Takmer každý z nás túži po rodine, šťastí, harmónii vo vzťahoch a dobre vychovaných deťoch. Predstava je síce veľmi jasná, no v realite to niekedy vyzerá inak. Často sa stretávame s problémovými vzťahmi, kde jeden z partnerov niekedy vykazuje až iracionálne správanie. Ten druhý sa to snaží tolerovať, no zároveň premýšľa, prečo sa to deje. V tomto článku sa pokúsime túto tému priblížiť a poukázať na faktory, ktoré ovplyvňujú či spúšťajú toxicitu vo vzťahoch poznačených násilím, pričom sa zameriame na vplyv detstva, rodiny a partnerstva.
Základy fungujúcej rodiny
Vychovať dieťa je najťažšie „zamestnanie“ na svete. Vyžaduje si obrovskú zodpovednosť, trpezlivosť a tvrdú prácu. Takisto je to aj so vzťahmi - na každom treba pracovať, či už ide o partnerský vzťah alebo vzťahy medzi deťmi a rodičmi. Niekedy sa však stane, že sa všetko vymkne spod kontroly a my vychováme v podstate psychicky narušeného jedinca, ktorý bude bez včasnej intervencie robiť z ďalších ľudí narušených jedincov.
Základom fungujúcej rodiny sú zdravé vzťahy. Pokiaľ sa stane, že určité obdobie v rodine je nepriaznivé, avšak jej členovia sa rozhodnú urobiť niečo pre záchranu rodiny a aplikujú správny vzorec, ide o lepší prípad. Jej hlavnou úlohou je postarať sa o naplnenie potrieb dieťaťa, avšak nie všetky rodiny ju zvládnu realizovať.
Negatívny vplyv správania rodičov na emocionálny vývin dieťaťa
Je dôležité si uvedomiť, že správanie matiek a otcov môže mať signifikantne negatívny vplyv na emocionálny vývin dieťaťa. (vlastné spracovanie podľa J. Gaburu in. Dubayová, 2016, s.
Týranie v detstve a jeho dôsledky na agresívne správanie v dospelosti
Prepojeniu týrania v detstve a jeho následkov na agresívne správanie vo vzťahoch v dospelosti sa venovali vo svojej štúdii na vzorke 8 629 zúčastnených Charles L. Whitfield, Robert F. Anda, Shanta R. Dube a Vincent J. Felitti (2003). Ich zistenia potvrdili, že u ľudí, ktorí sú vystavení rodinnej agresii a násiliu, je podstatne vyššie riziko, že sa v dospelosti stanú obeťou (ženy) alebo páchateľom (muži) násilia. U žien zistili silný vzťah medzi počtom nepriaznivých detských skúseností a rizikom byť obeťou násilia.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Výskum, ktorý na túto tému realizovali Caroline Temcheff a kol. v roku 2008 priniesol podobné výsledky. U mužov/otcov, ktorí tvorili časť výskumnej vzorky, predstavovala agresia zažívaná v detstve stabilný štýl správania, ktorý vyšiel aj z agresie zo strany vrstovníkov v školskom prostredí a viedol k zvýšenému riziku násilia voči manželke/partnerke a deťom v dospelosti. Pri ženách/matkách bol obraz podobný, avšak v tomto prípade malo vplyv aj nízke dosiahnuté vzdelanie a zloženie rodiny (napr.
Príklady z praxe
Nasledujúce príklady ilustrujú, ako dysfunkčné rodinné vzťahy a traumatické zážitky v detstve môžu ovplyvniť správanie jedincov v dospelosti.
Jozef, 26 rokov
Jozef pochádzal z úplnej rodiny, ktorá netrpela finančne, avšak vzťahy medzi jej členmi boli dysfunkčné. Otec bol alkoholik a od detstva syna týral. Jozef spomínal na to, ako ho nechal stáť nahého pred domom v snehu, obaril ho vriacou vodou, nehovoriac o verbálnych aj fyzických atakoch. Najväčší problém bol v tom, že jeho matka sa konaniu svojho manžela prizerala. Jozef sa už ako dieťa liečil na psychiatrii. V 18-tich rokoch bol nepodmienečne odsúdený. Po prepustení chcel začať normálny život. Vzťahy v rodine však boli narušené, Jozef už nebol bezúhonný, a tak mal problém sa zamestnať. Opäť sa zaplietol do trestnej činnosti. Spoznal ženu, do ktorej sa zamiloval. Vo vzťahu bol však násilný, majetnícky a extrémne žiarlivý. Priateľku neraz napadol, vyvíjal na ňu hrubý nátlak, až to vyvrcholilo jej násilným únosom. Jozef nikdy nevnímal svoje konanie ako neprijateľné. To, že celý život trpel a matka sa ho nezastala, na ňom zanechalo „averziu“ voči ženám. Aj keď sa k nim správal násilne, necítil sa za to nijakým spôsobom vinný.
Tomáš, 30 rokov
Tomáš pochádzal z rodiny, kde matka mala 4 deti s 2 mužmi. So žiadnym z otcov svojich detí nežila dlhodobo. K deťom sa nesprávala s láskou, zažívali násilie. Tomáš bol najmladší. Jeho súrodenci sa osamostatnili, kým on ostával žiť s matkou. Tá si našla priateľa, ktorý bol veľmi dobre finančne zabezpečený. Bol však alkoholik. Sklony k alkoholu mala aj Tomášova matka. Tomáš v detstve videl, ako jeho biologický otec mamu napadol nožom, ako si matka chcela siahnuť na život, bol svedkom verbálneho aj fyzického násilia na svojich súrodencoch a neskôr ho sám zažíval. Keď bol dospelý, v partnerských vzťahoch bol násilný, extrémne žiarlivý, často pil alkohol a následne pod jeho vplyvom vzbudzoval v partnerkách strach a psychicky ich týral. Vyvinuli sa u neho aj rôzne poruchy osobnosti. Za svoje správanie sa necítil vinný, a keď ho oľutoval, nemyslel to vážne. Sám seba vnímal ako obeť a vo vzťahoch dával ženám pocítiť rolu obete, aby ho vedeli pochopiť.
Peter, 38 rokov
Petrovi rodičia sa rozviedli, keď mal 14 rokov. Dôvodom bola otcova nevera, ktorej bol sám svedkom. Počas rozvodu, ale aj po ňom, boli medzi rodičmi veľké konflikty. Peter si našiel „rodinu na ulici“. Keď si mama priviedla priateľa, ten sa k nej správal agresívne a Peter sa tomu prizeral. Matka vzťah ukončila, no časom si našla ďalšieho partnera. Ten bol taktiež agresívny a nebol psychicky v poriadku. Keď si podrezal žily, bol to Peter, kto po ňom „upratoval“. O niekoľko rokov neskôr našiel svojho brata vo chvíli, keď si vzal život. Peter si časom našiel priateľku. Vo vzťahoch nedokázal byť verný, hľadal dobrodružstvo. S poslednou priateľkou sa oženil. Po dvoch rokoch manželstva začal byť Peter agresívny k nej aj k deťom. Voči žene bol tiež žiarlivý a snažil sa ju izolovať od priateľov. Fyzicky napádal ju aj deti. Jediný mužský vzor, ktorý videl, bol buď neverný otec, alebo agresívni partneri jeho matky.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Lucia, 42 rokov
Posledný prípad z praxe je trochu z opačnej strany. Lucia pochádzala z úplnej rodiny. Otec jej matku napádal fyzicky aj verbálne. Nikdy však nenapádal deti. Lucia videla, že matka otcovi jeho správanie toleruje. V dospelosti, keď mala vzťah, ktorý skončil manželstvom, trpela násilné vyčíňanie vlastného muža. Bola napádaná fyzicky aj verbálne. Dlho to tolerovala, no nakoniec došlo k rozvodu. Lucia si po čase našla nového partnera, s ktorým sa tiež vzali. Prvé roky manželstva boli, s výnimkou bežných konfliktných situácií, relatívne pokojné. Potom sa u jej manžela začali v kombinácii s alkoholom prejavovať náznaky agresivity. Neraz skončila s modrinami, avšak znášala to podľa príkladu svojej mamy. Jedného dňa, keď manžel napadol ju aj jej dcéru z prvého manželstva a vyhrážal sa im zabitím, povedala dosť a zavolala políciu.
Vplyv ranného detstva na psychický vývin dieťaťa
Vývinová psychológia zdôrazňuje vplyv ranného detstva na ďalší vývin človeka. Z toho dôvodu je veľmi dôležité, aby boli uspokojené všetky potreby dieťaťa už od narodenia. Napĺňanie biologických potrieb je nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou zdravého a harmonického vývinu. Významnú úlohu v rannom veku zohráva aj stálosť prostredia a osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará. Ako uvádza Haiman (2012) vzťah medzi matkou a dieťaťom môže mať dvojaký vplyv na jeho vývin. Dieťa, ktorému je v rannom veku poskytovaný dostatok rodičovskej lásky a starostlivosti má väčšiu šancu žiť zdravým, šťastným, harmonickým a produktívnym životom. Na druhej strane sú rodičia, ktorí nechápu význam rodičovskej lásky. Nedostatok lásky a starostlivosti môže viesť k výrazným problémom počas detstva a adolescencie.
John Bowlby bol významný psychiater a psychoanalytik, ktorý na rozdiel od iných zástancov tohto psychologického smeru neskúmal detstvo retrospektívne prostredníctvom výpovedí dospelých osôb. Realizoval klinické pozorovania detí s cieľom odhaliť psychologické a patopsychologické dôsledky straty materskej postavy v rannom detstve. Bowlby na základe svojich zistení koncipoval teóriu vzťahovej väzby, ktorá predpokladá, že dieťa má pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu (Bowlby, 1958). Podľa teórie vzťahovej väzby je každé dieťa už od narodenia geneticky vybavené, aby hľadalo osobu, ktorá mu môže zabezpečiť ochranu a bezpečie. Jedná sa o potrebu, ktorá bola evolučne vytvorená. (Brisch, 2011). Tak v prítomnosti ako v neprítomnosti matky alebo inej osoby, ktorá sa o dieťa primárne stará, dieťa vykazuje určité správanie. Citovú väzbu sprostredkováva šesť primárnych reakcií. Plač a úsmev majú za funkciu privádzať matku k dieťaťu a udržať ju v jeho blízkosti. Nasledovanie a pridržanie sa majú opačnú funkciu. Udržujú dieťa v blízkosti matky. Ako uvádza Bowlby, piata reakcia sanie sa ťažko kategorizuje. Šiestou reakciou je volanie (Bowlby, 1958, Bowlby, 2010).
Na vzniku vzťahovej väzby sa podieľa senzorický aparát dieťaťa umožňujúci orientáciu na osobu matky. Rovnako dôležitý je aj motorický aparát zabezpečujúci kontakt s touto osobou a ,,signálny aparát,, ako napríklad džavotanie a pohyby rúk (Hašto, 2005). Väzbové správanie sa vyvíja v prvom roku života dieťaťa. Bowlby to vysvetľuje tým, že deti v tomto období už majú schopnosť percepčnej diskriminácie. Dokážu rozoznať matku od iných osôb. Väzobné správanie sa môže prejaviť rovnako intenzívne aj v druhom a treťom roku života dieťaťa. Po treťom roku nastáva zmena, nakoľko v tomto období sa už väčšina detí dokáže cítiť bezpečne aj s inými vzťahovými osobami (učiteľky v škôlke, škole). Intenzita a konzistencia prejavov väzobného správania sa líši u každého dieťaťa. Za zmeny sú zodpovedné podnety pochádzajúce z organizmu alebo z prostredia. K podnetom z organizmu, ktoré majú za následok krátkodobé zmeny vo väzobnom správaní zaraďujeme hlad, únavu, chorobu, nespokojnosť a bolesť. Čo sa týka vplyvu prostredia, väzobné správanie sa prejavuje intenzívnejšie, keď má dieťa strach, ktorý môže u neho vyvolať napríklad prítomnosť cudzej osoby alebo neznámeho podnetu, ako aj odmietnutie zo strany iných dospelých a detí (Bowlby, 2010, Bowlby, 2012, Kirschke a Hörmann, 2014).
Potrebu väzby nemusí u dieťaťa uspokojovať len biologický rodič. Dieťa sa môže orientovať aj na inú osobu, ktorá mu dokáže poskytnúť ochranu. Môže to byť adoptívny rodič, vychovávateľ v detskom domove alebo iná osoba poskytujúca dieťaťu primárnu starostlivosť. To, ku komu si dieťa vytvorí bezpečnú väzbu sa dá predvídať. Dieťa si vyberie za blízkeho človeka osobu, ktorá na jeho prejavy reaguje najcitlivejšie (Brisch, 2011). Bowlbyho teóriu empiricky overovala Mary Ainsworth, ktorá skúmala determinanty vzťahovej väzby v neklinických podmienkach. Jej výskum potvrdil prítomnosť väzobného správania u detí v prvom roku života. (Bowlby, 2010). Bezpečne pripútané deti reagujú podľa očakávania, tak ako sme to uviedli vyššie. Sú znepokojené ak je matka neprítomná a tešia sa, keď sa vráti. Na druhej strane aj matka reaguje na dieťa tak, aby uspokojila jeho aktuálne prejavenú potrebu. Bowlby (2012) zdôrazňuje, že fyzická prítomnosť materskej osoby nie je jedinou podmienkou vytvorenia bezpečnej vzťahovej väzby. Ak je osoba ,,citovo,, neprítomná, nevšímavá a dieťaťu sa vyhráža, že ho opustí, môže to mať patogénny účinok. Z toho dôvodu je dôležité, aby reakcie materskej osoby na všetky signály dieťaťa boli primerané. Rovnaký názor zastáva Haiman (2012). Brisch (2011) v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami uvádza význam tzv. jemnocitu. Základným predpokladom pre vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby je podľa autora to, aby osoba, ktorá sa o dieťa stará prejavila čo najjemnocitnejšie reakcie v rôznych situáciách. To znamená, že má byť schopná správne vnímať a interpretovať signály dieťaťa a reagovať na tieto signály rýchlo a primerane. Jemnocitní rodičia musia byť opatrní ako interpretujú signály dieťaťa, nakoľko jeden a ten istý prejav, ako napríklad plač môže v rôznych situáciách signalizovať rôznu potrebu (hlad, smäd, strach). Takíto rodičia sa snažia primerane reagovať na signály dieťaťa, kým neodhalia pravú potrebu. Autor ďalej vyzdvihuje význam slovnej výmeny. Rodičia, ktorí rozprávajú a pocitoch a správaní sa svojho dieťaťa, dávajú mu tým pocit, že chápu ako sa práve cíti. To dieťaťu poskytuje pocit bezpečia. Rodičia by mali s dieťaťom vytvárať krátke dialógy, pričom je dôležité, aby sa dieťa a rodič nerozprávali naraz a aby rodič nereagoval príliš intenzívne a rýchlo na každý malý ohlas dieťaťa. To u dieťaťa nevedie k pocitu bezpečia, ale naopak, môže sa cítiť ohrozené a prenasledované. Bezpečnú vzťahovú väzbu podporuje aj očný kontakt a dotyk. Očný kontakt umožňuje dorozumievať sa medzi dieťaťom a rodičom, ak to nie je možné pomocou reči.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Bezpečná vzťahová väzba má dve dôležité funkcie. Poskytuje dieťaťu emocionálnu istotu a umožňuje mu objavovať svet. Výskumy životných udalostí v rannom detstve potvrdili existenciu určitých protektívnych faktorov v súvislosti s duševnými poruchami. Poukázali na skutočnosť, že stabilný a dôverný vzťah aspoň s jednou osobou pôsobí ako protektívny faktor a chráni pred duševnou poruchou (Hašto, 2005). Benoit (2004) uvádza, že kvalita vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom je významným prediktorom ďalšieho sociálneho a emocionálneho vývinu dieťaťa. Z toho vyplýva, že bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin. Psycho-neuro-biologický model vývinu vyššie uvedenú skutočnosť vysvetľuje tým, že existuje priamy vzťah medzi bezpečnou väzbou, vývinom mozgu a psychickým zdravím dieťaťa. To, ako sa správame k dieťaťu v prvých dvoch rokoch života má významný vplyv na dozrievanie mozgu. V tomto období sa v mozgu vyvíjajú neurobiologické štruktúry sprostredkujúce schopnosť zvládania stresu počas celého života (tzv. kontrolný systém). Po druhé, je to obdobie, kedy je mozog plastický a citlivý na vplyvy zo sociálneho prostredia. Z toho vyplýva, že rodič, ktorý reaguje citlivo a primerane na všetky potreby dieťaťa vytvára prostredie, ktoré uľahčuje dozrievanie tzv. kontrolného systému v mozgu. Dieťa s bezpečnou väzbou bude teda schopné efektívne regulovať svoje správanie v rôznych stresových situáciách, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý sociálny a emocionálny vývin (Malekpour, 2007, Nosková, 2011, Schore, 2001a).
Bezpečná vzťahová väzba ako uvádza Brisch (2011) je základom pre optimálny rozvoj osobnosti. Umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta ako aj otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Bezpečná väzba vedie k tomu, že dieťa bude nezávislé a schopné vytvárať primerané vzťahy. Bezpečne pripútané deti majú lepšiu schopnosť odolať tlaku zo strany rovesníkov. Gearity (1996) uvádza, že primerane uspokojená potreba väzby posilňuje sebadôveru a sebakontrolu a predstavuje základňu pre rozvoj schopnosti empatie. Rovnaký názor zastáva aj Brisch (2011). Deti s istou väzbou majú v predškolskom veku lepšiu schopnosť empatie. Dokážu sa lepšie vcítiť do myšlienok a pocitov svojich kamarátov. Na druhej strane dokážu sa lepšie vcítiť aj do úmyslov a potrieb matky a to im umožňuje nachádzať kompromisy. Deti s istou väzbou sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Sú kooperatívne, dokážu sa lepšie prispôsobiť a sú kompetentné pri riešení konfliktov. Tieto pozitívne vzorce správania majú sklon pretrvávať. Bezpečná alebo istá citová väzba nevplýva len na sociálno-emocionálne kompetencie dieťaťa, ale významným spôsobom ovplyvňuje aj jeho kognitívny vývin. Van Ijzendoorn, Dikstra a Bus (1995) porovnali viacero výskumov, ktoré sa zamerali na kvalitu vzťahovej väzby vo vzťahu k inteligencii a rečovému vývinu. Dospeli k záveru, že kvalitná vzťahová väzba má výrazný vplyv na jazykový vývin a len mierny na intelekt. Vysvetľujú to tým, že väčšina výskumov skúmajúcich vzťah medzi kvalitou väzby a intelektom sa zameriavalo na rodiny zo strednej vrstvy z nerizikovej populácie. Domnievajú sa, že bezpečná vzťahová väzba môže byť významným protektívnym faktorom v súvislosti s intelektom predovšetkým v rodinách, v ktorých kognitívny vývin dieťaťa môže byť ohrozený rôznymi negatívnymi vplyvmi. Ako ďalšie možné vysvetlenie uvádzajú, že inteligenčné testy môžu byť menej kvalitné ako testy jazykových kompetencií. Tretie možné vysvetlenie spočíva v tom, že je málo výskumov zameriavajúcich sa na jazykové kompetencie. Z toho dôvodu výsledky ich metaanalýzy musíme brať s určitou rezervou. West, Matthews a Kerns (2013) poukázali na to, že deti, ktoré boli v druhom a treťom roku života bezpečne pripútané k matke neskôr vykazovali vyššiu školskú úspešnosť a mali vyššie IQ. Birsch (2011) v súlade s vyššie uvedenými zisteniami uvádza, že deti s istou vzťahovou väzbou majú lepšie schopnosti učiť sa a zapamätať si. Lepšia je nielen ich pamäť, ale aj rečový vývin. Ako sme uviedli na začiatku, väzbové správanie nikdy nevymizne úplne. Na to, aby dieťa bolo schopné pokračovať v explorovaní, prijímať nové učebné ponuky v škôlke a v škole a tým dosahovať dobré výsledky, potrebuje vytvoriť ďalšiu bezpečnú väzbu k vychovávateľke v škôlke a neskôr k učiteľke v škole. Dôležitá je skutočnosť, že vzťah medzi vzťahovou väzbou a kognitívnym vývinom je recipročný. Kognitívne schopnosti dieťaťa môžu výrazne ovplyvniť kvalitu väzby medzi ním a rodičom.
Narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby. Deti s neistou - vyhýbavou vzťahovou väzbou pri odlúčení od svojej matky alebo inej blízkej osoby neprejavujú skoro žiadny protest. Tým, že tú osobu ignorujú, dávajú navonok najavo, že odlúčenie nevnímajú ako problém. Keď sa osoba vráti, tieto deti neprejavujú žiadne pozitívne emócie ako radosť alebo spokojnosť. V niektorých prípadoch sa k cudziemu človeku správajú priateľskejšie ako k matke. Lečbych a Pospišilíková (2012) tento typ väzby označujú ako dištancovane vyhýbavý typ. Na vzniku tejto väzby sa podieľa odmietnutie alebo nedostatočný kontakt matky s dieťaťom ako aj nejasná komunikácia. V tomto prípade sa jedná o také osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré vedú svoje deti k tomu, že v situáciách, keď sa dieťa cíti byť ohrozené nepotrebuje pomoc ani podporu dospelého človeka (Brisch, 2011). Dôraz kladú na autonómiu dieťaťa. Tak si dieťa pomaly zvykne na to, že svoje potreby prestane signalizovať a prestane tak hľadať blízkosť rodiča (Kirschke & Hörmann, 2014). Napriek tomu, že sa nám zdá, že tieto detí nepociťujú žiaden stres pri odlúčení od matky, opak je pravdou. Rodičia, ktorí reagujú na signály svojho dieťaťa odmietavo často vo vlastnom detstve zažili to isté (Brisch, 2011). Deti s neistou - ambivalentnou vzťahovou väzbou na odlúčenie a neprítomnosť matky alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu reagujú veľmi intenzívne. Protestujú, plačú a sú viditeľne vystresované. Veľmi prudko reagujú už pri najmenšom odlúčení od matky. Nakoľko aj deti s bezpečnou väzbou reagujú veľmi prudko a intenzívne na neprítomnosť matky, v tejto fáze je veľmi ťažké rozlíšiť tieto dva typy väzby. Rozhodujúcu úlohu preto má reakcia dieťaťa na príchod matky. Takéto deti na návrat matky reagujú tak, že na jednej strane prejavujú potrebu vzťahovej väzby, ale sú prítomné aj signály, ktorými sa tej väzbe snažia vyhnúť (Brisch, 2011, Ruppert, 2011). Pre tento typ väzby je charakteristická ambivalencia. Môže sa nám zdať, že dieťa na jednej strane matku trestá, že ho opustila a na druhej strane sa snaží signalizovať potrebu jej prítomnosti (Lečbych a Pospišilíková, 2012). Takéto správanie dieťaťa zneisťuje osobu, ktorá sa o neho stará, nakoľko dieťa vysiela protirečivé signály (Brisch, 2011). Tento typ väzby môže vzniknúť napríklad vtedy, ak matka v niektorých situáciách reaguje primerane na signály dieťaťa, ale v iných sa správa odmietavo. Takéto nepredvídateľné správanie zo strany matky vyvoláva u dieťaťa pocit neistoty, čo vedie k nerozhodnosti (Kirschke & Hörmann, 2014). Aj v tomto prípade zohrávajú dôležitú rolu ranné skúsenosti matky, ktoré môžu viesť ku vzniku neistej-ambivalentnej väzby (Brisch, 2011). Napriek skutočnosti, že vyššie uvedené dva typy väzby sú neisté, môžeme ich označiť ako organizované. U detí s vyhýbavou a ambivalentnou väzbou sa totiž vyvíjajú vzorce správania, ktoré sú predvídateľné. Na rozdiel od toho dezorganizovaná väzba je charakterizovaná ,,rozpadom,, organizovaného správania (Shakar-Maharik a Oppenheim, 2016). Tento typ väzby vzniká vtedy, ak matka správa dlhodobo zmätene a náladovo, pričom v pozadí môže byť nedostatočne spracovaná trauma (Kirschke & Hörmann, 2014). Rovnaký názor zastáva Benoit (2004). Autor uvádza, že v súlade s rôznymi výskumnými zisteniami k dezorganizovanej pripútanosti detí môže viesť správanie matky, alebo inej osoby pre vzťahovú väzbu, ktoré označujeme ako „atypické“ a ku ktorému môže viesť akákoľvek nespracovaná trauma alebo smútok. Autor ako príklad uvádza posttraumatickú stresovú poruchu. U detí s dezorganizovanou väzbou sa rýchlo striedajú afiliatívne a vyhýbavé prejavy. Tieto deti často dávajú najavo svoj zmätok bizarným správaním ako napríklad stereotypie alebo strnulosť výrazu. Môžu sa k matke približovať, pričom majú odvrátenú tvár a môžu pri tom pociťovať strach (Main a Solomon, 1990…
Vplyv rozvodu na deti
Napätie medzi rodičmi vplýva na kvalitu vzťahov, ktoré si dieťa bude budovať v budúcnosti. Ak sú vzťahy medzi rodičmi naštrbené, dieťa trpí. Nie je schopné dištancovať sa od vzťahu rodičov. Buď vytvorí koalíciu s jedným a druhého zavrhne, pričom následne trpí pocitmi viny a zlosti, štiepi i pocity k sebe na dobré a zlé, trpí depresiami a sebapoškodzovaním. Jeho budúce vzťahy sú ohrozené narušením hraníc. Ak rodičia zvládnu rozchod bez osobných útokov, dohodnú sa na kontakte s deťmi, komunikujú korektne a dodržujú vzájomné dohody, sú deti schopné prejsť rozvodom bez negatívnych dôsledkov, s tým, že si udržia oboch rodičov pre vlastnú potrebu a udržia si aj ich pocit hodnoty.
Kríza vo vzťahu po narodení dieťaťa
Narodenie dieťaťa je jednou z najšťastnejších udalostí v partnerskom živote. Realita je však taká, že na scénu príde deficit spánku, málo sexu a každodenné konflikty. Kvalita spolužitia v prvom roku po narodení prvého dieťaťa klesá až o 47 - 60 percent. Na zhoršenie vzťahu vplýva spánkový deficit, strata sociálnych kontaktov a zmena rolí v rodine.
#