeden nadpočetný chromozóm u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale treba ísť až po najvyššiu možnú hranicu (sú i na SŠ). Vyžadujú si starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15 roku. Radi nadväzujú kontakt, nemajú radi zmenu.

Socializácia a sociálna integrácia detí z detských domovov

Socializáciu vymedzuje Kraus (2008) ako proces postupnej premeny človeka ako biologickej bytosti na bytosť spoločenskú, teda postupné začleňovanie sa do života danej spoločnosti, proces, v ktorom sa učíme v danej spoločnosti žiť. Socializácia prebieha celý život náhodne, živelne. V priebehu života si človek osvojuje špecificky ľudské formy správania, jazyk, poznatky a normy, teda kultúru danej spoločnosti. Podľa Vágnerovej (2004) je potreba patriť k nejakému spoločenstvu, byť ním akceptovaný a pozitívne hodnotený dôležitou psychickou potrebou a základom skupinovej identity človeka.

V priebehu života dieťaťa je prvou a najdôležitejšou podmienkou v primárnej socializácii dôverná väzba - napojenie na ľudí, ktorí majú svoj prístup k svetu už vytvorený. Za stav senzorického vývinu a dobrý emocionálny stav je toto spojenie takmer výlučne zodpovedné. Najjednoduchšie sa tento vzťah vytvára medzi dieťaťom a matkou, teda osobou, s ktorou je už počas tehotenstva citovo najbližšie spojený. V nej a pri nej sa môže so svojimi elementárnymi vitálnymi potrebami tepla, výživy, podpory a opatery cítiť najprirodzenejšie. Ide teda o potrebu blízkej osoby, ktorá je nevyhnutná na uspokojenie základných potrieb. Väzba na druhých ľudí závisí v rovnakej miere od toho, ako prispievajú k dobrému stavu (zdraviu) dieťaťa (Lewinski, 2006).

Z hľadiska rozvoja osobnosti je pre dieťa najdôležitejšia primárna socializácia, ktorá prebieha v rodine, alebo prostredí, ktoré ju nahradzuje. Sekundárna socializácia je proces učenia a prispôsobovania jedincov v priebehu celého života. Nesúlad potrieb, hodnôt a noriem jedinca voči prostrediu zodpovedá sociálnej maladaptácii (maladjustácii, dysadaptácii), t. j. narušenej, neprimeranej alebo nedostatočnej adaptácie jedinca alebo malej sociálnej skupiny. Formou sociálnej maladaptácie je disociálne správanie, ktoré je typické svojou pestrou symptomatológiou a mnohofaktoriálnym pozadím.

Sociálnu integráciu charakterizuje Slowík (2008) ako proces rovnoprávneho začleňovania človeka do spoločnosti - teda niečo úplne prirodzené, čo sa týka každého člena spoločnosti. Komplikácie však nastávajú v špecifických prípadoch niektorých osôb alebo minoritných skupín (etnické menšiny, osoby s postihnutím, mladí dospelí z DeD a pod.), ktoré sa od väčšinovej populácie výrazne odlišujú a nie sú schopné dosiahnuť prirodzeným spôsobom vysokú mieru socializácie. V týchto prípadoch je nevyhnutné ich integráciu aktívne podporovať a vytvárať pre nich vhodné podmienky. Etiológia vzniku porúch správania je široká. Existujú vnútorné a vonkajšie činitele, ktoré majú vplyv na vznik týchto porúch. Poruchy správania charakterizuje Gaľová (2011) ako trvalejšie, široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, keď je jedinec rezistentný na bežné výchovné pôsobenie.

Deti a mladí dospelí v DeD sú rizikovou skupinou. Rizikovosť v tejto skupine znamená väčšiu náchylnosť, vyššie ohrozenie psychosociálneho vývinu oproti štandardnej populácii (Labáth, 2001). Za rozhodujúce rizikové faktory možno považovať najmä frustráciu, konflikt, depriváciu, strach a stres, ktoré sú častými sprievodnými javmi v patologických rodinách, ale aj pri odňatí dieťaťa z biologických rodín a pri prispôsobovaní sa dieťaťa na nové prostredie a ľudí v DeD.

Medzi najčastejšie sociálnopatologické javy, s ktorými sa stretávame v prostredí detských domovov, patria šikanovanie a rôzne poruchy správania (asociálne správanie, neposlušnosť, disociálne správanie). Deti majú aj rôzne psychologické problémy ako sú napr. úzkostné poruchy, hyperaktivita a impulzivita, detská depresia (Oláh, 2005). Ďalšími typickými symptómami detí s poruchami správania sú aj záškoláctvo, výchovné problémy, trestná činnosť, drogová skúsenosť, agresívne prejavy, hyperaktivita s narušenou pozornosťou, túlanie, predčasné sexuálne aktivity (Škoviera, 2007).

Profesionálna rodina ako forma náhradnej starostlivosti

V snahe minimalizovať pobyt detí v DeD a umiestniť ich do iných foriem rodinnej starostlivosti s hlavnou myšlienkou: „Aby každé dieťa malo svoju rodinu…“ začalo Občianske združenie Úsmev ako dar v roku 2000 v spolupráci s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny realizovať transformáciu detských domovov. Nakoľko ide o proces dlhodobý a zložitý, v praxi sa každé úsilie stretáva aj s mnohými prekážkami.

Pri profesionálnej rodine treba predovšetkým vyzdvihnúť význam profesionálnej rodiny pre dieťa. Táto forma náhradnej starostlivosti zohľadňuje napĺňanie individuálnych potrieb dieťaťa a najviac sa približuje modelu rodinnej výchovy. Dieťa v profesionálnej rodine má možnosť vyrastať v rodinnom prostredí, čo je z hľadiska jeho vývinu veľmi dôležité pre budovanie vzťahov a väzieb. Profesionálny rodič dáva dieťaťu stálosť osoby, ktorá sa o neho stará. Dieťa v profesionálnej rodine vyrastá v prostredí s dostatočnými podnetmi pre jeho vývin a získava v profesionálnej rodine prirodzeným spôsobom vzory rodinných rol.

Profesionálna náhradná výchova v rodine bola u nás prvýkrát právne zakotvená v roku 1993 v zákone č. 279/1993 Z. z. o školských zariadeniach. Detské domovy v tom čase patrili pod rezort školstva a jeho zámerom bolo vytvoriť taký typ náhradnej rodinnej starostlivosti, v ktorom by sa spájali výhody rodinného prostredia s dostupnosťou odbornej pomoci pri výchove (Mikloško, 2008). Profesionálna náhradná výchova v rodine bola určená pre tie deti, ktoré si nebolo možné osvojiť a pre ktoré sa nenašli ani pestúnske rodiny. To znamená pre skupinu detí znevýhodnenú tým, že to boli staršie deti, súrodenecké skupiny, rómske deti, deti s výchovnými problémami, mentálne či psychicky postihnuté deti alebo pre deti, ktoré síce boli v kontakte s rodičmi, ale rodičia ich nemohli sami vychovávať (Oláh, 2005).

Podľa Mikloška (2011) má profesionálna rodina obrovský význam najmä pre malé deti, pretože nevyrastajú v anonymnej inštitúcii, ale v rodine, ktorá napĺňa ich potrebu mať blízku osobu a umožňuje tak deťom rozvinúť zdravú osobnostnú štruktúru a v budúcnosti byť dobrým rodičom.

Od januára 2013 musí byť do profesionálnej rodiny umiestnené každé dieťa do 6 rokov veku. Ústredie práce chce túto hranicu postupne zvyšovať a umožniť vyrastať v rodinnom prostredí čo najväčšiemu počtu detí. Ústredie tiež spúšťa projekt pre lepšiu pripravenosť a podporu profesionálnych rodičov. Profesionálne rodiny postupne nahrádzajú ústavnú starostlivosť a v posledných rokoch je evidentný nárast profesionálneho rodičovstva na Slovensku (Tab. Tab. č. V zmysle Koncepcie si Ústredie dalo za cieľ postupným zvyšovaním počtu profesionálnych rodín zabezpečiť také podmienky, aby najneskôr v roku 2015 každé dieťa minimálne do 8 roku veku a najneskôr v roku 2020 každé dieťa minimálne do 10 rokov veku bolo umiestnené v profesionálnej rodine.

tags: #dieta #z #detskom #domove #kazuistika