V Katolíckej cirkvi 21. storočia sa už dávno stali bežnou súčasťou černošskí kardináli a vedúci úradov vo Vatikáne. O zvolení pápeža z Afriky sa teraz hovorí pri každom konkláve. Tento článok sa zameriava na historický kontext a súčasné trendy, ktoré formujú postavenie Afriky v katolíckej cirkvi.
Prelomové menovanie Josepha Kiwanuku
Vymenovanie Josepha Kiwanuku za biskupa v máji 1939 znamenalo začiatok epochálnej zmeny. Joseph Kiwanuka sa narodil pred 125 rokmi, 25. Kiwanuka bol prvým miestnym biskupom latinského obradu v Afrike od čias svätého Augustína (354 - 430). Misionársky arcibiskup Henri Streicher (1863 - 1952), Alsasan z Rádu bielych otcov, si želal pre Ugandu domácich kňazov. Bol presvedčený, že len oni dokážu dôveryhodne a trvalo upevniť kresťanskú vieru. Streicher zámerne podporoval talentovaných kandidátov. Ako dieťa chodieval s rodinou na omšu každý deň 14 kilometrov. Ešte pred nástupom do misionárskej školy sa naučil čítať. V roku 1923 Kiwanuka sám vstúpil do Spoločnosti afrických misionárov („bielych otcov“).
Historický kontext misijných stratégií
Iniciatíva arcibiskupa Streichera v prospech domáceho duchovenstva samozrejme neexistovala vo vákuu. Z historického hľadiska treba misijné stratégie Katolíckej cirkvi vždy posudzovať vo svetle európskych zahraničnopolitických koncepcií. Začiatok 20. storočia bol ešte stále charakterizovaný konfliktom medzi kolonializmom na jednej strane a prvými snahami o nezávislosť na strane druhej. V tomto kontexte bol napísaný pápežský list „Maximum illud“ z roku 1919. V ňom pápež Benedikt XV. (1914 - 1922) vyzval na odklon od praktík koloniálnej éry. Misionári museli reagovať na kultúrne špecifiká národov a predovšetkým vychovávať domorodý klérus. Podľa Benedikta XV. to znamenalo skoncovať so sebavedomým európskym nárokom na moc a egoizmom. Benediktov nástupca Pius XI. (1922 - 1939) pokračoval v tomto kurze. V Afrike si táto zmena vyžiadala o niečo viac času. V 30. rokoch 20. storočia si však aj vzhľadom na totalitné ideológie boľševizmu a fašizmu vedenie Katolíckej cirkvi čoraz viac uvedomovalo, že je potrebné zabezpečiť skutočne univerzálnu obranu medzinárodného práva a ľudských práv. Spoločenstvo národov zakotvené v prirodzenom práve a boj proti novému pohanstvu boli hlavnými témami kardinála štátneho sekretára Eugenia Pacelliho, neskoršieho Pia XII. (1939 - 1958).
Rozvoj cirkvi pod vedením Kiwanuku
Kiwanuka menoval čoraz viac miestnych kňazov za pastierov pre svoje farnosti, pričom prikladal veľký význam ich vzdelávaniu. Napriek tomu v misionárskych kruhoch panovala voči tomuto experimentu v Ugande veľká skepsa. Boli Afričania skutočne pripravení viesť svoju cirkev na vlastnú zodpovednosť? No Pius XII. dôsledne pokračoval v nastúpenej ceste: v roku 1953 bola Masaka povýšená na riadnu diecézu a Kiwanuka sa stal diecéznym biskupom. V roku 1960 ho Ján XXIII. Kiwanuka bol vo svojej rodnej Ugande autoritou. Pomáhal pripraviť obyvateľstvo na získanie nezávislosti v roku 1962. Arcibiskup Kiwanuka 22. februára 1966 zomrel vo veku 66 rokov, len niekoľko mesiacov po skončení Druhého vatikánskeho koncilu - a niekoľko dní predtým, ako sa budúci autokrat Milton Obote po štátnom prevrate vyhlásil za prezidenta Ugandy. V júli 1969, len niekoľko dní po pristátí USA na Mesiaci, vysvätil Pavol VI. v bývalej Kiwanukovej katedrále dvanásť nových afrických biskupov. Sklenená rakva s telesnými pozostatkami prvého afrického biskupa modernej doby stojí v bočnej lodi kostola.
Kardináli afrického pôvodu a ich vplyv
Analytici očakávajú, že kolegium si vyžiada všetky dostupné doklady a svedectvá; ak však nebude možné určiť jediné relevantné číslo, môže podľa kánonického práva rozhodnúť aj prosté hlasovanie samotných kardinálov-voličov. Na prvý pohľad ide o drobnú administratívnu zvláštnosť. V praxi však každý hlas ovplyvňuje rovnováhu kontinentálnych blokov - Afrika patrí k rýchlo rastúcim častiam katolicizmu a jej kardináli presadzujú témy chudoby či náboženskej slobody. Z histórie je známe, že voľba pápeža sa niekedy láme na jedinom hlase.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Mýty a realita o raste katolicizmu v Afrike
Jedným z takýchto rozšírených naratívov je: „Aj keď je Cirkev na Západe v kríze, koncilové reformy boli úspešné v Afrike. Katolicizmus v Afrike prekvitá! Africká cirkev má veľa povolaní, je misijná a sľubne rastie.“ Toto nám tvrdia „katolícke“ portály, noviny a denníky a mnohí z nás tomu veria bez toho, aby sme sa unúvali získať nejaký dôkaz.
V roku 2023 v jednej epizóde svojej relácie „Word on Fire“ biskup Barron reagoval na dva články Rossa Douthata v New York Times o II. vatikánskom koncile a jeho zlyhaní takto:- Argument č. 1: Obviňovať II. vatikánsky koncil z úpadku katolicizmu na Západe je logický omyl „post hoc, ergo propter hoc“.- Argument č. 2: Rast Cirkvi v Afrike po II. vatikánskom koncile je zásluhou práve tohto koncilu.
Nie je ťažké si všimnúť, že Msgr. Barron podlieha tomu istému logickému omylu, z ktorého obviňuje Douthata a iných. Napriek tomu tento často opakovaný argument o Afrike si zaslúži bližšie preskúmanie, pretože patrí medzi veľké mýty našich čias.
Ak máme byť úprimní, akékoľvek skúmanie stavu katolicizmu v „globálnom juhu“ musí zahŕňať aj fakt, že hoci katolicizmus rastie v absolútnych číslach vďaka rastu populácie, protestantské a letničné sekty rastú percentuálne oveľa rýchlejšie - a tragicky lákajú mnohých bývalých katolíkov do svojich radov. Toto neznie ako nesporne „úspešný príbeh“.
Je pozoruhodné, že rast katolicizmu v Afrike bol proporcionálne oveľa vyšší pred rokom 1970, teda na sklonku tzv. „tridentského“ obdobia. Cirkev v Afrike dnes rastie len preto, že rastie africká populácia -, keďže Afričania ešte stále chcú mať deti - takže je dnes viac katolíkov ako pred šesťdesiatimi rokmi; ale tempo rastu je dnes dramaticky nižšie než pred koncilom. Záver je nevyhnutný: ak mal byť II. vatikánsky koncil nielen zachovaním status quo päťdesiatych rokov, ale aj štartom novej evanjelizačnej a misijnej expanzie, tak v Afrike zlyhal.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
To, čo sledujeme pri tvrdeniach o vynikajúcom stave afrického katolicizmu - o mýte, ktorý vyvracajú fakty - je veľmi podobné tomu, čo vidíme v takmer každej diskusii o úspechoch II. vatikánskeho koncilu alebo liturgickej reformy: enormnú ochotu ignorovať dôkazy alebo možno dokonca prekrúcať pravdu - z ideologických dôvodov.
V Afrike, ktorá je veľmi často prezentovaná ako výkladná skriňa „úspechov II. vatikánskeho koncilu“, počet katolíkov pristupujúcich k sviatostiam na 1000 obyvateľov od koncilu do roku 2015 klesol o polovicu, ako ukazuje štatistika portálu religionnews.com: More Catholics, fewer receiving sacraments: A new report maps a changing church
V roku 1900 tvorili katolíci 2 % obyvateľov Afriky. Do II. vatikánskeho koncilu tento podiel vzrástol na 13 %. Po koncile vzrástol počet katolíkov na asi 18 % (podľa World Christian Database), pričom protestanti za rovnaký čas zdvojnásobili svoj podiel z 15 % na 29 %. Nárast počtu „katolíkov“ je spôsobený najmä tým, že populácia sa v absolútnych číslach strojnásobila. Ten rast po II. vatikánskom koncile je spôsobený predovšetkým vyššou pôrodnosťou a nie konverziami alebo evanjelizáciou. Za prvých 70 rokov 20 storočia sa počet afrických katolíkov zvýšil 6-násobne. O ďalších 60 rokov od koncilu narástol len o polovicu. Čo asi spôsobilo túto zmenu? Bolo by to bez koncilu horšie, ako znie obvyklá fráza?
Tému spracovala kniha vydavateľstva Os Justi Press s názvom Je africký katolicizmus „úspešným príbehom“ Druhého vatikánskeho koncilu? (Is African Catholicism a „Vatican II Success Story“? - Os Justi Press). Táto stručná kniha veľmi dobre spochybňuje tento naratív s odvolaním sa na dejiny, liturgiu a zdravý rozum.
Známe tvrdenie, že katolicizmus v Afrike prekvitá -, že je to jediný kontinent, kde II. vatikánsky koncil priniesol bohaté ovocie - nie je v súlade s dostupnými údajmi a opismi, ako to ukazujú reportáže zosnulého Georgea Neumayra z Pobrežia Slonoviny. V tejto knihe anonymný nigérijský katolík-seminarista analyzuje škodlivú inkulturáciu, ktorá bola na Afričanov uvalená rasovo stereotypnými európskymi liturgistami. Claudio Salvucci kladie na základe konžskej histórie kritické otázky k tzv. Zairskému obradu a Peter Kwasnievsky hodnotí evanjelizačný potenciál predkoncilovej viery, života a bohoslužby. V Afrike, rovnako ako inde, tradičný katolicizmus získaval celé národy a podnecoval obrovskú kultúrnu tvorivosť. Za vlády novej ekleziológie, nového ekumenizmu a novej liturgie progresívnych západných intelektuálov sa však čoraz viac ľudí obracia k protestantským sektám a k vykorenenému sekularizmu.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Problémy inkulturácie a miešanie s pohanskými praktikami
Najdlhší príspevok do knihy je od anonymného afrického seminaristu, ktorý podrobne rozoberá problémy inkulturácie v Afrike. Jeho časť je mimoriadne poučná a odhaľuje zlyhania inkulturácie. Ako ukazuje tento seminarista, ohromnú roztrieštenosť ešte prehlbuje politický progresivizmus mnohých farských kňazov, ktorí z kazateľnice propagujú socializmus a nechávajú vo svojich spoločenstvách rozkvitať bludárstvo. Jednou z oficiálne tolerovaných podôb bludárstva, ako vysvetľuje seminarista, je liturgická inkulturácia, ktorá sa v Afrike rozmáha od II. vatikánskeho koncilu. Na základe početných vedeckých prameňov objasňuje, ako sa inkulturácia líši od adaptácie, ktorá bola zdravým spôsobom, akým Cirkev kedysi začleňovala svoje liturgické obrady do kultúry. Nie je na škodu pripomenúť, že myšlienka „inkulturovanej“ africkej liturgie nevznikla u samotných Afričanov, ale u európskych odborníkov, ktorí špekulovali, čo by najlepšie vyhovovalo ich africkým bratom.
Vdp. Edwin Ezeokeke, doktorand systematickej teológie na Katolíckej univerzite Jána Pavla II. v Lubline, napísal prácu s názvom Teologická analýza synkretických a pohanských povier a zvykov na katolíckych pohreboch v Igbolande v Nigérii, kde uvádza množstvo animistických obradov a povier, ktoré poškvrňujú pekný obrázok africkej cirkvi. Prácu končí slovami:Mnohí ľudia v oblasti Igbolandu sú katolíci, no katolícka viera a evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, najmä jeho učenie o smrti a vzkriesení, ešte stále nezapustili hlboké korene v ich životoch. Práve preto mnohí katolícki veriaci vkladajú množstvo pohanských praktík a povier do katolíckych pohrebov a obradov. Mnohí to považujú za inkulturáciu. Ale, ako som už povedal vyššie, inkulturácia nikdy nebola a nikdy nebude synkretizmom. Sú to dve odlišné veci …
Súčasná situácia cirkvi v Benine
Ambroise Kinhoun (43) je kňaz z afrického Beninu. Na Slovensko sa prišiel poďakovať za tri roky fungovania projektu adopcie seminaristu, do ktorého sa Slováci štedro zapájajú. V rozhovore pre Postoj hovorí, ako ovplyvnilo tradičné africké náboženstvo kresťanstvo v jeho vlasti. Podľa posledných prieskumov z minulého roku je v Benine 11,5 milióna obyvateľov, z ktorých je 53 percent kresťanov. Katolíkov je 25,5 percenta, ostatní sa hlásia k protestantom a rôznym novým evanjelikálnym komunitám. Moslimov je približne 23 percent a sú viac koncentrovaní na severe krajiny. V Benine sa nikto nehanbí za to, že je kresťan. Jasné. Ľudia majú bežne na stoloch v kanceláriách sošku Madony alebo kríž, čo je v takom Francúzsku zakázané. U nás je to bežné.
Apoštolská cesta pápeža Františka do Afriky
V novembri Svätý Otec František pokračoval vo svojej návšteve Afriky. V Keni prišiel do chudobnej štvrte Kangemi, kde pastoračne pracuje rehoľa jezuitov. Návštevu obyvateľov stotisícovej prehustenej periférie bez pitnej vody, kanalizácie a infraštruktúry, označil za prioritu svojho programu apoštolskej cesty. Pri stretnutí vo farskom kostole sv. Jozefa Robotníka uprostred slamu Svätý Otec poukázal na múdrosť ľudu, ktorá je prítomná aj popri veľkej skromnosti. V duchu svojej encykliky Laudato si´ pripomenul, že človek je schopný aj v tejto situáciu vytvárať vzťahy spolupatričnosti a vytvárať komunitu, kde sa „búrajú múry vlastného ja a prekonávajú sa bariéry egoizmu a sebectva“. Hodnoty ako solidárnosť, úcta k životu, starostlivosť o chorých, pohostinnosť a schopnosť podeliť sa i s málom vyjadril príslovím: „Tam, kde jedia desiati, najedia sa i dvanásti“.
„Každá ľudská bytosť je dôležitejšia než bôžik peňazí“, zdôraznil Svätý Otec a pripomenul, že „Ježišova životná cesta sa začala na periférii, vychádza od chudobných a spolu s chudobnými smeruje ku všetkým.“ Ďalej sa zameral na nespravodlivosť a mestskú marginalizáciu, ktorá je výsledkom bezohľadného prístupu podnikateľov, pozbavujúcich väčšinu ľudí o pôdu na bývanie a obživu.
V Stredoafrickej republike sa Svätý Otec stretol s piatimi imámmi a ďalšími asi dvoma stovkami moslimských veriacich v Centrálnej mešite Koudoukou. „Kresťania a moslimovia sme si bratmi. Musíme teda takto na seba hľadieť a tak sa správať“ - znelo hlavné posolstvo Svätého Otca, ktorý spomenul aj všeobecne známu skutočnosť, že násilnosti posledného obdobia v krajine nemali príčiny striktne náboženské.