Koniec školského roka je pre deti často stresujúcim obdobím. Vysvedčenie je lakmusovým papierikom vzťahu medzi dieťaťom a rodičom a môže mať významný vplyv na jeho psychickú pohodu. Rodičia by si mali uvedomiť, že vysvedčenie dieťaťa je aj ich vysvedčením. Je dôležité, aby rodičia rešpektovali vývinové štádiá detí a ich mentálne možnosti. Deti, ktoré vyrastajú v podnetnom prostredí, napredujú rýchlejšie.
Vysvedčenie ako lakmusový papierik vzťahu
Vysvedčenie by nemalo byť zdrojom stresu, ale skôr príležitosťou na zamyslenie a pomoc dieťaťu. To najhoršie, čo rodič môže dieťaťu povedať, je: „To som teda zvedavý, aké dostaneš vysvedčenie.“ Dieťa má vtedy strach. Ak od rodičov dostanú deti studenú sprchu, tak idú do protestného správania typu: „Teraz vám všetkým ukážem.“ Stiahnu sa do seba alebo sa u nich prehĺbi pocit menejcennosti.
Rodičia by si mali nad vysvedčením, keď ich dieťa nevidí, sadnúť a porozmýšľať. „V čom som svojmu dieťaťu nepomohol? Čo mi uniklo? Ako mu môžem pomôcť, aby bolo úspešnejšie?“ To je naša rodičovská povinnosť.
Ako pristupovať k hodnoteniu vysvedčenia
Čomu by sa mal rodič pri hodnotení vysvedčenia vyhnúť? Rodičia vytvárajú pre dieťa stresové prostredie, keď nepríde s takými známkami, ako si predstavovali. Badáme, že sa nám zvyšuje počet samovražedných sklonov detí. Niekedy sa deti do školy boja ísť.
Keď dieťa donesie štvorku alebo päťku, treba povedať: „Som spolu s tebou smutný, asi sa ti niečo nevydarilo. Poď, poďme hľadať spôsob, ako to zlepšíme.“ Dieťa musí mať pocit, že rodič je tu na to, aby mu pomohol. Nič nie je horšie ako remeň a bitka. To k ničomu nevedie.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Úloha rodiča pri učení
Má rodič dozerať na to, či a ako sa dieťa učí? Rodič musí dieťaťu stanoviť pravidlá, napríklad: „Od tretej do piatej sa budeš venovať školským povinnostiam, a potom máš voľný čas.“ Rodič musí dieťa kontrolovať a nespoliehať sa na to, že to dieťa urobí, alebo sa len spýtať: „Máš všetky domáce úlohy?“ Aká je prirodzená odpoveď dieťaťa? Kontroly nemusia byť každý deň, ale dieťa musí cítiť, že si svoje povinnosti musí plniť. Kontrola - to slovo znie tvrdo, ale vďaka nej si dieťa začne uvedomovať, že rodič má záujem o to, ako sa mu darí. Všetkým deťom, bez rozdielu, záleží na tom, či sa o ne rodičia zaujímajú. Niekedy síce brblú, ale po čase vám povedia: „Chvalabohu, že ma stále kontrolovali, lebo vďaka tomu sa mi podarilo toto a ono.“ Kontrolu neberme pejoratívne. Rodič by mal dieťaťu povedať: „Mám o teba záujem, chcem, aby z teba vyrástol múdry a dobrý človek. Je to moja povinnosť, ja som tvoj rodič. Poď, sadnime si.“
Ako robiť s dieťaťom domáce úlohy? Presne, iba pomôcť, aby dieťa prišlo na riešenie samo od seba. Sú však rodičia, ktorí urobia všetko. To je podstatná chyba, lebo dieťa sa nenaučí samostatnosti. Niekedy rodičia chcú, aby dieťa bolo úžasné za každú cenu, aj za tú, že to nie je výsledok práce dieťaťa. Rodičia si neuvedomujú, že tak dieťaťu ubližujú.
Komunikácia s deťmi
Keď moji kolegovia robili výskum, zistili, že naši rodičia sa so svojimi deťmi rozprávajú v priemere asi 5 minút. Máte rodičov, ktorí sú nad priemerom, ale v podstate sa málo rozpráva. My neustále opakujeme: „Rozprávajte, rozprávajte, rozprávajte sa so svojimi deťmi. Je nepríjemné počúvať, keď 16-ročná študentka povie: „Vás zaujíma môj názor? Moji rodičia sa v živote nezaujímali, čo si ja myslím.“ A to nie je jediný prípad. Rodičovstvo je náročné, jeho úlohou je vychovať ďalšieho človeka. A človek je ten najcitlivejší, najjemnejší a najzložitejší tvor v prírode. Ťažko znášam, keď počujem na ulici mladú mamičku alebo otecka: „Taký si nešikovný.“ To najhoršie, čo rodičia môžu urobiť, je, keď vyjadrujú súd na osobnosť dieťaťa. Pretože dieťa - aj do adolescencie - seba vníma tak, aký obraz mu o ňom dávame. Dieťaťu sa nemusí všetko podariť a nemusíme ho vždy chváliť. Ale máme mu povedať: „Teraz sa ti to celkom nepodarilo, uvidíš, že nabudúce to bude lepšie. Poď, ešte to raz vyskúšame.“ Zásadne nehovoríme: „Si nešikovný, si grambľavý. Bože, aký si hlúpy.“ Súd na osobnosť dieťaťa ho vždy raní. Ono skôr prijme, keď mu poviete: „Tvoje výsledky nie sú celkom dobré, ale časom sa zlepšíš.“
Odmeňovanie detí
Dieťa treba hlavne pochváliť. Poznám také prípady, že si dieťa na niečo šetrí. Práca v škole je prácou, preto rodič môže povedať: „Áno, našetríš si, keď budeš kvalitne pracovať.“ Hovorí sa, že každá odmena je pozitívny popud, aby bolo dieťa ešte viac motivované pracovať. Dieťa nepotrebuje drahé hračky, to sme ich naučili my. Oveľa dôležitejšie je objatie matky, keď dieťa pritúli a povie mu: „Mám z teba strašnú radosť. Som z teba šťastná.“ Otec nemusí byť taký emocionálny, môže dieťaťu podať chlapskú ruku.
Prázdniny a učenie
Vyplniť deťom dvojmesačné prázdniny aj učením? Poviem vám zážitky z Talianska, som tam každý rok dva až tri mesiace. Keď som tam bola na pláži, všimla som si dve dievčatká. Každý deň si robili domáce úlohy. Samy, úplne spontánne. Hodinu pracovali, potom sa šli polhodinu kúpať, potom sa hrali a zase sa učili. Striedali prácu s oddychom. Nie je dobré, aby sa cez prázdniny dieťa k niektorým problémom z výučby nevracalo. Prázdniny sú čas oddychu, ale dieťaťu treba vymedziť istý čas aj na prácu. Zvlášť tam, kde boli nejaké problémy.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Mali by si rodičia s deťmi čítať? Mali. Naše deti čítajú málo, potom majú malú slovnú zásobu.
Poznámky v žiackej knižke
Vedľa horšej známky môže dieťa dostať aj poznámku, často zvláštnu, napríklad, že si nedonieslo cvičky. Raz mi pani učiteľka hovorila, že dostala od rodiča pomyselnú facku. Napísala poznámku „Vaše dieťa vyrušovalo“ a mamička odpísala „A mne dnes nechcela jesť mrkvovú polievku“. Učiteľka si s tým musí poradiť. Na to je rodičovské združenie, aby rodičov upozornila, že má na dieťa také a onaké požiadavky a od rodičov chce, aby ich skontrolovali. Deti poznámky znášajú ťažko. Po prvé, nevedia, aká bude reakcia rodičov. Po druhé, vnímajú to ako istú nespravodlivosť.
Stav školstva na Slovensku
Áno, aj keď sa to lepší. Zaspali sme tvorbu interaktívnych učebníc a pracovných zošitov. Napríklad v Taliansku majú krásne pracovné zošity - sú pestré, plné obrázkov, na výbornej tlači. Keď s nimi deti pracujú, musia tvoriť a rozmýšľať. Pozrite sa, ako sme na tom s učebnicami my. Veď sa pomaly ani nepíšu.
Je dôležité, aby dieťa vedelo, kedy sa nejaká udalosť stala, koľko ľudí pri nej zomrelo a aké zbrane pri tom použili? To je úplne zbytočné, to dieťa zabudne. A keď bude potrebovať presné údaje, tak si ich nájde. Dieťa by malo pochopiť, kde daná krajina leží, čím bola charakteristická, čím prispela k rozvoju kultúry a vedy. Ale detaily, ako je rozloha, to nepotrebuje. Učitelia majú však určené, čo musia odučiť.
Školstvo nie je v záujme tohto štátu ani tejto vlády. O vede sa na Slovensku pomaly nedá hovoriť. Na nič nie sú peniaze. Teraz sa zase krátili financie. Problematické je aj ich rozdeľovanie - preferujú sa prírodné a technické odbory, veď „načo nám je filozofia, pedagogika a psychológia“? Po 90. roku začalo školstvo stagnovať. Keď dáte deťom tisíc tabletov, hovorím „Áno, dobre“, ale to je len jedno zrnko v mori.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Spoločenská prestíž učiteľa klesá. To je to najhoršie, čo sa nám mohlo stať. Ako je možné, že príde matka a zbije učiteľku do bezvedomia, pretože dala jej dieťaťu zlú známku?
Je školstvo prefeminizované? Ako chýba muž v školstve? Je to iný štýl komunikácie, iný model. Predsa ľudský rod sa skladá z dvoch pohlaví, muža a ženy. Dieťa musí poznať tieto dva princípy. Škola mu to musí odovzdávať. Mužský a ženský princíp v škole sú dôležité, lebo takto funguje ľudské spoločenstvo. A škola vyzerá inak. Akoby škola neodrážala model toho, ako funguje ľudská spoločnosť. Kde-tu sa objaví učiteľ v materskej škole, a deti sa za ním idú zblázniť.
Veľmi skoro sa to stáva. Pán profesor Daniel, bol koniec 80. a začiatok 90. rokov, robil ako prvý výskum o syndróme vyhorenie učiteľov. Vtedy sa nám reálne javilo, že prevažná časť učiteľov prežíva kritické obdobie po 15. roku učiteľskej praxe. Dnes naše výskumy hovoria, že už po 5. roku učiteľskej praxe nastáva syndróm vyhorenia. Sú tam faktory ako: nesmierna záťaž zo strany administratívy, ale aj iný obraz dieťaťa (žiaka). Je oveľa náročnejšie s dnešnými žiakmi pracovať. Mení sa aj obraz rodičov. Majú vysoké nároky na školu, ale pomerne nízke nároky na seba. Prevažná časť rodičov si myslí, že za všetko môže škola, a že škola je na to, aby dieťa vychovávala a učila.
Áno. Učiteľky majú domácnosť, robia si prípravy, zúfalo, pretože to, čo im odovzdáva štát, to je nula bodov. Zháňajú si všetko samy, vyrábajú si to na kolene a robia to po večeroch a nociach. Potom často nemajú čas a silu všímať si iné javy v škole, okrem tých vzdelávacích. Je však málo učiteľov, ktorí by nemali učiteľské svedomie. Predsa len, chcú deťom niečo odovzdať. Trápi ich, čo sa s deťmi deje. Učiteľky riešia nielen problémy, ktoré sa týkajú výchovy a vzdelávania, ale reálneho života detí. Učiteľky to sledujú a s deťmi to prežívajú. Vidia, koľko detí má či nemá desiatu, či majú, alebo nemajú na obed, či si majú, alebo nemajú čo obuť. Neviete si predstaviť, koľko učiteľov zháňa po známych oblečenie pre svojich žiakov.
Podstatne sa zhoršila sociálna a emocionálna atmosféra v triedach. Zvyšuje sa počet šikanovania, narastá agresivita, nevraživosť a slovné urážky. Ako keby študenti nemali model, ako sa má správať človek k človeku. Dnešní učitelia sú dennodenne konfrontovaní s javmi, o ktorých sme pred 15 či 20 rokmi ani netušili. Vtedy jednoducho neexistovali. Kedysi bolo zníženie známky zo správania trestom, pred ktorým sa žiaci triasli. Dnes je to ako výhra. Ako keby kultúra vzťahov medzi ľuďmi zanikala. Deti sa jej nenaučia v škôlke ani doma. A v škole má učiteľka čo robiť, aby odrecitovala to množstvo učebnej látky, ktorú musí prebrať.
Áno. Mobil má komunikačnú funkciu. Počas hodiny komunikujem s učiteľom, preto to tam nemá čo robiť. Rodičia povedia, že dieťa má mobil pre bezpečnosť. Ja to chápem. Ale nech to má pre bezpečnosť.
Som za. Matematika učí logickému mysleniu. Otázka je v didaktike matematiky - prečo má naraz toľko žiakov problém s matematikou? V čom to je? Máme množstvo žiakov, ktorí vynikajú vo fyzike, v biológii, ale pri matematike máme veľké problémy. Ja vidím problém v didaktike predmetu.
Nie. Prečo? Potom sa nám stáva, že jedna tretina triedy donesie od lekára potvrdenku, že nemôže cvičiť. Ako je to možné? My sme sa na hodinu telocviku tešili, bol to najobľúbenejší predmet. Na telocviku treba učiť láske k pohybu. Prečo by som musela skákať toľko do výšky a toľko do diaľky? Tam sú určité fyzické vlohy. Veľa detí ma z telocviku „mindráky“. Tie si potom prenášajú aj mimo telesnej výchovy. Prečo by sa telesná výchova nemohla hodnotiť slovne?
Došlo k totálnej degradácii škôl a školstva. My sme zo žiaka urobili biznis. Nič horšie nemôže byť. Dnes sú dve tretiny detí na gymnáziách hlavne preto, lebo škola je platená od žiaka, nie výkonu. Čiže oni berú každého. Moja dcéra učí na elektrotechnickej priemyslovke. Hovorila mi: „Do prvého ročníka sme vzali decká, ktoré nevedia malú násobilku.“ Do systému sme nabrali tisícky škôl. Ako keby sme nevedeli o prírastku obyvateľstva. A ďalej, načo nám je toľko vysokých škôl? Potom idú úrovňou dole? Áno. A ten študent, hoci sa fláka, vie, že sa na nejakú vysokú školu dostane, že nejako zmaturuje, pretože „nesmie prepadnúť“. Prepadnúť samozrejme môže, ale to je pre školu finančný mínus. Úroveň sa znížila. Preto treba zaviesť prijímacie pohovory na všetky školy. Treba presne stanoviť, aké požiadavky musí žiak spĺňať, aby mohol byť prijatý na gymnázium. „Nedostal si sa na gymnázium?
Na jednej strane je dobré, ak máme aj iné systémy škôl, ako je štandard. Je dobré, ak je konfrontácia. Ale s Waldorfskými školami je to ťažké. V západnej Európe sú Waldorfské školy na veľkom ústupe, pretože nenapĺňali štandardy - ich absolventi zlyhávali na prijímacích pohovoroch. Ale na druhej strane som za to, aby tu boli a aby tu bola konfrontácia.
Veľa rómskych detí, keď prídu do školy, často neovláda ani slovenský jazyk. Sú to také „deti vetra“. Treba si uvedomiť, že sú tam iné kultúrne konštrukty, je to iné kultúrne zázemie. Ich rodičia často povedia „Choď do školy“, ale keď dieťa nejde, prijmú to. Keď tie deti nechodia do školy, ich sociálno-kultúrna úroveň sa zhoršuje. Ony potom majú istý deficit. Obdivujem učiteľky, ktoré pracujú s týmito deťmi, pridala by som im 1000 eur. Nikto si nevie predstaviť, čo to je za náročnú prácu. Výborné sú komunitné centrá, ktoré sa otvárajú pri osadách. Tam môžu deti tráviť čas v spoločnosti sociálnych pracovníkov, asistentov alebo aj učiteľov. Treba hlavne pracovať s rómskymi rodičmi a učiť ich, že na škole záleží. Pokiaľ oni nepochopia význam vzdelania, nebudú ho akceptovať ani ich deti.
Čo sa týka špeciálnych škôl, takým deťom pomôžu. Prečo? Je ich tam podstatne menej a majú individuálny prístup. Špeciálne školy nie sú diskriminácia. A čo inklúzia? Súhlasím, ale je táto spoločnosť na inklúziu pripravená? Západné štáty, kde nikdy nemali systém špeciálnych škôl, to riešia inklúziou. Deti tam majú asistentov. Problém s inklúziou je v tom, že tým, ktorí potrebujú špeciálnu starostlivosť, ju vezmeme, a tie deti, ktoré sú výborné…
Emmkin príbeh: Boj o lepší život
Malá Emmka to od narodenia nemá ľahké. Po narodení ju museli oživovať, dostala krvácanie do mozgu a dlhšiu dobu musela byť neustále napojená na kyslíku. Každý jeden pokrok si musela tvrdo odmakať, nedávali jej žiadne šance. Dnes je bez kyslíka a už sa učí sedieť a stáť. Chodí pravidelne na rehabilitácie a bola jej odporúčaná liečba kmeňovými bunkami. Všetka zdravotná starostlivosť je pre maminu, ktorá je na ňu sama finančne náročná.
Emmkin príbeh už mnohí poznáte. Je to naša veľká bojovníčka, ktorá sa narodila predčasne v 25 týždni s hmotnosťou len 480 gramov. Po narodení ju oživovali, našťastie sa podarilo. No šance na život skoro žiadne, keďže dostala silné krvácanie do mozgu. Vysoké teploty, transfúzie krvi, umelá pľúcna ventilácia, a mnoho iného. Zákrok neurochirurg ani vykonať nechcel, lebo by ževraj zomrela. No dala som súhlas a zvládla to. 5 mesiacov bola v nemocnici, celú dobu na kyslíku, medzitým operácia očiek v Bratislave, takže inkubátorom prevoz z Martina do Blavy. Zvládla aj to. Tesne pred Vianocami sme išli domov, no stále na kyslíku. Dávala som pozor, aby neochorela, lebo to by bolo veľmi zlé. Cca do novembra bola na kyslíku a potom sme ho konečne odpojili. Našťastie sa drží a výsledky sú ok. Nastal čas na rehabilitácie, aby sa naučila pretáčať, sedieť, chodiť. Od toho sme však ešte veľmi ďaleko. Chodí pravidelne cvičiť a keďže aj neurológ vidí pokrok, odporučil transplantáciu kmeňových buniek. Prvá dávka s vyšetrením 3500 eur, druhá a ďalšie 2500 eur. Poisťovňa rehabilitácie či liečbu kmeňovými bunkami neprepláca. Od štátu dostáva ztp príspevok 25 eur, iné nič. Bohužiaľ bez dobrých ľudí to nejde a ani nepôjde. Nie je mi príjemné prosiť cudzích ľudí o pomoc, ale čo iné mi ostáva, keď chcem dcérke pomôcť. Každá správna mama by to urobila. Mesačne ma stoja rehabilitácie cca 400 eur, plus pobyty a teraz ešte navyše táto transplantácia. Každý vidí, ako veľmi sa mala snaží, maká na sebe, už sedí s oporou, sama nie. Je to moje veselé slniečko a urobím pre ňu maximum. Cvičenie je pre ňu náročné fyzicky, preto má aj problém pribrať. V lete má dva roky a 6,5 kg. Bojuje ako vie, bojuje aby dokázala aspoň sedieť a možno časom chodiť. To by bolo niečo nádherné. Mnoho ľudí si neuvedomuje, aké majú šťastie, že dokážu robiť také bežné veci, ako chodiť, najesť sa sám atď. Keby nebolo veľa dobrých ľudí, neposunieme sa ani my ďalej a je ležiak doteraz. Ako matka samoživiteľka by som nemala šancu. Doba je zlá, ale stále je mnoho dobrých ľudí a ja budem vďačná i za máličko. A raz, keď sa postaví na nohy, si spomeniem na vás všetkých a do konca života budem vďačná. Nie je nič krajšie, ako vidieť svoje dieťa šťastné. A ja pre to urobím maximum. Ona už zabojovala, teraz musím ja za ňu.
Emmka je úžasná bojovníčka a posledne dni sa pomaly stavia na nožičky. Síce s oporou, ale veľmi chce a paci sa jej to. Je to neuveriteľné. Aj vďaka Vám dokážeme zázračné veci. Pravidelne 4x do týždňa cvičíme v centre podpory zdravia Amal a prináša to výsledky. Síce pomaly, ale napredujeme. Bojujeme ďalej. Emmka za posledné dni začala sama sa dvíhať z ľahu a sama si sadne na pár sekúnd. Niečo neuveriteľné. A len vďaka Vám, dobrým ľuďom. Podľa lekárov ležiaca, no zázraky sa dejú. Zo srdca ďakujeme. Aj preto sme poprosili o navýšenie cieľovej sumy, pretože Emmka neuveriteľne napreduje a sama z rodičovského príspevku, by som jej rehabilitácie nemohla zaplatiť. Robí zázraky len vďaka Vam. Som na ňu veľmi pyšná. Ďakujeme.
Začína nový rok, začali sme aktívne cvičiť, sú pred nami nové výzvy a dúfam, že aj nové pokroky. Za minulý rok urobila obrovské pokroky a len vďaka Vám dobrým ľuďom. Bojujeme ďalej. Spolu s Emmkou prajeme všetkým dobrým ľuďom, ktorí Emmke pomohli, šťastné a veselé Vianoce, plné radosti, úsmevu, pohody a lásky. Emmka si dá desať dní pauzu od cvičenia, nech si trochu oddýchne. A po novom roku ďalšia dávka kmeňových buniek. A to všetko hlavne vďaka vám. Emmka posiela pusu.
Emmka po chorobe opäť naplno maká v centre podpory zdravia Amal, pridali sme aj hyperbalicku komoru. Emmka je práve na pobyte a intenzívne sa venujeme vodičke, ktorá jej veľmi pomáha. Tak máme za sebou prvú dávku kmeňových buniek v Malackách. Všetci veľmi dúfame, že to Emmku posunie dopredu. O pár týždňov nás čaká druhá dávku. Všetkým zo srdca ďakujeme. Emmka momentálne pravidelne navštevuje centrum podpory zdravia Amal, musí sa aj pomocou hyperbalickej komory pripraviť na transplantáciu kmeňových buniek, ktorá bude v Malackách.
Prejavy lásky a dospievanie
8 ročný syn už nechce pusu na líce odomna a ráno pred školou sa už pomaly za mňa hanbí. Tiež to tak máte? Lebo ja vidím, že normálne dávajú rodičia pusu na líce deťom na rozlúčku. Akceptuj jeho konfortnu zonu. Kazdy ju mame inde a sami si urcime kde ju mame.No a, veď je už veľký chalan, nechce tak nechce, rozlúč sa s ním ako mu to vyhovuje.Aj ja mam 8 ročného. Hlavne v takom veku sa chlapec nechce pusinkovat s mamou pred školou je to úplne normálneAkurat sme sa vcera o tom doma bavili, ze syn (7,5 roka) je este stale taky kontaktny - rad sa mojka a pusinkuje, drzi nas za ruky, ak niekam ideme a tak, v skole mi pri rozlucke posiela pusinky cez okno… Tak hovorim, ze mne bude tak smutno za tym obdobim, kedy sa nehanbil prejavit nam lasku. Muz na to, ze dava tomu cca rok, max. dva a uz sa za nas bude pred skolou hanbit.Nuz, zostava nam len zmierit sa s tym, ze deti rastu a uz nas nebudu natolko potrebovat. Ale je to sakra tazke.Cíti sa trápne, ak mu tak veľmi chceš dať pusu, sprav to ešte doma pred odchodom, bude aj vlk sýty, aj ovca celá ;)Môj má 3,5 a nechce už sa nejako pusinkovat. V 8 rokoch si už to ani neviem predstaviť… To mu maximálne tak tlapnem po pleci na rozlúčku.Veď mu daj pusu doma, a priprav sa, ze možno ani tam už to nebude chcieť. Rastie, je to úplne normálne, deti sú rôzne, jedno sa ti hodí vonku okolo krku a vybozkáva ťa aj v 15 tích a iné to už v 8 rokoch nebude chcieťMôj zatiaľ s tým nemá problém keď mu dám pusu pred školou, ešte sa sem tam pri škole ku mne pritúli. No viem že to už nebude na dlho🙂 Proste to treba rešpektovať.Náš je stále veľmi kontaktný, pred školou ma aj vyobjíma, pusu mi dá. Ale ak raz nebude chcieť, budem to rešpektovať. Dcéra bude mať 13, tiež mi nastaví ešte líce. U nás bežne vidím školákov dávať si pusu alebo objatie, ale v tomto veku to už asi nie je úplne prekvapivé, ak dieťa odmietne podobné prejavy na verejnosti. Ja sa musím pochváliť, ako môj 7ročný, ktorý nemá problém objať ma, reagoval, keď sa ho na to opýtal jeden spolužiak. Syn sa naň pozrel a suverénne sa ho opýtal "Ty snáď nemáš rád svoju mamu? To je smutné." Chlapec nevedel čo má na to vykoktať a asi sa k tomu už viac nevracal 🙂Áno je to pre dieťa trápne, tak to akceptuj a nebozkavaj tiež som to tak mala, proste vidia spolužiaci atď. v takom veku je to trapasMôj 14 rocný len večer pribehne ku mne keď som sama v izbe a vystiskame sa….Moja teenagerka- odchod na lyziarsky pred skolou - ani objat! Ved to je traaaaaapne.Zato doma ma objime, sadne si ku mne blizko a spolocne daco pozerame a tak.Môj synovec keď mal desať a šiel so svojou mamou (mojou sestrou) autobusom tak si ani nesadol vedľa nej…Syn, za chvilu 7 rokov.. sli sme do obchodu a drzal ma za ruku.. ked pred nami zbadal skupinku vyparadenych pubertiacok, tak ma hned pustil.. az ked boli daleko za nami, tak sa ma znova chytil Tak ma to pobavilo Inak si vonku nedavame pusy, iba vynimocne, ked mu to samemu napadne.. Doma je to samozrejme inakMoja 9 ročná našťastie taká ešte neni. Ale čo mi rozpráva o spolužiakoch tak niektorý sú taký že nadávaju na svoje maminy že sú trápne a mojej dcére sa vysmievali keď na mňa povedala "mamička". Proste hrajú frajerov medzi sebouMam 8 ročného synovca, pred tým sme boli nerozlučna dvojka, mojkali sme sa, hrali. Teraz keď sa stretneme a je s kamošmi tak sa len pozdravíme, viem ze by mu bolo nepríjemné keby idem k nemu a dám mu pusu, je to pre nich trápne Ale keď sme sami vzdy sa prituli a pozeráme kouzelnu beruskuNič si z toho nerob. Ani môj 4 ročný nechce pusinku na rozlúčku pred kamarátmitak mozmo babam chlapcom asi nie,ci?Ved to uz pomaly do puberty pojde.Baby v tom su ineJasne, moj 4 rocny uz si dava rozne hranice. Ze kedy ano a nie. hned ma napadol moj… ( ma sice len cerstvo 8) ale v mhd pri mne nesedi uz hadam aj rok… lebo je to trapne a pred skolou si davame " pac" tak dlanou… od druheho dna jeho skolskej dochadzky… ( teda od 6,5 roka) ak by som mu dala pusu hadam by ma aj kopol do clenku … doma sa primojka, ale uz tiez malo…. mladsi ma 5 a doma je to maznos, ale na ihrisku neexistuje…úplne ti rozumiem, ale ono je to úplne normálne. ja mám 8-ročného a ten je stále na mne zavesený. až príliš, by sa túlil stále, bez pusy sa hádam ani nerozlúčime. starší to s takýmito prejavmi nepreháňal, ale cca od 10 rokov akoby uťal. proste vidím, že mu to je aktuálne trápne, tak si len kývneme ale doma sa postíska, na verejnosti začal chodiť aj meter predo mnou a moj skoro 15rocny nema problem mi dat pusu pred spoluziakmi, drzat ma za ruku na prechadzke… ja uz mu zas obcas poviem, nech si tie pusy odlozi pre frajerku…Moj ma 9 a este sam sa otoci pri dverach aby mi dal pusu, aj malej sestricke. Vecer na gauci sa aj prituli pri mna. Aj spava pri mne este.Jooooj moja 1 a pol ročná nechce pusinku už ani teraz . A ja to akceptujem . Aj keď samozrejme niekedy by som sa s ňou taaaaaak pomojkala potulila vybozkavala ale ako píšu baby , každý sme nejaký )) . Nič si z toho nerob vôbec , osemročný je už veeeeelky chalan a všetko je “trapneeeee” a “bleeee” atd . Ešte gulat očami No tak to môj 2,5 ročný tiež nechce Toto som ja neznášal, keď sme prišli k babke a dedkovi, hneď pusinky a rovno na ústa, ach bože. Ako sa mi začala blížiť puberta, som to zarazil. Nebozkávam sa nikým, ani z rodiny. Max tak so ženou, ktorú chcem zbaliť alebo ona mňa (alebo obaja súčasne).