Výchova detí je komplexný proces, ktorý formuje ich osobnosť a budúci život. V posledných rokoch sa čoraz viac hovorí o vplyve rodičovskej starostlivosti na psychické zdravie detí. Kniha rozhovorov psychoterapeuta Petra Pötheho so sociológom Fedorom Gálom "Ja a My" otvára dôležité otázky o tom, ako rodičia ovplyvňujú životy svojich detí, a to nielen v detstve, ale aj v dospelosti. Môže byť prehnane starostlivá a ochranárska výchova pre dieťa aj škodlivá? Určite. Len je niekedy veľmi ťažké odlíšiť, či ide práve o tento dôvod, prečo má potom človek v dospelosti problém.
Prehnaná starostlivosť a jej dôsledky
Rodičovská starostlivosť je vnímaná ako prejav lásky, ale môže byť aj škodlivá, ak je prehnaná. Prílišná ochrana a plnenie všetkých želaní dieťaťa môže viesť k rozmaznanosti a závislosti. Dieťa, ktorému rodičia všetko plnia a veľmi sa oň boja, môže mať v dospelosti problém s úzkosťou a neschopnosťou zvládať bežné životné situácie.
Peter Pöthe v knihe "Ja a My" uvádza: "Mal som luxusné detstvo, som prototyp rozmaznaného, závislého dieťaťa, ktorému rodičia všetko plnia, veľmi sa oň boja." Tento výrok poukazuje na to, že prehnaná starostlivosť môže mať negatívne dôsledky na vývoj dieťaťa.
Dnes sa kladie obrovský dôraz na to, aby moje potreby boli uspokojené. Psychoanalytické teórie o tom hovoria ako o narcistickej spoločnosti. Najväčšiu hodnotu má nejaká vec vtedy, keď sa týka mňa, lebo ja som strašne dôležitý. Dnes si potrpíme na to, aby sme boli strašne dôležití a aby aj naše deti boli vnímané strašne dôležito. V takej spoločnosti vo veľkej miere funguje aj princíp závisti. Je dôležité porovnávať sa s inými a moja hodnota sa odvodzuje od toho, či mám viac ako druhý.
Zrelá láska vs. narcistická láska
Zrelá láska je opakom self-objektovej lásky, ktorá sa označuje aj ako narcistická láska. V tomto prípade dokáže mať človek rád niekoho len vtedy, ak z toho má nejaký úžitok. Napríklad, keď mu to zvyšuje pocit vlastnej hodnoty alebo mu to dáva zmysel života, alebo si vďaka tomu potvrdí, že je dobrý rodič.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Ak je za dobrého rodiča považovaný ten, kto sa najviac stará, môže prekročiť hranicu, kde už dieťaťu nepomáha a už mu je to aj nepríjemné. Rodič si tým doplňuje pocit nízkej sebaúcty a ešte to má aj potvrdené - buď v rámci rodiny, alebo spoločnosti. V ideálnom prípade sú to dvaja rodičia, ktorí sa navzájom vyvažujú.
Význam frustrácie vo výchove
Deti by mali zažívať aj frustráciu, aby sa naučili zvládať rôzne životné situácie. Rodičia by nemali robiť všetko pre to, aby dieťa stres nezažilo. Napríklad, keď dieťa plače v kočíku, lebo nevie vydržať, kým prídeme domov, nemali by sme mu hneď dávať detskú výživu. Dieťa si už od istého veku vie predstaviť to jedlo, ktoré dostane neskôr, keď príde domov. Vytvorí si tak symbol jedla, predstavu, ktorá ho uspokojí, a nemusí ju hneď zjesť.
V dnešnej dobe sa veľmi často stretávame s tým, že žiadna potreba neznesie odklad. Nie sme naučení potreby si takto symbolicky uspokojiť, ale hneď potrebujeme akciu - hneď chytiť ten produkt do rúk. Je to celý myšlienkový proces, ktorý je veľmi dôležitý, pretože učí náš mozog uvedomovať si potreby a uspokojovať ich pomocou predstáv a nie pomocou akcie, teda že to hneď musím dostať.
Vplyv vojny a hladu na psychiku
Ľudia, ktorí sa reálne stretli s vojnou a s hladom, môžu byť paradoxne optimistickejší, lebo vedia, že nikto iný okrem nich ich nezachráni. Naučia sa poradiť si sami a zvládnuť to. Napríklad Fedor Gál zažil oveľa horšie veci ako Peter Pöthe, ale je menej úzkostný. Jeho otec zomrel v koncentračnom tábore, mama ho s bratom vychovávala sama a žili v chudobe. Pötheho rodičia sa ani nehádali, ani nerozviedli a podriaďovali všetko tomu, aby jemu a jeho bratovi bolo dobre.
Prehnane starostlivá výchova môže viesť k tomu, že človek nie je pripravený na realitu a necháva veci mimo svojej kontroly. Veľa vecí si v minulosti nedovolí len preto, že sa bojí, a keď si to nedovolí, je potom ešte viac ohrozený.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Doprajte deťom nudu
Ak to poviem stručne, tak by sme mali deťom dopriať, aby mohli robiť nič. Nuda je veľmi dôležitá. V mozgu sú tri pracovné okruhy, jeden z nich sa volá default mode network (DMN), ten sa zapája vtedy, keď nič nerobíme. To je stav, keď sa veci spájajú, dostávajú nové významy, dieťa si vtedy vytvára nové predstavy, dostáva nové nápady. Je to stav, keď dieťa zdanlivo nič nerobí a rodič príde do izby s tým, že: „Už zase nič nerobíš? To nič nerobiť však neznamená byť na mobile. Keď si ležím v posteli a len pozerám videá na sociálnych sieťach, to nie je oddych. Je to niečo, čo ma rozptýli, ale často skôr zabráni tomu, aby som vedel, čo zažívam, aby mi niečo nové napadlo. Vtedy ani neviem kreatívne premýšľať.
Moderní sčítaní rodičia už teda vieme, že deti treba aj frustrovať, ale prečo to nerobíme? Nerád by som zovšeobecňoval, ale myslím si, že často je to hlavne preto, že sa nechceme cítiť zle. Nechceme, aby sa na nás dieťa hnevalo. Potrebujeme, aby nás malo rado. Nechceme, aby sa s nami pol dňa nerozprávalo. My rodičia to nevydržíme! Nevydržíme to, že deti nás nemusia mať stále rady. Mnohí rodičia sa pýtajú, ako majú vedieť, kedy niečo deťom majú dovoliť, kedy mu vyhovieť a kedy už nie. Lenže to nikdy presne neviete. Že som jednoducho človek, ktorý môže robiť chyby a dieťa tú moju chybu dokáže zvládnuť. Nie je to žiadna tragédia. Nemôžem byť neustále ten spravodlivý. A aj keď dieťaťu niekedy nespravodlivo vynadám, tak sa mu môžem ospravedlniť. Ak dieťa vidí, že ho mám rád, tak nepotrebuje, aby som mu to neustále dokazoval tým, že ho ani nikdy neskritizujem. To sú predsa normálne ľudské vzťahy. A, naopak, keď budeme okolo seba len opatrne našľapovať a dávať si stále pozor, to nie sú normálne vzťahy.
Dôsledky prehnanej snahy o úspech dieťaťa
Žijeme v dobe, keď sú deti investíciou. Určite sú na Slovensku ešte vrstvy spoločnosti, ktoré bojujú o prežitie, ale väčšina z nás žije v luxuse a deti máme ako svoju výkladnú skriňu. Niektoré rodiny sa takto presťahujú z jedného konca Prahy na druhý, pretože tam je lepšia škola pre ich dieťa. A teraz si predstavte, že sa tomu dieťaťu v tej škole nedarí, nie je tam spokojné a šťastné. Ale už má tú zodpovednosť, že sa kvôli nemu celá rodina sťahovala! Také deti už ani v prvej-druhej triede nie sú slobodné, pretože si dali záväzok, že musia naplniť nejaké očakávania. Lebo tá investícia sa predsa rodičom musí vrátiť. Povedia mu: „Neblázni! To je tá najdrahšia škola, my ti ju platíme, tak ako to, že tam nerád chodíš? "Čo potom urobí to dieťa? Potlačí samo seba, potlačí to, čo Winnicott (Donald Winnicott, významný britský psychoanalytik - pozn. Také dieťa je potom neautentické. Keď sa ho pýtate, ako sa cíti, povie vám niečo naučené, ale vlastne ani samo nevie, ako sa cíti. Nevie, čo má študovať, lebo ani nevie, čo ho baví. Vždy totiž robilo len to, čo sa od neho očakávalo. Nie je to v štrnástich úplne normálne? Jasné, je to úplne normálne. A ďalšia vec, ktorú nemám rád, je, keď sa rodičia deti neustále pýtajú: „Prečo?“ No ja neviem prečo! Ja predsa nie som robot, aby som hneď vedel, prečo sa mi niekde nepáči. Poď mi s tým pomôcť, poďme to rozlúštiť, prečo mi niekde nie je dobre.
Rodičia, ktorí vidia seba vo svojich deťoch
To je prípad rodičov, ktorí vidia seba vo svojom dieťati a neuvedomujú si, že dieťa je iný človek. Imponuje im, že ich dieťa je takéto mocné. Síce sa naň hnevajú, že neposlúcha, ale zároveň sa im to páči. Tam vidíte presne takéto typické narcistické vzťahy, kde ide o to, kto bude mať moc. Je to doslova boj o moc a vôbec nejde o to, kto má pravdu. Ten, kto sa presadí, ten je jednoducho najúspešnejší. To je jeho hodnota. Nemôžeme o ničom diskutovať, pretože tu vôbec nejde o vec. Práve v tom je to nebezpečenstvo - že spoločnosť sa môže uberať týmto smerom. A nevyhnutne to vedie k tomu, že tí ľudia sa potom budú cítiť osamelo. Pretože ani vo vzťahoch nezažijú autenticitu a úprimnosť. Keďže spolu súťažíme, tak si iba pochlebujeme a hovoríme si len to, ako sa máme dobre, aby niekto náhodou nezistil, že sa v skutočnosti dobre nemáme. Bohužiaľ, niekedy sa to prenáša aj do rodín, do blízkych vzťahov. To sú tie prípady, keď vidím, že už ani medzi rodičmi alebo medzi rodičmi a deťmi nie je úprimnosť. Napríklad rodič odíde a dieťa je zrazu iné. Príde druhý rodič a dieťa je zase iné. A to je strašne smutné. Pretože sa potom o ten náš smútok a strach nemôžeme s nikým podeliť. A hoci sme všetci na seba milí, v skutočnosti nám na sebe navzájom nezáleží. Práve naopak, to, že niekto v rodine má problém, nás akoby ohrozuje. Dnes sa nenosí to, že je niekto smutný. Aj v knižke s Fedorom hovoríme o tom, že dnes sa aj psychiatria zneužíva na to, aby sme nedovolili ľuďom byť smutnými. Smútok sa už považuje za klinický prejav. Áno, dospievajúci ľudia sú dnes smutnejší, viac sa obávajú budúcnosti. Celkom logicky. Ja sám by som teraz nechcel byť v ich koži. To však neznamená, že sú všetci chorí. Ale znamená to, že o tom musíme premýšľať a možno prídeme na to, že je v poriadku byť smutný. Byť smutný je v niektorých situáciách oveľa zdravšie ako byť veselý alebo necítiť nič - lebo to nezodpovedá realite.
Podľa nedávneho veľkého výskumu českého Národného ústavu duševného zdravia 40 percent dospievajúcich trpí psychickou poruchou, hlavne depresiou. Všetci na to automaticky reagujú tým, že nám chýbajú detskí psychiatri. A čo teda je? Odpoveď je, aby sme spoločne premýšľali nad tým, čo tie deti skutočne trápi, rozprávali sa o tom. Asi zistíme, že na to nie je jedna odpoveď. No už tým,…
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM