Život s náročným dieťaťom môže byť pre matku nesmierne vyčerpávajúci a stresujúci. Neustály plač, vzdor a emocionálne výbuchy dokážu narušiť rodinnú harmóniu a negatívne ovplyvniť psychickú pohodu matky. V tomto článku sa pozrieme na možné príčiny takéhoto správania u detí a ponúkneme rady a tipy, ako sa s touto náročnou situáciou vyrovnať.
Problémy s deťmi a vyčerpaná mama
Mnohé mamy sa stretávajú s ťažkosťami pri výchove svojich detí. Staršia dcéra, ktorá od malička celé dni plakala, môže byť extrémne náročná. Aj keď boli zdravotné dôvody na plač, problém pretrváva aj v 5 rokoch. Čas strávený s ňou sa stáva nepríjemným a vyvoláva úzkosti. Aj keď ju milujete nadovšetko, je ťažké to zvládať. Manžel, ktorý ju berie na krúžky, poskytuje potrebný oddych.
Pediatrička si všimla jej hyperaktivitu, čo vedie k úvahám o ADHD a potrebe psychologického vyšetrenia. Príkladom je situácia, keď dcéra dostala záchvat hnevu, pretože jej otec nekúpil cukríky. Emócie ju prevalcujú a nevie ich ovládať. Doma hodila ružu do koša a odmietala ju dať do vody. Mnohokrát sa hádala za hlúposti a nechcela ísť spať. Nakoniec sa upokojila až neskoro v noci. Takéto správanie matku neskutočne vyčerpáva.
Príčiny náročného správania u detí
Existuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k náročnému správaniu u detí. Je dôležité identifikovať potenciálne príčiny, aby bolo možné zvoliť najvhodnejší prístup a stratégiu.
Zdravotné dôvody
U niektorých detí môže byť príčinou náročného správania zdravotný problém.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Alergie a intolerancie: Niektoré potraviny môžu u detí vyvolávať podráždenosť, hyperaktivitu alebo iné nežiaduce reakcie.
- Problémy so spánkom: Nedostatok spánku môže viesť k zvýšenej podráždenosti a problémom s koncentráciou.
- ADHD (Porucha pozornosti s hyperaktivitou): Deti s ADHD majú ťažkosti s pozornosťou, impulzivitou a hyperaktivitou, čo sa môže prejavovať náročným správaním. Pediatrička si môže všimnúť hyperaktivitu dieťaťa, čo vedie k úvahám o ADHD a potrebe psychologického vyšetrenia.
- Autizmus a Aspergerov syndróm: Tieto poruchy ovplyvňujú sociálnu interakciu, komunikáciu a správanie, čo môže viesť k náročným situáciám. V poslednom čase pribúda na Slovensku počet detí, ktoré majú Aspergerov syndróm. Patrí medzi autistické poruchy a nie vždy je včas diagnostikovaný. Dieťa, ktoré ním trpí, má zväčša neporušený intelekt, niekedy ho má aj vyšší ako priemerný. Na rozdiel od iných sa však toto dieťa čudne správa. Kvôli neporušenému intelektu si rodičia myslia, že ich potomok má nadpriemerné rozumové schopnosti, a trpí len hyperkynetickou alebo poruchou správania.
Na prvý pohľad deti s Aspergerovým syndrómom vyzerajú ako malí profesori. Veď sa mu aj hovorí ´syndróm čudákov´ zmiešaný z talentu a hendikepu. V jednej alebo v niektorých oblastiach sú deti veľmi múdre, dokážu ako odborník rozprávať o vesmíre, prírodopise, o zvieratách. Na druhej strane nie sú schopné vylúštiť slovné úlohy z matematiky. Nemajú rozvinuté abstraktné myslenie, nedokážu spájať súvislosti. Vo viacerých predmetoch zlyhávajú a dostávajú zlé známky. Mnohé nevedia strihať nožnicami, sú neobratné, čo sa prejavuje najmä na telocviku. Rodičia len ťažko vedia pochopiť, prečo ich dieťa niečo ovláda nadmieru a v inom nepozná ani základné veci. I keď má bohatú slovnú zásobu, takmer s nikým nekomunikuje. Nevie sa zapojiť do kolektívu, bežné detské problémy a hry ho nezaujímajú, a tak väčšinou stojí odstrčené v kúte. A trpí i tým, že rovesníci, ktorí túto chorobu nepoznajú, sa mu posmievajú.
Oveľa vážnejší je autizmus, ktorý predstavuje jednu podskupinu pervazívnych porúch. Môže byť priamou jadrovou chorobou, teda od narodenia dieťaťa a získať ju mohlo metabolicky, čiže zmenami hormonálnych hladín, alebo ju zdedí. Táto forma je celoživotná, nemení sa. Autizmus, ak je to hlavná porucha, sa nedá vyliečiť. No pacienta možno naučiť, aby istým spôsobom fungoval, ak sa odstráni napríklad motorický nepokoj, zníži úzkosť, precitlivelá senzorika, miera agresivity, nespavosť.
Autistické deti sa naozaj dosť uťahujú do vlastného sveta, za akúsi železnú oponu. Dnešné mamy, najmä tie vnímavejšie, dokážu včas vyhľadať pomoc lekára. Podnetom môže byť to, že ich dieťaťko je výnimočne pokojné, nekomunikuje s okolím, neusmieva sa, keď sa nad neho naklonia, nehrá sa s rúčkami, nevníma zvuky, neskúša gagotať. Len pokojne leží. Keď príde obdobie, že takéto dieťa začne robiť prvé kroky, často chodí po špičkách. Neudrží očný kontakt. Veľmi dlho plienkuje, pretože sa nevie naučiť čistote. Nemá rado dotyk, nechce sa mojkať. Tieto deti sú vyberavé v jedle. Každá nová potrava, ktorú dostanú, im spôsobí traumu, pretože sú zvyknuté na stereotyp. Každé autistické dieťa je iné. Neexistuje pri nich žiadna šablona. Čo však majú spoločné, je neskorá reč. Tieto deti nepovažujú rozprávanie za spôsob kontaktu. Len mechanicky opakujú, čo počujú, pritom hovoria ako keby recitovali, no nevedia si predstaviť, že nejaké slovo môže znamenať konkrétnu vec, predmet.
Výchova takého dieťaťa je veľmi náročná a rozhoduje každý deň. Autistické deti, pokiaľ sa nepridruží iné onemocnenie, trebárs mentálny postih alebo epilepsia, sú veľmi pekné. Len sú iné. Kvôli zvláštnemu pohľadu očí, ktorý pripomína pohľad ako zo sklenenej gule, sa im hovorí tiež deti z inej planéty. I keď paradoxne najlepším spôsobom ako zdolať autizmus je - porozumieť mu.
Skúsenosti rodičov s autistickými deťmi:
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Marek: Rád sa hral s vlastným tieňom, nevedel sa umyť, pretože bol schopný hodiny pozorovať, ako voda tečie z kohútika. Sústavne otváral a zatváral dvere a keby sa stalo, že nejaká zásuvka ostala otvorená, ani zaspať nevedel. Svojím spôsobom trošku pripomínal Monka z televízneho seriálu, lebo tiež všetko urovnával. Marek navštevuje 3. ročník ŠZŠ na Vojenskej ulici a výsledkami robí radosť. Veľmi dobre pracuje, i keď sa učí len mechanicky. Tomu, čo robí, alebo píše, nerozumie. Učí sa len v škole. Keď príde domov, o povinnostiach nechce ani počuť, vtedy väčšinu času venuje počítaču.
- Kristián: Na prechádzke, i keď na to nemal dôvod, sa začal napríklad z ničoho nič nahlas smiať. Keď mal 3 a pol roka a stále sám nerozprával, vybrala sa k psychiatričke. Kristián sa po návštevách u lekárky naučil chodiť na nočník, neskôr pochopil, načo je záchod. Rodičia sa stále držali toho, že ich dieťa musí byť v kolektíve podľa možností zdravých detí, ktoré by ho svojím spôsobom "ťahali" k lepším výkonom.
- Adam: Bol pokojný, uzavretý a nevedel sa hrať s ostatnými deťmi. Po operácii došlo k zvratu. Už nechcel čítať knihy, i keď predtým ich miloval, ani pozerať v televízii rozprávky. Lekári povedali len to, že možno narkóza pri operáciach spustila nečakaný proces.
Psychologické faktory
Okrem zdravotných dôvodov môžu k náročnému správaniu prispievať aj psychologické faktory:
- Úzkosť a stres: Deti, ktoré prežívajú úzkosť alebo stres, môžu reagovať podráždene, plačlivo alebo vzdorovito.
- Problémy s reguláciou emócií: Niektoré deti majú ťažkosti s rozpoznávaním a zvládaním svojich emócií, čo vedie k emocionálnym výbuchom. Príkladom je situácia, keď dcéra dostala záchvat hnevu, pretože jej otec nekúpil cukríky. Emócie ju prevalcujú a nevie ich ovládať. Doma hodila ružu do koša a odmietala ju dať do vody. Mnohokrát sa hádala za hlúposti a nechcela ísť spať. Nakoniec sa upokojila až neskoro v noci. Takéto správanie matku neskutočne vyčerpáva.
- Potreba pozornosti: Deti sa niekedy správajú náročne, aby získali pozornosť rodičov.
- Traumatické zážitky: Zážitky ako rozvod rodičov, strata blízkej osoby alebo šikanovanie môžu mať negatívny vplyv na správanie dieťaťa. Nie každý má to šťastie na láskyplné a bezpečné detstvo, plné istoty a podpory zo strany rodičov.
Výchovné faktory
V neposlednom rade môžu k náročnému správaniu prispievať aj výchovné faktory:
- Nedostatok hraníc a pravidiel: Deti potrebujú jasné hranice a pravidlá, aby sa cítili bezpečne a vedeli, čo sa od nich očakáva.
- Nekonzistentná výchova: Ak rodičia nie sú konzistentní v tom, ako reagujú na správanie dieťaťa, môže to viesť k zmätku a neistote.
- Prílišná prísnosť alebo povoľnosť: Príliš prísna výchova môže viesť k vzdoru a agresivite, zatiaľ čo príliš povoľná výchova môže viesť k rozmaznanosti a nedostatku sebadisciplíny.
- Krik a fyzické tresty: Tieto metódy výchovy sú neúčinné a môžu mať negatívny vplyv na psychický vývoj dieťaťa. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal, čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom.
Ako sa vyrovnať s náročným dieťaťom
Zvládanie náročného dieťaťa si vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup. Tu je niekoľko tipov, ktoré vám môžu pomôcť:
- Identifikujte príčiny správania: Snažte sa zistiť, čo spúšťa náročné správanie u vášho dieťaťa. Sú to konkrétne situácie, osoby alebo časové obdobia? Akonáhle identifikujete spúšťače, môžete sa pokúsiť im predchádzať alebo na ne lepšie reagovať.
- Stanovte jasné hranice a pravidlá: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva.
- Používajte pozitívne posilňovanie: Namiesto trestu za zlé správanie sa zamerajte na odmeňovanie dobrého správania. Chváľte a oceňujte svoje dieťa, keď sa správa dobre.
- Naučte dieťa zvládať emócie: Pomôžte svojmu dieťaťu rozpoznávať a zvládať svoje emócie. Učte ho, ako sa upokojiť, keď je nahnevané alebo frustrované.
- Komunikujte so svojím dieťaťom: Počúvajte, čo vám vaše dieťa hovorí, a snažte sa mu porozumieť. Dajte mu najavo, že ho milujete a podporujete, bez ohľadu na jeho správanie.
- Hľadajte pomoc: Ak máte ťažkosti so zvládaním náročného správania svojho dieťaťa, neváhajte vyhľadať pomoc odborníka. Psychológ, psychiater alebo terapeut vám môžu poskytnúť cenné rady a podporu.
Krik vo výchove: Áno alebo nie?
Deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám. To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom. Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí. Krik je efektívny len dočasne.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Zamysleli ste sa niekedy nad tým ako dieťa vníma krik? Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia. Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje. Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako …
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť? Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Netvrdím, že správna výchova je tá kamarádska a že si máte nechať dieťa skákať po hlave. Ako ste už určite čítali, dieťa napodobuje - vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote ste jeho model v chovaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať. Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:
- Než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy.
- Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali.
- Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
Rany z detstva a ich vplyv na dospelosť
Nie každý má to šťastie na láskyplné a bezpečné detstvo, plné istoty a podpory zo strany rodičov. Mnohí z nás si prešli bolestivým obdobím, kedy nám rodič nebol schopný, z akéhokoľvek dôvodu, poskytnúť čo sme ako deti potrebovali. Alebo ste len priveľmi empatický človek a chcete pochopiť, prečo sa vaša kolegyňa zloží zakaždým, keď čelí kritike, alebo sa niekto nechá využívať hoci vie, že ho využívajú. Korene treba hľadať v detstve, a síce v dysfunkčnej rodine, od ktorej sa nevhodnému a škodlivého spôsobu živote učíme. Či sa to týka práve vás alebo niekoho vo vašom okolí, tieto spôsoby správania a komunikácie odhalia človeka z dysfunkčnej rodiny.
Dysfunkčná rodina očami dieťaťa
Psychoterapeutka Shagoon Maurya definuje detstvo v toxickej rodine ako obdobie s neblahými a trvalými následkami, počas ktorého si dieťa osvojí škodlivé návyky a spôsoby, negatívne ovplyvňujúce jeho budúci život. Dieťa sa v takejto rodine snaží prežiť ako najlepšie vie, a pretože primárne hľadá vinu u seba, začne sa cítiť zlé a nehodné lásky. Namiesto bezpečného detstva, kde by skúmalo vlastné záujmy a potreby, sú v popredí záujmy rodiča. Rodičia sa ho snažili riadiť, kontrolovať, aby spĺňal ich predstavu dokonalého dieťaťa. Neváhali kritizovať, zosmiešňovať, trestať či zanedbávať jeho emocionálne potreby, alebo naopak prehnane chrániť. Dysfunkčná rodina si nenačúva, nekomunikuje efektívne, v popredí nie je riešenie problémov ale ego každého jeho člena. Traumatické udalosti sú pre dieťa z dysfunkčnej rodiny na dennom poriadku. Nikdy nevie čím nahnevá rodičov, kedy dostane vynadané a najmä za čo. Nemôže sa na nich obrátiť pre pomoc, radu alebo podporu. Cíti sa osamotené, stratené a nemilované.
Spôsob, akým sa prejavujeme, ukazuje všetko o našom detstve. Vraví sa, že každý vidí tú istú situáciu inak. Podľa toho kým sme, s čím vyrastáme a čo nás formovalo, vidíme okolie - pokiaľ bolo prostredie doma nebezpečné a neisté, budeme podozrievaví voči celému svetu a za každým náznakom láskavosti hľadať zradu. Prostredie, v ktorom sme vyrastali, formuje našu osobnosť a pohľad na svet. V prípade dysfunkčnej rodiny je pravdepodobné, že si človek do budúcna osvojí tieto spôsoby chovania a komunikácie:
- Ospravedlňuje sa aj za veci, ktoré nezavinil: Človeka z dysfunkčnej rodiny spoznáte podľa toho, že sa neustále ospravedlňuje - a to aj za veci, ktoré nemal ako ovplyvniť a nezavinil. Je tomu tak preto, že naň v detstve hádzali zodpovednosť za veci, za ktoré nemohol; napríklad za náladu rodiča, vyvádzanie mladšieho súrodenca a podobne. Z toho dôvodu sa naučí cítiť vinu za všetko zlé, čo sa okolo neho deje a obviňuje sa aj za chyby okolia.
- Ignoruje či ospravedlňuje nevhodné správanie: Dysfunkčná rodina tvorí dysfunkčné vzťahy; dieťa odpozoruje tento model komunikácie a spolunažívania, a zopakuje ho vo svojich partnerstvách. Z toho dôvodu sú aj jeho vzťahy dysfunkčné, toxické, neúctivé, plné nepochopenia a napätia. V detstve nepoznalo čo znamená rešpekt a nepodmienená láska. Láska a náruč boli vždy podmienené poslušnosťou. Terapeutka Heather Timm tvrdí, že dieťa v dysfunkčnej rodine bolo milované len ak spĺňalo predstavu, ktorú rodičia mali a trestané za opak. Naučilo sa, že bude milované ak bude robiť všetko tak ako chcú oni, a to si prináša do partnerského vzťahu. Psychoterapeutka Kaytee Gillis upozorňuje, že v dospelosti ospravedlňuje toxické či týrajúce chovanie partnera voči sebe.
- Prehnane všetko rieši, vrátane toho, ako bude pred ostatnými vyzerať: Človeka z dysfunkčnej rodiny spoznáte podľa toho, že si sám vytvára problémy. Prehnane nad všetkým premýšľa (overthinking), až nájde problém pre každé riešenie. Vidí a tvorí problémy aj tam, kde nie sú. Najdôležitejšie pre neho je, aby pred ostatnými vyzeral dobre, bezchybne - musí sa cítiť prijatý a milovaný, od toho závisí jeho sebahodnota. Z toho dôvodu dlho premýšľa nad svojim konaním, chybami a spôsobom, akým by v danej situácií bolo vhodnejšie reagovať. Dlhodobo si vyčíta nevhodnú reakciu či slová. Podľa Kaytee Gillis je veľká pravdepodobnosť, že človek z dysfunkčnej rodiny trpí úzkostnými poruchami.
- Obetuje seba a vlastnú sebahodnotu pre lásku: Čo sa vzťahov týka, človek vyrastajúci v dysfunkčnej rodine bol postavený pred voľbu - buď si zachová a vyvinie sebavedomie a sebaúctu na úkor rodičovskej lásky, alebo ich potlačí a lásku získa. Dysfunkčná rodina sa vyznačuje tým, že si dieťa musí lásku a prijatie zaslúžiť. Z toho dôvodu sa obetuváva, nevie odmietnuť aj na úkor seba a svojich potrieb, pretože sa bojí straty lásky a obľúbenosti. Ocitáva sa v situáciách, ktoré mu nie sú príjemné, necháva sa ponižovať, využívať dokonca zneužívať (a to i sexuálne). Záujmy rodiča boli vždy na prvom mieste, preto netuší aké je to postarať sa najprv o seba a nastaviť si hranice, aby mu nebolo ublížené. Ľudia z dysfunkčnej rodiny nevedia, čo je láska; myslia si, že k jej získaniu sa musia obetovať, poprieť seba a svoje vlastné potreby a túžby.
- Stagnuje, nemá ambície a bojí sa posunúť vpred: Z pocitu viny za veci, za ktoré nemá zodpovednosť, je človek z dysfunkčnej rodiny úzkostný a bojazlivý skúšať nové veci a teda posúvať sa vpred. Obyčajne stagnuje v kariére aj osobnom živote na jednom mieste, bojí sa vyjsť z komfortnej zóny, a z chýb sa učiť. Je značne podhodnotený; môže byť inteligentný a šikovný, ale z dôvodu strachu zo zlyhania robí veci pod úroveň svojich schopností.
- Má zdravotné problémy spôsobené dlhodobým napätím: Pokiaľ poznáte človeka, ktorý má neustále zdravotné problémy bez zjavnej príčiny (migrény, tráviace ťažkosti, bolesti kĺbov a svalov, stuhnuté svaly a iné), je pravdepodobné, že prežíva dlhodobé napätie. Dieťa z dysfunkčnej rodiny vyrastá v neustálom nebezpečenstve, čoho dôsledkom je neustály strach, stres a napätie. V takomto stave je dlhé roky, v podstate od narodenia. Telo po pár rokoch nezvláda vypätie organizmu, preto začne signalizovať problém prostredníctvom zdravotných problémov.
- Je uzavretý, nevyjadruje čo si myslí a čo prežíva: Predstavme si dieťa, ktoré si muselo vybrať medzi láskou rodiča a slobodným prejavom svojej osobnosti. Vždy, ak prejavilo svoje prirodzené ja bolo trestané a neprijaté. Dieťa si vždy vyberie lásku rodiča, preto seba poprie. Dlhé roky sa snaží získať lásku rodiča pričom svoje potreby a emócie ignoruje a tlmí. Celú svoju osobnosť vystavia podľa toho, akého ho chce mať rodič. To znamená, že nie je autentický človek. V dospelosti preto zisťuje, že nevie kto je, nemá vlastnú identitu, ale riadi sa názormi druhých. Nevyjadruje čo skutočne cíti a myslí si, pretože sa naučilo, že to nie je bezpečné; dieťa už v detstve zistilo, že sa nemôže v prípade potreby či problému obrátiť na rodinu, skôr dostane trest než podporu. Rovnako pristupuje aj ku všetkým vzťahom.
- Vysoká pravdepodobnosť vzniku závislostí a sebapoškodzovania: Aj preto dochádza k závislostiam a sebapoškodzovaciemu chovaniu. „Deti, vyrastajúce v toxickom prostredí nikto nenaučil, ako spracovať a vyjadriť emócie zdravým spôsobom, a ako sa upokojiť, pretože nikto im neukázal ako,” tvrdí terapeutka Heather Timm. Emócie sú tak silné, a oni nevedia čo s nimi, preto potrebujú uvoľnenie a zabudnutie, a za týmto účelom sa obrátia k drogám či alkoholu, ktoré im ich poskytnú. Medzi sebapoškodzovacie chovanie patrí aj prejedanie sa, fajčenie, spôsobovanie fyzickej bolesti či iné chovanie, nevhodne vplývajúce na zdravie človeka. Súvislosť medzi závislosťou a vyrastaním v dysfunkčnej rodine dokázala aj štúdia Kary Douglas, publikovaná v roku 2009 v National Library of Medicine. Výskum potvrdil, že traumatické udalosti v detstve (tj. vystavenie dieťaťa stresu a neistote v akejkoľvek forme) sú rizikovým faktorom vzniku závislostí.
- Zachraňuje druhých a pomáha, aj keď sa o to nikto neprosí: Pokiaľ máte vo svojom okolí človeka, ktorý priskakuje každému na pomoc hoci ho o to nikto neprosí, je veľmi pravdepodobné, že pochádza z nezdravej rodiny. Takéto dieťa je odmalička naučené, že sa o niekoho stará, hasí oheň, ktorý nezaložilo, má zodpovednosť za súrodencov ale aj náladu rodiča a podobne. Je záchrancom, pretože sa ním v toxickej rodine naučilo byť - nikto iný to nerobil, tak túto rolu prebralo na seba (za rodiča). Pomáha a dáva nevyžiadané rady, aj keď o to nikto nestojí. Skrátka je naučený priskočiť hneď, ako sa niečo udeje, pretože to je spôsob, akým zažehnalo krízu v detstve - okamžitý zásah.
- Prehnane si vyčíta chyby, neodpúšťa si: Dieťa, ktorému bola za chyby, nedokonalosť a prejavenie vlastných potrieb odňatá láska, náruč či ho postihol trest, si v dospelosti samo vyčíta chyby viac než je zdravé. Je to presne ten typ človeka, ktorý v noci dumá nad tým, ako mohol veci zvládnuť lepšie, cíti bodavý pocit viny za nedokonalé zvládnutie situácie či hanbu za slová a pôsobenie v spoločnosti. Predstavuje si, čo si o ňom ostatní asi myslia, premýšľa nad scenármi ako by situáciu mohol zvládnuť vhodnejšie. Nevie sa nad chybu povzniesť, mávnuť nad ňou rukou či zasmiať sa na sebe. Všetko berie nadmerne vážne.
Deti z dysfunkčných rodín pôsobia v spoločnosti trochu neohrabane, asociálne a vážne. Títo ľudia nie sú uvoľnení, všetko berú smrteľne vážne, prehnane všetko riešia a premýšľajú nad tým. Pokiaľ sa predchádzajúce charakteristiky vzťahujú na vás alebo na niekoho z vášho okolia, prvotná je empatia a láskavosť - k sebe aj k ostatným. Ľudia, ktorí neprežili toxickú rodinu si nevedia predstaviť, ako sa zronené dieťa v koži dospelého cíti; je preto nutná láskavosť a vcítenie sa do kože druhého. Buďme ohľaduplní, srdeční a chápaví.
Pravidlá pre dobrého otca rodiny
- Prioritou je náš vzťah. Starostlivosť o deti by mala byť pre oboch rodičov rovnocenný tím.
- Deti sú priorita. Deti sú najdôležitejšie a druhoradé sú ostatné veci (veci, ktoré síce robím rád, ale môžu počkať).
- Učte deti hodnotám. Deti by mali vedieť, čo je dôležité a čo nie.
- Poskytujte deťom pocit istoty. Deti by mali dôverovať životu a ľuďom, ktorí za to stoja.