Obdobie vzdoru je náročné obdobie v živote dieťaťa aj rodiča. Je to čas, keď sa dieťa učí presadzovať svoju vôľu, testuje hranice a snaží sa o nezávislosť. Hoci môže byť toto obdobie frustrujúce, je dôležité si uvedomiť, že ide o prirodzenú súčasť vývoja dieťaťa. Niektorí rodičia preplávajú týmto obdobím bez väčších problémov, zatiaľ čo iní zažívajú náročné situácie plné plaču, kriku a vzdoru. Cieľom tohto článku je poskytnúť rodičom informácie a praktické rady, ako zvládnuť obdobie vzdoru a podporiť zdravý vývoj dieťaťa.
Čo je to obdobie vzdoru?
Obdobie vzdoru sa zvyčajne začína okolo 18 mesiacov a trvá do 4 rokov, niekedy až do 5 rokov. V tomto období sa deti učia povedať "nie", čím si budujú svoju osobnosť. Skúšajú hranice a snažia sa potvrdiť svoju nezávislosť. Súčasťou tohto obdobia sú aj záchvaty zlosti, ktoré vyplývajú z toho, že dieťa ešte nerozumie mnohým obmedzeniam a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu. Deti v tomto veku sú impulzívne, rigidné (preferujú, ak sú veci stále také isté) a majú nízku flexibilitu (nevedia dobre reagovať, ak sa veci zmenia). Sú tiež egocentrické a myslia si, že "všetko je tu pre mňa".
Príklady situácií, ktoré môžu vyvolať vzdor:
- Dieťa sa hodí na zem, vrieska a kope, keď ho zavolajú k lekárovi.
- Štvorročné dieťa plače a kričí, pretože po schodoch nezišli v poradí, ako si predstavovalo.
- Dieťa odmieta obliecť sa do škôlky a vzdorovito leží na posteli.
- Dvojročné dieťa trucuje a plače, keď mu nedovolíte vbehnúť do mláky.
- 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí a snaží sa udrieť mamu, keď sa mu nestane po vôli.
- 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom, pretože sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním.
Prečo deti vzdorujú?
Výraz "obdobie vzdoru" nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať.
Dôvodom je, že emocionálne okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú od narodenia. Je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Ako zvládať záchvaty zlosti a obdobie vzdoru?
1. Zachovajte pokoj a triezve uvažovanie
Najdôležitejšie je nekričať, nezvyšovať hlas a nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie. Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
2. Zabezpečte bezpečie
Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť.
3. Reagujte na emócie, nie na správanie
Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Jeden spôsob, ako to urobiť, by mohol byť, že mu tú hračku kúpime. To však nechceme. Čo teda spraviť? Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
4. Uznajte a pomenujte emócie
Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú rady, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
5. Odveďte pozornosť
Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. Zoberte dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujte, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
6. Nechajte dieťaťu možnosť rozhodnúť
Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
7. Hovorte s nimi ako s partnermi
Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
8. Stanovte jasné hranice a buďte konzistentní
Dieťa potrebuje dve „L“, lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máme radi na základe toho, ako sa k nemu správame, čo robíme, že sa s ním hráme, čítame si s ním a počúvame ho. Ale zároveň potrebuje mať hranice. Jeden zmysel hraníc je, že od dieťaťa vyžadujeme nejaké správanie, samozrejme, veku primerane. V inom zmysle môžu mať hranice aj podobu predvídateľného sveta, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina. Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním: „Áno, je to pre teba ťažké, najradšej by si si čítal. Teraz sa ti nechce umývať zúbky. Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať: „Umývanie je dobré, ak nechceš mať zubný kaz. Prečo je dôležité byť pri uplatňovaní hraníc konzistentný? Alebo sa pravidlá môžu meniť? Je dôležité byť konzistentný preto, lebo dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili.
9. Naučte ich povedať, čo chcú
Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
10. Vysvetľujte, vysvetľujte, vysvetľujte
Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
11. Určite mentálny vek dieťaťa
Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
12. Ako predísť vzdoru u detí
Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo , ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.
13. Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte!
Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.
14. Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti:
- Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
15. Rutiny a predvídateľnosť
Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje. Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Právom. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí. Hrať sa s dieťaťom pred spaním nie je asi vhodné, ale na druhej strane je dobré robiť veci, kde s vami cíti spojenie. Napríklad by ste si vždy mohli čítať. Dieťa tak vie, že pred spaním dostane pozornosť ocinka. Keď večer prebieha podľa rutín, svet dieťaťa to robí jednoduchším a predvídateľnejším. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať.
16. Modelujte emočnú reguláciu
Veľmi dobré je, keď rodič často počas bežného dňa modeluje emočnú reguláciu. To znamená, že keď je rodič nahnevaný alebo vystresovaný, dieťaťu situáciu jednoducho okomentuje: „Teraz cítim, že sa mi rozbúchalo srdiečko, a cítim, že som nahnevaný. Mám chuť na druhých kričať, ale to nie je v poriadku. Dieťaťu často takto hovorte, čo prežívate a ako to riešite. Samozrejme, nebudeme ho zaťažovať tým, že máme problémy v práci. Ale ak rodič cíti, že má nejaký silný pocit, dieťaťu ho môže okomentovať.
17. Reakcia na agresívne správanie
Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
Keď nám akokoľvek naše deti ubližujú, zabránime im v tom. Chytíme teda ruky alebo nohy dieťaťa, či dáme svoju ruku pred ústa dieťaťa, ktoré nás hryzie. Môžeme zakryť svojou rukou aj miesta na svojom tele, do ktorého dieťa hryzie. Keď je nutné, ideme od dieťaťa ďalej, alebo ho pevne držíme, aby nám čo najmenej ublížilo.
18. Dajte presne opačný povel
Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
Čo robiť, ak sa dieťa v noci budí s plačom?
Povaha strachov a úzkostí sa mení ako dieťa rastie a vyvíja sa:
- Bábätká zažívajú strach z cudzích ľudí
- Deti medzi 8 - 18 mesiacom sa boria so separačnou úzkosťou
- Vo veku 4 - 6 rokov zažívajú deti obavy z vecí a postáv, ktoré nie sú reálne (príšery, duchovia)
- Starší školáci, 7 - 12 roční majú často strach z vecí, ktoré sa im môžu stať, ako zranenia, prírodné katastrofy
To, čo popisujete VY, patri do kategórie NOČNÝ DES. Proti nočným morám sa nedá veľmi robiť prevencia, ale to čo môžeme my rodičia urobiť je, že zabezpečíme podmienky pre pokojnú noc. Potom, keď sa aj nočná mora objaví, pocit istoty z vás rýchlo prinavráti pokoj aj dieťaťu.
Ako môžeme dieťaťu pomôcť sa upokojiť?
- Uistite dieťa, že ste tu. Vaša pokojná prítomnosť pomôže dieťaťu cítiť sa bezpečne. Neodkladajte zbytočne čas, kedy ku dieťaťu prídete. Nenechávajte ho vyplakať, pravdepodobne sa tým jeho úzkosť zvýši.
- Pomenujte, čo sa stalo. Povedzte dieťaťu, že to bol len sen, zlý sen a už je preč. Ubezpečte dieťa, že všetko zlé, čo sa v sne objavilo, nie je naozaj.
- Ukážte, že rozumiete pocitom dieťaťa a že sú namieste. Pripomeňte dieťaťu, že zlé sny občas mávajú všetci a že je normálne sa v tejto situácii báť.
- Vymyslite svoje kúzlo. U predškolákov a v mladšom školskom veku môže krásne pomôcť sila vašej lásky a drobné kúzlo - napr. že vy prinútite príšery zmiznúť so špeciálnym protistrašidlovým sprejom. Alebo obíďte izbu, skontrolujte WC a miesto pod posteľou, aby ste dieťa uistili, že v izbe žiadne príšery nie sú.
- Nočné svetielko.
Riziká spojené s obdobím vzdoru a výchovou
Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia.
Útecha pre rodičov
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!