Predstavte si svet, kde ľudia dobrovoľne prehĺtajú tabletky s pásomnicami, prežúvajú každé sústo 100-krát alebo si namiesto jedla dajú cigaretku len aby schudli kilá navyše. Zatiaľ čo dnešní odborníci apelujú na zdravú a vyváženú stravu, naši predkovia mali na chudnutie celkom iný názor. Uchyľovali sa k drastickým, nebezpečným a bizarným riešeniam pre dosiahnutie štíhlej postavy. Neskúšajte ani jednu z týchto “diét” doma - niektoré by vás stáli viac než len pár kíl navyše.
Prečo vlastne diétujeme?
Kým sa vrhneme na 8 najbizarnejších diét, je na mieste zodpovedať otázku, prečo vlastne takéto praktiky vznikli. Už v antickom Grécku a Sparte bolo funkčné telo považované za znak zdravia, disciplíny a akceptácie v spoločnosti. V Sparte bola obezita považovaná za spoločensky neprijateľnú, preto sa praktizovali prísne cvičenia a obmedzenia v stravovaní. Neskôr, konkrétne v 19. a 20. storočí, sa objavil ideál krásy a zatúžili sme po štíhlej postave, čo viedlo k rozvoju najrôznejších praktík, ako sa k vtedajšiemu ideálu krásy priblížiť.
Antická medicína a hygiena
Zdravie každej spoločnosti je veľmi úzko späté s jej hygienickou a medicínskou úrovňou. Nebolo to inak ani v strednej Európe. Európska medicína bola, podobne ako u iných kultúr, vo svojich počiatkoch založená na domácom lekárstve, ktoré praktizovali bežní laici bez medicínskeho vzdelania. Spoločnosť nemala inštitucionalizované zdravotníctvo ani pevne stanovené hygienické pravidlá. Medicína, resp. snahy o liečenie najrozličnejších chorôb a zrazení už vo svojich raných počiatkoch úzko súvisí so snahou človeka o prežitie. Inštinktívne využívanie liečivých rastlín pozorujeme aj u živočíchov. Človek sa naučil využívať bylinné a minerálne prostriedky ich pozorovaním, ale aj samostatným skúšaním, overovaním účinkov a najmä vzájomnou výmenou poznatkov o daných látkach. Počiatky medicíny vidíme v domácom liečení, využívaní bylinných prostriedkov a rôznych magických praktík už od najstarších čias. Ľudové liečiteľstvo bolo odjakživa úzko spojené s používaním magických rituálov. Mnohé liečebné zvyky poznali už starousadlíci strednej Európy, ale mnohé sa na toto územie dostávali prostredníctvom obchodníkov a vojenských výprav v rámci dobývania nových území. V závislosti od prostredia využívali najstarší obyvatelia aj liečivé pramene, ktorých priaznivé účinky na zdravie si veľmi rýchlo uvedomili. Najstaršie obyvateľstvo strednej Európy využívalo minerálne pramene na liečebné účely najmä formou pitia tejto na rôzne dôležité látky bohatej vody, v neskoršom období aj vo forme kúpeľov.
Antická medicína sa vďaka expanzii Rímskej ríše rozšírila všade tam, kam siahalo rímske impérium a prostredníctvom vojenských výprav a ciest obchodníkov aj ďaleko za jeho hranice. Diela gréckych a rímskych lekárov a výdobytky antickej medicíny sa šírili po Rímskej ríši, prenikli do všetkých provincií. Územie strednej Európy, ktoré zahŕňalo provincie Pannonia a Noricum, nebolo výnimkou. Lekárske znalosti a postupy, stavba a organizácia nemocníc, hygienické návyky sa v rímskych provinciách výrazne nelíšili od tých, ktoré boli v centre ríše. Postupne rímske zvyklosti a znalosti prenikali aj za hranice rímskych provincií a ovplyvňovali aj susediace územia. V rímskych provinciách sa snažili obyvatelia dosiahnuť rovnaký životný štýl, na aký boli zvyknutí z Ríma, tak sa dostáva spolu s armádou, obchodníkmi a ich rodinami do strednej Európy vysoký hygienický štandard Rimanov. Ten je symbolizovaný najmä rímskymi kúpeľmi (thermae), toaletami (latrinae), kanalizáciou (cloaca), vodovodným vedením (aqueductus), nemocnicami (valetudinaria) a samozrejme lekármi (medici) a ich medicínskymi znalosťami.
Antická medicína sa odvíja od medicíny gréckej. Prvé písomné zmienky o lekárskych praktikách, najmä v oblasti úrazovej medicíny resp. vojenskej chirurgie, nachádzame už u Homéra v Iliade. Samotný epos sa začína opisom moru vo vojenskom tábore. Už z popisu vidíme, ako vtedajší ľudia vnímali choroby - považovali ich za vôľu bohov, resp. za prejav ich nepriazne, v tomto prípade urážka boha Apolóna. V Iliade sa nedočítame o lekároch, ktorí by ochorenie moru liečili, vidíme tu snahu o uzmierenie boha. To, čomu sa venovali lekári pri Tróji, bolo ošetrovanie vojenských zranení, vyberanie šípov, vypaľovanie rán. Napriek množstvu bohov, ktorí zasahovali do osudov hrdinov pri Tróji, samotné liečenie sa obišlo bez magických alebo čarodejníckych praktík. Ošetriť zranenia svojich druhov boli schopní nielen profesionálni lekári, ale aj bežní vojaci. Pri opise lekárskych zručností v Iliade sa jedna z postáv, hrdina Idomeneus, vyjadrí „lekár je muž, čo cenu má za mnohých iných, vie totiž vytiahnuť šípy a priložiť hojivé lieky.“ (Hom. Il. Za boha lekárstva bol v antike považovaný Asklépios. V antickom Grécku bolo veľa stredísk jeho kultu. Najvýznamnejšia bola svätyňa v Epidaure. Tá nadobudla časom panhellénsky (všegrécky) význam a postupne sa z nej kult rozšíril aj do iných miest. Asklépieiá vznikli na ostrovoch Kos, Knidos, Rhodos, v Korinte a aj v Aténach. Viedli ich Asklépiovi kňazi (asklepiadi), ktorí boli zároveň lekármi a o ktorých sa verilo, že sú vykonávateľmi vôle boha. V svätyniach sa liečilo metódou enkoimesis - inkubáciou, čiže uložením na spánok. Počas spánku sa dotyčnému chorému zdali sny, ktoré potom kňazi vyložili a prostredníctvom nich uložili liečenie. V niektorých prípadoch bolo možné priamo počas spánku vyzdravieť. Votívne nápisy nájdené pri viacerých Asklépieiách svedčia o vďake vyliečených, a teda aj o úspechoch liečby.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Rozhodujúcim podnetom pre vznik modernej medicíny bola grécka filozofia. Od 6. st. pred Kr. prírodná iónska filozofia, spájajúca sa s menami filozofov Táles z Milétu (cca 624 - 546 pred. Kr.), Anaximandros (cca 610 - 546 pred Kr.), Anaximenes (cca 585 - 525 pred Kr.), neskôr aj Herakleitos z Efezu (544 - 483 pred Kr.). Filozofi (v gréčtine „milovníci múdrosti“) sa pokúšali vysvetliť prírodu pomocou svojich skúseností založených na zmysloch, ako aj predstavivosti založenej na empirických analógiách a racionálnych predpokladoch. Zaoberali sa otázkami ako vznikol svet a z čoho sa skladá. Za základ sveta považovali vodu, vzduch, oheň, zem. V tomto čase bola medicína neoddeliteľnou súčasťou filozofie, pričom niektorí filozofi boli aj lekármi. Pythagoras zo Samu (cca 580 pred Kr. - 572 pred Kr. až 496 pred Kr.) sa okrem iného venoval aj životospráve a dietetike, jeho žiak, Alkmaion z Krotónu (okolo r. 500 pred Kr.), údajne vykonával pitvy a za sídlo duše považoval mozog. Alkmaion je aj autorom prvej definície choroby, ktorá pracuje len s prirodzenými príčinami.
Za „otca medicíny“, zakladateľa modernej medicíny, ktorá sa nespolieha na náboženské presvedčenie a liečiteľskú mágiu, ale je založená na pozorovaní klinických príznakov a na racionálnych záveroch, považujeme Hippokrata z ostrova Kos (cca 460 - 370 pred Kr.). Hippokrates položil základy medicíny ako vedeckého odboru. Jeho činnosť spadá do obdobia vrcholu gréckej civilizácie, do 5. stor. Hippokrates sa narodil do lekárskej rodiny. Od otca a starého otca lekárov sa naučil medicínsku prax a získal aj výborné teoretické vzdelanie, vzdelával sa aj u uznávaného dietetika a lekára Herodika zo Selymbrie, lekára známeho najmä odporúčaním cvičenia, masáží a dlhých prechádzok. Hippokrates najprv pôsobil na rodnom ostrove a neskôr ako putovný lekár - periodeut. Považuje sa za hlavnú osobnosť lekárskej školy na ostrove Kos, ktorá neskôr tvorila konkurenciu knidskej lekárskej škole. Obe školy stáli proti sebe, napriek tomu, že ich učenie bolo veľmi podobné a líšilo sa len v detailoch (knidská škola kládla dôraz na špeciálnu patológiu). Vo vysoko veku zomrel Hippokrates v Larisse, kde ho aj pochovali. Jeho dvaja synovia a zať pokračovali v jeho tradícii ako lekári. Hippokratovo meno nesie zbierka spisov, ktorá odráža prakticky všetky lekárske znalosti svojej doby. Corpus Hippocraticum obsahuje 58 spisov (73 kníh) a bol dokončený pravdepodobne až niekedy v 2. st. po Kr. Väčšina spisov pochádza z obdobia druhej polovice 5. a zo 4 st. pred Kr. Kedy môžeme datovať vznik tejto zbierky, nie je presne známe. Už súčasní, ale aj neskorší učenci a lekári, ktorí pracovali s týmito pojednaniami a komentovali ich, sa zaoberali rôznorodosťou štýlov a ich rozporuplným obsahom. Najpravdepodobnejšie je, že zbierka vznikala postupne a okrem Hippokratových spisov sa v nej nachádzajú spisy jeho synov a nasledovníkov, ako aj diela neskorších lekárov. Obsah i forma zbierky sú rôznorodé. Veľká časť zachovaných spisov sa venuje popisu a liečenie jednotlivých prípadov (kazuistika), iné teoretickým úvahám o ich povahe a pôvode. Niektoré spisy sú písané pre lekárov, iné pre laikov. Sú medzi nimi aj eseje a pojednanie o lekárskych témach, vrátane psychiatrických. Nájdeme tu rôzne diagnózy, opisy chorôb, návody pre chirurgov, všeobecné predpisy, diétne predpisy, ženské choroby a mnoho ďalšieho.
Hippokratovská medicína bola ovplyvnená pytagorejskou prírodnou teóriou, ktorá hlása, že príroda bola vytvorená zo štyroch prvkov (voda, zem, vietor a oheň). Preto sa telo podobným spôsobom skladá zo štyroch telesných štiav (humores - žlč, čierna žlč, hlien a krv), odtiaľ aj názov - humorálna teória. Tieto telesné šťavy sú u zdravého človeka vždy v rovnováhe. Ak sa tieto tekutiny dostanú do nerovnováhy, postihnutý človek ochorie. Lekár musel obnoviť zdravú rovnováhu týchto štiav uľahčením uzdravovacej práce „benevolentnej prírody“. Túto teóriu neskôr rozvinul vo svojej práci Galénos, a práve vďaka nemu sa tzv. humorálna teória, vysvetľujúca vznik choroby ako nesprávne zloženie pomeru telesných štiav, stala základom antickej medicíny. Pacient sa považoval za súčasť prírody, ktorá sama má veľkú liečivú silu. Preto sa jedným z hlavných požiadaviek stalo poznanie konkrétnych životných podmienok človeka a ich vplyv na organizmus, ako aj znalosť osobnosti pacienta, jeho návykov a temperamentu. Z humorálnej teórie vychádza aj delenie ľudských temperamentov (z lat. slovesa temperare - miešať, v tomto prípade tekutiny). Základné temperamenty sú: sangvinik (krv - sanguis), flegmatik (hlien - phlegma), cholerik (žlč - cholé) a melancholik (čierna žlč - melaina cholé).
Základom hippokratovskej medicíny bolo presvedčenie, že choroby nemajú žiadne iracionálne, náboženské príčiny a pozorovanie pacienta je veľmi cenné pre prax. Hippokratovskí lekári považovali za najdôležitejšiu časť práce lekára určiť prognózu. V ich centre záujmu bol pacient, nie choroba. Pozorovaním pacienta prichádzali na svoje zistenia aj liečenie. Všímali si omnoho viac príznakov, ako dnešní lekári. Napríklad tzv. hippokratovská tvár označuje dodnes výraz tváre pacienta pred smrťou. Úlohou lekára malo byť presvedčiť pacienta o spôsobe liečby. Od čias Hippokrata sa medicína sa stáva praktickým umením, ktoré nesie vysoké etické ideály. Prísaha (‛όρκος, iusiurandum) sa nachádza v Corpus Hippocraticum, ale Hippokratovo autorstvo je otázne. Ako súbor etických zásad lekára mohla vzniknúť aj omnoho neskôr a Hippokratovi sa pripisovať len na základe historických súvislostí. Prvá doložená zmienka o prísahe sa nachádza až v diele po latinsky píšuceho lekára Scribonia Larga z 1. storočia. Dôležitú úlohu zohrávala správna životospráva, dbalo sa na dietetické pravidlá, dostatok pohybu, čerstvý vzduch, masáže a kúpele. Grécka medicína a jej učenie sa stali základom medicíny Rimanov a prostredníctvom nich aj celej Európy.
Rímske lekárstvo vychádzalo pôvodne z domácej medicíny, liečiteľstva a magických praktík. Mnoho sa Rimania naučili od pôvodného obyvateľstva Itálie, najmä hygienické pravidlá, odvodňovanie, kanalizáciu a kúpeľníctvo prevzali od Etruskov. Vedeckú medicínu prebrali až od Grékov. O oficiálnom prijatí gréckeho boha lekárstva Asklépia do Ríma informuje Lívius, kde hovorí o jeho pozvaní z dôvodu epidémie v Ríme v roku 293 pred Kr. Popis príchodu nájdeme aj u Ovídia a Valéria Maxima. Rimania prevzali od Grékov najprv božský symbol lekárstva a až potom začali využívať aj služby lekárov. Pramene k poznaniu dejín antickej medicíny tvoria okrem samotných diel antických lekárov aj diela polyhistorov Aula Cornelia Celsa (cca 25 pred Kr. - 50) O lekárstve (De Medicína) a Plínia Staršieho (23 - 79) Prírodoveda (Naturalis Historia).
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Prvými lekármi v Ríme boli Gréci, najprv grécki otroci (servus medicus), ktorí svojimi znalosťami výrazne prevyšovali schopnosti domáceho liečenia Rimanov a stali sa dôležitou súčasťou domácností bohatých Rimanov. Do Ríma sa postupne sťahovali aj slobodní Gréci, ktorí začali vykonávať medicínsku prax. Ich kvalita a úspechy v uzdravovaní sa rôznili a mnohí vyvolávali v Rimanoch obavy. Od 1. storočia pred Kr. s príchodom významného gréckeho lekára Asklepiada z Bithýnie (cca 124 - 60 pred Kr.) môžeme hovoriť o rozvoji medicíny v Ríme. Asklepiades sa v Ríme tešil veľkej obľube. Priniesol v porovnaní so svojimi predchodcami, z ktorých mnohí sa medzi Rimanmi neslávne zapísali ako „kati“ (carnifex) rezaním, humánnu medicínu. Jeho techniky zámerne nespôsobovali pacientom bolesť, odporúčal im na choroby kúpele a ako prvý zdokumentovane využíval masážnu terapiu. Od tohto obdobia môžeme hovoriť o príchode študovaných a kvalitných lekárov a postupnom získaní rešpektu k tomuto povolaniu. Napriek tomu počas celých stáročí pretrvával rezervovaný postoj k lekárom, čo do istej miery súviselo aj s ich cudzím pôvodom. Medicína sa rozvíjala najmä v oblasti chirurgie, kde sa lekári učili na zraneniach priamo na bojiskách alebo v gladiátorských školách. Medzi najvýznamnejších lekárov rímskeho obdobia po Asklepiadovi patria lekári gréckeho pôvodu, predstavitelia jednotlivých gréckych filozoficko-medicínskych škôl, ktorí študovali v najprestížnejších lekárskych centrách (napr. Kos, Alexandria, Krotón alebo Elea), pôsobili po celej ríši a nakoniec sa usadili v Ríme. Do dejín medicíne sa významne zapísal Soranos z Efezu (98 - 138), za svojich čias všestranne pôsobiaci lekár. Sorana dnes poznáme najmä ako ženského lekára a zakladateľa pôrodníctva,…
Strava v praveku
V dobách praveku sa najstarší ľudia živili lovom, zberom rastlinnej potravy, neskôr aj rybolovom. O poľnohospodárstve môžeme hovoriť až posledných 7 až 10 tisíc rokov. V strednej Európe vznik a vývoj najstaršieho poľnohospodárstva spadá až do obdobia neolitu tj. mladšej doby kamennej. Archeologicky je toto obdobie charakterizovaná jednak výrobou keramiky, jednak výrobou nástrojov z hladeného kameňa. Tieto archeologicky doložené artefakty slúžili na skvalitňovanie pôdy pre pestovanie plodín a chov dobytka, úpravu aj uskladnenie potravy.
Najstaršie poľnohospodárske kultúry v Európe sa rozvíjali od konca 7. tisícročia p. n. l. v Grécku, Thesálii a Macedónii, v tých oblastiach, ktoré patrili ešte k Úrodnému polmesiacu (kolíske civilizácie aj poľnohospodárstva na Prednom východe). Odtiaľ sa pravdepodobne ďalej šírili do dnešného Chorvátska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Moldavska, Ukrajiny, podunajským kolonizačným prúdom na Slovensko a ďalej na západ a sever. Nositeľmi tejto poľnohospodárskej kultúry v strednej Európe bola kultúra s lineárnou keramikou, ktorá spadá do obdobia 5. tisícročia pred n. l. Toto obyvateľstvo prinieslo so sebou aj nový spôsob výroby a obživy, nový spôsob myslenie, náboženstva aj spoločenskej organizácie. Osídlili najúrodnejšie a pre poľnohospodárstvo najvhodnejšie časti krajiny a staré obyvateľstvo zatlačili.
Pestovali pšenicu a jačmeň ako hlavné obilniny, pričom existovala viacero odrôd. Prevládali tie, ktoré boli odolné a čo možno najmenej náročné. Ďalej sa pestoval hrach, šošovica, vzácnejšie proso. Využitie dopestovaných plodín, najmä obilia nečakalo až do dozretia a žatia. Ešte mäkké a zelené klasy na začiatku zrelosti neolitickí poľnohospodári odrezávali alebo odtrhával a hneď jedli; nebolo možné ich uskladňovať. Žlté klasy ešte pred stvrdnutím spracovávali niekoľkými spôsobmi. Priamou konzumáciou alebo pražením na ohni, či už pre okamžitú spotrebu, ako polotovar pre ďalšiu prípravu, alebo na dlhodobé uchovávanie. Niekedy opražené zrno rozbíjali na krupicu a tú potom varili na kašu. Úplne zrelé obilie sa už bez adekvátnej prípravy nedalo konzumovať. Spracovávalo sa opäť niekoľkými spôsobmi. Buď sa pražilo na ohni prípadne aj na peci a okamžite ešte teplé jedlo. Značná časť obilia sa postupne podľa potreby drvila na ručných „mlynčekoch“ buď hrubo na krupicu alebo jemnejšie na múku. Z múky sa piekli placky, forma pôvodného, ešte nekvaseného chleba. Výroba bola jednoduchá, na hrubo podrvené obilie sa zmiešalo s vodou, urobili sa malé placky a tie sa opiekli na ohnisku alebo na rozpálenom kameni. Na neolitických sídliskách stavali za týmto účelom pece, v ktorých sa tepelne spracovávali aj iné pokrmy. Veľmi rozšírené boli kaše a varené jedlá na spôsob polievok. Dochucovali sa na slano alebo sladko mliekom, ovocím alebo rôznymi ovocnými šťavami, prípadne aj tukom.
V chove dobytka prevládal hovädzí dobytok, ovce, kozy a ošípané. V neskorom neolite sa stali po hovädzom dobytku ošípané druhým najrozšírenejším chovaným typov zvierat. Zvieratá sa chovali najmä na mäso. Mäso sa pripravovalo opekaním na ohnisku, ale aj pečením, respektíve dusením v jamách, nad ktorými sa rozložil oheň. Mliečne hospodárstvo existovalo, ale bolo obmedzené a nemalo zásadnejší vplyv.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Veľký význam mal v pravekom stravovaní aj rybolov. Rozvinul sa predovšetkým v prímorských oblastiach, ale v oblasti strednej Európy aj pri ústí veľkých riek, pozdĺž väčších tokov a okolo jazier vo vnútrozemí. Užívali sa kostené udice, harpúny, predpokladá sa aj lov lukom a oštepom.
Vývoj poľnohospodárstva postupoval veľmi podobne aj v neskorších obdobiach, v eneolite a neskôr v dobe bronzovej, kedy sa poľnohospodárstvo ešte viac rozširuje. Pestovali sa rôzne kultúrne plodiny, predovšetkým obilniny, niektoré strukoviny a ľan. Skladba pestovaných plodín bola rovnaká, len s tým rozdielom, že v eneolite a najmä v dobe bronzovej sa čoraz viac rozširuje pestovanie jačmeňa, popri dovtedy najčastejšej obilnine pšenici. V eneolite má svoj počiatok aj chov koní. Najstaršie doklady domestikovaných koní pochádzajú zo stepných oblastí východnej Európy. Chov dobytka a koní sa ešte viac rozšíril v dobe bronzovej, kedy v strednej Európe dochádza k výraznému nárastu chovu koní. V Maďarsku na sídlisku Csepei-Hároš bol dokonca chov koní rozšírenejší ako chov ostatných zvierat (hovädzí dobytok alebo ošípané), na sídlisku Tószegi-Laposhalom boli na druhom mieste hneď za hovädzím dobytkom.
V dobe železnej pristupuje k dovtedy tradične pestovaným obilninám a strukovinám, žito, proso a repka, z ktorej sa lisoval olej. Z ovocia sú doložené jablká a čerešne. Rozvoj ovocinárstva a vinárstva sa spája s keltským poľnohospodárstvom v strednej Európe.
8 najbizarnejších diét
Toto je 8 najbizarnejších diét, ktoré sa v histórii objavili ako pokusy o dosiahnutie štíhlej postavy:
1. Amfetamín a "zázračné tabletky na chudnutie"
Amfetamíny pôvodne slúžili ako lieky na rôzne stavy, vrátane narkolepsie, depresie a na podporu bdelosti vojakov počas druhej svetovej vojny. Postupne sa však zistilo, že majú silné účinky na potlačenie chuti do jedla, čo viedlo k ich masívnemu využitiu v diétnej medicíne.
V 19. a 20. storočí, kedy sa štíhla postava stala symbolom krásy, prudko narástol rozvoj so “zázračnými tabletkami” na chudnutie sľubujúcimi úbytok na váhe. Jednou z alternatív boli tabletky na báze amfetamínu - dinitrofenol. Úspešne sa predával, pretože bol síce účinný, ale vysoko návykový. Dnes sa považujú tieto tabletky za jeden z najtemnejších príkladov "rýchlych riešení" na chudnutie, ktoré mali katastrofálne následky na zdravie mnohých ľudí.
2. Arzénové tabletky
Tabletky s amfetamínom neboli jediným “zázrakom” na trhu. Podobne obľúbenými sa stali aj tie s obsahom arzénu. Arzén bol dlhodobo známy ako jedovatá látka, ale paradoxne sa začal používať v malých dávkach na rôzne medicínske účely vrátane chudnutia. Propagovalo sa, že arzén môže "zrýchliť metabolizmus" a pomôcť spáliť tuk, a preto sa objavil v rôznych produktoch na chudnutie, ktoré sľubovali rýchle výsledky.
Arzén je vysoko toxický a dlhodobé vystavenie tejto látke vedie k otrave, poškodeniu nervového systému, kožným problémom a dokonca aj smrti. Napriek tomu ľudia zúfalo siahali po týchto tabletkách v snahe dosiahnuť rýchle výsledky.
3. Diéta s pásomnicou
Stačilo vám po prvých dvoch “diétach”? My sa len rozbiehame a prinášame ďalšiu špecialitu - tabletku s pásomnicou. Ide o jeden z najbizarnejších trendov v histórii. Táto diéta spočívala v úmyselnom užití tabletiek obsahujúcich larvy pásomnice, čo malo viesť k tomu, že pásomnica v tebe bude pojedať jedlo, ktoré by inak prijal človek a pribral by.
Reklamy často tvrdili, že tento proces je bez vedľajších účinkov, ale v skutočnosti infekcia pásomnicou spôsobovala množstvo vážnych zdravotných problémov vrátane nevoľnosti, anémie, podvýživy, črevných obštrukcií a v niektorých prípadoch aj smrti. Hoci sa hovorí, že slávna operná speváčka Maria Callas zhodila veľkú časť svojej váhy práve vďaka pásomniciam, neskôr sa ukázalo, že tento parazit pravdepodobne získala náhodou po konzumácii kontaminovaného mäsa.
4. Octová diéta
Octová diéta je známa predovšetkým vďaka anglickému básnikovi Lordovi Byronovi, ktorý v 19. storočí spopularizoval tento extrémny spôsob chudnutia. Ľudia mali pravidelne konzumovať veľké množstvá octu s cieľom znížiť chuť do jedla a tým pádom aj hmotnosť.
Byron je považovaný za jednu z prvých historických osobností, ktorá mohla trpieť na poruchu príjmu potravy. Jeho posadnutosť štíhlou postavou a extrémnymi diétami mohla byť prejavom anorexie, čo sa neskôr odrazilo na jeho fyzickom i psychickom zdraví.
Tento typ diétnej stratégie viedol aj k smrti jednej Francúzky, ktorá zomrela v roku 1773 po tom, čo počas mesiaca konzumovala len ocot v nádeji na rýchlu stratu váhy.
5. Raz odhryzni, 100-krát prežuj
Fletcherova teória chudnutia bola založená na jednoduchom princípe: dôkladné prežúvanie každého sústa potravy, kým sa nestane úplne tekutým, čím sa malo podporiť trávenie a dosiahnuť kontrolu nad príjmom potravy. Odporúčal každé sústo prežúvať až 100-krát.
Fletcherova diéta mala niektoré pozitívne aspekty, najmä z hľadiska uvedomenia si toho, čo jeme a ako rýchlo jeme. Avšak extrémna dôkladnosť, ktorú vyžadovala, mohla viesť k obsedantnému správaniu, bola neudržateľná pre dlhodobý a vyvážený životný štýl a viedla k podvýžive, pretože ľudia jednoducho nemohli zjesť dostatočné množstvo jedla.
6. Cigarety na chudnutie
Áno, čítate správne. Cigarety na chudnutie. V 20. a 30. rokoch minulého storočia sa tabakové spoločnosti rozhodli propagovať fajčenie ako účinný spôsob chudnutia. Jeden z najznámejších reklamných sloganov bol od značky Lucky Strike, ktorá používala frázu “Siahnite po cigarete Lucky namiesto sladkostí”. Cigarety boli propagované ako spôsob potláčania chuti do jedla a ako elegantné riešenie na udržanie štíhlej postavy, najmä medzi ženami.
Táto praktika patrí taktiež k najnebezpečnejším diétnym trendom v histórii.
7. Mydlový kúpeľ
Na trhu existovali rôzne typy mydiel, ktoré sľubovali, že pomôžu “rozpustiť” tuky a schudnúť iba tým, že sa umyjete mydlom. Neobsahovali žiadne aktívne zložky, ktoré by mohli skutočne ovplyvniť telesný tuk. Spoliehali sa len na vieru spotrebiteľov v rýchle riešenia a zázraky bez námahy. Našťastie mydlový kúpeľ nepatrí medzi nebezpečné diéty, ale rozhodne patrí medzi tie bizarnejšie. Existujú dokonca skupiny ľudí, ktorí si povedali, že vyskúšajú rozpustiť tuky zvnútra a konzumovali malé množstvá mydla.
8. Diéta Šípkovej Ruženky
Kruh bizarných chudnúcich praktík uzavrieme “spánkovou diétou” zo 60. a 70. rokov. Základná myšlienka tejto diéty bola jednoduchá - ak spíte, nemôžete jesť, a tým pádom neprijímate kalórie. Ľudia preto brali lieky na spanie alebo sedatíva, aby prespali celé dni, počas ktorých nejedli, a mali schudnúť. Elvis Presley údajne v určitom bode svojej kariéry praktizoval túto diétu.