Agresivita u detí v škôlke: Príčiny, riešenia a prevencia

Predstavte si situáciu: Ste na ihrisku a vaše dieťa sa hrá s inými. Zrazu sa otočíte a vidíte, ako udrie iné dieťa lopatkou po ruke. Druhé dieťa začne plakať, jeho rodič na vás vrhne pohľad a vy cítite, ako vám v žalúdku stúpa tlak. „Prečo moje dieťa bije? Robím niečo zle?“ Ak ste sa ocitli v podobnej situácii, vedzte, že v tomto veku (do 3 rokov) ide o bežnú fázu vývoja a neznamená to, že z vášho dieťaťa vyrastie agresor. To však neznamená, že by sme nad tým mali mávnuť rukou. Je dôležité pochopiť príčiny a vedieť, ako správne reagovať, aby sa agresívne správanie nezafixovalo. Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy.

Prečo malé deti bijú iné deti?

Agresívne správanie u malých detí je komplexný problém s rôznymi príčinami. Pochopenie týchto príčin je kľúčové pre efektívne riešenie a prevenciu.

• Ešte nemajú dostatočnú kontrolu nad emóciami: Mozog malého dieťaťa sa stále vyvíja. Centrá v mozgu zodpovedné za sebakontrolu ešte nie sú úplne prepojené, takže ak zažije frustráciu alebo hnev, nevie ich efektívne spracovať - prejaví ich telesne (bitím, strkaním).

• Ešte nemajú rozvinutú komunikáciu: Keď dvojročné dieťa chce hračku, ale nevie si ju vypýtať slovami, často koná inštinktívne - natiahne sa a vezme si ju, prípadne odstrčí iné dieťa. Je to jeho spôsob, ako si „vyriešiť problém“. Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.

• Napodobňujú správanie okolo seba: Ak vidí, že dospelí v jeho okolí riešia konflikty zvýšeným hlasom alebo fyzickou silou, môže si myslieť, že je to normálny spôsob komunikácie.

  Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa

• Testujú hranice: Deti vo veku do troch rokov si neustále skúšajú, čo môžu a čo nie. Bitím môžu zisťovať, aká bude reakcia rodičov, opatrovateľov alebo druhého dieťaťa.

• Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.

• Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.

• Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.

• Dieťa je unavené.

  Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa

• Dieťaťu rastú zuby.

• Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. porúch emócií a správania.

• Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti alebo poruchy autistického spektra. Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy. Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavania jeho typických rutín alebo rituálov, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD. Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.

• Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť “zrelý” aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy.

• Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny. Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať. Môže sa to prejavovať častými výbuchmi zlosti alebo naopak utiahnutosťou, plačlivosťou či zvýšenou chorobnosťou, čo ďalej sťažuje proces adaptácie v škôlke alebo škole.

  Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM

• Bezpečný vzťah s pedagógom je kľúčový. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčový. Rodičia sa nás často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Z môjho pohľadu to nie je školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Je to bezpečný, úprimný a vyživujúci vzťah s pedagógom.

• Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa. Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale ja množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností. Pri pretrvávaní ťažkostí v nadväzovaní vzťahov, často súvisiacimi aj s inými vývinovými nápaditosťami, je vhodné poradiť sa s odborníkom.

Ako reagovať, keď moje dieťa udrie iné dieťa?

Správna reakcia na agresívne správanie dieťaťa je kľúčová pre jeho budúci vývoj. Dôležité je zachovať pokoj a reagovať premyslene.

• Najdôležitejšie je zachovať pokoj. Ak reagujete krikom alebo trestom, dieťa sa síce môže na chvíľu prestať biť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia. Správna reakcia by mala vyzerať takto:

  • Ihneď zasiahnuť, ale bez hnevu:
    • „Nie, nebijeme. Ruky sú na hladkanie a objímanie, nie na bitie.“
    • Ak je to potrebné, jemne, ale pevne zadržte dieťaťu ruky, aby ste zabránili ďalšiemu útoku.
  • Pomenujte jeho emóciu:
    • „Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel tú hračku.“
    • Pomáhate mu tým porozumieť vlastným pocitom a učíte ho, že hnev je v poriadku, ale bitie nie.
  • Ukážte mu, ako to riešiť inak:
    • „Ak chceš hračku, môžeš povedať: ‘Môžem si ju požičať?’ alebo počkať, kým ti ju kamarát dá.”
    • Ak dieťa ešte nerozpráva, môžete mu ukázať aj alternatívne gesto (napr. „prosím“ rukou).
  • Dbajte na dôslednosť: Ak zakaždým pokojne, ale pevne zopakujete rovnaké pravidlá, dieťa si ich osvojí. Ak však raz bitku prehliadnete a inokedy sa na ňu nahneváte, dieťa bude zmätené.
  • Upokojte ublížené dieťa: Ukážte svojmu dieťaťu, že dôležité je aj opraviť chybu:
    • „Tomáško, pozri, tvoj kamarát plače. Skúsime mu pomôcť - chceš mu dať pusu alebo pohladkať ruku?“
    • Nenúťte dieťa ospravedlniť sa, ak ešte nechápe význam slov „prepáč“. Skôr mu ukážte, ako prejaviť empatiu.

• Reakcia rodiča a jej následky: Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov.

  • Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
  • Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
  • Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
  • Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
  • Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
  • Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
  • Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane.
  • O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.

• Správna reakcia rodiča: Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.

  • Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
  • Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
  • Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
  • Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložííme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
  • Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
  • Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
  • Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

Ako predchádzať bitkám?

Prevencia je vždy lepšia ako riešenie následkov. Existuje niekoľko spôsobov, ako predchádzať agresívnemu správaniu u detí.

• Naučte dieťa iné spôsoby vyjadrenia frustrácie:

  • Hranie rolí s bábikami, kde riešite konflikty slovami („Toto je moja hračka, môžeš si ju požičať neskôr.“)
  • Používanie kartičiek s obrázkami emócií (smutný, nahnevaný) a ich pomenovanie.

• Dávajte mu dostatok príležitostí na sociálnu interakciu: Čím viac sa dieťa stretáva s rovesníkmi, tým lepšie sa naučí riešiť konflikty bez fyzického útoku.

• Dbajte na režim a odpočinok: Deti sú agresívnejšie, keď sú unavené, hladné alebo preťažené. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.

• Dávajte mu pozitívny vzor: Ak v rodine riešite konflikty krikom alebo telesnými trestami, dieťa sa naučí, že „silnejší vyhráva“. Ak však vidí, že sa s ním rozprávate pokojne aj vo vypätých situáciách, osvojí si tento model správania.

• Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.

• Postupný a pozvoľný nástup: Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.

• Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.

• Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.

Ako reagovať ako pedagóg alebo opatrovateľ?

Pedagógovia a opatrovatelia zohrávajú kľúčovú úlohu v prevencii a riešení agresívneho správania v škôlke.

• Zachovajte pokoj a sebadôveru: Deti si všímajú, ako reagujete. Ak ste vy pokojní, aj ony sa skôr upokoja.
• Stanovte jasné pravidlá: „Tu v škôlke sa nebijeme. Ak si nahnevaný, môžeme to povedať slovami.“
• Všímajte si spúšťače agresie: Niektoré deti sa bijú, keď sú unavené, iné keď majú hlad alebo keď sa cítia ohrozené.
• Zapojte rodičov: Ak má dieťa opakované problémy s agresiou, komunikujte s rodičmi o tom, čo funguje doma a v škôlke.
• Rodičia často hneď ako doma odpozorujú zmeny v správaní svojho dieťaťa kontaktujú pani učiteľku a chcú to riešiť. „Pani učiteľka to určite vie. Treba iba podiskutovať, či sa to prejavuje viac, alebo to už prešlo. Pretože to sú prejavy nových začiatkov, stretnutí, nových spolužiakov a deti si chcú dokázať svoju silu a je to prirodzené a ľudské. Deti si zvyknú na slušné formy správania a postupne sa to upokojí,“ uzavrela detská psychologička Gabriela Herényiová.

Kedy je potrebné vyhľadať odborníka?

V niektorých prípadoch je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, ak sa agresívne správanie dieťaťa nedarí zvládnuť.

• Ak dieťa bije iné deti opakovane, silno a zdá sa, že neprejavuje empatiu ani po viacerých pokusoch o nápravu, môže byť vhodné konzultovať situáciu s detským psychológom. Rovnako, ak má výbuchy hnevu, ktoré trvajú extrémne dlho a sú neprimerané situácii.
• Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.

Fyzické tresty: Áno alebo nie?

Otázka fyzických trestov je v spoločnosti často diskutovaná. Odborníci sa zhodujú, že fyzické tresty nie sú efektívny a ani vhodný spôsob výchovy.

• Fyzické tresty na deťoch treba zakázať, tvrdí Klára Laurenčíková, špeciálna pedagogička a poradkyňa českej vlády. Ak je násilie na dospelom zásahom do jeho dôstojnosti, integrity a bezpečia, u dieťaťa to nemôže byť inak. Je absurdné mlátiť deti len preto, že sú malé a že ich vnímame ako objekt, na ktorom si to môžeme skúšať.
• Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie deti vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti.
• Žiadny úder, akokoľvek jemný a dobre mienený, nie je v pohode. Vždy je to ponižujúci zážitok, ktorý zraňuje a zanecháva nejaké následky.
• Klára Laurenčíková: Som opatrná v trúsení univerzálnych právd, nechcem nikoho súdiť ani hovoriť frázy. Človek vždy potrebuje porozumieť tomu, čo sa v tej rodine predtým dialo, ako vzájomne všetci jej členovia vychádzali, v akej miere sa dieťaťu rodičia venovali, ako riešili konflikty, či sa dieťa cítilo bezpečne a podobne. Je možné, že ten chlapec potreboval zacítiť hranice, že sa potreboval uistiť, či rodičom na ňom naozaj záleží. Možno potreboval vidieť u nich silnú emóciu, aby pochopil, že im o neho ide. Hovoríte, že rodičia mu opakovane dohovárali, ale nezaberalo to. Ja to neviem univerzálne zhodnotiť, netuším, ako dohováranie vyzeralo. Vnímam to tak, že facka je vždy riziková a má cenu skúšať iné možnosti, hoci je to neraz hrozne ťažké. V tomto prípade rodičia facku hodnotia ako užitočnú, ale čo ak by sa chlapec zachoval inak, zbalil by si veci a utiekol z domu? Čo ak by to bol posledný subjektívny dôkaz do jeho mozaiky, že rodičia sú príšerní, že ho nemajú radi?

Obavy rodičov

Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné.

Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.

Čo môžete urobiť, aby ste vášmu dieťaťu uľahčili proces adaptácie?

• Nebojte sa pocitov dieťaťa. Keď vám vaše dieťa hovorí, že sa bojí alebo je smutné, je to v poriadku. Pocity mu nevyvracajte ani nenegujte. Jeho pocity sú súčasťou adaptácie. Má strach z neznámeho a je smutné za vami. Dajte týmto pocitom dostatočnú validitu. Môžete uviesť príklady, kedy sa cítite podobne a prejsť si, ako ste tieto situácie riešili.
• Zaveďte rutinu. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
• Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
• Komunikujte s učiteľmi. Komunikácia s pedagógmi vás môže podporiť v rozpustení obáv z toho, ako sa vaše dieťa v škôlke má. Veľakrát totiž skutočne plač zmizne, akonáhle sa zavrú dvere triedy.
• Postupný a pozvoľný nástup. Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
• Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
• Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.
• Vyhľadajte odbornú pomoc. Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.

tags: #dieta #sa #bije #v #skolke